Zoznam bodov

Prirodzené ľudské cnosti

Jeden z laických ideových konceptov a iné spôsoby myslenia, môžeme ich nazvať pietistické, sa zhodujú v názore, ktorý človeka nepovažuje za celého a plnohodnotného. Podľa mienky prvých by požiadavky Evanjelia udusili všetky ľudské kvality; pre tých druhých by zase padlá prirodzenosť ohrozovala čistotu viery. Výsledok je však ten istý: neznalosť hlbokého tajomstva Kristovho vtelenia a nevedomosť o tom, že Slovo sa stalo telom, človekom, a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14).

Moja skúsenosť ako človeka, kresťana a kňaza mi ukazuje pravý opak: neexistuje ľudské srdce, nech by bolo akokoľvek hlboko uviaznuté v hriechu, ktoré by ako žeravý uhlík v popole v sebe neskrývalo iskierku ušľachtilosti. Keď som na také srdcia zaklopal, medzi štyrmi očami a s Kristovým slovom, vždy odpovedali.

Na tomto svete sa mnoho ľudí na Boha neobracia; niektorí hádam ani nemali príležitosť počuť Božie slovo, alebo naň už zabudli. No po ľudskej stránke sú úprimní, lojálni, súcitní, čestní. A odvažujem sa tvrdiť, že ten, kto má takéto vlastnosti, je na najlepšej ceste byť veľkodušný voči Bohu, pretože ľudské cnosti sú základom pre cnosti nadprirodzené.

Je pravda, že iba osobné dobré vlastnosti na spásu nestačia: nikto sa nespasí bez Kristovej milosti. No keď človek v sebe má a zušľachťuje prirodzenú čestnosť, Boh mu uľahčí cestu a on sa bude môcť stať svätým, pretože vedel žiť ako človek dobrej vôle.

Možno ste sa stretli s inými prípadmi, v istom zmysle opačnými: je mnoho takých, čo si hovoria kresťania — lebo boli pokrstení a prijímajú aj ďalšie sviatosti — no ktorí sa správajú nepoctivo, falošne, neúprimne, pyšne… a potom odrazu spadnú dolu. Sú ako hviezdy, ktoré na okamih zažiaria na nebi a následne sa zrútia do hĺbky.

Ak prijmeme zodpovednosť Jeho detí, Boh od nás chce, aby sme boli veľmi ľudskí. Nech sa hlava dotýka neba, no nohy nech bezpečne stoja na zemi. Žiť kresťansky neznamená prestať byť človekom, alebo sa vzdávať snahy získať cnosti, ktoré niektorí ľudia majú, hoci nepoznajú Krista. Cena každého kresťana je vykupiteľská krv nášho Pána a On nás chce — zdôrazňujem — veľmi ľudských a veľmi božských, s neustálou snahou napodobňovať Jeho, ktorý je perfcetus Deus, perfectus homo.

Nevedel by som povedať, ktorá ľudská cnosť je základná, to závisí od uhla pohľadu. Okrem toho, tá otázka mi pripadá byť zbytočná, pretože nejde o to praktizovať jednu či viacero cností, ale je treba bojovať, aby sme ich získali a žili všetky. Každá jedna sa prelína s ostatnými, a tak snaha o napríklad úprimnosť pôsobí, že sme i spravodliví, veselí, rozvážni a vyrovnaní.

Takisto ma veľmi nepresvedčí spôsob uvažovania, ktorý cnosti rozdeľuje na osobné a spoločenské. Neexistuje žiadna cnosť, ktorá by pripúšťala sebectvo; a každá jedna prospieva tak našej duši, ako aj duši tých, čo nás obklopujú. Žiaden človek, ktorý je Božím synom, nemôže svoj život chápať iba ako systematickú prípravu na úžasné curriculum a žiarivú kariéru. Všetci by sme mali byť voči sebe solidárni, pretože v poriadku milosti sme všetci spojení nadprirodzenými zväzkami Spoločenstva Svätých.

