Zoznam bodov

„Polapajte nám líšky, maličké líštičky, čo škodu robia po viniciach. A naša vinica je práve v rozkvete.“ (Pies 2, 15).Verní v malom, čo najvernejší v malom. Ak sa o to budeme usilovať, naučíme sa s dôverou a ako jej deti utiekať sa do náručia Panny Márie. Či som vám na začiatku nevravel, že všetci máme málo rokov, iba toľko, koľko sme ich rozhodnutí žiť v dôvernom vzťahu s Bohom? Je teda nanajvýš rozumné, ak sa so svojou malosťou a úbohosťou priblížime k veľkosti a svätej neporušenosti Božej Matky, ktorá je aj našou Matkou.

Môžem vám porozprávať iný príbeh, tentoraz skutočný, pretože už prešlo mnoho, premnoho rokov, odkedy sa stal a snáď vám jeho priamočiarosť a expresívne výrazy pomôžu zamyslieť sa. Viedol som duchovné cvičenia pre kňazov z rôznych diecéz. Počas nich som každého jedného vyhľadal a láskavo som ich pobádal, aby sa zastavili na kus reči a prišli uľaviť svojmu svedomiu, pretože my kňazi tiež potrebujeme bratskú radu a pomoc. Dal som sa do rozhovoru s jedným kňazom; bol to trochu neotesaný, no veľmi šľachetný a úprimný farár. Ohľaduplne, no jasne som ho povzbudzoval, nech hovorí, aby som tak mohol ošetriť každú ranu nachádzajúcu sa v jeho duši. V istej chvíli ma prerušil a povedal mi zhruba toto: „Strašne závidím svojej mulici, pretože slúžila na siedmych farách a nedá sa o nej povedať nič zlého. Bodaj by sa to isté dalo povedať aj o mne!“

Je možné — spytuj si svedomie do hĺbky — že ani my si nezaslúžime chválu, akú vyslovil tento dedinský farár svojej mulici. Tak mnoho sme pracovali, toľko zodpovedných miest sme zastávali, mali sme úspech v tej či onej činnosti… no pred Bohom, nevieš azda o niečom, čo by si mal ľutovať? Naozaj si sa snažil slúžiť Bohu a svojim bratom, alebo si len podporoval svoj egoizmus, osobnú slávu, ambície a šlo ti iba o svetský a trápne prchavý úspech?

Ak si príliš nedávam servítku pred ústa, je to len preto, lebo si chcem opäť vzbudiť úprimnú ľútosť a bol by som rád, keby i každý z vás prosil o odpustenie. Keď hľadíme na toľké naše omyly, slabosti a zbabelosť — každý na tie svoje — zo srdca opakujme Pánovi Petrove skrúšené vyznanie: Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te! (Jn 21, 17) Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem aj napriek svojim pokleskom! A ja sa odvažujem dodať: Ty vieš, že ťa milujem práve pre svoje poklesky, pretože ma vedú k tomu, aby som sa o teba oprel, pretože ty si moja záštita: quia Tu es, Deus, fortitudo mea (Ž 42, 2). A v tejto chvíli začnime odznova.

Bojujte proti tej neprimeranej starostlivosti o vlastnú osobu: buďte na seba nároční! Niekedy až príliš myslíme na svoje zdravie; na odpočinok, ktorý samozrejme nesmie chýbať, pretože je dôležitý, aby sme sa mohli vrátiť k práci s obnovenými silami. Lenže odpočinok — už som o tom písal dávnejšie — neznamená nič nerobiť: znamená rozptýliť sa aktivitami, ktoré vyžadujú menej námahy.

