Zoznam bodov

Snažme sa vzbudiť si v hĺbke srdca vrúcne želanie, horlivú túžbu dosiahnuť svätosť, aj keď vidíme, že sme plní nedokonalostí. Neľakajte sa: čím väčšie pokroky človek v duchovnom živote robí, tým jasnejšie vidí svoje osobné chyby. Pôsobenie milosti sa stáva akoby zväčšovacím sklom, v ktorom sa v obrovských rozmeroch ukáže i tá najmenšia smietka prachu, aj takmer nepostrehnuteľné zrnko piesku. Je to preto, lebo duša dosiahne božskú jemnosť a potom už aj ten najnepatrnejší tieň zaťaží citlivé svedomie, ktorého vzorom je zhliadnutá Božia neporušenosť. Povedz mu teraz z hĺbky svojej duše: Pane, naozaj chcem byť svätý, naozaj chcem byť tvojím skutočným učeníkom a bez podmienok ťa nasledovať. A ihneď si vzbuď predsavzatie, že onen veľký ideál, napĺňajúci v týchto chvíľach tvoje srdce nadšením, budeš každodenne obnovovať.

Ježišu! Kiež by sme my, stretávajúci sa v tvojej láske, vytrvali! Kiež by sme vedeli na skutky premeniť túžby, ktoré ty sám prebúdzaš v našich srdciach! Pýtajte sa často: A ja? Prečo som na svete? A tak sa budete usilovať o dokonalé a láskyplné dokončenie všetkého, čo denne robíte a budete venovať veľkú pozornosť aj maličkostiam. Budete nasledovať príklad svätých, ktorí boli ľudia ako my, z mäsa a kostí, so svojimi chybami a slabosťami, no ktorí však vedeli zvíťaziť a premôcť sa pre lásku k Bohu; budeme premýšľať nad ich konaním — a ako včely, ktoré z každého kvetu vyberajú ten najlepší nektár — poučíme sa z ich zápasov. Naučíme sa nachádzať príklad cnosti v tých, ktorí nás obklopujú a ktorí nám často uštedrujú lekcie z práce, obetavosti a radosti… Nesmieme sa príliš pristavovať pri ich nedostatkoch, iba ak by to bolo nevyhnutné a my by sme im mohli pomôcť bratským napomenutím.

Stáva sa, že niektorí ľudia — dobrí, veľmi dobrotiví, slovami síce tvrdia, že túžia po šírení nádherného ideálu našej viery, no v praxi sa uspokoja s povrchnosťou a nedbalosťou v práci a vyzerajú, že toho v hlave veľa nemajú. Ak sa s tými, čo vyznávajú kresťanstvo len ústami, stretneme, mali by sme im s láskou a účinne pomôcť, a ak to bude potrebné, použiť evanjeliový prostriedok bratského napomenutia: „Bratia, keby aj niekoho pristihli pri nejakom poklesku, vy, ktorí ste duchovní, napravte ho v duchu miernosti; a daj si pozor, aby si aj ty neupadol do pokušenia. Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 1—2). A keď sa k ich povolaniu katolíkov pridružujú aj iné činitele: vyšší vek, skúsenosti či zodpovednosť, o to väčší dôvod, aby sme prehovorili, aby sme sa snažili, nech sa spamätajú a dajú svojej práci väčšiu vážnosť. Mali by sme ich bez ponižovania usmerniť ako ich dobrý otec či učiteľ.

Veľmi nám pomôže pomaly uvažovať nad konaním svätého Pavla: „Veď sami viete, ako nás treba napodobňovať, lebo sme nežili medzi vami neporiadne, ani sme nejedli niečí chlieb zadarmo, ale vo dne v noci sme ťažko a namáhavo pracovali, aby sme nikomu z vás neboli na ťarchu. Veď aj keď sme boli u vás, prikazovali sme vám toto: Kto nechce pracovať, nech ani neje“ (2 Sol 3, 7—10).

Spomínate si na podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi? Oný človek ostal ležať na ceste, zranený lupičmi, ktorí ho obrali o všetko do posledného haliera. Prechádza tade starozákonný kňaz a onedlho nato i levita; no obaja pokračujú v ceste bez toho, žeby sa obťažovali pomôcť mu. „No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán, a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň“( Lk 10, 33—34). Všimnite si, že zmienený príklad nedáva Pán iba niekoľkým vyvoleným, lebo keď odpovedá tomu, čo sa ho pýtal — a teda aj každému z nás — ihneď dodáva : „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37).

