Zoznam bodov

Všimnite si, že Pán nás po ľudskej i nadprirodzenej stránke túži viesť obrovskými krokmi, ktoré smerujú k radostnému odriekaniu, k šťastiu aj napriek bolesti, k zabudnutiu na seba. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba“ (Mt 16, 24). Rada, ktorú sme počuli všetci. Rozhodnime sa teda skutočne ju nasledovať, aby si Pán mohol nami poslúžiť a aby sme — na všetkých križovatkách sveta, kdekoľvek už sa nachádzame, pohrúžení do Boha — boli soľou, kvasom a svetlom. Ponorený v Bohu, budeš osvecovať, dodávať chuť, rozmnožovať, prekvasovať.

No nezabudni, že to svetlo sme nestvorili my; len ho odrážame. Nie sme to my, kto zachraňuje duše, vedúc ich ku konaniu dobra: my sme len relatívne vhodnými nástrojmi na uskutočňovanie Božích vykupiteľských plánov. Ak by sme si niekedy pomysleli, že dobro, ktoré konáme, je naším dielom, vrátila by sa pýcha, a dokonca ešte rafinovanejšia; soľ by stratila svoju chuť, kvas by sa skazil a svetlo by sa premenilo na temnotu.

Rybolov

„Hľa, ja pošlem mnohých rybárov — hovorí Pán, a vychytajú ich“ (Jer 16, 16). Takto nám Pán vysvetľuje veľkú úlohu, ktorú máme pred sebou: loviť ryby. Svet je v rozhovoroch a knihách často prirovnávaný k moru. Niečo pravdy na tom prirovnaní hádam bude. V ľudskom živote sa tak ako na mori striedajú obdobia bezvetria a obdobia smrští, obdobia pokoja s obdobiami silného vetra. Ľudia často plávajú v nepokojných vodách, tonú uprostred vlnobitia, kráčajú búrkami, cestou smútku; aj keď sa zdá, že sa radujú a aj keď pritom robia veľký hluk: je to smiech, ktorým chcú zamaskovať svoju skleslosť a znechutenie zo života bez lásky a pochopenia. Požierajú jeden druhého, ľudia práve tak ako ryby.

Úlohou Božích detí je pomáhať, aby sa všetci slobodne dostali do Božej siete, aby sa milovali. Ak sme kresťania, mali by sme sa stať takými rybármi, ako opisuje prorok Jeremiáš v podobenstve, ktoré niekoľkokrát použil i Ježiš Kristus: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí“ (Mt 4, 19), vraví Petrovi a Ondrejovi.

Poďme s Kristom na tento božský lov. Ježiš stojí pri Genezaretskom jazere a ľudia sa na neho tlačia, lebo chcú počuť Božie slovo (Lk 5, 1). Rovnako ako dnes. Nevidíte to snáď? Túžia počuť Božie posolstvo, hoci predstierajú opak. Možno niektorí už na Kristovo učenie zabudli, iní — bez vlastnej viny — ho nikdy nepoznali a náboženstvo považujú za čosi zvláštne. Môžeme si však byť istí, že jedného dňa príde moment, keď už človek nebude vládať ďalej, keď mu už nebudú stačiť obvyklé vysvetlenia a neuspokoja ho klamstvá falošných prorokov. A hoci si to títo ľudia neuvedomujú, pociťujú túžbu utíšiť svoj nepokoj Pánovým učením.

Nechajme rozprávať sv. Lukáša: „Tu zbadal pri brehu dve lode. Rybári z nich vystúpili a prali si siete. Nastúpil na jednu z lodí, ktorá patrila Šimonovi, a poprosil ho, aby trochu odrazil od brehu. Potom si sadol a z loďky učil zástupy“ (Lk 5, 2—3). Keď skončil s vyučovaním, prikázal Petrovi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4). Kristus je majiteľom loďky, On je ten, čo pripravuje lov: preto prišiel na svet, aby jeho bratia našli cestu slávy a lásky k Otcovi. Kresťanský apoštolát sme si nevymysleli my. My ľudia mu svojou neobratnosťou a nedostatkom viery jedine prekážame.

Šimon mu odpovedal: „Učiteľ, celú noc sme sa namáhali a nič sme nechytili“ (Lk 5, 5).Odpoveď sa zdá byť rozumná. Obvykle lovili o takom čase, ale práve vtedy bola noc neúspešná. Ako by teda mohli niečo uloviť cez deň? No Peter má vieru: „Ale na tvoje slovo spustím siete“ (Lk 5, 5). Rozhodne sa konať, ako mu Kristus poradil a s dôverou v Pánovo slovo sa dá do práce. A čo sa stane? „Len čo to urobili, chytili také množstvo rýb, až sa im siete trhali. Preto dali znamenie spoločníkom, čo boli na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Oni prišli a obidve loďky naplnili tak, že sa potápali“ (Lk 5, 6—7).

Keď sa Ježiš vydával so svojimi učeníkmi na more, nemyslel len na tento lov. Preto keď sa Peter vrhá k jeho nohám a pokorne vyznáva: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny,“ náš Pán mu odpovedá: „Neboj sa, odteraz budeš loviť už ľudí“ (Lk 5, 8, 10). Ani pri tomto novom love nebude chýbať všetka Božia účinnosť: apoštoli sa stanú nástrojmi veľkých zázrakov, aj napriek ich osobným nedostatkom.

