Zoznam bodov

Manželstvo nie je pre kresťana iba jednoduchou sociálnou inštitúciou, či ešte menej liekom na ľudské slabosti. Je to ozajstné nadprirodzené povolanie. Svätý Pavol ho nazýva Sacramentum magnum — veľká sviatosť v Kristovi a v Cirkvi (Porov. Ef 5, 32); a zároveň a neoddeliteľne je to i trvalá zmluva, ktorou sa muž a žena zaväzujú navždy, pretože —či už chceme alebo nie — Ježiš Kristus ustanovil manželstvo ako nerozlučné: je to svätý znak, ktorý posväcuje; je to Ježišovo pôsobenie, ktoré napĺňa dušu muža a ženy a pozýva ich nasledovať ho, a premeniť celý manželský život na božskú cestu po zemi.

Manželia sú povolaní posväcovať svoje manželstvo i seba samých v tomto zväzku; dopustili by sa vážneho omylu, keby svoj duchovný život praktizovali výlučne mimo domova, alebo ako niečo, čo sa ho len okrajovo týka. Rodinný život, manželské vzťahy, starostlivosť o deti a ich výchovu, úsilie o ekonomické zabezpečenie rodiny a zlepšenie jej finančného postavenia, styk s inými ľuďmi tvoriacich ich spoločenský okruh — to všetko sú bežné ľudské okolnosti, ktoré majú kresťanskí manželia pozdvihovať do nadprirodzenej roviny.

Ich viera a nádej by sa mali prejavovať v trpezlivosti, s akou prekonávajú veľké alebo malé problémy, vyskytujúce sa v každej domácnosti, a v radostnom a vytrvalom plnení si svojich povinností. Takýmto spôsobom potom všetko naplní láska a ona ich aj privedie k tomu, že sa budú deliť o radosti i prípadné bolesti, že sa budú vedieť usmievať a zabúdať na svoje starosti, že budú žiť pre druhých, že sa budú vzájomne počúvať a budú počúvať aj svoje deti, ukazujúc im tak, že ich skutočne milujú a rozumejú im. Prenesú sa cez drobné bezdôvodné škriepky, ktoré by sa sebectvom mohli stať horami a dokážu vložiť veľkú lásku do malých vecí, spoluutvárajúcich každodenné spolužitie.

A o to predsa ide — deň čo deň posväcovať svoj domov a s láskou vytvárať pravú rodinnú atmosféru. Posväcovanie každého dňa od nás vyžaduje praktizovanie mnohých kresťanských cností: na prvom mieste teologálnych: vieru, nádej, lásku; a potom aj všetky ostatné: rozvážnosť, vernosť, úprimnosť, pokoru, usilovnosť, radosť… Keď máme hovoriť o manželstve a o manželskom živote, je potrebné začať s jasným výkladom toho, čo znamená manželská láska.

Posvätnosť ľudskej lásky

Šľachetná a čistá láska manželov je svätá vec, ktorú ja ako kňaz oboma rukami žehnám. Kresťanská tradícia často vnímala prítomnosť Krista na svadbe v Káne ako potvrdenie božskej hodnoty manželstva: „Náš Spasiteľ bol na svadbe, píše svätý Cyril Alexandrijský, aby posvätil princíp ľudského rozmnožovania (Sv. Cyril Alexandrijský, Commentarius, In Johannem 2, 1 (PG 73, 223))“.

Manželstvo je sviatosť, ktorá z dvoch tiel robí jedno, ako zreteľne hovorí teológia, a matériou tejto sviatosti sú samotné telá snúbencov. Pán posväcuje a požehnáva lásku muža k žene a lásku ženy k mužovi: ustanovil nielen spojenie ich duší, ale aj ich tiel. Žiaden kresťan, či už je povolaný k manželskému životu alebo nie, to nesmie podceňovať.

Stvoriteľ nás obdaril inteligenciou, ktorá je akoby iskrou Božieho rozumu a ktorá nám spolu so slobodnou vôľou, ďalším Božím darom, umožňuje poznávať a milovať, a vložil do nášho tela schopnosť plodiť, a tým mať účasť na jeho stvoriteľskej moci. Boh si chcel poslúžiť manželskou láskou, aby prišli na svet nové ľudské stvorenia a zväčšilo sa tak telo jeho Cirkvi. Sex nie je nič zahanbujúceho, ale je to Boží dar, ktorý by sa mal čisto podriaďovať životu, láske a plodnosti.