Pri iných príležitostiach sa uchyľujeme k falošným výhovorkám a sme príliš pohodlní, zabúdame na tú požehnanú zodpovednosť, ktorá leží na našich pleciach a uspokojujeme sa s tým, že urobíme len to nevyhnutné, aby sme už nepríjemnú povinnosť mali z krku; nechávame sa strhávať nezmyselnými dôvodmi, aby sme mohli ostať stáť so založenými rukami, zatiaľ čo satan a jeho spojenci si dovolenku nikdy neberú. Pozorne sa započúvaj a rozjímaj nad tým, čo povedal svätý Pavol kresťanom, ktorí boli otrokmi: „Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. A slúžte ochotne, ako Pánovi, a nie ako ľuďom“ (Ef 6, 6—7). Aká dobrá rada, aby sme ju ty aj ja nasledovali!

Požiadajme nášho Pána Ježiša Krista o svetlo a prosme ho, aby nám pomohol v každom okamihu odhaľovať onen Božský zmysel, ktorý premieňa našu profesionálnu prácu na pevný základ, na pánty, o ktoré sa opiera a okolo ktorých sa otáča naše povolanie k svätosti. V Evanjeliu nájdete, že Ježiš bol známy ako faber, filius Mariae (Mk 6, 3), robotník, syn Márie: tak aj my musíme s posvätnou hrdosťou našimi skutkami ukazovať, že sme robotníci, muži a ženy práce!

S vedomím, že by sme sa za každých okolností mali správať ako Boží vyslanci, myslime neustále na to, že mu neslúžime verne, keď svoju prácu zanedbávame, keď s ostatnými ľuďmi nezdieľame úsilie a obetavosť pri plnení pracovných záväzkov, keď na nás môžu ukázať prstom ako na lajdáckych, nestálych, nesolídnych, ľahkomyseľných, neporiadnych, lenivých, neužitočných… Pretože ten, čo zanedbáva tieto povinnosti, zdanlivo menej dôležité, len ťažko bude môcť zvíťaziť nad inými povinnosťami v duchovnom živote, ktoré sú oveľa náročnejšie. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).

„ Buďte presvedčení o tom, že Boh je prítomný všade; my obrábame polia a  chválime tak Pána, brázdime moria a konáme každý svoju prácu a ospevujeme tak jeho milosrdenstvo “ (Klement Alexandrijský, Stromata, 7,7 (PG 9, 451). Takýmto spôsobom sme v neustálom spojení s Bohom. A aj keď budete osamotení, mimo svojho navyknutého prostredia — ako tí chlapci v zákopoch — budete žiť ponorení v Pánovi, skrze osobnú, namáhavú a vytrvalú prácu, ktorú premeníte na modlitbu, pretože ju začnete i skončíte v prítomnosti Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého.

Nezabúdajte však, že okrem iného žijete v spoločenstve ľudí, ktorí od vás — od teba! — očakávajú kresťanské svedectvo. Preto musíme v zamestnaní po ľudskej stránke konať tak, aby sme sa nemuseli hanbiť, keby nás videl pracovať niekto, kto nás pozná a má nás rád; ani by sme mu nemali dať podnet k tomu, aby sa červenal. Ak budete konať v duchu, ktorého sa vám snažím vštepiť, neprivediete do rozpakov nikoho, kto vám dôveruje a nebudete sa musieť červenať ani vy sami. A takisto sa vám nestane to, čo mužovi z podobenstva, ktorý sa dal do stavby veže: „aby sa mu potom, keď položí základ a nebude ju môcť dostavať, nezačali všetci, čo to uvidia, posmievať. Tento človek začal stavať a nemohol dokončiť“ (Lk 14, 29—30).

Ubezpečujem vás, že ak nestratíte nadprirodzený pohľad, svoju úlohu dokončíte a vašu katedrálu dostaviate až do položenia posledného kameňa.

Všetko robiť z Lásky

Možno sa ma opýtaš: A ako sa mi podarí konať vždy v tomto duchu a poriadne vykonávať svoju prácu? Odpoveď nie je odo mňa, ale od svätého Pavla: „Bdejte, buďte pevní vo viere, vzmužte sa, buďte statoční! Nech sa všetko medzi vami deje v láske“ (1 Kor 16, 13—14). Všetko robte z lásky a slobodne, nepripúšťajte si nikdy strach či rutinu, slúžte nášmu Bohu Otcovi.

