Zoznam bodov

Keď sa na vás teraz obraciam a keď spoločne hovoríme s Bohom, vlastne len nahlas pokračujem vo svojej osobnej modlitbe; rád si túto skutočnosť zavše pripomínam. I vy by ste sa mali snažiť živiť modlitbu vo svojich dušiach, hoci by ste sa následkom akýchkoľvek okolností, ako napríklad dnes, mali zaoberať témou, ktorá by sa na prvý pohľad nezdala byť vhodnou pre láskyplný dialóg; no práve ním náš rozhovor s Pánom je. Vravím na prvý pohľad, pretože všetko, čo sa s nami deje, alebo čo sa prihodí v našom okolí, môže a malo by byť témou osobného rozjímania.

Dnes by som rád hovoril o čase; o čase, ktorý plynie. Nebudem opakovať známy výrok, že o jeden rok viac v skutočnosti znamená o jeden rok menej… ani vás nebudem nabádať, aby ste sa spýtali niekoho iného, čo si o plynutí času myslí, pretože by ste si asi — ak by ste tak urobili — vypočuli odpoveď v štýle: mladosť, ty božský poklad, odchádzaš, aby si sa už nevrátila… hoci nevylučujem, že by vás prekvapili i úvahou nadprirodzenejšieho charakteru.

Takisto sa nechcem zdržiavať nostalgickým konštatovaním, že život je krátky. Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est! (1 Kor 7, 29),aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

Aké smutné je žiť a za zamestnanie mať márnenie času, ktorý je Božím pokladom! Na ospravedlnenie takého počínania neexistuje žiadna výhovorka.

„ Nech nikto nevraví: mám iba jeden talent, nemôžem nič dosiahnuť. Aj s jedným talentom môžeš vykonať záslužnú prácu “ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum Homiliae, 78, 3 (PG 58, 714). Aké poľutovaniahodné je nevyťažiť prospech, nezužitkovať všetky schopnosti — či už ich je málo alebo veľa, ktoré dal Boh človeku, aby sa venoval službe ľuďom a spoločnosti!

Ak kresťan márni svoj čas na zemi, hrozí mu nebezpečenstvo, že si premárni aj svoje nebo, keď sa zo sebectva utiahne do ústrania, keď sa ukryje a o nič sa nestará. Ten, čo miluje Boha, nielenže odovzdá všetko, čo má a čím je, do služby Kristovi, ale dá aj sám seba. Nevidí svoje ja prízemným pohľadom v zdraví, v mene, v kariére.

Opäť vám chcem pripomenúť, že nám ostáva málo času: tempus breve est (1 Kor 7, 29), pretože život na zemi je krátky a ak máme poruke zmienené prostriedky, nepotrebujeme nič viac než len dobrú vôľu na to, aby sme využili príležitosti, ktoré nám Boh poskytuje. Odvtedy, čo náš Pán prišiel na tento svet, nastal milostivý čas, deň spásy (2 Kor 6, 2), pre nás i pre všetkých ľudí. Aby sa na nás náš Boh Otec nemusel obrátiť s výčitkou, vyslovenou ústami proroka Jeremiáša: „Ešte i bocian pod nebom pozná svoje obdobie; hrdlička, lastovička, žeriav zadržia čas svojho príchodu, ale môj ľud nepozná Pánovo nariadenie“ (Jer 8, 7).

Neexistujú zlé či nevhodné dni: všetky dni sú dobré pre službu Bohu. Zlé dni nastanú iba vtedy, keď ich človek premárni svojím nedostatkom viery, svojou lenivosťou a nedbalosťou, zvádzajúcou ho nepracovať s Bohom a pre Boha. „Pána chcem velebiť v každom čase!“ (Ž 33, 2). Čas je poklad, ktorý plynie, ktorý uteká a preteká nám pomedzi prsty ako voda pomedzi vysoké skaly. Včerajšok uplynul a dnešok je už takmer preč. Zajtrajšok bude čoskoro ďalším včerajškom. Ľudský život trvá veľmi krátko, ale ako veľa sa, pre lásku Božiu, dá vykonať aj počas tohto krátkeho úseku!

