Zoznam bodov

Situácia sluhu, ktorý dlžil desať tisíc talentov (Porov. Mt 18, 24) dobre odráža naše postavenie pred Bohom. Ani my nemáme čím splatiť nesmierny dlh za toľko dobra, ktoré nám Boh preukazuje a ešte ho svojimi osobnými hriechmi zväčšujeme. A hoci by sme s nimi aj statočne bojovali, nepodarí sa nám spravodlivo vrátiť všetko, čo nám Pán odpustil. No čo nezmôže ľudská spravodlivosť, vrchovate nahradí Božie milosrdenstvo. Áno, Boh sa môže zľutovať a náš dlh nám odpustiť, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky (Ž 105, 1).

Iste si pamätáte, že podobenstvo má aj svoju druhú časť, kontrastujúcu s tou prvou. Sluha, ktorému práve odpustili obrovský majetok, sa nechce zľutovať nad svojím spolusluhom, ktorý mu dlží sotva sto denárov. Teraz vychádza najavo, aké má skúpe srdce. Presne povedané, nikto mu nebude upierať právo žiadať to, čo je jeho, no predsa sa v nás niečo búri a vraví nám, že také neľútostné počínanie je so skutočnou spravodlivosťou nezlučiteľné. Nie je spravodlivý ten, s kým sa len pred malou chvíľou zaobchádzalo láskavo, milosrdne a s pochopením a on neprejaví voči svojmu dlžníkovi ani trocha trpezlivosti. Spravodlivosť nie je iba presné dodržiavanie práv a povinností ako v matematike, kde sa problémy riešia sčítaním a odčítaním.

Kresťanská cnosť spravodlivosti je náročnejšia: vedie nás k vďačnosti, vľúdnosti a veľkorysosti; k tomu, aby sme boli vernými a čestnými priateľmi v časoch dobrých i zlých; povzbudzuje nás k tomu, aby sme dodržiavali zákony a poslúchali právoplatné autority; aby sme dokázali radostne napraviť svoj omyl, keď zistíme, že sme pochybili. No predovšetkým, ak sme spravodliví, budeme si bez veľkých rečí a ostentatívnosti zastávať svoje pracovné, rodinné a spoločenské záväzky… a usilovať o svoje práva, ktoré sú zároveň i našimi povinnosťami.

Neverím v spravodlivosť leňochov, pretože svojím dolce far niente — ako sa vraví v mojom milovanom Taliansku — sa prehrešujú, a niekedy ťažkým spôsobom, proti najzákladnejšiemu princípu rovnosti: princípu práce. Nesmieme zabúdať, že Boh stvoril človeka ut operaretur (Gn 2, 15), aby pracoval a ostatní — naša rodina, náš národ, celé ľudstvo — závisia aj na tom, ako my pracujeme. Deti moje, akú úbohú predstavu majú o spravodlivosti tí, ktorí ju redukujú na jednoduché rozdeľovanie hmotných dobier!

Naša úbohosť a Božie odpustenie

Pán sa k svojim stvoreniam priblížil natoľko, že všetci vo svojom srdci skrývame túžbu po výšinách, dychtivé prianie vystúpiť čo najvyššie a želanie konať dobro. Ak teraz o týchto túžbach hovorím, je to preto, lebo chcem, aby si bezpečne vedel, že to On nám ich vložil do duše: ak ho necháš konať, budeš ako užitočný nástroj — tam, kde si — slúžiť s nečakaným účinkom. A aby si zo zbabelosti neutiekol pred dôverou, ktorú do teba Boh vkladá, maj sa na pozore pred domýšľavosťou naivne podceňovať ťažkosti, ktoré sa na tvojej kresťanskej ceste objavia.

Nemali by sme sa čudovať. Ako dôsledok padlej prirodzenosti v sebe nesieme niečo, čo nás núti vzpierať sa milosti a klásť jej odpor — sú to rany spôsobené prvotným hriechom, zapálené našimi osobnými hriechmi. Preto by sme sa mali na ten výstup vydať a konať každodennú dobrú ľudskú a božskú prácu — ktorá vždy vyústi v Božiu lásku — pokorne, s kajúcim srdcom a s dôverou v Božiu pomoc — no pritom ju konať s takým úsilím, ako by všetko záviselo len od nás.

Pokiaľ bojujeme — a je to boj, ktorý potrvá až do smrti — nemôžeme vylúčiť, že proti nám nevytiahnu násilní vonkajší i vnútorní nepriatelia. A akoby toho bolo málo, zoskupia sa v tvojej mysli už dávno spáchané hriechy, a možno ich bude mnoho. V mene Božom ti však vravím: nezúfaj. Keď sa to stane — nemusí sa to nevyhnutne stať, ani to nie je až také bežné — využi to, aby si sa ešte viac primkol k Pánovi, veď on si ťa predsa vyvolil za syna. A tak ťa neopustí. Túto skúšku dopúšťa, aby si miloval viac, a s ešte väčšou jasnosťou si uvedomil jeho neustálu ochranu a lásku.