Budú sa opakovať zázraky

Keď sa budeme neustále, deň po dni usilovať o svätosť, každý vo svojom stave, pri svojej práci, vo svojom bežnom živote, potom sa odvažujem tvrdiť, že Pán aj z nás urobí nástroje schopné konať veľké zázraky, a ak to bude potrebné, aj tie najpodivuhodnejšie. Budeme navracať zrak slepým. Kto spočíta tie tisíce prípadov, keď slepý takmer od svojho narodenia nadobudne zrak a dostane všetku tú nádhernú žiaru Kristovho svetla? Iný bol zase hluchý a ďalší nemý, neboli schopní počúvať a ani vysloviť jediné slovo ako Božie deti… No očistili sa im zmysly a už počujú a vyjadrujú sa ako ľudia, a nie ako zvieratá. In nomine Iesu! (Sk 3, 6), v mene Ježiša Krista jeho apoštoli uzdravujú ochrnutého, ktorý predtým nebol schopný ani sa pohnúť; i človeka lenivého, ktorý síce vedel, čo má robiť, no nerobil to… V mene Pána, surge et ambula! (Sk 3, 6), vstaň a choď.

A iný, ktorý bol už mŕtvy, rozkladal sa a zapáchal; tu zrazu ako pri zázračnom vzkriesení syna naimskej vdovy začul Boží hlas: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ (Lk 7, 14). Budeme robiť zázraky tak, ako ich robil Kristus a ako ich robili prví apoštoli. Možno i v tebe i vo mne sa uskutočnili také zázraky: možno sme boli slepí, alebo hluchí či ochrnutí, možno sme už zapáchali ako mŕtvoly a Pánovo slovo nás pozdvihlo z našej ochablosti. Keď budeme milovať Krista a keď ho budeme úprimne nasledovať, keď nebudeme hľadať len samých seba ale iba jeho, budeme v jeho mene môcť dávať zadarmo druhým to, čo sme i my sami zadarmo dostali.

Ale učeníci, píše sv. Ján, nevedeli, že je to Ježiš. A Ježiš sa ich opýtal: „Deti, máte niečo na jedenie?“ (Jn 21, 4—5). Táto rodinná scéna s Kristom ma nadovšetko dojíma. Že to hovorí práve Ježiš Kristus, Boh! On, ktorý má už oslávené telo! „Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete.“ Oni spustili a pre množstvo rýb ju už nevládali vytiahnuť (Jn 21, 6). Teraz už chápu. Spomenú si na to, čo pri toľkých príležitostiach počuli z Majstrových úst: rybári ľudí, apoštoli. A pochopia, že všetko je možné, lebo rybolov riadi On.

Tu učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán“ (Jn 21, 7). Láska, tá vidí už na diaľku. Láska je prvá, ktorá chápe tieto jemnosti. Onen mladý apoštol s veľkou láskou, ktorú k Ježišovi cíti — lebo ho miluje so všetkou čistotou a nežnosťou neskazeného srdca — zvolá: Pán je to!

„Len čo Šimon Peter počul, že je to Pán, pripásal si šaty — bol totiž nahý — a skočil do mora“ (Jn 21, 7). Peter je viera. A plný úžasnej odvahy vrhá sa do mora. S Jánovou láskou a Petrovou vierou, kam až môžeme zájsť?!

Duše patria Bohu

„Ostatní učeníci prišli na lodi, lebo neboli ďaleko od brehu, len asi dvesto lakťov, a sieť s rybami ťahali za sebou“ (Jn 21, 8). Ihneď kladú svoj úlovok k nohám Pánovi, pretože mu predsa patrí. Preto, aby sme pochopili, že duše patria Bohu, že nikto na svete si ich nemôže privlastňovať, že apoštolát Cirkvi — jeho ohlasovanie a uskutočňovanie spásy — sa nezakladá na autorite jednotlivých osôb, ale na Božej milosti.

Ježiš Kristus sa trikrát po sebe pýta Petra, akoby mu chcel dať opakovanú možnosť napraviť trojité zapretie. Peter sa už zo svojich chýb poučil, vlastná úbohosť mu dala dostatočnú príučku. Vedomý si svojej slabosti, je hlboko presvedčený, že už bolo dosť smelého vystatovania. Preto všetko odovzdáva do Kristových rúk. „Áno Pane, ty vieš, že ťa mám rád. Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád“ (Jn 21, 15—17). A čo mu na to odpovie Kristus? „Pas moje baránky. Pas moje ovce“ (Jn 21, 15—17). Nie tvoje, nie vaše: ale moje! Pretože to On stvoril človeka, to On ho spasil, to On vykúpil každého jedného z nás, zaradom, cenou — opäť zdôrazňujem — cenou svojej krvi.

Keď v 5. storočí útočili donatisti na katolíkov, tvrdili, že nie je možné, aby hipponský biskup Augustín hlásal pravdu, keďže bol predtým veľkým hriešnikom. A sv. Augustín radil svojim bratom vo viere, ako na to odpovedať: „ Augustín je biskupom katolíckej Cirkvi, stará sa o svoj úrad, z ktorého skladá účty Bohu. Poznal som ho ako dobrého človeka. Ak je zlý, vie o tom; ak je dobrý, ani tak nestaviam svoju nádej na ňom. Pretože to prvé, čo som sa v katolíckej Cirkvi naučil, je nevkladať svoju nádej do žiadneho človeka “ (Sv. Augustín, Enarrationes in Psalmos, 36, 3, 20 (PL 36, 395).

Nevykonávame svoj apoštolát. Čo by sme mohli v takom prípade hovoriť? Vykonávame — pretože Boh to tak chce, pretože tak nám to prikázal: „choďte do celého sveta a hlásajte Evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15)— apoštolát Kristov. Chyby, tie sú naše, no ovocie je Pánovo.