Zoznam bodov

Statočnosť, vyrovnanosť, trpezlivosť, veľkodušnosť

Pustime sa teraz do úvahy o nasledujúcich ľudských cnostiach. Zatiaľ čo ja budem hovoriť, vy sa každý sám snažte o rozhovor s Pánom: proste ho, aby nám všetkým pomohol, aby nás povzbudil dnes hlbšie preniknúť do tajomstva jeho Vtelenia, aby sme aj my vo svojom tele boli medzi ľuďmi živým svedectvom o tom, ktorý nás prišiel vykúpiť.

Cesta každého kresťana, každého človeka, nie je jednoduchá. Iste, sú obdobia, keď sa zdá, že všetko vychádza podľa našich predpokladov, no obvykle trvajú len krátko. Žiť znamená čeliť ťažkostiam, cítiť v srdci radosť i nechuť; a v tejto kováčskej vyhni môže človek postupne nadobudnúť statočnosť, trpezlivosť, veľkodušnosť a vyrovnanosť.

Statočný človek je taký, ktorý vytrvalo koná to, o čom je podľa svojho svedomia presvedčený, že má konať; ten, čo nemeria hodnotu práce iba ziskom, ktorý mu prináša, ale službou, ktorú táto práca poskytuje druhým. Statočný človek zavše trpí, no nevzdáva sa; azda aj plače, no svoje slzy prehĺta. Keď protivenstvo zosilnie, neustúpi. Spomeňte si na príklad z knihy Machabejcov: starec Eleazar radšej zomrie, než by mal porušiť Boží zákon. „Preto sa teraz mužne rozlúčim so životom a ukážem sa hodným svojej staroby. Mladíkom zanechám šľachetný príklad, ak ochotne a bez bázne podstúpim smrť za vznešené a sväté zákony“ (2 Mach 6, 27—28).

Pri čítaní dnešnej epištoly som videl Daniela medzi vyhladovanými levmi a bez akéhokoľvek pesimizmu — nemôžem tvrdiť, že kedykoľvek v minulosti to bolo lepšie, pretože každá doba má svoje klady aj zápory — som uvažoval nad tým, že i v dnešných časoch pobieha na slobode veľa levov a my musíme v tomto prostredí žiť. Levy, ktoré hľadajú, koho by zožrali: tanquam leo rugiens circuit quaerens quem devoret (1 Pt 5, 8).

Ako sa vyhneme týmto šelmám? Pravdepodobne sa nám nestane to, čo Danielovi. Nie som lovec zázrakov, no milujem Božiu veľkoleposť a chápem, že Bohu by bolo oveľa ľahšie prorokovi utíšiť hlad, alebo pred neho postaviť niečo na jedenie; a predsa tak neurobil. Namiesto toho zariadil, aby sa k nemu zázračne z Júdska premiestnil iný prorok, Habakuk, a doniesol mu jedlo. Nevadilo mu urobiť veľký zázrak, pretože Daniel nebol v jame len tak sám od seba, lež kvôli nespravodlivosti diablových prisluhovačov — lebo slúžil Bohu a rozbíjal modly.

Aj my by sme mali, bez neobyčajných zázrakov, normalitou všedného kresťanského života rozbíjať rozsievaním pokoja a radosti mnoho modiel: modiel neporozumenia, nespravodlivosti, nevedomosti, takzvanej ľudskej sebestačnosti, ktorá sa arogantne obracia Bohu chrbtom.

Neľakajte sa, ani sa nebojte žiadnej škody, hoci by podmienky, v ktorých pracujete, boli strašné, oveľa horšie ako mal Daniel v jame s pažravými šelmami. Božia ruka je stále rovnako mocná a keby to bolo potrebné, Boh by spravil zázrak. Buďte verní! Buďte s láskou, uvedomele a s radosťou verní Kristovmu učeniu, presvedčení o tom, že dnešné časy nie sú horšie než tie počas iných storočí a že Pán je ten istý stále.

Poznal som jedného staručkého kňaza, ktorý sám o sebe s úsmevom tvrdil: Ja som vždy pokojný. Pokojný. A takí by sme mali byť aj my, uprostred sveta, obklopení hladnými levmi, no nemali by sme strácať pokoj. Rozvahu. S láskou, vierou a nádejou, a nikdy nezabúdať na to, že ak bude treba, Pán urobí zázraky.

Neverte ani trochu tým, ktorí cnosť pokory predstavujú ako ľudskú nesmelosť, alebo ako večné odsúdenie k zármutku. Cítiť sa ako zdrôtovaná hlinená nádoba je neustálym zdrojom radosti; znamená to, že uznávam pred Bohom svoju nepatrnosť, uznávam, že som dieťa, syn. Jestvuje vari väčšia radosť než to, že hoci vieme, že sme úbohí a slabí, vieme i to, že sme Božími deťmi? Prečo vlastne my ľudia prepadáme smútku? Pretože sa náš život nevyvíja tak, ako sme to osobne očakávali a pretože sa vynárajú prekážky, ktoré nám bránia, alebo aspoň sťažujú spokojne robiť to, čo sme si predsavzali.

