Zoznam bodov

Žiadostivosť tela nie je len vo všeobecnosti nezriadený sklon zmyslov, ani čisto sexuálna žiadostivosť, ktorá má byť usporiadaná a ktorá sama o sebe nie je zlá, pretože je vznešenou ľudskou skutočnosťou, ktorú možno posväcovať. Mohli ste si všimnúť, že kvôli tomu nikdy nehovorím o nečistote, ale iba o čistote, lebo pre každého platia Kristove slová: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5, 8). Podľa Božieho povolania budú jedni žiť túto čistotu v manželstve a iní zasa tak, že sa zrieknu ľudských lások, aby výlučne a vášnivo opätovali Božiu lásku. Ani jedni, ani druhí nie sú otrokmi zmyslov, ale pánmi vlastného tela a vlastného srdca, preto, aby ich mohli obetavo odovzdávať iným.

Keď hovorím o cnosti čistoty, obvykle jej pridávam prívlastok „svätá.“ Kresťanská čistota, svätá čistota, nie je pyšným zakladaním si na domnienke, že sme „čistí,“ nepoškvrnení hriechom. Vychádza z vedomia, že naše nohy sú z hliny (Dan 2, 33), hoci nás Božia milosť deň čo deň vyslobodzuje z úkladov nepriateľa. Považujem za deformáciu kresťanstva, keď niektorí neúnavne píšu alebo kážu výlučne o tejto téme, a zabúdajú pritom na iné cnosti, ktoré sú dôležité pre kresťana i pre spolužitie medzi ľuďmi celkovo.

Svätá čistota nie je ani jediná a ani hlavná kresťanská cnosť, je však nevyhnutná na vytrvanie v každodennom úsilí o naše posväcovanie, a ak si ju nestrážime, potom nebude možné ani naše apoštolské zasvätenie sa. Čistota je dôsledkom lásky, s akou sme Pánovi odovzdali svoju dušu a telo, svoje schopnosti a city. Nie je popretím, ale naopak, radostným prisvedčením.

Ako som už povedal, žiadostivosť tela sa neobmedzuje len na neusporiadanú zmyselnosť, ale patrí k nej aj pohodlnosť, nedostatok horlivosti a sklon hľadať to, čo je ľahšie a príjemnejšie; hľadať zdanlivo najkratšiu cestu, a to i za cenu spreneverenia sa Bohu.

Takéto správanie by znamenalo úplne sa poddať nadvláde iného zákona, zákona hriechu, pred ktorým nás varuje svätý Pavol: Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu… — Infelix ego homo! — Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? (Rim 7, 21-24). A počúvajme, čo odpovedá apoštol: milosť Božia, skrze Ježiša Krista, nášho Pána! (Rim 7, 25).

Môžeme a aj máme bojovať proti žiadostivosti tela, pretože ak sme pokorní, Pán nám vždy udelí svoju milosť.

Posvätnosť ľudskej lásky

Šľachetná a čistá láska manželov je svätá vec, ktorú ja ako kňaz oboma rukami žehnám. Kresťanská tradícia často vnímala prítomnosť Krista na svadbe v Káne ako potvrdenie božskej hodnoty manželstva: „Náš Spasiteľ bol na svadbe, píše svätý Cyril Alexandrijský, aby posvätil princíp ľudského rozmnožovania (Sv. Cyril Alexandrijský, Commentarius, In Johannem 2, 1 (PG 73, 223))“.

Manželstvo je sviatosť, ktorá z dvoch tiel robí jedno, ako zreteľne hovorí teológia, a matériou tejto sviatosti sú samotné telá snúbencov. Pán posväcuje a požehnáva lásku muža k žene a lásku ženy k mužovi: ustanovil nielen spojenie ich duší, ale aj ich tiel. Žiaden kresťan, či už je povolaný k manželskému životu alebo nie, to nesmie podceňovať.

Stvoriteľ nás obdaril inteligenciou, ktorá je akoby iskrou Božieho rozumu a ktorá nám spolu so slobodnou vôľou, ďalším Božím darom, umožňuje poznávať a milovať, a vložil do nášho tela schopnosť plodiť, a tým mať účasť na jeho stvoriteľskej moci. Boh si chcel poslúžiť manželskou láskou, aby prišli na svet nové ľudské stvorenia a zväčšilo sa tak telo jeho Cirkvi. Sex nie je nič zahanbujúceho, ale je to Boží dar, ktorý by sa mal čisto podriaďovať životu, láske a plodnosti.