Súčasne by sme mali uvážiť, že rozhodnutia a zodpovednosť spočívajú na osobnej slobode každého jednotlivca, a tieto cnosti sú teda tiež radikálne osobné, de la persona. Avšak v zápase lásky nikto nebojuje sám — nikto nie je voľným veršom, ako zvyknem vravieť — nejakým spôsobom si všetci či už pomáhame, alebo škodíme. Všetci sme ohnivkami jednej a tej istej reťaze. Pros teraz so mnou Boha, nášho Pána, aby tú reťaz ukotvil vo svojom srdci až do dňa, keď naňho budeme hľadieť v nebi tvárou v tvár.

Ak kresťan bojuje o to, aby ich získal, jeho duša je pripravená na účinné prijatie milosti Ducha Svätého a dobré ľudské vlastnosti sú posilňované podnetmi, ktoré nám Tešiteľ vkladá do srdca. Tretia osoba Najsvätejšej Trojice — sladký hosť našej duše (Sekvencia Veni, Sancte Spiritus) — nám udeľuje svoje dary: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, zbožnosti a bázne Božej (Porov. Iz 11, 2—3).

Na takom človeku je potom vidno radosť a pokoj (Porov. Gal 5, 22); radostný pokoj a vnútornú radosť spolu s ľudskou radosťou. Keď si myslíme, že sa všetko pred našimi očami rúca, nerúca sa vôbec nič, lebo ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2). Ak Boh prebýva v našej duši, všetko ostatné, akokoľvek dôležitým by sa zdalo byť, je nepodstatné a pominuteľné, kdežto my v Bohu sme to, čo je trvalé.

Duch Svätý nám darom zbožnosti pomáha s istotou sa považovať za Božie deti. Božie deti — prečo by sme teda mali byť smutní? Smútok je výsledkom egoizmu; ak chceme žiť pre Pána, nebude nám chýbať radosť, hoci sa budeme dívať na všetky svoje chyby a úbohosti. Radosť vstúpi aj do života modlitby, takže nakoniec nám neostane nič iné, ako prepuknúť v spev, pretože milujeme — a spievať je predsa radosťou zamilovaných.

Ak budeme žiť takto, uskutočníme vo svete jednu veľkú mierovú úlohu, budeme vedieť druhým ukázať, že služba Pánovi znamená radosť a spríjemniť im ju — a veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7). Kresťan žije v spoločnosti ako každý iný človek, no z jeho srdca tryská radosť bytosti, ktorá chce s neustálou pomocou milosti plniť vôľu Otca. A necíti sa byť obeťou, ani inak ponižovaným či obmedzovaným. Kráča so vztýčenou hlavou, pretože je človek a je Boží syn.

Naša viera prikladá veľkú dôležitosť zmieneným cnostiam, ktoré by však nemal prestať zdokonaľovať žiaden človek. No nikto by nemal kresťana prekonať v ľudskosti. A preto je ten, kto nasleduje Krista, schopný — nie pre vlastné zásluhy, ale skrze Božiu milosť — vravieť ľuďom, ktorí ho obklopujú, to, čo síce často už tušia, ale ešte nie sú schopní pochopiť: že pravé šťastie, naozajstná služba blížnemu, prechádzajú srdcom nášho Vykupiteľa, ktorý je perfectus Deus, perfectus homo.

Utiekajme sa k Márii, našej Matke, najdokonalejšiemu stvoreniu, aké kedy vyšlo z Božích rúk. Prosme ju, aby z nás urobila dobrých ľudí a aby sa prirodzené ľudské cnosti, napojené na život milosti, stali najlepšou pomocou pre tých, čo spolu s nami pracujú vo svete pre pokoj a šťastie všetkých.

