Zoznam bodov

Keď sa človeka zmocní pýcha, obvykle za ňou ako svorka prichádzajú všetky ostatné neresti: lakomstvo, nestriedmosť, závisť, nespravodlivosť… Pyšný človek sa bezcieľne snaží zbaviť trónu Boha, ktorý je milosrdný ku všetkým, aby sa tam usadil on, so zámermi a vnútrom plným krutosti.

Mali by sme Pána prosiť, aby nás nenechal upadnúť do tohto pokušenia. Pýcha je zo všetkých hriechov najhorší a zároveň i najsmiešnejší. Človek, ktorého sa jej svojimi početnými preludmi podarí dostať do svojich pazúrov, začne sa honosiť akýmsi zdaním, naplní sa prázdnom a nafúkne sa ako žaba z bájky, ktorá sa od samej domýšľavosti tak nadúvala, až praskla. Pýcha je nepríjemná aj z ľudského hľadiska: totiž ten, kto sa povyšuje nad všetkých a nad všetko, neustále sleduje iba sám seba a ostatnými pohŕda; a oni na to reagujú tým, že sa jeho ješitnej nadutosti vysmievajú.

Keď počujeme hovoriť o pýche, azda si predstavíme zotročujúce, despotické konanie: hlučné hlasy prevolávajúce na slávu víťazovi, ktorý ako nejaký rímsky cisár prechádza popod vysoké oblúky a len máličko skloní hlavu, lebo má strach, aby sa jeho slávne čelo náhodou nedotklo bieleho mramoru.

Buďme realisti: takú pýchu nájdeme iba vo výmysloch bujnej fantázie. My musíme bojovať proti iným jej formám, oveľa častejším a oveľa nenápadnejším: proti pýche, ktorá oceňuje viac seba ako blížneho, proti domýšľavosti v rozhovoroch, myšlienkach a gestách, proti istej, takmer až chorobnej nedotklivosti, keď nás urážajú slová a činy, ktoré navyše žiadnou urážkou nie sú.

Toto všetko môže byť a je častým pokušením. Človek sám seba považuje za slnko a stred všetkého a všetkých, nachádzajúcich sa v jeho blízkosti. Svet sa musí točiť okolo neho. A nezriedka sa až s chorobnou snahou uchyľuje k predstieraniu bolesti, smútku, či choroby, len aby sa oňho ostatní starali a rozmaznávali ho.

Väčšinu konfliktov v duchovnom živote mnohých ľudí spôsobuje predstavivosť: čo keď povedali to a to… čo keď si budú myslieť… čo keď ma budú považovať za… . Taký človek potom kvôli svojej žalostnej nadutosti začne trpieť podozreniami, ktoré nemajú nijaký reálny základ, v tomto nešťastnom stave je neustále zatrpknutý a usiluje sa vyvolať nepokoj aj u ostatných: lebo nedokáže byť pokorný, lebo sa nenaučil zabúdať sám na seba a veľkoryso sa dávať do služby druhým pre lásku k Bohu.

Neviem, či vám v detstve rozprávali bájku o roľníkovi, ktorému darovali zlatého bažanta. Po prvotnom okamihu radosti a prekvapenia nad nevšedným darom začal jeho nový pán hľadať miesto, kam by ho zavrel. Po niekoľkých hodinách, mnohých pochybnostiach a viacerých plánoch sa rozhodol, že ho zavrie do kurníka. Sliepky, nadšené krásou nového príchodzieho, okolo neho užasnuto krúžili a tvárili sa, akoby objavili nejakého poloboha. Uprostred celého toho chaosu prišla hodina kŕmenia. Keď pán rozhodil medzi vtákov prvé hrsti otrúb, začal sa bažant, vyhladovaný dlhým čakaním, hltavo napchávať. Pri takom nechutnom predstavení, keď onen div krásy jedol rovnako nenásytne ako ten najobyčajnejší živočích, rozčarované družky z kurníka sa zobákmi pustili do padlého idolu a neprestali, až kým mu nevytrhali všetko perie. Takto smutne končí každý samoľúby človek. A čím viac sa upína na svoje sily a domýšľavo sa spolieha na vlastné schopnosti, tým horší je jeho pád.

Vyvoďte si z príbehu praktické dôsledky pre svoj každodenný život a majte na pamäti, že vám boli zverené vlohy — nadprirodzené i ľudské — ktoré máte správne využívať. Nepodliehajte smiešnemu omylu, že vám niečo patrí, ako by to bol výsledok jedine vášho úsilia. Nezabúdajte, že je tu Boh, bez ktorého sa nikto nemôže zaobísť.

Nechajte sa preto presvedčiť, že ak si skutočne želáme nasledovať nášho Pána zblízka a naozaj slúžiť Bohu i celému ľudstvu, musíme sa dokonale odpútať od seba samých, nesmieme ľpieť na svojej inteligencii, zdraví, cti, vznešených ambíciách, či na úspechoch a zdaroch.

Mám pritom na mysli — pretože až sem musí zájsť tvoje rozhodnutie — i všetky tie čisté plány, ktorými chceme výlučne oslavovať a chváliť Boha. Budeme sa riadiť jasnou a presnou zásadou: Pane, chcem to či ono, iba ak sa to páči tebe — a ak nie, prečo by ma to malo zaujímať? Zasadíme tak smrteľnú ranu sebectvu a pýche, ktoré sa ako hady zvíjajú v každom ľudskom svedomí. Zároveň dosiahneme pravý pokoj pre svoje duše a odpútanosť, ktorá nás dovedie až k vlastneniu Boha, vždy čoraz dôvernejšiemu a intenzívnejšiemu.

Aby sme mohli napodobňovať Krista, musíme mať srdce oslobodené od všetkého, k čomu sa pripútavame. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 24—26). A k tomu vysvetľuje sv. Gregor: „ nestačilo by, keby sme žili oprostení od vecí a nezriekli by sme sa pritom aj samých seba. Ale… kam pôjdeme oslobodení od samých seba? Kto sa vlastne všetkého vzdáva, keď sám seba si ponechá?“

Musíme vedieť, že na jednej strane sme hriešnici, no na druhej strane Boží tvorovia. Jedným spôsobom sme boli stvorení a v tom druhom spôsobe sa nachádzame kvôli nám samým. Odvrhnime to, čím sme sa stali skrze hriech a buďme takí, akými sme boli utvorení skrze milosť. Tak pyšný, keď sa obráti ku Kristovi a stane sa pokorným, zaprie sám seba; keď sa smilník obráti a žije zdržanlivo, i on odvrhuje to, čím bol predtým; keď lakomec prestane dychtiť po majetku a namiesto toho, aby sa zmocňoval cudzieho, začne byť štedrý zo svojho, aj on sa zriekol sám seba (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 32, 2 (PL 76, 1233).