Zoznam bodov

Úprimnosť v duchovnom vedení

Určite dobre poznáte povinnosti svojej kresťanskej cesty, ktoré vás bez zastávky a pokojne privedú k svätosti; iste budete prezieraví a dáte si pozor na ťažkosti, prakticky na všetky, povedal by som, pretože sa dajú predvídať už na začiatku cesty. No teraz vás budem prosiť a naliehať, aby ste si nechali pomáhať a dali sa viesť duchovným vodcom, ktorému sa budete zverovať so všetkými vašimi svätými túžbami i s každodennými problémami ovplyvňujúcimi váš duchovný život, s vašimi víťazstvami i prehrami.

V duchovnom vedení buďte vždy celkom úprimní: nenechajte si nič pre seba, bez hanby a bez strachu otvorte svoju dušu dokorán. Pozrite sa, ak tak neurobíte, oná rovná a zjazdná cesta sa začne kľukatiť a to, čo predtým ničím nebolo, sa napokon stane škrtiacou slučkou. „ Nemyslite si, že tí, čo zablúdia, sú obeťami náhleho zlyhania. Každý jeden z nich urobil chybu hneď na začiatku svojej cesty, alebo svoju dušu zanedbával už dlhší čas, jeho cnosti pomaly slabli a naopak, kúsok po kúsku rástli jeho neresti, až napokon došlo k žalostnému zlomu… Žiaden dom sa nezrúti kvôli nejakej nečakanej havárii; buď bola nejaká chyba už v základoch, alebo nedbalosť jeho obyvateľov už istý čas pretrvávala. Malé nedostatky zo začiatku postupne rozrušili konštrukciu a keď potom prišla búrka alebo zosilneli prudké dažde, dom sa nenávratne zrútil a vyšlo tak najavo dlhodobé zanedbávanie. “ (Kasián, Collationes, 6, 17 (PL 49, 667—668).

Spomínate si na historku, ako sa šiel cigán vyspovedať? Je to iba anekdota, vtip, pretože o spovedi sa nikdy nehovorí, a okrem toho si cigánov veľmi vážim. Chudák! Naozaj ľutoval: „Pán farár, vyznávam sa, že som ukradol ohlávku… “ — maličkosť, však? — … „ lenže za ňou bola mula… a potom ešte jedna ohlávka…a ďalšia mula…“ A tak to šlo až do dvadsať. Deti moje, to isté sa stáva aj nám; akonáhle si dovolíme vziať iba ohlávku, za ňou nasleduje celá rada iných zlých náklonností a prehreškov, ktoré nás ponižujú a zahanbujú. Rovnako tak i v spolužití: začne sa to malou urážkou a končí nevšímavosťou a tou najmrazivejšou ľahostajnosťou.

„Polapajte nám líšky, maličké líštičky, čo škodu robia po viniciach. A naša vinica je práve v rozkvete.“ (Pies 2, 15).Verní v malom, čo najvernejší v malom. Ak sa o to budeme usilovať, naučíme sa s dôverou a ako jej deti utiekať sa do náručia Panny Márie. Či som vám na začiatku nevravel, že všetci máme málo rokov, iba toľko, koľko sme ich rozhodnutí žiť v dôvernom vzťahu s Bohom? Je teda nanajvýš rozumné, ak sa so svojou malosťou a úbohosťou priblížime k veľkosti a svätej neporušenosti Božej Matky, ktorá je aj našou Matkou.

Môžem vám porozprávať iný príbeh, tentoraz skutočný, pretože už prešlo mnoho, premnoho rokov, odkedy sa stal a snáď vám jeho priamočiarosť a expresívne výrazy pomôžu zamyslieť sa. Viedol som duchovné cvičenia pre kňazov z rôznych diecéz. Počas nich som každého jedného vyhľadal a láskavo som ich pobádal, aby sa zastavili na kus reči a prišli uľaviť svojmu svedomiu, pretože my kňazi tiež potrebujeme bratskú radu a pomoc. Dal som sa do rozhovoru s jedným kňazom; bol to trochu neotesaný, no veľmi šľachetný a úprimný farár. Ohľaduplne, no jasne som ho povzbudzoval, nech hovorí, aby som tak mohol ošetriť každú ranu nachádzajúcu sa v jeho duši. V istej chvíli ma prerušil a povedal mi zhruba toto: „Strašne závidím svojej mulici, pretože slúžila na siedmych farách a nedá sa o nej povedať nič zlého. Bodaj by sa to isté dalo povedať aj o mne!“

Je možné — spytuj si svedomie do hĺbky — že ani my si nezaslúžime chválu, akú vyslovil tento dedinský farár svojej mulici. Tak mnoho sme pracovali, toľko zodpovedných miest sme zastávali, mali sme úspech v tej či onej činnosti… no pred Bohom, nevieš azda o niečom, čo by si mal ľutovať? Naozaj si sa snažil slúžiť Bohu a svojim bratom, alebo si len podporoval svoj egoizmus, osobnú slávu, ambície a šlo ti iba o svetský a trápne prchavý úspech?

Ak si príliš nedávam servítku pred ústa, je to len preto, lebo si chcem opäť vzbudiť úprimnú ľútosť a bol by som rád, keby i každý z vás prosil o odpustenie. Keď hľadíme na toľké naše omyly, slabosti a zbabelosť — každý na tie svoje — zo srdca opakujme Pánovi Petrove skrúšené vyznanie: Domine, tu omnia nosti, tu scis quia amo te! (Jn 21, 17) Pane, ty vieš všetko, ty vieš, že ťa milujem aj napriek svojim pokleskom! A ja sa odvažujem dodať: Ty vieš, že ťa milujem práve pre svoje poklesky, pretože ma vedú k tomu, aby som sa o teba oprel, pretože ty si moja záštita: quia Tu es, Deus, fortitudo mea (Ž 42, 2). A v tejto chvíli začnime odznova.