Zoznam bodov

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Pokúsili sme sa zhrnúť a vysvetliť niektoré charakteristiky domovov, v ktorých sa odráža Kristovo svetlo, a preto sú — opakujem — plné svetla a radosti, a v ktorých sa harmónia medzi rodičmi prenáša na deti, na celú rodinu i na všetky ostatné oblasti života. Takto sa v každej skutočne kresťanskej rodine istým spôsobom opakuje tajomstvo Cirkvi, vyvolenej Bohom a poslanej, aby svetu ukazovala cestu.

Na každého kresťana, nech by bol jeho životný stav akýkoľvek — kňaz či laik, ženatý či žijúci v celibáte — sa v plnosti vzťahujú slová Apoštola z čítania k sviatku Svätej rodiny: Boží vyvolenci, svätí a milovaní (Kol 3, 12). To sme my všetci, každý na svojom mieste a vo svojich okolnostiach vo svete: muži a ženy, vyvolení Bohom, aby sme — napriek našim chybám a v snahe bojovať proti nim — vydávali svedectvo o Kristovi a prinášali všetkým blížnym radosť plynúcu z vedomia, že sme Božími deťmi.

Je veľmi dôležité, aby zmysel manželstva ako povolania nechýbal v katechéze ani v kázaní, ako aj vo vedomí tých, ktorých Boh chce mať na tejto ceste, pretože sú skutočne povolaní zapojiť sa do Božieho plánu spásy pre všetkých ľudí.

Preto sa snáď kresťanským manželom ani nemôže ponúknuť lepší vzor než je vzor rodiny z čias apoštolov: rodinu stotníka Kornélia, učenlivého Božej vôli, v dome ktorého sa uskutočnilo otvorenie Cirkvi pohanom (Sk 10, 24-48); rodinu Akvilu a Priscilly, ktorí šírili kresťanstvo v Korinte a Efeze a spolupracovali so svätým Pavlom v jeho apoštoláte (Sk 18, 1-26); rodinu Tabity, ktorá svojou dobročinnou láskou pomáhala núdznym v Joppe (Sk 9, 36). A toľko iných rodín spomedzi židov i pohanov, Grékov i Rimanov, v ktorých sa kázanie prvých Pánových učeníkov ujalo.

Rodiny, ktoré žili z Krista a umožnili iným spoznať Krista. Malé kresťanské spoločenstvá, ktoré slúžili ako centrá šírenia evanjeliového posolstva. Domovy podobné iným v tých časoch, ale oživené novým duchom, ktorým nakazili všetkých, čo ich spoznali a stretávali sa s nimi. Takí boli prví kresťania, a takými musíme byť aj my, kresťania dneška: rozsievačmi pokoja a radosti; toho pokoja a tej radosti, ktoré nám priniesol Ježiš.