Na tomto základe a v týchto súvislostiach vidí kresťanská náuka sexualitu. Naša viera nepopiera nič z toho, čo je tu na zemi krásne, veľkorysé a opravdivo ľudské. Učí nás, že zásadou nášho žitia by nemala byť egoistická túžba po pôžitku, pretože k pravej láske vedie len sebazaprenie a obeta: Boh si nás zamiloval a pozýva nás, aby sme my milovali jeho i ostatných tak pravdivo a úplne, ako nás on miluje. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt 10, 39) — napísal zdanlivo paradoxne svätý Matúš vo svojom evanjeliu.

Ľudia, čo sa neustále zaoberajú len sami sebou a hľadajú predovšetkým vlastné uspokojenie, riskujú svoju večnú spásu a už v tomto živote sa nevyhnú tomu, že budú nešťastní a nespokojní. Iba ten, kto zabudne na seba a odovzdá sa Bohu a svojim blížnym — a to platí aj pre manželstvo —, môže byť tu na zemi šťastný, a to šťastím, ktoré je prípravou na nebo i jeho závdavkom.

Na našej pozemskej púti je skúšobným kameňom lásky bolesť. Manželský stav má — obrazne povedané — svoj rub i líce. Na jednej strane radosť z toho, že človek vie, že je milovaný, nadšenie vytvoriť a udržiavať domov, manželská láska, potešenie z pohľadu na to, ako deti rastú. Na druhej strane — bolesti a trápenia, beh času, ktorý stravuje telá a hrozí zatrpknutím pováh, zdanlivá monotónnosť dní, ktoré vyzerajú byť stále rovnaké.

Mal by úbohú predstavu o manželstve a ľudskej láske ten, kto by si myslel, že narážaním na ťažkosti sa láska a šťastie skončia. Práve vtedy, keď city, ktoré oduševňovali týchto ľudí, odkryjú svoju pravú povahu, oddanosť a neha sa takpovediac zakorenia a preukážu sa ako pravá a hlboká láska, mocnejšia než smrť (Porov. Pies 8, 6).

Ak má byť láska autentická, vyžaduje si vernosť a poctivosť vo všetkých manželských vzťahoch. „Boh, poznamenáva svätý Tomáš Akvinský (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, S. Th. I-II, q. 141), pridal k rôznym funkciám ľudského života radosť a potešenie; a kvôli tomu sú tieto dobré ako také. Ak však človek prevracia poriadok vecí a hľadá vzrušenie ako posledný cieľ, pohŕdajúc dobrom i cieľom, ku ktorému sa má ono viazať a podriaďovať, zvrhne a odľudští tak jeho pravú podstatu, a mení ho na hriech alebo príležitosť naň.“

Čistota — nielen obyčajná zdržanlivosť, ale rozhodné „áno“ zamilovanej vôle — je cnosť, ktorá udržuje lásku mladou v ktoromkoľvek životnom stave. Existuje čistota tých, čo už cítia, že sa v nich začína proces dospievania; čistota tých, čo sa pripravujú na manželstvo; čistota tých, ktorých Boh povoláva k celibátu; čistota tých, ktorých si Boh vyvolil pre život v manželstve.

Ako si nespomenúť na silné a jasné slová, ktoré nám zachovala Vulgáta, na radu, ktorú dáva Archanjel Rafael mladému Tobiášovi pred jeho vstupom do manželstva so Sárou? Anjel ho takto napomína: Počúvaj ma a ja ti ukážem, nad akými ľuďmi má zlý duch moc. Sú to tí, ktorí vstupujú do manželstva tak, že vyženú Boha zo seba i zo svojich zmyslov a otročia len svojej chlipnosti ako kone a muly, ktoré nemajú rozum. Nad takými má zlý duch moc (Tob 6, 16-17).

Niet v manželstve čistej, úprimnej a radostnej ľudskej lásky, ak sa nežije cnosť čistoty, ktorá rešpektuje tajomstvo sexuality a podriaďuje ju plodnosti a oddanosti. Nikdy som nehovoril o nečistote a vždy som sa vyhýbal tomu, aby som neupadol do chorobného a nezmyselného komentovania rôznych prípadov, zatiaľ čo o čistote a cudnosti, o radostnom prisvedčení láske som hovoril často — a aj musím hovoriť.