Na tomto základe a v týchto súvislostiach vidí kresťanská náuka sexualitu. Naša viera nepopiera nič z toho, čo je tu na zemi krásne, veľkorysé a opravdivo ľudské. Učí nás, že zásadou nášho žitia by nemala byť egoistická túžba po pôžitku, pretože k pravej láske vedie len sebazaprenie a obeta: Boh si nás zamiloval a pozýva nás, aby sme my milovali jeho i ostatných tak pravdivo a úplne, ako nás on miluje. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt 10, 39) — napísal zdanlivo paradoxne svätý Matúš vo svojom evanjeliu.

Ľudia, čo sa neustále zaoberajú len sami sebou a hľadajú predovšetkým vlastné uspokojenie, riskujú svoju večnú spásu a už v tomto živote sa nevyhnú tomu, že budú nešťastní a nespokojní. Iba ten, kto zabudne na seba a odovzdá sa Bohu a svojim blížnym — a to platí aj pre manželstvo —, môže byť tu na zemi šťastný, a to šťastím, ktoré je prípravou na nebo i jeho závdavkom.

Na našej pozemskej púti je skúšobným kameňom lásky bolesť. Manželský stav má — obrazne povedané — svoj rub i líce. Na jednej strane radosť z toho, že človek vie, že je milovaný, nadšenie vytvoriť a udržiavať domov, manželská láska, potešenie z pohľadu na to, ako deti rastú. Na druhej strane — bolesti a trápenia, beh času, ktorý stravuje telá a hrozí zatrpknutím pováh, zdanlivá monotónnosť dní, ktoré vyzerajú byť stále rovnaké.

Mal by úbohú predstavu o manželstve a ľudskej láske ten, kto by si myslel, že narážaním na ťažkosti sa láska a šťastie skončia. Práve vtedy, keď city, ktoré oduševňovali týchto ľudí, odkryjú svoju pravú povahu, oddanosť a neha sa takpovediac zakorenia a preukážu sa ako pravá a hlboká láska, mocnejšia než smrť (Porov. Pies 8, 6).

Postava svätého Jozefa v Evanjeliu

Svätý Matúš nám takisto ako svätý Lukáš o svätom Jozefovi hovorí ako o mužovi pochádzajúcom zo vznešeného rodu: z rodu Dávidovho a Šalamúnovho, kráľov Izraela. Z historického hľadiska sú podrobnosti tohto pôvodu trochu nejasné: nevieme, ktorý z dvoch rodokmeňov uvádzaných evanjelistami patrí Márii, Ježišovej matke podľa tela, a ktorý svätému Jozefovi, Ježišovmu otcovi podľa židovského zákona. Ani nevieme, či rodným mestom svätého Jozefa bol Betlehem, kam sa šiel pri súpise ľudu zapísať, alebo Nazaret, kde žil a pracoval.

Vieme naopak, že Jozef nebol boháč. Bol pracujúci človek, ako milióny iných ľudí na celom svete; vykonával fyzicky náročné a skromné zamestnanie, ktoré si pre seba vybral aj Boh, keď prijal naše telo a rozhodol sa vyše tridsať rokov žiť ako jeden z nás.

Sväté písmo hovorí, že Jozef bol remeselník. Niektorí cirkevní otcovia dodávajú, že bol tesár. Keď sa svätý Justín zmieňuje o Ježišovom živote práce, tvrdí, že vyrábal pluhy a jarmá (Porov. sv. Justín, Dialogus cum Tryphone, 88, 2, 8 (PG 6, 687)). Možno na základe toho svätý Izidor zo Sevilly vyvodzuje, že Jozef bol kováč. V každom prípade to bol robotník, slúžiaci svojim spoluobčanom, s manuálnymi zručnosťami získanými rokmi úsilia a potu.

