Zoznam bodov

Keď sa na vás teraz obraciam a keď spoločne hovoríme s Bohom, vlastne len nahlas pokračujem vo svojej osobnej modlitbe; rád si túto skutočnosť zavše pripomínam. I vy by ste sa mali snažiť živiť modlitbu vo svojich dušiach, hoci by ste sa následkom akýchkoľvek okolností, ako napríklad dnes, mali zaoberať témou, ktorá by sa na prvý pohľad nezdala byť vhodnou pre láskyplný dialóg; no práve ním náš rozhovor s Pánom je. Vravím na prvý pohľad, pretože všetko, čo sa s nami deje, alebo čo sa prihodí v našom okolí, môže a malo by byť témou osobného rozjímania.

Dnes by som rád hovoril o čase; o čase, ktorý plynie. Nebudem opakovať známy výrok, že o jeden rok viac v skutočnosti znamená o jeden rok menej… ani vás nebudem nabádať, aby ste sa spýtali niekoho iného, čo si o plynutí času myslí, pretože by ste si asi — ak by ste tak urobili — vypočuli odpoveď v štýle: mladosť, ty božský poklad, odchádzaš, aby si sa už nevrátila… hoci nevylučujem, že by vás prekvapili i úvahou nadprirodzenejšieho charakteru.

Takisto sa nechcem zdržiavať nostalgickým konštatovaním, že život je krátky. Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est! (1 Kor 7, 29),aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

Aby sme tento cieľ dosiahli, musíme konať z lásky a nikdy nie iba ako ten, čo znáša ťarchu trestu či prekliatia: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3, 17).Tak budeme svoju prácu robiť dokonale a využívať čas, pretože budeme milujúcimi Božími nástrojmi, uvedomujúcimi si všetku zodpovednosť a dôveru, ktorú Boh aj napriek našej slabosti vložil na naše plecia. Pri každej jednej z tvojich činností, pretože môžeš počítať s Božou silou, sa musíš správať ako ten, ktorý koná výhradne z lásky.

Nezatvárajme však oči pred realitou, neuspokojujme sa iba s povrchným, zjednodušeným pohľadom, ktorý by nás mohol viesť k myšlienke, že nás čaká ľahká cesta a že na to, aby sme ju prešli, stačí niekoľko úprimných predsavzatí a nejaké to vrúcne želanie slúžiť Bohu. Nepochybujte, že časom — možno skôr, než si myslíme — prídu obzvlášť ťažké situácie, ktoré si budú vyžadovať veľkého ducha obeti a zabudnutie na seba samého. Posilňuj preto v sebe cnosť nádeje a bez strachu prijmi Apoštolovo zvolanie: „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18). S istotou a pokojom rozjímaj: aká len bude nekonečná Božia láska vyliata na tohto úbohého tvora! Nastal čas, aby si — pri svojej bežnej práci — žil z viery, prebúdzal nádej a oživoval lásku; to znamená uviesť do činnosti všetky tri božské cnosti, ktoré nám pomáhajú, aby sme ihneď, bez pretvárky, pokrytectva a okolkov vylúčili všetky omyly v našom konaní, profesionálnom aj vnútornom živote.

Často, keď všetko vychádza úplne opačne, ako sme si predstavovali, sa nám spontánne derú do úst slová: Pane, veď sa rúca všetko, všetko, všetko… ! Je to chvíľa napraviť svoj úmysel: Keď pôjdem s tebou, Pane, určite budem postupovať dopredu, pretože ty si predsa sila sama: quia tu es, Deus, fortitudo mea (Ž 42, 2).

Prosil som ťa, aby si sa pri svojej práci vytrvalo snažil pozdvihovať oči k nebu, lebo nádej nás povzbudzuje chopiť sa silnej Božej ruky, ktorú nám on neustále podáva; a nestrácať nadprirodzený pohľad — aj vo chvíľach, keď sa búria vášne, útočia na nás a chcú nás spútať do úbohej pevnosti nášho ja, alebo keď sa v detinskej márnivosti cítime byť pánmi vesmíru. Celý život som presvedčený, že bez pohľadu nahor, bez Ježiša, nikdy nič nedosiahnem a viem, že moja sila vyhrávať nad sebou a napokon zvíťaziť pramení z neustále opakovaného zvolania: „všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). Toto zvolanie obsahuje istý Boží prísľub, že on svoje deti neopustí, ak sa ho len ony samotné nezrieknu.