V súvislosti s manželskou čistotou chcem manželov ubezpečiť, že sa nemusia obávať prejavovať si nežnú lásku, ba práve naopak, veď náklonnosť je základom ich rodinného života. To, čo Pán od nich očakáva je, že si budú jeden druhého vážiť a že si budú navzájom verní, že budú jednať s ohľaduplnosťou, prirodzenosťou a skromnosťou. Chcem im tiež povedať, že manželské vzťahy sú dôstojné vtedy, keď sú dôkazom opravdivej lásky, keď sú otvorené plodnosti, deťom.

Uzavretie zdrojov života je zločinom voči darom, ktoré Boh udelil ľudstvu, a tiež jasným prejavom, že k tomuto postoju nevedie človeka láska, ale egoizmus. Vtedy sa všetko vo vzťahu muža a ženy začne zakaľovať, lebo na seba budú hľadieť ako na spoluvinníkov, a to bude vyvolávať nezhody, ktoré — ak manželia v tejto línii zotrvajú — budú skoro vždy nevyliečiteľné.

Keď je v láske prítomná manželská čistota, manželský život je výrazom skutočného kresťanského postoja: muž i žena si rozumejú a prežívajú jednotu. Ak sa však Boží dar sexuality zvrhne, zničí sa dôvernosť a manželia si už nebudú môcť dôstojne pozrieť jeden druhému do očí.

Manželia majú budovať svoje spolužitie na úprimnej a rýdzej láske a na radosti, že priviedli na svet deti, ktoré im Boh umožnil mať. Ak treba, majú sa vedieť vzdať osobného pohodlia a zveriť sa do Božej prozreteľnosti: vytvorenie mnohodetnej rodiny — ak by to bola Božia vôľa — je totiž zárukou šťastia a hojného ovocia, hoci zblúdilí zástancovia žalostného hedonizmu budú tvrdiť opak.

Postava svätého Jozefa v Evanjeliu

Svätý Matúš nám takisto ako svätý Lukáš o svätom Jozefovi hovorí ako o mužovi pochádzajúcom zo vznešeného rodu: z rodu Dávidovho a Šalamúnovho, kráľov Izraela. Z historického hľadiska sú podrobnosti tohto pôvodu trochu nejasné: nevieme, ktorý z dvoch rodokmeňov uvádzaných evanjelistami patrí Márii, Ježišovej matke podľa tela, a ktorý svätému Jozefovi, Ježišovmu otcovi podľa židovského zákona. Ani nevieme, či rodným mestom svätého Jozefa bol Betlehem, kam sa šiel pri súpise ľudu zapísať, alebo Nazaret, kde žil a pracoval.

Vieme naopak, že Jozef nebol boháč. Bol pracujúci človek, ako milióny iných ľudí na celom svete; vykonával fyzicky náročné a skromné zamestnanie, ktoré si pre seba vybral aj Boh, keď prijal naše telo a rozhodol sa vyše tridsať rokov žiť ako jeden z nás.

Sväté písmo hovorí, že Jozef bol remeselník. Niektorí cirkevní otcovia dodávajú, že bol tesár. Keď sa svätý Justín zmieňuje o Ježišovom živote práce, tvrdí, že vyrábal pluhy a jarmá (Porov. sv. Justín, Dialogus cum Tryphone, 88, 2, 8 (PG 6, 687)). Možno na základe toho svätý Izidor zo Sevilly vyvodzuje, že Jozef bol kováč. V každom prípade to bol robotník, slúžiaci svojim spoluobčanom, s manuálnymi zručnosťami získanými rokmi úsilia a potu.

Z evanjeliových rozprávaní vystupuje Jozef ako veľká osobnosť: ani na chvíľu sa nám nejaví zakríknutý alebo ustráchaný zoči-voči životu. Práve naopak, dokáže čeliť problémom, poradiť si v ťažkých situáciách, a zodpovedne a s iniciatívou vziať na seba zverené úlohy.

Nestotožňujem sa s klasickým spôsobom zobrazovania svätého Jozefa ako starca, hoci sa to dialo s dobrým úmyslom zdôrazniť Máriino trvalé panenstvo. Predstavujem si ho ako mladého, silného, možno o niekoľko rokov staršieho než Panna Mária, ale v plnom rozkvete veku a životnej energie.

