Zoznam bodov

Keď premýšľame o slovách nášho Pána: „A pre nich sa ja sám posväcujem, aby boli aj oni posvätení v pravde,“(Jn 17, 19)jasne vidíme náš jediný cieľ: naše posvätenie, alebo lepšie povedané, skutočnosť, že máme byť svätí, aby sme mohli posväcovať. Možno nás niekedy odrazu ako malé pokušenie napadne myšlienka, že len málo z nás je rozhodnutých odpovedať na túto Božiu výzvu, medziiným i z dôvodu, že sa považujeme za nástroje nedostačujúcej kvality. Je to pravda, v porovnaní so zvyškom ľudstva je nás skutočne málo a osobne nestojíme za nič, no Majstrovo uistenie znie jasne: kresťan má byť svetlom, soľou, kvasom sveta, a trochu kvasu prekvasí celé cesto (Gal 5, 9). Práve preto som vždy vyhlasoval, že nás zaujímajú všetky duše — zo sto duší nás zaujíma všetkých sto — bez diskriminácie akéhokoľvek druhu, s istotou, že Ježiš Kristus vykúpil všetkých a že niekoľkých z nás si vybral a chce, aby sme aj napriek osobnej nedostatočnosti toto vykúpenie ohlasovali.

Pravý Kristov učeník sa nebude k nikomu správať zle; omyl nazve omylom, no toho, kto sa mýli, musí opraviť s láskou, inak mu nepomôže; neposvätí ho. So všetkými máme dobre vychádzať, máme sa ich snažiť pochopiť, máme im odpúšťať, máme si byť navzájom bratmi; a ako radil sv. Ján z Kríža, máme vždya všade „ tam, kde nie je láska, dávať lásku, aby tam potom láska bola, “ (Porov. Sv. Ján z Kríža, List sestre Márii od Vtelenia, 6—VII—1591.) aj v  situáciách zdanlivo nedôležitých, ktoré nám prináša či už práca, alebo rodinné a spoločenské vzťahy. A preto vy i ja využijeme aj tie najbanálnejšie príležitosti, ktoré sa v našom okolí naskytnú, na to, aby sme ich posväcovali, aby sme posväcovali seba a posväcovali tých, ktorí s nami zdieľajú spoločné každodenné úsilie, pociťujúc vo svojom živote sladké a podmanivé bremeno spoluvykúpenia.

Kresťanská cnosť spravodlivosti je náročnejšia: vedie nás k vďačnosti, vľúdnosti a veľkorysosti; k tomu, aby sme boli vernými a čestnými priateľmi v časoch dobrých i zlých; povzbudzuje nás k tomu, aby sme dodržiavali zákony a poslúchali právoplatné autority; aby sme dokázali radostne napraviť svoj omyl, keď zistíme, že sme pochybili. No predovšetkým, ak sme spravodliví, budeme si bez veľkých rečí a ostentatívnosti zastávať svoje pracovné, rodinné a spoločenské záväzky… a usilovať o svoje práva, ktoré sú zároveň i našimi povinnosťami.

Neverím v spravodlivosť leňochov, pretože svojím dolce far niente — ako sa vraví v mojom milovanom Taliansku — sa prehrešujú, a niekedy ťažkým spôsobom, proti najzákladnejšiemu princípu rovnosti: princípu práce. Nesmieme zabúdať, že Boh stvoril človeka ut operaretur (Gn 2, 15), aby pracoval a ostatní — naša rodina, náš národ, celé ľudstvo — závisia aj na tom, ako my pracujeme. Deti moje, akú úbohú predstavu majú o spravodlivosti tí, ktorí ju redukujú na jednoduché rozdeľovanie hmotných dobier!

Univerzálnosť lásky

Svätý Lev Veľký hovorí, že „ za svojich blížnych by sme nemali považovať ľudí, s ktorými nás pojí priateľské či príbuzenské puto; ale všetkých ľudí, s ktorými máme spoločnú podstatu… Stvoril nás jeden a ten istý Stvoriteľ; jeden a ten istý Stvoriteľ nám dal dušu. Všetci sa tešíme z toho istého neba a z toho istého vzduchu, z tých istých dní a z tých istých nocí; a hoci jedni sú dobrí a druhí zlí, jedni spravodliví a iní nespravodliví, Boh je veľkorysý a láskavý ku všetkým “ (Sv. Lev Veľký, Sermo XII, 2 (PL 54, 170).

