Zoznam bodov

Ježiš je Cesta, je Prostredník; v ňom máme všetko, bez neho – nemáme nič. V Kristovi, ako nás to on sám naučil, sa osmeľujeme povedať Všemohúcemu Bohu Otče náš: on, čo stvoril nebo i zem, je tým milujúcim Otcom, ktorý od každého jedného z nás očakáva, že sa k nemu budeme neustále vracať, každý z nás ako jeho nový a zároveň ten istý márnotratný syn či dcéra.

Ecce Agnus Dei… – Hľa, Baránok Boží…; Domine, non sum dignus… – Pane, nie som hoden… Chystáme sa prijať Pána. Keď si tu na zemi chceme uctiť nejakých ľudí, stretnutie s nimi sprevádzajú svetlá, hudba, slávnostné oblečenie. A na prijatie Krista do našej duše – ako sa máme pripraviť? Zamysleli sme sa niekedy nad tým, ako by sme sa zachovali, keby sme mohli prijímať len jediný raz v živote?

Keď som bol ešte dieťa, vôbec nebola rozšírená prax častého svätého prijímania. Spomínam si, ako sa ľudia zvykli na sväté prijímanie pripravovať: akú dôkladnú starostlivosť venovali duši i telu. Najlepší oblek, riadne učesané vlasy, čisté telo aj po fyzickej stránke, a azda aj zopár kvapiek kolínskej… Boli to malé nežnosti vlastné zamilovaným, nežnôstky duší jemných i silných, ktoré sa vedeli odplácať za lásku láskou.

S Kristom v duši sa svätá omša blíži k záveru: požehnanie v mene Otca i Syna i Ducha Svätého nás bude sprevádzať počas celého dňa, pri našej obyčajnej a prostej úlohe: posväcovať všetky ušľachtilé ľudské činnosti.

Účasťou na svätej omši sa naučíme mať vzťah s každou Božskou osobou: s Otcom, ktorý splodil Syna; so Synom, ktorý je splodený Otcom; s Duchom Svätým, ktorý z obidvoch vychádza. Keď sa stýkame s ktoroukoľvek z týchto troch Božských osôb, stýkame sa tak so samotným Bohom; a keď sa stýkame so všetkými tromi, s celou Svätou Trojicou, stýkame sa tak vlastne s jedným, jediným pravým Bohom. Milujte svätú omšu, deti moje, milujte svätú omšu. A k svätému prijímaniu pristupujte s dychtivou túžbou, aj keď máte v srdci chlad, aj keď nič necítite: prijímajte s vierou, nádejou a vrúcnou láskou.

Je kráľom a prahne po kraľovaní v našich srdciach Božích detí. No nepredstavujme si pritom žiadne ľudské kráľovstvá; Kristus ani neovláda, ani sa nesnaží presadiť, lebo neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť (Mt 20, 28).

Jeho kráľovstvo je kráľovstvom pokoja, radosti, spravodlivosti. Kristus, náš kráľ, od nás nečaká len prázdne reči, ale skutky, pretože nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21).

Je Lekárom a vylieči naše sebectvo, ak dovolíme, aby jeho milosť prenikla až do hĺbky našej duše. Ježiš nás vystríhal, že najhoršou chorobou je pokrytectvo, pýcha, ktorá nás vedie k maskovaniu svojich vlastných hriechov. Voči lekárovi je nevyhnutná absolútna úprimnosť, úplné vyznanie pravdy a slová: Domine, si vis, potes me mundare — Pane, ak chceš — a ty vždy chceš —, môžeš ma očistiť (Mt 8, 2). Poznáš moje nedostatky, cítim tieto a tieto príznaky, trpím týmito ďalšími slabosťami. A jednoducho mu ukážeme svoje rany, a aj hnis, ak sa objaví. Pane, ty, ktorý si uzdravil toľko duší, daj, keď ťa mám v srdci alebo keď na teba hľadím vo Svätostánku, nech v tebe uznávam božského Lekára.

Je Učiteľom múdrosti, ktorú len on vlastní: ako bezhranične milovať Boha a v ňom všetkých ľudí. V Kristovej škole sa naučíme, že náš život nepatrí nám: on sám odovzdal svoj život za všetkých ľudí a ak ho chceme nasledovať, musíme pochopiť, že ani my si nemôžeme privlastňovať ten náš sebecky, bez účasti na bolestiach druhých. Náš život patrí Bohu a mali by sme ho stráviť v jeho službe, preukazovaním veľkorysej starostlivosti o duše a slovom i príkladom ukazovať hĺbku náročnosti kresťanského povolania.

Ježiš očakáva, že v sebe budeme živiť túžbu získať túto múdrosť, aby nám mohol zopakovať slová: Ak je niekto smädný…, nech príde ku mne a nech pije (Jn 7, 37). A my mu odpovieme: Nauč nás zabudnúť na seba, aby sme mohli myslieť na teba a všetky duše. Takto nás náš Pán s pomocou svojej milosti povedie vpred, ako keď sme sa v detstve učili písať. Spomínate si na prvé klikyháky vášho detstva, keď nám učiteľ viedol ruku? A potom začneme zakúšať šťastie z prejavovania svojej viery — čo je ďalší Boží dar — jasnými ťahmi kresťanského konania, z ktorého budú môcť všetci vyčítať veľké Božie skutky.