Pretože som to veľakrát zažil, veľmi rád si niekedy opakujem verše síce chabej umeleckej hodnoty, ale zato veľmi názorné:

Môj život je celý z lásky;

a ak som v láske skúsený,

bolesť je tá sila;

veď nik nemiluje viac než ten,

ktorého to láska utrpením naučila.

Svojim pracovným povinnostiam sa venuj z lásky: všetko rob z lásky a práve preto, že budeš milovať, zistíš, hoci by si pritom zakúšal trpkosť neporozumenia, nespravodlivosti, nevďaku a dokonca iba ľudského neúspechu — aká je tvoja práca plodná. Sladké ovocie, semeno večnosti!

Nie je múdry ten, kto sa nikdy nemýli, ale ten, kto si vie priznať a napraviť svoje omyly. Je múdry, pretože dáva prednosť tomu, že sa mu dvadsaťkrát niečo nepodarí, než aby z pohodlnosti neurobil vôbec nič. Nekoná pochabo a unáhlene, či s absurdnou trúfalosťou, ale berie na seba riziko svojho rozhodnutia a neodmieta konať dobro zo strachu, že sa mu to nepodarí. Vo svojich životoch sa stretávame s rozvážnymi, nestrannými ľuďmi, ktorí nepodliehajú prudkým vášňam a nenakláňajú jazýček váh na stranu, aká im práve vyhovuje. Takýmto osobám takmer inštinktívne dôverujeme, pretože bez akejkoľvek domýšľavosti a veľkého kriku konajú vždy správne a čestne.

Túto kardinálnu cnosť by mal mať každý kresťan; no najvyšším cieľom múdrosti nie je len spoločenský súlad a pokoj, či nevyvolávanie treníc. Základným motívom je plnenie vôle Boha, ktorý chce, aby sme boli prostí, ale nie detinskí, aby sme boli priateľmi pravdy, no nikdy nie naivní či neuvážliví. „Rozumné srdce nadobúda vedomosť“ (Prís 18, 15), a touto vedomosťou je Božia láska, absolútna múdrosť, ktorá nás môže spasiť, prinášajúc všetkým stvoreniam ovocie pokoja a porozumenia a každej duši večný život.

Čo záleží na tom, že sa potkneme, keď v bolestnom páde nájdeme silu znovu vstať a odhodlane ísť ďalej? Nezabúdajte, že svätý nie je ten, čo nikdy nepadne, ale ten, čo vždy pokorne a so svätou tvrdohlavosťou opäť vstane. Ak sa v knihe Prísloví píše, že svätý padne sedemkrát za deň (Porov. Prís 24, 16), potom by sme sa my, úbohé stvorenia, nemali čudovať, ani strácať odvahu nad svojimi vlastnými slabosťami a zakopnutiami, lebo ak budeme hľadať silu v tom, ktorý nám prisľúbil: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28), potom budeme môcť ísť stále vpred. Vďaka ti, Pane, quia tu es, deus, fortitudo mea (Ž 42, 2), pretože Ty, a jedine Ty, Bože môj, si bol vždy mojou silou, mojím útočiskom, mojou záštitou.

Ak chceš naozaj v tvojom duchovnom živote postupovať, buď pokorný. S dôverou a vytrvalo sa s prosbou o pomoc obracaj na Pána a na jeho požehnanú Matku, ktorá je aj tvojou matkou. Hoci by akokoľvek bolela dosiaľ nezacelená rana po poslednom pošmyknutí, pokojne a s vyrovnanosťou znovu objím kríž a povedz: Pane, s tvojou pomocou budem bojovať o to, aby som sa nezastavoval, budem verne odpovedať na tvoje výzvy, bez strachu z príkrych svahov, zo zdanlivej jednotvárnosti každodennej práce, bez strachu z bodliakov a kamenia na ceste. Viem, že mi pomáha tvoja milosrdná láska, a že nakoniec nájdem večné šťastie a radosť i lásku na veky vekov.