My, Božie deti, rastieme praktizovaním tohto nového prikázania. V Cirkvi sa učíme slúžiť a nie byť obsluhovaní (Porov. Mt 20, 28) a získavame silu milovať ľudí novým spôsobom, v ktorom všetci spoznajú ovocie Kristovej milosti. Naša láska sa potom nebude zamieňať s nejakým sentimentálnym postojom, ani s obyčajným kamarátstvom, dokonca ani s akousi nejasnou snahou pomáhať druhým, len aby sme si dokázali, že sme jednoducho lepší. Láska znamená vedieť spolunažívať s blížnym, ctiť si — znovu to zdôrazňujem — Boží obraz, ktorý je v každom človeku, usilujúc sa o to, aby ho odhalil i on a aby sa dokázal obrátiť ku Kristovi.

Univerzálnosť lásky preto znamená i univerzálnosť apoštolátu, a z našej strany premieňanie na skutky veľké želanie Boha, „ktorý chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1 Tim 2, 4).

Ak máme milovať i svojich nepriateľov — mám na mysli tých, čo nás považujú za svojich nepriateľov: ja necítim nepriateľstvo k nikomu a ničomu — tým viac je treba milovať tých, čo sú nám vzdialenejší, tých, čo sú nám menej sympatickí, tých, ktorí sa svojou rečou, svojou kultúrou alebo svojím vzdelaním zdajú, že sú proti tebe alebo proti mne.

O akú lásku sa teda jedná? Sväté písmo hovorí o dilectio, aby bolo jasné, že nejde iba o prejavy citu. Slovo skôr vyjadruje pevné rozhodnutie vôle. Dilectio je odvodené z electio, zvoliť si. Dodal by som, že milovať kresťansky znamená chcieť milovať, v Kristovi sa rozhodnúť chcieť dobro ľudí bez akejkoľvek diskriminácie, a získať pre nich predovšetkým to najlepšie: aby poznali Krista a zamilovali sa doň.

Pán na nás nalieha: „Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú“ (Mt 5, 44). Ľudsky sa nemusíme nevyhnutne cítiť byť priťahovaní k tým, ktorí by nás odmietli, keby sme sa k nim chceli priblížiť. No Ježiš od nás žiada, aby sme sa im neodplácali zlým za zlé, aby sme nepremárnili žiadnu príležitosť týmto ľuďom zo srdca slúžiť, i keď nás to stojí, a aby sme ich nikdy nevynímali zo svojich modlitieb.

Toto dilectio, táto kresťanská láska je vrelšia, keď sa týka bratov vo viere a hlavne tých, čo sú nám z Božej vôle bližšie: rodičia, manžel, manželka, deti a súrodenci, priatelia a kolegovia, susedia. Keby táto šľachetná a čistá ľudská láska podriadená Bohu a na ňom založená neexistovala, neexistovala by ani láska kresťanská.

Prejavy lásky

S obľubou citujem niekoľko slov, ktoré nám Duch Svätý oznamuje ústami proroka Izaiáša: discite benefacere (Iz 1, 17), učte sa robiť dobro. Zvyknem túto radu aplikovať na rôzne aspekty nášho vnútorného boja, pretože nikdy sa nebude dať povedať, že by bol kresťanský život už dokonalý; rast v cnostiach je totiž dôsledkom až svedomitého a každodenného úsilia.

Nech už v spoločnosti vykonávame akúkoľvek úlohu, ako sa to naučíme? Po prvé, premyslíme si cieľ, ktorý by sme radi dosiahli a prostriedky na to potrebné. Potom budeme tieto prostriedky používať, raz, dvakrát… až kým si nevytvoríme zakorenený a pevný návyk. Vo chvíli, keď sa niečo naučíme, objavíme i ďalšie veci, ktoré sme dosiaľ nepoznali a ktoré sa stanú podnetom v tomto úsilí pokračovať aj naďalej, bez toho, aby sme niekedy povedali, že už stačí.

Láska k blížnemu je prejavom lásky k Bohu. Ak sa teda budeme usilovať o zdokonaľovanie tejto cnosti, nemôžeme si stanoviť žiadnu hranicu; keď ide o Pána, jedinou mierou je milovať bez miery. Pretože sa mu nikdy nebudeme môcť dostatočne odvďačiť za to, čo pre nás urobil, a pretože Božia láska k ľuďom sa prejavuje práve takto: bez miery, bez vypočítavosti, bez hraníc.

Všetkým, ktorí sme ochotní počúvať a otvoriť mu svoje srdce, Ježiš Kristus dáva vo svojej reči na vrchu božské prikázanie lásky. Keď končí, zhrňuje: „Ale milujte svojich nepriateľov, dobre robte, požičiavajte a nič za to nečakajte! Tak bude vaša odmena veľká a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým. Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec!“ (Lk 6, 35—36).

