Zoznam bodov

Keď svätý Matúš opisuje tieto scény v svojom evanjeliu, neustále zdôrazňuje vernosť Jozefa, ktorý bez váhania plní Božie príkazy, aj keď sa mu ich zmysel niekedy môže zdať nejasný alebo ich súvislosť s ostatnými Božími plánmi skrytá.

Cirkevní Otcovia a duchovní autori pri mnohých príležitostiach vyzdvihujú túto pevnosť Jozefovej viery. Nadväzujúc na slová anjela, ktorý mu prikázal utiecť pred Herodesom a nájsť útočište v Egypte (Porov. Mt 2, 13), svätý Ján Zlatoústy píše: „Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: ,To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo — čo predsa protirečí tvojmu sľubu.’ Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom verným. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: ,Budeš tam — v Egypte — , kým ti nedám vedieť.’ Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 8,3 (PG 57, 85))“.

Jozefova viera neochabuje a jeho poslušnosť je vždy dôsledná a rýchla. Aby sme lepšie pochopili ponaučenie, ktoré nám tu svätý Patriarcha dáva, je dobré, keď si uvedomíme, že jeho viera je aktívna a že jeho poddajnosť nie je vyjadrením poslušnosti človeka, ktorý sa len necháva unášať behom udalostí. Kresťanská viera je totiž v úplnom protiklade s konformizmom či nedostatkom vnútornej aktivity a energie.

Jozef sa bezvýhradne odovzdal to Božích rúk, no nikdy neprestal udalosti zvažovať, a tak mohol od Pána získať taký stupeň pochopenia Božích diel, ktorý je onou pravou múdrosťou. Takto sa postupne naučil, že nadprirodzené zámery nesú v sebe Božiu logiku, ktorá je niekedy v úplnom protiklade s ľudskými plánmi.

V rozličných okolnostiach svojho života neprestáva Patriarcha rozmýšľať, ani sa nevzdáva svojej zodpovednosti. Naopak, do služby viery zapája celú svoju ľudskú skúsenosť. Pri návrate z Egypta, keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť (Mt 2, 22). Naučil sa pohybovať v rámci Božieho plánu a ako potvrdenie, že Boh skutočne chce to, čo Jozef tuší, dostáva pokyn odobrať sa do Galiley.

Takáto bola teda viera svätého Jozefa: bezvýhradná, plná dôvery, celistvá, prejavená v účinnom odovzdaní sa do Božej vôle a v inteligentnej poslušnosti. A, spolu s vierou, prichádza láska. Jeho viera sa spája s láskou, a to s láskou k Bohu, ktorý plní sľuby dané Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi; s nežnou láskou ženícha k Márii a s otcovskou nehou k Ježišovi. Viera a láska v nádeji na veľké poslanie, ktoré Boh práve na svete začínal, pričom si poslúžil aj ním, tesárom z Galiley: poslanie vykúpenia ľudí.

Musíme mať teda vieru a nedovoliť, aby nás ovládlo znechutenie; neobmedzujme sa len na čisto ľudské kalkulácie. Aby sme prekonali prekážky, musíme sa pustiť do práce a naplno sa vložiť do našich úloh tak, že už samotné toto úsilie pred nami otvorí nové cesty a možnosti. A tu je univerzálny liek na všetky ťažkosti: osobná svätosť, oddanosť Pánovi.

Byť svätým znamená žiť tak, ako to od nás očakáva náš Nebeský Otec. Poviete mi, že je to ťažké. Áno, je to veľmi vysoký ideál. Ale súčasne je to aj ľahké: je to na dosah ruky. Keď niekto ochorie, niekedy sa ťažko hľadá vhodný liek. V nadprirodzenej oblasti to tak nie je. Liek je vždy poruke: je to Ježiš Kristus prítomný v Najsvätejšej Eucharistii, a svoju milosť nám dáva aj v ďalších sviatostiach, ktoré ustanovil.

Opakujme teda slovami i skutkami: „Dôverujem ti, Pane, a stačí mi tvoja prozreteľnosť v obyčajných veciach, tvoja každodenná pomoc.“ Nemáme prečo žiadať od Boha veľké zázraky. Musíme ho však prosiť, aby posilnil našu vieru, osvietil náš rozum, upevnil našu vôľu. Ježiš je vždy pri nás a vždy koná ako ten, kým je.

Od začiatku svojho kázania som vás varoval pred falošným chápaním „byť ako Boh.“ Neznepokojuj sa kvôli poznaniu seba samého: že si z hliny. Nech ťa to netrápi. Pretože ty a ja sme Božie deti — a to je správne chápanie oného „byť ako Boh“ — od večnosti vyvolení Božím povolaním: v Ježišovi Kristovi si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). My, ktorí patríme osobitným spôsobom Bohu, ktorí sme jeho nástrojmi i napriek našim osobným úbohostiam, budeme účinní, ak nestratíme vedomie svojej vlastnej slabosti. Mieru tej slabosti spoznáme práve vo chvíľach pokušenia.

Ak pociťujete skleslosť potom, čo ste azda osobitne živým spôsobom zakúsili svoju vlastnú malosť, potom je tu chvíľa, aby ste sa úplne a poddajne odovzdali do Božích rúk. Hovorí sa, že Alexandrovi Veľkému raz vyšiel v ústrety jeden žobrák, ktorý prosil o almužnu. Alexander zastal a rozkázal, aby žobráka urobili pánom piatich miest. Ten chudák zostal celý zaskočený a zmätene zvolal: „Ale ja som nežiadal až toľko!“ A Alexander mu odpovedal: „Ty si žiadal podľa svojho a ja ti dávam podľa môjho.“ Aj vo chvíľach, keď si veľmi výrazne uvedomujeme svoje vlastné nedostatky, môžeme a máme hľadieť na Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého s vedomím, že máme účasť na Božom živote. Nikdy neexistuje dostatočný dôvod, aby sme sa obzerali späť (Porov. Lk 9, 62). Pán je vždy pri nás. Musíme byť verní, spoľahliví, plniť si svoje povinnosti a v Ježišovi nachádzať lásku a impulz k pochopeniu chýb iných ľudí a k prekonávaniu vlastných omylov. Takto potom aj všetky duchovné ťažkosti — tvoje, moje a iných ľudí — budú oporou na stavbe Kristovho Kráľovstva.

Priznajme si svoje neduhy, ale súčasne vyznávajme Božiu moc. Kresťanský život musí svedčiť o optimizme, radosti a pevnom presvedčení, že Pán nás chce použiť pre svoje zámery. Ak sa budeme cítiť súčasťou Svätej Cirkvi, ak si budeme uvedomovať, že máme oporu v neochvejnej Petrovej skale a v pôsobení Ducha Svätého, potom sa v každej chvíli budeme rozhodovať plniť si svoje malé povinnosti každého okamihu: každý deň niečo zasiať. A sýpky nebudú stačiť pre toľkú úrodu.