Z evanjeliových rozprávaní vystupuje Jozef ako veľká osobnosť: ani na chvíľu sa nám nejaví zakríknutý alebo ustráchaný zoči-voči životu. Práve naopak, dokáže čeliť problémom, poradiť si v ťažkých situáciách, a zodpovedne a s iniciatívou vziať na seba zverené úlohy.

Nestotožňujem sa s klasickým spôsobom zobrazovania svätého Jozefa ako starca, hoci sa to dialo s dobrým úmyslom zdôrazniť Máriino trvalé panenstvo. Predstavujem si ho ako mladého, silného, možno o niekoľko rokov staršieho než Panna Mária, ale v plnom rozkvete veku a životnej energie.

Na to, aby človek žil cnosť čistoty, nemusí čakať na starobu a nedostatok síl. Čistota sa rodí z lásky a čistej láske neprekáža ani fyzická zdatnosť, ani radosť mladosti. Mladé bolo srdce i telo svätého Jozefa, keď uzavrel manželstvo s Máriou; keď sa dozvedel tajomstvo jej Božieho materstva; keď s ňou žil, rešpektujúc jej neporušenosť, ktorú chcel Boh zanechať svetu ako ďalšie znamenie svojho príchodu medzi ľudské tvory. Kto by nebol schopný pochopiť takúto lásku, vie veľmi málo o tom, čo je to pravá láska, a kresťanský zmysel čistoty mu je úplne neznámy.

Jozef bol teda, ako sme povedali, remeselník z Galiley, muž ako mnoho iných. A čo môže očakávať od života obyvateľ jednej zapadnutej dedinky ako bol Nazaret? Len každodennú prácu, vždy s rovnakou námahou. A na sklonku dňa malý, chudobný domček, aby mohol načerpať sily a pustiť sa nasledujúci deň do svojich povinností.

Avšak meno Jozef v hebrejčine znamená Boh pridá. Boh pridáva k svätému životu tých, čo plnia jeho vôľu, netušené rozmery: to dôležité, to, čo dáva všetkému svoju hodnotu, to božské. Boh k pokornému a svätému Jozefovmu životu pridal — ak sa to tak môže povedať — život Panny Márie a život Ježiša, nášho Pána. Boh sa nikdy nenechá prekonať vo veľkodušnosti. Na Jozefa by sa tiež mohli vzťahovať slová, ktoré vyslovila preblahoslavená Panna Mária, jeho manželka: Quia fecit mihi magna qui potens est — lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1, 49), quia respexit humilitatem, lebo zhliadol na moju poníženosť (Porov. Lk 1, 48).

Jozef bol vskutku obyčajný človek, ktorému Boh zveril vykonať veľké veci. Každú jednu z udalostí, z ktorých sa skladal jeho život, dokázal prežívať tak, ako to chcel Pán. Preto Sväté písmo Jozefa chváli tvrdením, že bol spravodlivý. A v hebrejčine slovo spravodlivý znamená nábožný, bezúhonný Boží sluha, plniaci Božiu vôľu (Porov. Gn 7, 1; 18, 23-32; Ez 18, 5; Prís 12, 10). Na inom mieste spravodlivý znamená dobrý a dobročinný voči blížnemu (Porov. Tob 7, 5; 9, 9). Jedným slovom, spravodlivý je ten, kto miluje Boha a túto lásku dáva najavo plnením jeho prikázaní a zameraním celého svojho života na službu svojim bratom, ostatným ľuďom.

Prinášať ostatným Kristovu lásku

Všimnite si však, že Boh nám nehovorí: namiesto srdca vám dám vôľu čistého ducha. Nie, on nám dáva srdce, srdce z mäsa, aké bolo aj to Kristovo. Nemám jedno srdce na to, aby som miloval Boha, a iné na to, aby som miloval ľudí. Tým istým srdcom, ktorým som miloval svojich rodičov a ktorým milujem svojich priateľov, milujem aj Krista, Otca, Ducha Svätého a Pannu Máriu. Preto budem vždy opakovať, že musíme byť veľmi ľudskí, lebo inak nebudeme môcť byť Boží.