Milosrdenstvo sa nezastavuje pri obyčajnom súcitnom postoji: milosrdenstvo je prebytkom lásky, ktorá so sebou zároveň prináša aj prebytok spravodlivosti. Milosrdenstvo znamená mať citlivé srdce — ľudsky i nadprirodzene — preniknuté pevnou, obetavou a veľkorysou láskou. Sv. Pavol vo svojom hymne hovorí o láske takto: „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá; nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží“ (1 Kor 13, 4—7).

Jedným z prvých prejavov lásky je uvedenie duše na cestu pokory. Keď sa úprimne považujeme za nič, keď chápeme, že bez Božej pomoci by aj ten najslabší a najúbohejší človek bol lepší ako my, keď sa cítime byť schopní všetkých omylov a ohavností, keď uznávame, že sme hriešnici — hoci usilovne bojujeme, aby sme sa zbavili toľkých neverností, ako by sme potom mohli zmýšľať zle o ostatných ľuďoch? Ako by sme potom vo svojom srdci mohli živiť fanatizmus, neznášanlivosť a povýšenosť?

Pokora nás ako za ruku povedie k čo najlepšiemu správaniu sa k blížnym: všetkých chápať, so všetkými spolunažívať v pokoji, všetkým odpúšťať, nevytvárať žiadne hranice ani bariéry a vždy! — si počínať ako nástroje jednoty. Nie nadarmo je v každom človeku skrytá silná túžba po pokoji a jednote s blížnymi, po vzájomnom rešpektovaní práv každého človeka — postoj, ktorý sa časom rozvinie v pravé bratstvo, odrážajúce stopu toho najcennejšieho v našom živote: ak sme totiž Božími deťmi, bratstvo sa neobmedzuje len na nejakú frázu či prázdny ideál, ale naopak, stáva sa reálnym, hoci náročným cieľom.

My kresťania musíme všetkým cynickým, skeptickým a nenávistným ľuďom, i takým, čo vlastnú zbabelosť povýšili na mentalitu, ukázať, že zmienená láska je možná. Pravdepodobne to bude ťažké, lebo človek bol stvorený slobodným a len na ňom záleží, či sa v márnom a trpkom odpore postaví proti Bohu, alebo nie. Je to však možné i reálne, pretože také konanie sa nevyhnutne rodí ako dôsledok lásky Božej a lásky k Bohu. Ak ty i ja chceme, Ježiš Kristus takisto chce. A my potom pochopíme celú hĺbku a plodnosť bolesti, obete a nezištnej odovzdanosti v každodennom živote.

Jediná cesta

Presvedčili sme sa, že láska nemá nič spoločné s karikatúrou, akou sa často táto ústredná kresťanská cnosť vyobrazuje. Tak prečo oná požiadavka, aby sa o nej neustále kázalo? Vari je to povinná téma, no s málo možnosťami pretaviť ju v konkrétne skutky?

Keby sme sa okolo seba rozhliadli, možno by sme našli dôvody myslieť si, že láska je len iluzórnou cnosťou. No ak veci posúdime z nadprirodzeného hľadiska, odhalíme i koreň tejto iluzórnosti: nedostatok neustáleho dôverného a intenzívneho styku s naším Pánom Ježišom Kristom a neznalosť pôsobenia Ducha Svätého v duši, ktorého prvým plodom je práve láska.

Jeden z cirkevných otcov vyberá niekoľko rád apoštola: „Neste si vzájomne bremená a tak naplníte Kristov zákon“ (Gal 6, 2) a dodáva: „ Ak budeme milovať Krista, budeme potom ľahšie znášať slabosti ostatných, dokonca i toho, ktorého ešte nemilujeme, lebo jeho skutky nie sú dobré “ (Sv. Augustín, De diversis quaestionibus LXXXIII, 71, 7 (PL 40, 83).

Tadiaľ sa vinie nahor cesta, ktorou rastieme v láske. Ak by sme si mysleli, že najskôr sa musíme cvičiť v humanitných aktivitách a sociálnej práci, no bez Pánovej lásky, mýlili by sme sa. „ Nezanedbávajme Krista kvôli starosti o chorého blížneho, lebo máme milovať chorého kvôli Kristovi “ (Sv. Augustín, Tamže).

Hľaďte neustále na Ježiša, ktorý sa bez toho, žeby prestal byť Bohom, ponížil a vzal na seba prirodzenosť sluhu (Porov. Flp 2, 6—7), aby nám mohol slúžiť, lebo len sledovaním tohto smeru objavíme ideály, ktoré za to stoja. Láska hľadá spojenie, túži po zjednotení sa s milovanou osobou; a my, keď sa zjednotíme s Kristom, zmocní sa nás túžba napodobňovať jeho život odovzdanosti, nezmernej lásky, obete až na smrť. Kristus nás stavia pred rozhodujúcu dilemu: prežiť svoj život sebecky a samotársky, alebo ho zasvätiť službe zo všetkých síl.