Vravím ti, neklesaj na mysli, pretože Kristus nám na kríži odpustil a svoje odpustenie stále ponúka vo Sviatosti zmierenia; a okrem toho, vždy máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta (1 Jn 2, 1—2), aby sme dosiahli víťazstvo.

Smeruj stále dopredu, nech sa deje, čo sa deje. Drž sa pevne Pánovej ruky a mysli na to, že Boh neprehráva žiadnu bitku. Ak sa od neho z akéhokoľvek dôvodu vzdiališ, pokorne zase začni odznova a správaj sa ako kajúcny márnotratný syn, každý deň, dokonca dvadsaťštyri hodín denne. Zmier svoje skrúšené srdce pri spovedi, skutočnom zázraku Božej lásky. Pán v tejto úžasnej sviatosti očistí tvoju dušu a zaplaví ťa radosťou a silou, aby si vo svojom úsilí neodpadol a aby si sa bez prestania obracal k Bohu, hoci ti všetko bude pripadať čierne. Takisto aj Matka Božia, ktorá je i Matkou našou, ťa bude so svojou materinskou starostlivosťou chrániť a upevňovať tvoje kroky.

Boh stále odpúšťa

Sväté Písmo upozorňuje, že dokonca i spravodlivý padne sedem ráz za deň (Porov. Prís 24, 16). Pri čítaní týchto slov sa moje srdce vždy zachvieva láskou a bolesťou. Pán nám skrze toto upozornenie opäť raz vychádza v ústrety, aby nám hovoril o svojom nekonečnom milosrdenstve, o svojej nehe a dobrotivosti, ktoré sa nikdy nekončia. Buďte si istí: Boh nechce našu biedu, no dobre ju pozná a práve s našimi slabosťami počíta na to, aby sme sa stali svätými.

Povedal som vám, že sa mi srdce zachvieva láskou. Pozerám sa na svoj život a úprimne musím priznať, že vidím, že nie som ničím a nič ani neznamenám, že nič nemám a nič nezmôžem; ba dokonca viac: že som holé nič! Avšak On, Boh, je všetkým a zároveň je i mojím, a ja som jeho; nezavrhuje ma, pretože sa za mňa vydal. Videli ste niekedy väčšiu lásku?

No zachvieva sa i bolesťou, lebo si spytujem svedomie a v údive stojím nad tou hromadou zanedbaní. Stačí len, keď sa poohliadnem na tých niekoľko hodín, čo som dnes na nohách, a nachádzam toľký nedostatok lásky, tak málo verných odpovedí. Moje správanie ma skutočne zarmucuje, neberie mi však pokoj. Padnem pred Bohom na kolená a úprimne sa mu priznám, ako na tom som. Takmer ihneď získavam pocit istoty, že mi pomôže a na dne svojho srdca počujem, ako mi pomaly opakuje: meus es tu! (Iz 43, 1), vedel som, viem, aký si, tak pokračuj!

Nemôže to byť inak. Ak sa budeme neustále utiekať do Pánovej blízkosti, vzrastie naša dôvera a utvrdíme sa v tom, že jeho Láska a jeho volanie trvajú stále: Boh nás miluje stále. Nádej nám ukazuje, že bez neho nie sme schopní vykonať ani tú najmenšiu povinnosť, no s ním, s jeho milosťou sa naše rany zacelia a my sa zaštítime jeho silou, aby sme odolali útokom nepriateľa, a polepšíme sa. Zhrniem to. Vedomie, že sme stvorení z hliny, by nám malo predovšetkým slúžiť na to, aby sme upevnili našu nádej v Ježiša Krista.

Cnosť nádeje — istota, že Boh nad nami vládne svojou prozreteľnou všemohúcnosťou, že nám dáva všetky potrebné prostriedky, nám hovorí o neustálej Pánovej dobrote k ľuďom, k tebe, ku mne, vždy ochotný vypočuť nás, pretože On nás nikdy počúvať neprestáva. Zaujímajú ho tvoje radosti, tvoje úspechy, stojí o tvoju lásku, je s tebou v tvojich starostiach, bolesti, nezdaroch. Nedúfaj preto v neho iba vtedy, keď sa vo svojej slabosti potkneš, no obracaj sa na svojho nebeského Otca a hľadaj u neho milosrdnú ochranu, rovnako keď ti je dobre, ako keď sa ti nič nedarí. A vedomie, že my sami sme úplné nič — netreba ani zvlášť veľkú pokoru na to, aby sme tento fakt uznali: sme ozaj veľké množstvo núl — sa zmení na nezvratnú istotu, pretože naľavo pred nuly nášho ja sa postaví Kristus — a aké obrovské číslo potom vyjde! „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26, 1).

