Zoznam bodov

Radosť Zeleného štvrtka

Ako dobre teraz chápeme pieseň, ktorú kresťania všetkých čias neprestajne spievajú na chválu Najsvätejšej Eucharistie:

Sviatosť tela tajomného

veleb jazyk, vďačne chváľ!

Veleb predrahá krv jeho,

ktorú za nás vylieva;

on, plod lona panenského,

slávny, dobrý, večný Pán (Hymnus Pange lingua). Je nutné nábožne sa klaňať Bohu, z lásky k nám ukrytému v Eucharistii (Porov. sv. Tomáš Akvinský, hymnus Adoro te devote — Klaniam sa ti vrúcne): je to ten istý Ježiš Kristus, ktorý sa narodil z Panny Márie; ten istý, ktorý trpel a bol ukrižovaný; ten istý, ktorému z prebodnutého boku vytryskla krv a voda (Porov. Ave verum corpus).

Ó svätá hostina, pri ktorej prijímame Krista: slávi sa pamiatka jeho umučenia, duša sa napĺňa milosťou a dostávame závdavok budúcej slávy (Hymnus O sacrum convivium). Liturgia Cirkvi takto v krátkych slohách zhrnuje vrcholné kapitoly dejín túžobnej lásky, akou nás zahŕňa Pán.

Boh našej viery nie je vzdialenou bytosťou, ľahostajne pozorujúcou osudy ľudí: ich túžby, ich zápasy, ich úzkosti. Je to Otec, ktorý až tak miluje svoje deti, že posiela Slovo, druhú božskú osobu Najsvätejšej Trojice, aby sa stalo telom, zomrelo za nás a vykúpilo nás. Je to ten istý milujúci Otec, ktorý nás teraz nežne priťahuje k sebe prostredníctvom pôsobenia Ducha Svätého, prebývajúceho v našich srdciach.

Radosť Zeleného štvrtka vlastne pochádza odtiaľ: z poznania, že Stvoriteľ sa rozlieva láskou k svojim stvoreniam. Akoby nestačilo už toľko iných dôkazov jeho milosrdenstva, náš Pán Ježiš Kristus ustanovuje Eucharistiu, aby sme ho mohli mať vždy blízko pri sebe, pretože — nakoľko to vôbec môžeme pochopiť — ten, ktorý nič nepotrebuje, pohnutý láskou sa nechce zaobísť bez nás. Najsvätejšia Trojica si zamilovala človeka, pozdvihla ho do poriadku milosti a urobila ho na svoj obraz a podobu (Gn 1, 26); vykúpila ho z hriechu — z hriechu Adama, ktorý padol na celé ľudské pokolenie, ako aj z osobných hriechov každého jedného z nás — a túži skutočne prebývať v našej duši: Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok (Jn 14, 23).

Prežívať svätú omšu znamená zotrvávať v neustálej modlitbe a byť presvedčený, že pre každého z nás je to osobné stretnutie s Bohom: keď sa mu klaniame, chválime ho, prosíme ho, vzdávame mu vďaky, zadosťčiníme za naše hriechy, očisťujeme sa a cítime sa byť v Kristovi zjednotení so všetkými kresťanmi.

Možno sme si niekedy položili otázku, ako sa môžeme Bohu odvďačiť za toľkú lásku; možno sme aj zatúžili dostať jasne definovaný program kresťanského života. Riešenie je jednoduché a prístupné všetkým veriacim: s láskou sa zúčastňovať na svätej omši a naučiť sa v nej stýkať s Bohom, pretože v tejto obete je obsiahnuté všetko, čo od nás Pán očakáva.

Dovoľte, aby som vám pripomenul to, na čom ste sa už mnohokrát zúčastnili: priebeh liturgických obradov. Ak ich budeme sledovať krok za krokom, je dosť možné, že Pán každému z nás odhalí, v čom sa má polepšiť, aké zlozvyky odstrániť a ako má vyzerať naše bratské spolunažívanie so všetkými ľuďmi.

Kňaz pristupuje k Božiemu oltáru, k oltáru Boha, ktorý rozradosťuje našu mladosť. Svätá omša sa začína radostnou piesňou, pretože je tu prítomný Boh. Je to radosť, ktorá sa spolu s úctou a láskou prejaví aj pobozkaním oltára, symbolu Krista a pamiatky svätých: neveľkého, ale posvätného miesta, pretože na tejto kamennej doske sa uskutočňuje sviatosť nekonečnej účinnosti.

Confiteor — úkon kajúcnosti, stavajúci nás pred našu nehodnosť; nie je to len nejaká abstraktná spomienka na vinu, ale veľmi konkrétne pripomenutie si našich hriechov a zanedbaní. Preto opakujeme: Kyrie eleison, Christe, eleison — Pane zmiluj sa, Kriste zmiluj sa. Keby odpustenie, ktoré potrebujeme, záviselo od našich zásluh, v tom okamihu by naše duše naplnil trpký smútok. My však z Božej dobroty dostávame odpustenie na základe Božieho milosrdenstva, a preto mu spievame na chválu: Gloria! — veď len ty si Svätý, len ty si Pán, len ty si Najvyšší, Ježišu Kriste, s Duchom Svätým v sláve Boha Otca.