Na to, aby človek žil cnosť čistoty, nemusí čakať na starobu a nedostatok síl. Čistota sa rodí z lásky a čistej láske neprekáža ani fyzická zdatnosť, ani radosť mladosti. Mladé bolo srdce i telo svätého Jozefa, keď uzavrel manželstvo s Máriou; keď sa dozvedel tajomstvo jej Božieho materstva; keď s ňou žil, rešpektujúc jej neporušenosť, ktorú chcel Boh zanechať svetu ako ďalšie znamenie svojho príchodu medzi ľudské tvory. Kto by nebol schopný pochopiť takúto lásku, vie veľmi málo o tom, čo je to pravá láska, a kresťanský zmysel čistoty mu je úplne neznámy.

Jozef bol teda, ako sme povedali, remeselník z Galiley, muž ako mnoho iných. A čo môže očakávať od života obyvateľ jednej zapadnutej dedinky ako bol Nazaret? Len každodennú prácu, vždy s rovnakou námahou. A na sklonku dňa malý, chudobný domček, aby mohol načerpať sily a pustiť sa nasledujúci deň do svojich povinností.

Avšak meno Jozef v hebrejčine znamená Boh pridá. Boh pridáva k svätému životu tých, čo plnia jeho vôľu, netušené rozmery: to dôležité, to, čo dáva všetkému svoju hodnotu, to božské. Boh k pokornému a svätému Jozefovmu životu pridal — ak sa to tak môže povedať — život Panny Márie a život Ježiša, nášho Pána. Boh sa nikdy nenechá prekonať vo veľkodušnosti. Na Jozefa by sa tiež mohli vzťahovať slová, ktoré vyslovila preblahoslavená Panna Mária, jeho manželka: Quia fecit mihi magna qui potens est — lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1, 49), quia respexit humilitatem, lebo zhliadol na moju poníženosť (Porov. Lk 1, 48).

Jozef bol vskutku obyčajný človek, ktorému Boh zveril vykonať veľké veci. Každú jednu z udalostí, z ktorých sa skladal jeho život, dokázal prežívať tak, ako to chcel Pán. Preto Sväté písmo Jozefa chváli tvrdením, že bol spravodlivý. A v hebrejčine slovo spravodlivý znamená nábožný, bezúhonný Boží sluha, plniaci Božiu vôľu (Porov. Gn 7, 1; 18, 23-32; Ez 18, 5; Prís 12, 10). Na inom mieste spravodlivý znamená dobrý a dobročinný voči blížnemu (Porov. Tob 7, 5; 9, 9). Jedným slovom, spravodlivý je ten, kto miluje Boha a túto lásku dáva najavo plnením jeho prikázaní a zameraním celého svojho života na službu svojim bratom, ostatným ľuďom.

Viera, láska, nádej, — to sú základné piliere života svätého Jozefa, ako aj kresťanského života vôbec. Oddanosť svätého Jozefa je akoby utkaná z vernej lásky, z láskyplnej viery a z dôverujúcej nádeje. Preto je jeho sviatok dobrou príležitosťou na to, aby sme si všetci obnovili svoju oddanosť kresťanskému povolaniu, ktoré Pán každému z nás udelil.

Keď človek úprimne túži žiť z viery, lásky a nádeje, potom obnovenie oddanosti neznamená, že by sa vracal k niečomu, čo bolo zanedbané. Ak máme vieru, lásku a nádej, obnovenie znamená — napriek osobným chybám, pádom a slabostiam — zotrvávať v Božích rukách: je potvrdením cesty vernosti. Obnovenie oddanosti, opakujem, je obnovením vernosti tomu, čo od nás chce Pán: milovať skutkami.

Láska má nevyhnutne aj svoje charakteristické prejavy. Niekedy sa o láske hovorí, akoby bola len podnetom na vlastné sebauspokojenie alebo jednoduchým prostriedkom, ako sebecky doplniť vlastnú osobnosť. Nie je to tak: pravá láska znamená vyjsť zo seba samého, odovzdať sa. Láska so sebou prináša radosť, ale je to radosť, ktorá má korene v podobe kríža. Dokiaľ sme na tejto zemi a ešte sme nedosiahli plnosť budúceho života, pravá láska nemôže existovať bez zakúšania obety a bolesti. Bolesť, ktorú si možno vychutnávať, ktorá je príjemná, ktorá je zdrojom vnútornej radosti, no zároveň bolesť skutočná, pretože predpokladá porážku vlastného egoizmu a prijatie lásky ako normy všetkých a každého jedného z našich skutkov.