Skúste sa často „zamiešať“ medzi postavy Nového zákona. Vychutnajte si tie dojemné scény, v ktorých náš Majster koná ako Boh a ako človek, alebo keď božskými i ľudskými slovami káže o odpustení a o jeho nekonečnej láske k svojim deťom. Táto predchuť neba sa obnovuje i dnes v trvalej nepominuteľnosti Evanjelia: cítime to, vidíme to, na vlastnej koži môžeme hmatateľne zažívať Božiu ochranu a pomoc, spôsobujúcu, že aj napriek všetkým zakopnutiam ideme ďalej, že dokážeme začínať stále odznova — lebo to je vnútorný život, žitý s dôverou v Boha.

Bez úsilia prekonávať vnútorné i vonkajšie prekážky cenu víťazov nikdy nedostaneme. „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5) „ a zápas by nebol opravdivý, ak by chýbal protivník, s ktorým by sme zápasili. Keď teda nebude protivník, nebude ani veniec, pretože veniec nemôže byť tam, kde nie je porazený “ (Sv. Gregor Nisenský, De perfecta christiani forma (PG 46, 286).

Prekážky by nás nemali znepokojovať, naopak, mali by pre nás byť povzbudením rásť ako kresťania: v tomto zápase sa budeme posväcovať a naša apoštolská práca získa väčšiu účinnosť. Keď rozjímame nad chvíľami, kde Ježiš — na Olivovej hore i neskôr, v opustenosti a výsmechu kríža, zatiaľ čo naňho dolieha nesmierne bremeno utrpenia, prijíma a miluje vôľu Otca — mali by sme si uvedomiť, že ak chceme Krista nasledovať a byť jeho dobrými učeníkmi, musíme prijať jeho radu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Preto tak rád Ježiša žiadam: Pane, ani jeden deň bez kríža! Tak sa s Božou milosťou bude upevňovať náš charakter a budeme slúžiť Bohu aj napriek našim osobným úbohostiam.

Pochop: ak by si chcel do steny zatĺcť klinec a nenarazil by si pritom na odpor, čo by si tam potom mohol zavesiť? Ak sa nebudeme s pomocou Božou posilňovať obeťou, nikdy sa nestaneme Pánovými nástrojmi. A naopak, ak sa rozhodneme radostne využívať všetky protivenstvá pre lásku k Bohu, nepríde nám zaťažko na to všetko náročné a nepríjemné, na všetko, čo je tvrdé a nepohodlné, spolu s apoštolmi Jakubom a Jánom zvolať: „Môžeme!“ (Mk 10, 39).

Boj Božieho dieťaťa nie je nejakým smutným odriekaním, zamračenou rezignáciou, či potláčaním svojej radosti. Naopak, je odpoveďou zamilovaného, ktorý zatiaľ čo pracuje a zatiaľ čo odpočíva, keď sa raduje i keď trpí, neustále myslí na milovanú osobu a kvôli nej s radosťou čelí všetkým možným problémom. Okrem toho v našom prípade, keďže Boh bitky nikdy neprehráva, s ním vždy zvíťazíme. Mám skúsenosť, že ak verne plním jeho požiadavky, pasie ma na zelených pašienkach, vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou (Ž 22, 2—4).

Dôležitou stratégiou v duchovnom boji je otázka vhodného načasovania, keď máme trpezlivo, ale rozhodne podať liek. Znásobte úkony nádeje. Dopredu vám vravím, že vo svojom vnútornom živote utrpíte porážky; raz budete hore, inokedy dole — daj Boh, aby to nebolo poznať — pretože nikto nie je od týchto nepríjemností oslobodený. No Pán, ktorý je všemohúci a milosrdný, nám dal k dispozícii vhodné prostriedky, aby sme mohli zvíťaziť. Stačí, keď ich použijeme, ako som uviedol predtým, rozhodnutí začať vždy odznova ak to bude potrebné.

Pristupujte týždenne — keď je treba, bez škrupúľ aj častejšie, ku Sviatosti zmierenia, k božskej sviatosti odpustenia. Znovuoblečení do milosti budeme prechádzať pomedzi vrchy (Porov. Ž 53, 10), bez zastávky, až vystúpime na vrchol naplnenia kresťanského poslania. Keď budeme s dobrou vôľou využívať tieto prostriedky a prosiť Pána, aby nám každým dňom dával väčšiu nádej, dosiahneme nákazlivú radosť tých, čo vedia, že sú Božími deťmi: „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). A preto — optimizmus. Hnaní silou nádeje budeme bojovať o to, aby sme zmazali lepkavú škvrnu, rozširovanú rozsievačmi nenávisti, a znovu objavíme svet krásny a radostný, taký nádherný a čistý, aký vyšiel z Božích rúk; a ak sa naučíme ľutovať svoje hriechy, s rovnakou krásou ho znovu navrátime jemu.