Nech ste čo najviac deťmi! Čím viac, tým lepšie. Hovorím vám to zo skúsenosti kňaza, ktorý za týchto tridsaťšesť rokov musel mnohokrát povstávať — aké boli dlhé a zároveň aké krátke! — a ktorý sa snaží plniť jasnú Božiu vôľu. Vždy mi pomáhala jedna vec: že som stále dieťaťom a vrhám sa do náruče svojej Matky a do srdca Krista, svojho Pána.

Veľké pády, ktoré spôsobujú vážne škody na duši a ktoré sú niekedy takmer nenapraviteľné, vždy pochádzajú z pýchy, z toho, že sa človek cíti byť dospelý a sebestačný. Vtedy uňho prevláda niečo ako neschopnosť poprosiť o pomoc toho, kto mu ju môže poskytnúť: nielen Boha, ale napríklad i priateľa, kňaza. A úbohá duša, izolovaná vo svojom nešťastí, stráca orientáciu a blúdi.

Preto hneď teraz poprosme Boha, nech nikdy nedopustí, aby sme sa cítili príliš spokojní, prosme ho, aby v nás neustále rástla túžba po jeho pomoci, po jeho slove, jeho Chlebe, jeho rade, jeho sile: rationabile, sine dolo lac concupiscite: podporujte v sebe hlad a túžbu byť ako deti. Verte, že je to ten najlepší spôsob, ako poraziť pýchu. Verte, že je to jediný prostriedok, ako môže byť naše konanie správne, veľké, božské. „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva“ (Mt 18, 3).

Opäť mi prichádzajú na myseľ spomienky na moju mladosť, na eucharistické sprievody. Aké to len bolo vyznanie viery! Akoby som ešte stále počul liturgický spev, vdychoval vôňu kadidla a videl tisíce a tisíce mužov so srdcom dieťaťa, každého so svojou veľkou sviecou — akýsi symbol ich vlastnej úbohosti — ktorí sa sotva odvážia pozdvihnúť oči k tvári svojho Otca. „Nuž vedz a viď, aké je zlé a trpké, že si opustil Pána, svojho Boha…“ (Jer 2, 19). Obnovme si pevné rozhodnutie nikdy sa neodvrátiť od Pána kvôli nejakým pozemským záležitostiam. Zväčšujme konkrétnymi predsavzatiami náš smäd po Bohu: ako deti, uznávajúce svoju vlastnú nedostatočnosť a bez prestania hľadajúce a volajúce svojho Otca.

No vrátim sa k tomu, o čom som hovoril predtým: musíme sa naučiť byť ako deti, naučiť sa byť Božími deťmi. A zároveň aj ostatným odovzdávať toto zmýšľanie, ktoré nás i napriek prirodzenej slabosti urobí pevnými vo viere (1 Pt 5, 9), plodnými na skutky a istými na ceste, akýkoľvek by bol omyl, ktorého by sme sa mohli dopustiť, hoci aj ten najhorší; nikdy nebudeme váhať proti nemu zakročiť a vrátiť sa na správnu cestu Božích detí, vedúcu do otvoreného náručia nášho čakajúceho Boha Otca.

Kto z vás si nespomenie na náruč svojho otca? Pravdepodobne nebola taká maznavá, sladká a jemná ako náruč matky, no jeho mohutné a silné ramená nás držali vrelo a bezpečne. Vďaka, Pane, za tvoje tvrdé ramená. Vďaka za tie silné ruky. Vďaka za to nežné a pevné srdce. Takmer by som ti poďakoval i za svoje omyly! No máš pre ne pochopenie, prepáčiš mi ich a odpúšťaš.

Toto je múdrosť, akú od nás Boh očakáva vo vzťahu s Ním. Toto je ukážka ako z matematiky: uznať, že sme úplné nuly… Náš Otec Boh nás však každého jedného miluje takých, akí sme; takých, akí sme! Ja, čo nie som viac ako len úbohý človek, vás mám rád každého, aký je; predstavte si potom, aká musí byť Božia Láska! Aby sme bojovali, aby sme sa snažili usporiadať si svoj život podľa dobre sformovaného svedomia.