Zvyknime si vidieť Boha za všetkým a vedzme, že On nás vždy očakáva, že na nás hľadí a vyžaduje, aby sme ho verne nasledovali, bez toho, že by sme opustili miesto, ktoré nám na tomto svete prináleží. Musíme za ním ísť s bdelou oddanosťou, s úprimnou snahou bojovať o to, aby sme nestratili jeho Božský sprievod.

S pohľadom upretým k nebu

Je potrebné rásť v nádeji, lebo tak sa upevní aj naša viera, ktorá je základomtoho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme (Hebr 11, 1). Mali by sme rásť v tejto cnosti, čo znamená prosiť Pána, aby v nás rozhojnil svoju lásku, pretože skutočne dúfať môžeme iba v to, čo zo všetkých síl milujeme. A milovať Pána stojí za to. Viete rovnako dobre ako ja, že zamilovaný človek sa odovzdáva s istotou a úplne, v nádhernej súhre sŕdc, ktoré ako jedno bijú vo vzájomnej zhode. Aká teda bude Božia láska? Neviete, že Kristus zomrel za každého z nás? Áno, pre naše malé, úbohé srdce sa Ježiš obetoval, aby ho spasil.

Pán nám často vraví o odmene, ktorú nám získal svojou smrťou a vzkriesením. „Ja vám idem pripraviť miesto. Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja“ (Jn 14, 2—3). Cieľom našej pozemskej cesty je nebo. Ježiš Kristus nás predišiel a tam v spoločenstve so svätou Pannou a svätým Jozefom — ktorého tak veľmi uctievam — s anjelmi a svätými čaká na náš príchod.

Nikdy nechýbali odpadlíci, ktorí — aj v čase apoštolov — sa snažili vziať kresťanom nádej. „Ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet? Veď ak niet zmŕtvychvstania, nebol ani Kristus vzkriesený. Ale ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj naša viera“ (1 Kor 15, 12—14). Božský základ našej cesty — Ježiš, cesta, pravda a život (Porov. Jn 14, 6) — je bezpečnou zárukou, že skončí vo večnom šťastí, ak sa len od neho neodlúčime.

Prejavy lásky

S obľubou citujem niekoľko slov, ktoré nám Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: discite benefacere (Iz 1, 17), učte sa robiť dobro. Zvyknem túto radu aplikovať na rôzne aspekty nášho vnútorného boja, pretože nikdy sa nebude dať povedať, že by bol kresťanský život už dokonalý; rast v cnostiach je totiž dôsledkom až svedomitého a každodenného úsilia.

Nech už v spoločnosti vykonávame akúkoľvek úlohu, ako sa to naučíme? Po prvé, premyslíme si cieľ, ktorý by sme radi dosiahli a prostriedky na to potrebné. Potom budeme tieto prostriedky používať, raz, dvakrát… až kým si nevytvoríme zakorenený a pevný návyk. Vo chvíli, keď sa niečo naučíme, objavíme i ďalšie veci, ktoré sme dosiaľ nepoznali a ktoré sa stanú podnetom v tomto úsilí pokračovať aj naďalej, bez toho, aby sme niekedy povedali, že už stačí.

Láska k blížnemu je prejavom lásky k Bohu. Ak sa teda budeme usilovať o zdokonaľovanie tejto cnosti, nemôžeme si stanoviť žiadnu hranicu; keď ide o Pána, jedinou mierou je milovať bez miery. Pretože sa mu nikdy nebudeme môcť dostatočne odvďačiť za to, čo pre nás urobil, a pretože Božia láska k ľuďom sa prejavuje práve takto: bez miery, bez vypočítavosti, bez hraníc.

Všetkým, ktorí sme ochotní počúvať a otvoriť mu svoje srdce, Ježiš Kristus dáva vo svojej reči na vrchu božské prikázanie lásky. Keď končí, zhrňuje: „Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 35—36).

Milosrdenstvo sa nezastavuje pri obyčajnom súcitnom postoji: milosrdenstvo je prebytkom lásky, ktorá so sebou zároveň prináša aj prebytok spravodlivosti. Milosrdenstvo znamená mať citlivé srdce — ľudsky i nadprirodzene — preniknuté pevnou, obetavou a veľkorysou láskou. Sv. Pavol vo svojom hymne hovorí o láske takto: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4—7).