Zoznam bodov

Vstúpili sme do Pôstneho obdobia: času pokánia, očisty, obrátenia. Nie je to ľahká úloha. Kresťanstvo nie je pohodlnou cestou: nestačí len byť v Cirkvi a nechať, nech roky plynú. V našom živote, v živote nás kresťanov je prvé obrátenie — tá jedinečná chvíľa, na ktorú každý spomína a v ktorej sa nám jasne ukáže všetko, čo od nás Pán žiada — veľmi dôležité. No ešte dôležitejšie a náročnejšie sú obrátenia, ktoré nasledujú po tom prvom. A ak chceme uľahčiť pôsobenie Božej milosti v týchto nasledujúcich obráteniach, je treba si zachovať dušu mladú, vzývať Pána, vedieť počúvať a odhaľovať, čo je zlé, prosiť o prepáčenie.

Invocabit me et ego exaudiam eum — Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším (Úvodný spev svätej omše: Ž 91⁹⁰, 15) — čítame v liturgii dnešnej nedele. Zamyslime sa nad tým, akým nádherným spôsobom sa o nás Boh stará, ako je vždy ochotný počúvať nás, a v každej chvíli pozorný pre slovo človeka. Kedykoľvek, no predovšetkým teraz, keď je naše srdce dobre pripravené a rozhodnuté očistiť sa, nás počúva a nepohrdne srdcom skrúšeným a poníženým (Úvodný spev svätej omše: Ž 51⁵⁰, 19).

Pán nás počúva, aby zasiahol a aby vstúpil do nášho života, aby nás oslobodil od zla a naplnil dobrom. Eripiam eum et glorificabo eum, zachránim ho i oslávim (Ž 91⁹⁰, 15), hovorí Pán o človekovi. Máme teda nádej na slávu a — ako už veľakrát predtým — stojíme na začiatku onej vnútornej cesty, ktorou je duchovný život. Nádej na oslávenie upevňuje našu vieru a roznecuje našu lásku. Tri božské cnosti, ktoré nás pripodobňujú nášmu Bohu Otcovi, sa začínajú rozvíjať.

Akým lepším spôsobom by sme teda mohli začať Pôstne obdobie než obnovením si viery, nádeje a lásky, ktoré sú zdrojom ducha pokánia a túžby po očistení? Pôst nie je len príležitosťou na zintenzívnenie našich vonkajších skutkov umŕtvovania: ak by sme si mysleli, že ide iba o to, úplne by nám unikol hlboký zmysel umŕtvovania v kresťanskom živote, pretože tieto vonkajšie prejavy sú — opakujem — až ovocím viery, nádeje a lásky.

Radosť je kresťanským dobrom. Stráca sa len urážkou Boha, pretože hriech je plodom sebectva a sebectvo je príčinou smútku. Ale aj potom zostávajú v duši stopy radosti, lebo si uvedomujeme, že Boh a jeho Matka nikdy na ľudí nezabúdajú. Ak robíme pokánie, ak z nášho srdca vytryskne ľútosť, ak sa očistíme vo Sviatosti pokánia, Boh nám vyjde v ústrety a odpustí nám; a smútok sa stráca. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený a našiel sa (Lk 15, 32).

Tieto slová sú nádherným zakončením podobenstva o márnotratnom synovi, o ktorom môžeme stále znova a znova rozjímať. To tvoj otec ti vychádza v ústrety; skláňa sa k tebe, objíma ťa, dáva ti bozk na znak lásky a nežnosti; rozkáže ti dať šaty, prsteň, obuv. Ty sa ešte obávaš výčitiek, a on ti prinavracia tvoju dôstojnosť; máš strach pred trestom, a on ťa bozkáva; bojíš sa tvrdých slov, a on ti už pripravuje hostinu (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540)).

Božia láska je nezmerateľná. Ak sa Boh takto správa k tomu, kto ho urazil, čo urobí, aby si uctil svoju nepoškvrnenú Matku, Virgo fidelis, Pannu Najsvätejšiu, vždy vernú?

Ak sa nám Božia láska ukazuje takou veľkou, keď ľudské srdce — častokrát zradné — je len také malé, aké asi bude Máriino srdce, ktoré nikdy ani v tom najmenšom nekládlo prekážky Božej vôli?

Všimnite si, ako liturgia dnešnej slávnosti vyjadruje nemožnosť ľudským rozumom pochopiť nekonečné Pánovo milosrdenstvo. Namiesto toho, aby vysvetľovala, spieva; prebúdza predstavivosť, aby každý mohol nadšene chváliť. To preto, lebo všetky naše slová budú nedostačujúce a všetci ostaneme stáť v nemom úžase: Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd (Zj 12, 1). Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou… Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá (Ž 44, 12. 14).

Liturgia sa končí niekoľkými slovami Márie, v ktorých sa spája tá najväčšia pokora s tou najväčšou slávou: Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 48-49).

Cor Mariae Dulcissimum, iter para tutum; Najsladšie Srdce Máriino, daj nám silu a istotu na našej pozemskej púti. Ty sama buď našou cestou, lebo ty poznáš chodníky a isté skratky, ktoré nás skrze tvoju lásku privedú k láske Ježiša Krista.