A ak vo svojom osobnom živote alebo v živote druhých spozorujeme niečo, čo nie je v poriadku, ak spozorujeme, že je potrebná duchovná i ľudská pomoc, ktorú my ako Božie deti môžeme a máme poskytnúť, potom pravým prejavom cnosti rozvahy bude dôkladne a láskyplne, úprimne a bez strachu vhodným spôsobom pomôcť. Nemali by sme mať žiadne zábrany. Je chybné myslieť si, že problémy sa vyriešia ich prehliadaním alebo neustálym odkladaním.

Pravá rozvaha vyžaduje podať vždy, keď si to situácia vyžaduje, vhodný liek a obnaženú ranu dôkladne a bez utišujúcich prostriedkov ošetriť. Či už máte liečiť iných alebo vy sami ste tými, čo potrebujú pomoc, keď spozorujete hoci aj tie najmenšie príznaky zla, buďte úprimní a pravdovravní. Ten, kto v mene Pána lieči, musí najskôr pritláčať ďaleko od rany, a potom stále bližšie a bližšie, až kým nevyjde všetok hnis a ohnisko nákazy nezostane úplne čisté. V prvom rade musíme takto zaobchádzať sami so sebou a potom s tými, ktorým sme podľa spravodlivosti alebo lásky povinní pomôcť: osobitne mám na mysli rodičov a tých, čo sa venujú výchove a vzdelávaniu.

Ľudské ohľady

Nikdy sa nedajte zadržať nijakými pokryteckými dôvodmi a podajte účinný liek. No spávajte sa pritom, ako by to bola materinská ruka, čo sa nás dotýka; s nekonečnou jemnosťou našich matiek, keď nám liečili veľké alebo malé rany utŕžené pri detských hrách a pádoch. Keď je potrebné niekoľko hodín počkať, tak sa počká; ale nikdy nie viac než je nevyhnutné, pretože konať inak by znamenalo pohodlnosť a zbabelosť, a to je niečo úplne iné ako rozvážnosť. Všetci, a zvlášť vychovávatelia, by mali zahnať strach a ranu dezinfikovať.

Je možné, že niekto ľstivo zašepká do uší tých, čo by mali liečiť a oni váhajú alebo sa vôbec nechcú zhostiť svojej úlohy. „Učiteľ, vieme, že vždy vravíš pravdu…“ (Mt 22, 16). Netrpte žiadnu ironickú chválu: tí, čo sa nesnažia usilovne dokončiť svoju povinnosť, nie sú ani učitelia — pretože neukazujú správnu cestu — a nie sú ani hodnoverní, pretože so svojou falošnou opatrnosťou vyhlasujú dodržiavanie jasných noriem za preháňanie, alebo nimi rovno pohŕdajú: normami, toľkokrát overenými životom, vekom, umením vládnuť, znalosťou ľudskej slabosti a láskou ku každej ovečke. To sú dôvody, ktoré nás nútia prejaviť záujem, hovoriť a zasahovať.

Falošných učiteľov ovláda strach, že zistia pravdu; znepokojuje ich už len samotná myšlienka na povinnosť aplikovať v danej situácii bolestnú protilátku. Nemýľte sa. V takomto postoji nie je ani rozvážnosť, ani bázeň, ani múdrosť; naopak, ich konanie je prejavom bojazlivosti, nedostatku zodpovednosti, nerozumnosti, hlúposti. Sú to tí istí, čo sa potom v panike snažia zabrániť zlu, keď už je neskoro. Zabúdajú na to, že cnosť rozvahy si vyžaduje dať radu včas a má to byťodporúčanie vychádzajúce od zrelej osobnosti, overené skúsenosťou, od človeka s nezakaleným pohľadom na problém, a s jazykom, ktorý nič nezväzuje.

Nechcem pred vami skrývať fakt, že keď mám niečo napravovať, alebo urobiť rozhodnutie, ktoré môže spôsobiť bolesť, trpím tak predtým, ako aj v danom okamihu i po ňom, a to nie som žiadna citlivka. Utešuje ma myšlienka, že len zvieratá neplačú; ľudia plačú a plačú aj Božie deti. Chápem, že niekedy bude pre vás veľmi ťažké dostáť svojim záväzkom. No nezabúdajte, že hoci je určite pohodlnejšie za každú cenu sa vyhýbať utrpeniu s výhovorkou, že nechceme blížneho raniť, nie je to správne. Často sa za týmito zábranami skrýva iba zahanbujúci útek pred vlastnou bolesťou; veď udeliť vážne napomenutie nie je obvykle ničím príjemným. No spomeňte si vždy na to, deti moje, že peklo je plné úst, ktoré mlčali.

