Zoznam bodov

Budem v tomto rozhovore s Pánom pokračovať s poznámkou, ktorú som síce už použil pred rokmi, no ktorá si stále udržuje svoju aktuálnosť. Vybral som si vtedy niekoľko úvah svätej Terézie z Ávily: „Všetko, čo nie je pre Boha, je ničím a ešte menej než ničím.“ (Sv. Terézia z Ávily, Môj život(Libro de la vida) t, 20, 26). Už chápete, prečo človek stráca pokoj a vyrovnanosť, keď sa vzdiali od svojho cieľa a zabudne, že Boh ho stvoril na to, aby bol svätý? Usilujte sa teda nikdy nestratiť zo zreteľa tento nadprirodzený zmysel, dokonca ani pri zábave či odpočinku, ktoré sú v živote každého človeka dôležité rovnako, ako jeho práca.

Vo svojom zamestnaní sa môžete dostať až na vrchol, vo svojom podnikaní dosiahnuť oslňujúce úspechy, no ak stratíte nadprirodzený pohľad, ktorý by mal riadiť všetko naše ľudské konanie, poľutovaniahodne ste si zmýlili cestu.

Bojujte proti tej neprimeranej starostlivosti o vlastnú osobu: buďte na seba nároční! Niekedy až príliš myslíme na svoje zdravie; na odpočinok, ktorý samozrejme nesmie chýbať, pretože je dôležitý, aby sme sa mohli vrátiť k práci s obnovenými silami. Lenže odpočinok — už som o tom písal dávnejšie — neznamená nič nerobiť: znamená rozptýliť sa aktivitami, ktoré vyžadujú menej námahy.

Pri iných príležitostiach sa uchyľujeme k falošným výhovorkám a sme príliš pohodlní, zabúdame na tú požehnanú zodpovednosť, ktorá leží na našich pleciach a uspokojujeme sa s tým, že urobíme len to nevyhnutné, aby sme už nepríjemnú povinnosť mali z krku; nechávame sa strhávať nezmyselnými dôvodmi, aby sme mohli ostať stáť so založenými rukami, zatiaľ čo satan a jeho spojenci si dovolenku nikdy neberú. Pozorne sa započúvaj a rozjímaj nad tým, čo povedal svätý Pavol kresťanom, ktorí boli otrokmi: „Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. A slúžte ochotne, ako Pánovi, a nie ako ľuďom“ (Ef 6, 6—7). Aká dobrá rada, aby sme ju ty aj ja nasledovali!

Požiadajme nášho Pána Ježiša Krista o svetlo a prosme ho, aby nám pomohol v každom okamihu odhaľovať onen Božský zmysel, ktorý premieňa našu profesionálnu prácu na pevný základ, na pánty, o ktoré sa opiera a okolo ktorých sa otáča naše povolanie k svätosti. V Evanjeliu nájdete, že Ježiš bol známy ako faber, filius Mariae (Mk 6, 3), robotník, syn Márie: tak aj my musíme s posvätnou hrdosťou našimi skutkami ukazovať, že sme robotníci, muži a ženy práce!

S vedomím, že by sme sa za každých okolností mali správať ako Boží vyslanci, myslime neustále na to, že mu neslúžime verne, keď svoju prácu zanedbávame, keď s ostatnými ľuďmi nezdieľame úsilie a obetavosť pri plnení pracovných záväzkov, keď na nás môžu ukázať prstom ako na lajdáckych, nestálych, nesolídnych, ľahkomyseľných, neporiadnych, lenivých, neužitočných… Pretože ten, čo zanedbáva tieto povinnosti, zdanlivo menej dôležité, len ťažko bude môcť zvíťaziť nad inými povinnosťami v duchovnom živote, ktoré sú oveľa náročnejšie. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).

Dovoľte mi, aby som i naďalej poukazoval na cestu, po ktorej Boh očakáva, že pôjdeme, keď nás zavolá, aby sme mu slúžili uprostred sveta, aby sme všetko posväcovali a posväcovali aj samých seba prostredníctvom našej práce. S pozoruhodným sedliackym rozumom, no zároveň plný viery, sv. Pavol kázal: „V Mojžišovom zákone je predsa napísané: ‚Mlátiacemu volovi nezaviažeš papuľu‘“ (Porov. Dt 25, 4). A pýta sa: „Vari tu Boh myslí na voly? A nehovorí to skôr pre nás? Veď pre nás je napísané, že ten, čo orie, má orať v nádeji, a kto mláti, tak v nádeji, že dostane z úrody“ (1 Kor 9, 9—10).

Kresťanský život sa nikdy neobmedzoval na vyčerpávajúci výpočet povinností, ktoré zanechajú človeka v zúfalom napätí, ale prispôsobuje sa jeho osobným okolnostiam ako rukavica na ruku, a od nás vyžaduje, aby sme pri plnení svojich bežných úloh, veľkých či malých, s modlitbou a umŕtvovaním, nikdy nestratili zo zreteľa nadprirodzený pohľad na všetko. Verte, že Boh vášnivo miluje svoje stvorenia — a ako asi bude pracovať taký osol, keď nedostane najesť a ani nemá čas, aby obnovil svoje sily, alebo keď sa oslabí prílišným bitím? Tvoje telo je ako osol — osol bol i Božím trónom v Jeruzaleme — ktorý ťa nesie na chrbte po Jeho cestách tejto zeme: je treba ho ovládať, aby z nich nezišiel a povzbudzovať ho, aby bežal veselo a nadšene, ako sa od takého oslíka očakáva.