Potom uvidel spisovateľ vo svojom sne ešte tretiu cestu: úzku, drsnú a s prudkými svahmi ako bola tá druhá cesta. Kráčali po nej ľudia obťažení mnohými starosťami, no so vznešeným a slávnostným výrazom na tvári. Skončili však v tej istej strašnej priepasti, ku ktorej viedla cesta pohodlná. Je to chodník, ktorým chodia pokrytci, tí, čo nemajú priamočiare úmysly, tí, ktorých vedie falošná horlivosť, tí, čo prekrúcajú Božie diela tým, že ich miešajú so svetským sebectvom. „ Je hlúposťou začať robiť niečo namáhavé s cieľom byť obdivovaný, s veľkým úsilím zachovávať Božie prikázania, no odmenu chcieť tu na zemi. Ten, čo sa praktizovaním cností usiluje o ľudský prospech, je ako ten, kto pod cenu predá drahú vec za pár drobných: mohol získať nebo a miesto toho sa uspokojí s prchavou pochvalou… Preto sa hovorí, že nádeje pokrytcov sú ako pavučina: toľké úsilie, aby ju utkali, a nakoniec ju odveje závan smrti “ (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 2, 8, 43—44 (PL 75, 844—845).

S pohľadom upretým na cieľ

Ak vám pripomínam tieto základné pravdy, je to preto, lebo vás chcem vyzvať k pozornému spytovaniu pohnútok usmerňujúcich vaše konanie, aby ste napravili, čo je treba napraviť a všetko zamerali na službu Bohu a svojim bratom ľuďom. Nezabúdajte, že Boh prešiel popri nás, s láskou na nás pohliadol a povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti, ktorú sme dostali vJežišovi Kristovi pred večnými vekmi (2 Tim 1, 9).

Očistite si úmysel, všetko robte z lásky k Bohu a s radosťou objímte svoj každodenný kríž. Opakoval som to už mnohokrát, pretože si myslím, že tieto myšlienky by mali byť vytesané do sŕdc všetkých kresťanov: ak sa nebudeme obmedzovať len na to znášať protivenstvo, ale naopak ho budeme milovať a radostne prijímať každú telesnú i duševnú bolesť, a to všetko ponúkneme Bohu ako zadosťučinenie za naše osobné hriechy i hriechy celého ľudstva, potom vás uisťujem, že toto trápenie vám nebude spôsobovať zármutok.

Potom už neponesieme len tak hocijaký kríž, ale objavíme, že je to kríž Kristov, s útechou, že sám Spasiteľ sa podujíma niesť bremeno. My len spolupracujeme ako Šimon z Cyrény, ktorý vracajúc sa z práce na svojom statku a mysliac na zaslúžený odpočinok, bol prinútený pomôcť Ježišovi niesť jeho kríž (Porov. Mk 15, 21). Pre zamilovanú dušu nie je žiadnym nešťastím dobrovoľne sa stať Kristovým Šimonom z Cyrény a ocitnúť sa tak blízko jeho bolestnému Ľudstvu, premenenému na obyčajnú trosku; naopak, prináša jej to istotu, že Boh je blízko a žehná jej voľbe.

Veľmi často sa mi mnoho ľudí s úžasom zmieňuje o radosti, ktorá vyžaruje z mojich synov v Opus Dei a ktorú prenášajú aj na druhých. Vždy mám rovnaké vysvetlenie, pretože iné ani nepoznám: dôvod ich šťastia je ten, že nemajú strach ani zo života, ani zo smrti, že sa neľakajú protivenstva, že sa každý deň snažia prežiť v duchu obeti, neustále pripravení — aj napriek vlastnej slabosti a úbohosti — zaprieť sami seba, aby ostatným ľuďom uľahčili a spríjemnili kresťanskú cestu.