V tejto chvíli ma počúva aj niekoľko lekárov. Prepáčte mi moju trúfalosť, ale znovu použijem príklad z medicíny. Možno aj poviem nejaký nezmysel, no asketické prirovnanie sedí. Ak chceme vyhojiť určitú ranu, najskôr ju musíme dobre vyčistiť, a takisto aj jej široké okolie. Každý chirurg veľmi dobre vie, že to bolí, no ak to neurobí, o to viac to bude bolieť potom. Okrem toho je treba okamžite dať na ranu dezinfekčný prostriedok, ktorý páli — u nás doma hovoríme, že štípe — bolí to, no ak nechceme, aby sa rana infikovala, neostáva nám nič iné než ho použiť.

Ak je toto všetko samozrejmé pre telesné zdravie, hoci ide iba o malú odreninu, o čo dôležitejšie je vymývať, rezať, čistiť, dezinfikovať… trpieť! kvôli zdraviu duše a zásadným obratom v živote človeka. Rozvážnosť od nás vyžaduje takto zasahovať a od zmienenej povinnosti neutekať, pretože vyhnúť sa jej by znamenalo nedostatok zdravého rozumu, ba dokonca i vážny prehrešok voči spravodlivosti a sile.

Mali by ste vedieť, že kresťan, ak sa naozaj snaží konať čestne, tvárou k Bohu i k ľuďom, aspoň teoreticky potrebuje všetky cnosti. Možno sa ma spýtate: Otče, a čo moje slabosti? Odpoviem vám. Vari nemôže liečiť aj lekár, ktorý je sám chorý a aj keby boli jeho ťažkosti chronické? Zabraňuje mu snáď jeho choroba predpísať vhodný recept iným chorým? Samozrejme, že nie: aby mohol liečiť, stačí, aby mal príslušné znalosti a aby ich vedel uplatniť v praxi; s rovnakým úsilím, s akým bojuje aj proti vlastnej chorobe.

Cvičiť sa v láske

Bol by veľmi naivný ten, kto by si predstavoval, že nároky kresťanskej lásky sa plnia ľahko. Niečo úplne iného vidíme v každodennej realite a bohužiaľ, dokonca i v prostredí Cirkvi. Keby nás láska nezaväzovala k mlčaniu, hocikto by mohol zoširoka rozprávať o rozdeleniach, útokoch, nespravodlivosti, donášaní a úkladoch. Musíme to jednoducho pripustiť, snažiť sa z našej strany o nápravu a túto snahu premeniť na osobné úsilie nikoho neraniť, k nikomu sa nesprávať zle a dokázať naprávať bez toho, žeby sme pritom niekoho ponížili.

Nie je to nič nového. Iba niekoľko rokov po Kristovom Nanebovstúpení, keď ešte pôsobili takmer všetci apoštoli a všeobecne panovala vrúcna viera a nádej, začalo mnoho ľudí schádzať z pravej cesty a nežilo Majstrovu lásku.

„Veď keď je medzi vami žiarlivosť a svár — píše sv. Pavol v liste Korinťanom — to nie ste telesní a nežijete len po ľudsky? Keď jeden hovorí: ‚Ja som Pavlov‘, a druhý: ‚Ja som Apollov‘, či nie ste ľudia (1 Kor 3, 3—4), ktorí nechápu, že Kristus prišiel, aby podobné rozdiely odstránil? Veď čože je Apollo? A čo Pavol? Služobníci, prostredníctvom ktorých ste uverili, a každý taký, ako mu dal Pán“(1 Kor 3, 5).

Apoštol však nezavrhuje rozdielnosť: každý má od Boha svoj vlastný dar, jeden tak, druhý inak (Porov. 1 Kor 7, 7). No tieto rozličné dary musia slúžiť dobru Cirkvi. Chcel by som teraz poprosiť Pána — ak chcete, môžete sa pridať k mojej modlitbe — nech nedopustí, aby nedostatok lásky zasieval v Cirkvi a v ľuďoch svoj kúkoľ. Láska je soľou kresťanského apoštolátu, a ak soľ stratí chuť, ako sa potom budeme môcť postaviť pred svet a so vztýčenou hlavou vysvetľovať, že tu je Kristus?