Zoznam bodov

Niečo podobné sa stalo aj s nami. Bez veľkej námahy by sme v našej rodine, medzi priateľmi a známymi — ak už nemáme hovoriť o obrovskej panoráme sveta — mohli nájsť toľko iných ľudí, ktorí by boli oveľa schopnejší než my prijať Kristovo povolanie. Oveľa jednoduchší, múdrejší, vplyvnejší, dôležitejší, vďačnejší a veľkorysejší.

Keď sa nad tým zamýšľam, cítim sa zahanbene. Ale som si tiež vedomý, že naša ľudská logika nie je schopná vysvetliť skutočnosti týkajúce sa poriadku milosti. Boh si obyčajne volí slabé nástroje, aby sa jasne ukázalo, že dielo je jeho. Svätý Pavol si s chvením spomína na svoje povolanie: A poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev (1 Kor 15, 8-9). Takto píše Šavol z Tarzu, človek, ktorého osobnosť a energickosť nás v priebehu dejín napĺňajú stále rastúcou úctou.

Bez toho, že by z našej strany išlo o nejaké zásluhy, som vám vravieval, že základ nášho povolania tkvie v uvedomení si vlastnej úbohosti a v poznaní, že svetlo viery, ktoré osvecuje našu dušu, dobročinná láska, ktorou milujeme, a nádej, ktorá v nás udržiava túžbu po Bohu, sú nezaslúženými Božími darmi. Nerásť v pokore by preto znamenalo stratiť zo zreteľa cieľ Božieho vyvolenia: ut essemus sancti — osobnú svätosť.

Až na základe pokory sa dá teraz pochopiť celý zázrak Božieho povolania. Ruka Krista nás vybrala z pšeničného poľa; rozsievač zviera vo svojej prebodnutej dlani priehrštie pšenice. Zrno sa skropí a nasiakne Kristovou krvou. Napokon Pán túto pšenicu rozhodí do vzduchu, aby sa skrz odumretie stala životom a padnutím do zeme bola schopná priniesť znásobenú úrodu zlatých klasov.

Cesta viery

Stotožniť sa s Kristom nie je ľahkou úlohou. Ale nie je ani ťažkou, ak žijeme tak, ako nás naučil Pán: ak sa každý deň utiekame k jeho slovu, ak náš život nechávame preniknúť sviatostnou skutočnosťou — Eucharistiou —, ktorú nám zanechal ako pokrm, pretože takto je cesta kresťana schodnou cestou, ako sa spieva v jednej starej piesni mojej krajiny. Boh nás jasne a jednoznačne povolal. Tak ako múdri králi, aj my sme objavili na nebi svojej duše hviezdu, svetlo i smer cesty.

Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť (Mt 2, 2). To je vlastne aj naša skúsenosť. Aj my sme postrehli, ako sa v našej duši krok za krokom zapaľuje nová žiara: túžba byť naozajstnými kresťanmi, dychtivá nedočkavosť — ak to tak môžem nazvať — vziať Boha vážne. Keby teraz každý z vás začal rozprávať o tom, ako to bolo s jeho nadprirodzeným povolaním, my ostatní by sme to považovali za Božie pôsobenie. Ďakujme Bohu Otcovi, Bohu Synovi, Bohu Duchu Svätému a preblahoslavenej Panne Márii, prostredníctvom ktorej k nám prichádzajú všetky nebeské požehnania, za tento najväčší dar, aký môže Pán popri viere dopriať stvoreniu: a to odhodlanú túžbu dosiahnuť plnosť lásky a presvedčenie o tom, že svätosť uprostred pracovných, spoločenských a iných povinností je nielen možná, ale i nevyhnutná.

Pozrite sa, s akou jemnosťou nás Pán pozýva! Vyjadruje sa ľudskými slovami ako zamilovaný človek: po mene ťa zavolám, ty si môj (Iz 43, 1). Boh, ktorý je krása, veľkosť a múdrosť sama, nám hovorí, že mu patríme, že si nás vyvolil za cieľ svojej nekonečnej lásky. Musíme žiť skutočný život viery, ak sa tento vynikajúci dar, ktorý Prozreteľnosť zverila do našich rúk, nemá premárniť. Musíme mať vieru ako oní mudrci a byť presvedčení, že ani púšť, ani búrky, ani pokoj oázy nám nezabránia dôjsť do cieľa večného Betlehema, k definitívnemu životu s Bohom.

Spoločenstvo s Ježišom Kristom

Nemiluje Krista, kto nemiluje svätú omšu a kto sa ju nesnaží sláviť v sústredení a pokojne, oddane a s láskou. Láska robí zamilovaných ohľaduplnými a jemnými; odhalí im, aby o ne dbali, niekedy veľmi malé detaily, ktoré sú ale zakaždým vyjadrením vášnivého srdca. Takýmto spôsobom sa máme zúčastňovať aj na svätej omši. Preto som mal vždy podozrenie, že tí, čo chcú, aby bola omša krátka a rýchla, svojím neelegantným postojom prezrádzajú, že ešte nepochopili, čo znamená Najsvätejšia obeta na oltári.

Láska ku Kristovi, ktorý sa za nás obetuje, nás vedie, aby sme si po skončení svätej omše našli niekoľko minút na osobné a dôverné poďakovanie, čo v tichosti srdca predĺži vďakyvzdanie, ktorým je Eucharistia. Ako sa však máme naňho obracať, ako sa s ním zhovárať, ako sa správať?

Kresťanský život nepozostáva z prísnych noriem, pretože Duch Svätý nevedie duše masovo, ale do každej jednej osobitne vkladá také predsavzatia, náklonnosti a vnuknutia, ktoré jej pomôžu pochopiť a plniť vôľu Otca. Myslím si však, že jadrom nášho rozhovoru s Kristom počas poďakovania po svätej omši môže byť často uvažovanie nad tým, že Pán je naším Kráľom, Lekárom, Učiteľom a Priateľom.