Ako tlkot srdca

Viem, že zatiaľ čo hovorím, vy sa v Božej prítomnosti snažíte spytovať svoje konanie. Nie je pravda, že väčšina mrzutostí a nedostatku pokoja, ktoré trápia tvoju dušu, je následkom toho, že si neodpovedal na Božie výzvy, alebo že si dokonca šiel cestou pokrytcov, pretože si hľadal iba sám seba? So žalostným úmyslom udržať pred blížnymi klamné zdanie kresťanského postoja a vo vnútri odmietať prijať odriekanie, ovládať svoje pokrivené vášne a obetavo a bez podmienok sa vydať ako Ježiš Kristus.

V tejto chvíli modlitby pred Svätostánkom nemôžete iba pasívne počúvať slová kňaza, ktorý ako keby zhmotňoval osobnú modlitbu každého z vás. Ponúknem ti niekoľko zamyslení a naznačím zopár bodov, aby si si ich ty sám aktívne vzal za svoje, v tichosti nad nimi uvažoval a premenil ich tak na intímny rozhovor medzi tebou a Bohom, ktorý potom aplikuješ na tvoju terajšiu situáciu. So svetlom, ktoré ti Boh dá, budeš vedieť rozlíšiť, čo je na tvojom konaní správne, od toho, čo ide zlou cestou, aby si to s pomocou Božou mohol napraviť.

Poďakuj sa Pánovi za všetky dobré veci, ktoré si nezištne vykonal, pretože môžeš spolu so žalmistom zaspievať: „… vytiahol ma z jamy hrôzy, z bahnitého kalu. Nohy mi postavil na skalu a kroky mi upevnil“ (Ž 39, 3). Popros ho tiež o odpustenie za tvoje zanedbania alebo šliapnutia vedľa, keď si sa vydal do smutného bludiska pretvárky, keď si tvrdil, že si praješ slávu Božiu a dobro blížneho, no v skutočnosti si uctieval iba sám seba… Buď odvážny, buď veľkorysý a povedz, že nie: že už nechceš viac klamať ani Pána, ani ľudí.

Z dôvodov, ktoré s predchádzajúcimi riadkami veľmi nesúvisia — no ktoré Ježiš, nachádzajúci sa tu pred nami vo Svätostánku určite dobre pozná, som si v živote osobitne uvedomil, že som Božím synom a zakúsil radosť z toho, že som sa mohol ponoriť do srdca môjho Otca; aby som sa napravil, aby som sa očistil, aby som mu mohol slúžiť, aby som bol schopný všetkých pochopiť a všetkým odpúšťať, na základe jeho lásky a môjho pokorenia.

Preto by som chcel teraz naliehať, aby sme sa vy aj ja spamätali, aby sme sa zobudili zo spánku slabosti, ktorý nás tak často premáha, aby sme precitli a hlbšie a rýchlejšie opäť začali vnímať, že sme Božie deti.

Ježišov príklad, celý jeho život v Oriente nám pomáha nechať sa preniknúť onou pravdou. „Ak prijímame svedectvo ľudí — hovorí epištola — Božie svedectvo je väčšie“ (1 Jn 5, 9).V čom spočíva Božie svedectvo? Opäť hovorí sv. Ján: „Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme… Milovaní, teraz sme Božími deťmi“ (1 Jn 3, 1—2).

Po celé roky som sa snažil neochvejne sa opierať o túto radostnú skutočnosť. Moja modlitba bola za každých okolností tá istá, len niekedy mávala iné zafarbenie. Napríklad som vravel: Pane, ty si ma poslal práve sem, ty si mi zveril to či ono a ja ti dôverujem. Viem, že si môj Otec a vždy som pozoroval, že malé deti sú si úplne isté svojimi otcami. Kňazská skúsenosť mi potvrdila, že toto odovzdanie sa do Božích rúk nám pomáha získať silnú, hlbokú a vyrovnanú zbožnosť, vďaka ktorej vždy pracujeme so správnym úmyslom.