Nepomôže nám žiadna výhovorka. Pán k nám bol predsa taký štedrý: trpezlivo nás poučoval, vysvetľoval nám svoje prikázania v podobenstvách a bez oddychu nás povzbudzoval. Rovnako ako Filipa, aj nás sa môže opýtať: „… toľký čas som s vami a nepoznáš ma?“ (Jn 14, 9). Nastal čas, aby sme začali skutočne pracovať, aby sme využili každú chvíľku dňa a znášali — radostne a s potešením — „bremeno dňa a horúčosť“ (Mt 20, 12).

Ovocím dnešného rozjímania by malo byť presvedčenie, že naša cesta po tejto zemi — za akýchkoľvek podmienok a v akomkoľvek čase — je pre Boha, že je pokladom slávy, obrazom neba, že máme v rukách úžasnú vec, ktorú sme povinní spravovať, so zodpovednosťou voči ľuďom a Bohu, bez toho, že by bolo potrebné meniť svoj stav, uprostred ulice, posväcujúc svoju prácu a povolanie, rodinný život, spoločenské vzťahy a všetku činnosť, aj keby sa zdalo, že je výhradne svetská.

Keď som vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch v celej plnosti pochopil záväzok slúžiť Pánovi v Opus Dei, z hĺbky duše som ho prosil o zrelosť osemdesiatročného. Prosil som svojho Boha o viac rokov — s detskou naivitou začiatočníka — lebo tak by som vedel využívať čas, vedel by som využiť každučkú minútu v službe Jemu. Pán vie taký dar poskytnúť. Možno raz budeme môcť povedať — ty aj ja: „Chápavejší som nad starcov, lebo zachovávam tvoje príkazy“ (Ž 118, 100).Mladosť by nemala byť synonymom nerozvážnosti, rovnako ako šediny nemusia nutne znamenať rozvahu a múdrosť.

Uchýľ sa so mnou pod ochranu Kristovej Matky. Matka naša, ty, ktorá si videla Ježiša rásť, ty, ktorá si videla, ako využíva svoj čas medzi ľuďmi: nauč ma využívať moje dni v službe Cirkvi a dušiam; dobrá Matka, nauč ma, aby som vo svojom srdci vždy, keď to bude potrebné, začul láskavú výčitku, že môj čas nepatrí mne, ale Nášmu Otcovi, ktorý je na nebesiach.

Pracovitosť, usilovnosť

Existujú dve ľudské cnosti — pracovitosť a usilovnosť — splývajúce v jednu jedinú: v úsilie využiť talenty, ktoré každý človek dostal od Boha. Sú to cnosti, pretože vedú k dobre vykonanej práci. Lebo práca — a o tom kážem už od roku 1928 — nie je nejakým prekliatím, ani trestom za hriech. Kniha Genezis o tejto skutočnosti rozpráva ešte pred Adamovou vzburou proti Bohu (Porov. Gen 2, 15). Podľa Pánových plánov mal človek pracovať odvždy a spolupracovať tým na nekonečnej úlohe stvorenia.

Pracovitý človek využíva čas, ktorý preňho nie je iba zlatom, je slávou Božou! Robí to, čo má a sústredí sa na to, čo robí, nie z rutiny, ani aby nejako vyplnil voľnú chvíľu, no jeho konanie je plodom pozornej a premyslenej reflexie. Preto je usilovný. Bežné použitie slova diligente (diligente = špan. usilovný, pozn. prekl.)nám pripomína jeho latinský pôvod. Slovo diligente pochádza zo slovesa diligo, čo znamená milovať, oceňovať, voliť ako výsledok sústredenej a starostlivej pozornosti. Nie je usilovný ten, čo sa ponáhľa, ale ten, kto pracuje s láskou a dobre.

Náš Pán si ako dokonalý človek zvolil manuálnu prácu, ktorej sa pozorne a s  vnútorným zaujatím venoval takmer po celú dobu svojho pozemského života. Vykonával svoje remeslo medzi ostatnými obyvateľmi dediny a táto ľudská i božská činnosť nám jasne dokazuje, že všedná práca nie je iba niečo málo dôležitého, ale že je nosným pilierom nášho posvätenia, neustálou príležitosťou stretávať sa s Bohom, velebiť ho a chváliť dielom nášho rozumu alebo našich rúk.