Ľudská láska, láska na tejto zemi, ak je skutočná, pomáha nám zakúsiť aj lásku Božiu. Takto už tu ochutnáme lásku, ktorou sa budeme tešiť v Bohu, a ktorá bude medzi nami vládnuť v nebi, keď bude Boh všetko vo všetkom (1 Kor 15, 28). Keď začneme chápať, čo je to Božia láska, budeme cítiť potrebu byť stále viac súcitnejší, veľkorysejší a odovzdanejší.

Musíme odovzdávať ďalej to, čo sme dostali, učiť to, čo sme sa naučili, bez povýšenectva a s prostotou sprostredkovať aj ostatným poznanie Kristovej lásky. Každý z vás pri uskutočňovaní svojej práce, pri vykonávaní svojho povolania v spoločnosti, môže a musí premieňať svoje zamestnanie na službu. Práca, ktorá je dotiahnutá až do konca, ktorá má zdarný priebeh a prispieva k pokroku, ktorá využíva výdobytky kultúry a techniky, spĺňa významnú funkciu a je vždy užitočná pre celé ľudstvo, ak nás k nej motivuje štedrosť a nie sebectvo, ak sa usilujeme o dobro pre všetkých a nie o vlastný prospech: ak je naplnená kresťanským zmyslom života.

Prostredníctvom svojej práce a v rámci celej siete medziľudských vzťahov musíte ukazovať Kristovu lásku a jej konkrétne plody: priateľstvo, porozumenie, láskavosť, pokoj. Ako Kristus, ktorý po všetkých cestách Palestíny chodil a dobre robil (Porov. Sk 10, 38), aj vy na vašich ľudských cestách, v rodine, v občianskej spoločnosti, v bežných pracovných vzťahoch, pri kultúre a oddychu, musíte pokračovať vo veľkej sejbe pokoja. To bude najlepším dôkazom, že do vášho srdca vstúpilo Božie kráľovstvo: My vieme, že sme prešli zo smrti do života — píše svätý Ján apoštol — lebo milujeme bratov (1 Jn 3, 14).

Nikto však nemôže žiť túto lásku, ak sa ju nenaučí utvárať v škole Ježišovho Srdca. Len keď budeme hľadieť na Kristovo Srdce a rozjímať o ňom, dosiahneme to, že sa naše vlastné srdce vymaní z nenávisti a ľahostajnosti; len vtedy budeme vedieť kresťansky reagovať na cudzie utrpenie a bolesť.

Spomeňte si na scénu, ktorú nám opisuje svätý Lukáš, keď Kristus šiel okolo mesta Naim (Lk 7, 11-17). Ježiš vidí zármutok ľudí, s ktorými sa náhodne stretáva. Mohol len tak prejsť okolo, alebo počkať, že ho zavolajú a poprosia. Lenže on nejde ďalej, ani nečaká. Prevezme iniciatívu, dojatý žiaľom vdovy, ktorá prišla o to jediné, čo jej ešte ostávalo, o svojho syna.

Evanjelista vysvetľuje, že Ježišovi jej prišlo ľúto; možno svoje dojatie prejavil aj navonok, ako pri Lazárovej smrti. Ježiš Kristus nebol a ani nie je necitlivý voči utrpeniu, ktoré sa rodí z lásky, ani sa neteší, keď sú deti oddelené od rodičov: premáha smrť, aby dal život, aby tí, ktorí sa milujú, mohli byť spolu, pričom však vyžaduje prvenstvo Božej lásky, ktorým sa musí riadiť naozajstný kresťanský život.

Kristus vie, že ho obklopuje zástup ľudí, že budú žasnúť nad týmto zázrakom a budú ho rozhlasovať po celom okolí. Pán však nevyužíva umelo túto príležitosť, aby sa zapáčil: jednoducho sa ho dotýka utrpenie tej ženy a nemôže ju nechať bez útechy. A tak k nej pristúpil a povedal: Neplač! (Lk 7, 13). Akoby jej tým chcel povedať: nechcem ťa vidieť v slzách, pretože som prišiel, aby som na svet priniesol radosť a pokoj. A potom prichádza na rad zázrak, prejav moci Ježiša Krista — Boha. Najskôr však bolo dojatie v jeho duši, jasný prejav nežnosti Srdca Ježiša Krista — Človeka.