Nič z toho sa nestane, ak človek nadprirodzene prežíva skutočnosť Božieho synovstva. „Ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). Nech sú smutní tí, ktorí sa zatvrdilo odmietajú uznať za Božie deti, hovorievam stále.

Na záver nájdeme v dnešnej liturgii dve prosby, ktoré by mali z nášho srdca a z našich úst vychádzať ako šípy: „Všemohúci Bože, daj, nech si skrze Božské tajomstvá zaslúžime priblížiť sa k nebeským darom“ (Modlitba po prijímaní). A prosíme ťa, Pane, dovoľ nám, aby sme ti bez prestania slúžili podľa tvojej vôle (Modlitba za ľud (Super populum).Slúžiť a opäť slúžiť, deti moje, to je naša úloha, byť služobníkmi všetkých, aby v našich dňoch neustále rástol verný ľud (Modlitba za ľud (Super populum).

Môže sa stať, že už hneď na začiatku sa zdvihnú oblaky prachu a že nepriatelia nášho posvätenia použijú násilné a dobre pripravené techniky psychologického teroru — zneužitia moci — takže ich absurdným smerom strhnú dokonca i tých, čo sa po dlhý čas pridržiavali logickejšej a správnejšej cesty. A hoci ich hlas bude znieť ako prasknutý zvon uliaty zo zlého kovu a tak veľmi sa bude líšiť od pastierovej píšťalky, zneužijú reč — jeden z najvzácnejších darov Boha človeku na vyjadrovanie vznešených myšlienok lásky a priateľstva medzi  Pánom a jeho tvormi — až nakoniec pochopíme, prečo sv. Jakub vraví, že jazyk je svet neprávosti (Jak 3, 6). Toľko škôd môže napáchať — lžou, očierňovaním, hanobením, klebetami, urážkami či potmehúdskym našepkávaním.

No nezabúdajte, že byť s Ježišom znamená tiež dotýkať sa jeho kríža. Keď sa zveríme do Božích rúk, On nás často nechá okúsiť chuť bolesti, osamelosti, protivenstiev, krivých obvinení, ohovárania a posmechu prichádzajúceho zvnútra i zvonka, pretože nás chce utvárať podľa svojho obrazu a podoby a dopustí, aby nás nazývali bláznami a považovali za hlupákov.

Je to chvíľa milovať pasívne umŕtvovanie, ktoré prichádza — skryté alebo naopak verejné a nehanebné — keď ho nečakáme. Prichádzajú zraňovať ovce kamením, ktoré by sa malo hádzať po vlkoch: ten, čo nasleduje Krista, na vlastnej koži zakúsi, že tí, čo by ho mali milovať sa k nemu správajú nedôverčivo až nepriateľsky, podozrievavo až nenávistne. Hľadia naňho cez prsty ako na luhára, pretože neveria, že by mohol mať dôverný vzťah s Bohom, že by mohol žiť vnútorným životom. Títo ľudia však naproti tomu bývajú plní láskavosti a pochopenia voči neveriacim či ateistom s častokrát rozpustilým a nehanebným správaním.

Je možné, že Pán dopustí, aby bol jeho učeník napádaný zbraňou, ktorá tomu, kto sa jej chápe, vôbec neslúži ku cti; zbraňou osobných urážok, verejného osočovania, tendenčných plodov masívnej a lživej propagandy; nie všetci totiž majú dobrý vkus a takt.

Nie je zvláštne, že tí, čo sa držia neistej teológie a majú uvoľnenú morálku, ľudia bez zábran, ľudia, ktorí praktizujú akúsi pochybnú liturgiu podľa osobných rozmarov, so sebadisciplínou ako hippies abez pocitu akejkoľvek zodpovednosti, šíria proti tým, čo hovoria iba o Ježišovi Kristovi, nevraživosť, podozrenia, falošné obvinenia, urážky, ponižujúce reči, posmešky, klebety a šikanovanie všetkého druhu.

Takýmto spôsobom opracováva Ježiš duše svojich nasledovníkov, neprestávajúc im však pritom dávať vnútorný pokoj a radosť, pretože oni dobre vedia, že diabol nie je schopný — ani zo stovky lží — vytvoriť jedinú pravdu; a vštepuje svojim verným životné presvedčenie, že iba vtedy dosiahnu spokojnosť, keď sa rozhodnú spokojnými nebyť.