Kristus je Priateľom, skutočným Priateľom s veľkým písmenom: Vos autem dixi amicos — Nazval som vás priateľmi (Jn 15, 15) — hovorí. Nazval nás priateľmi a sám urobil prvý krok; zamiloval si nás prvý. Svoju lásku však nevnucuje, ponúka ju. Preukazuje ju tým najjasnejším znakom priateľstva: Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov (Jn 15, 13). Bol priateľom Lazára a zaplakal preňho, keď ho videl mŕtveho: a vzkriesil ho. Keď vidí, že sme vlažní, znechutení, možno ustrnutí v našom vnútornom živote, ktorý vyhasína, jeho plač bude pre nás životom: Priateľu, hovorím ti: vstaň a choď (Porov. Jn 11, 43; Lk 5, 24), vyjdi z toho biedneho života, ktorý nie je životom.

Chlieb večného života

Keď nad týmto všetkým premýšľame, bol by som rád, keby sme si hlbšie uvedomili naše kresťanské poslanie. Obráťme zrak k Najsvätejšej Eucharistii, k Ježišovi, ktorý nás — prítomný medzi nami — ustanovil za svoje údy: vos estis corpus Christi et membra de membro (1 Kor 12, 27), vy ste Kristovo telo a údy zjednotené s inými údmi. Náš Boh sa rozhodol zostať v Svätostánku, aby nás živil, aby nás posilňoval, aby nás zbožšťoval, aby dával účinnosť našej práci a nášmu úsiliu. Ježiš je súčasne rozsievačom, semenom i plodom sejby, je Chlebom večného života.

Ten neustále sa obnovujúci zázrak Najsvätejšej Eucharistie má všetky charakteristické črty Ježišovho štýlu konania. Dokonalý Boh a dokonalý človek, Pán neba i zeme sa nám ponúka za pokrm tým najprirodzenejším a najobyčajnejším spôsobom. A takto čaká na našu lásku už skoro dvetisíc rokov. Je to dlhý čas, ale zároveň aj nie je, pretože tam, kde je láska, dni akoby mali krídla.

Spomínam si na jednu pôvabnú galícijskú báseň, na jeden zo Spevov Alfonza X. Múdreho. Je to legenda o istom mníchovi, ktorý vo svojej prostote poprosil Preblahoslavenú Pannu Máriu, aby sa mohol čo i len na okamih pozrieť do neba. Panna Mária vyhovela jeho prianiu a dobrý mních bol prenesený do raja. Keď sa vrátil, nikoho z obyvateľov kláštora už nespoznával. Jeho modlitba, ktorá sa mu zdala byť nesmierne krátkou, trvala tri storočia. Pre milujúce srdce tri storočia neznamenajú nič. Takto si vysvetľujem aj tých dvetisíc rokov Pánovho čakania v Eucharistii. Je to čakanie Boha, ktorý miluje ľudí, ktorý nás hľadá, ktorý nás miluje takých, akí sme — nedokonalých, sebeckých, nestálych —, ale pritom schopných objaviť jeho nekonečnú lásku a úplne sa mu odovzdať.

Ježiš prišiel na svet z lásky a preto, aby aj nás naučil milovať — a aby s nami zostal v Eucharistii. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti (Jn 13, 1). Týmito slovami začína svätý Ján rozprávanie o tom, čo sa odohralo v predvečer Veľkej noci, keď Ježiš — ako píše svätý Pavol — vzal chlieb, vzdával vďaky, lámal ho a povedal: „Toto je moje telo, ktoré je pre vás; toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva mojej krvi. Toto robte, kedykoľvek ho budete piť, na moju pamiatku (1 Kor 11, 23-25)“.

Teraz ukončíme túto chvíľu modlitby. Pripomeňme si — vychutnávajúc v hĺbke duše nekonečnú Božiu dobrotu —, že pri slovách premenenia sa Kristus stáva skutočne prítomným v hostii, so svojím Telom, so svojou Krvou, so svojou Dušou a so svojou Božskou prirodzenosťou. Klaňajte sa mu s úctou a oddanosťou; znovu mu v jeho prítomnosti ponúknite svoju lásku; nebojte sa mu povedať, že ho milujete; poďakujte sa mu za každodenný prejav jeho nežného milosrdenstva a roznecujte v sebe túžbu s dôverou pristupovať k svätému prijímaniu. S bázňou sa skláňam pred týmto tajomstvom lásky: Pán si vyberá moje úbohé srdce ako svoj trón, aby ma nikdy neopustil, ak sa ja od neho nevzdialim.

Potešení Kristovou prítomnosťou a posilnení jeho Telom, dokážeme byť v tomto pozemskom živote verní, a potom v nebi, spolu s Ježišom a jeho Matkou, sa budeme nazývať víťazmi. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kde je tvoj osteň? Ale vďaka Bohu, ktorý nám dal víťazstvo skrze nášho Pána Ježiša Krista (1 Kor 15, 55 a 57).