Zoznam bodov

Poďme teraz na chvíľu zauvažovať nad textami dnešnej Svätej omše, z utorka Veľkého týždňa, aby sme vedeli rozlíšiť správne „byť rovným Bohu“ od nesprávneho „byť ako Boh.“ Budeme hovoriť o pokore, pretože pokora je cnosť, ktorá nám pomáha spoznať ako našu úbohosť, tak zároveň aj našu veľkosť.

Ľudská bieda je až príliš do očí bijúca. Nemám teraz na mysli našu prirodzenú obmedzenosť: mnoho veľkých projektov, o ktorých človek sníva, sa nikdy neuskutoční hoci len pre nedostatok času. Mám na mysli to, čo robíme zle, naše pády, pochybenia, ktorým by sme sa mohli vyhnúť a nevyhneme sa. Neustále pociťujeme našu osobnú nedokonalosť. Niekedy sa však zdá, akoby sa to všetko spojilo a slabosť sa prejavuje neobyčajne výrazne; je to preto, aby sme si uvedomili, ako málo znamenáme. Čo v takom prípade robiť?

Expecta Dominum (Ž 26, 14), dúfaj v Pána a buď statočný, ži z nádeje, radí nám Cirkev, v láske a viere. Viriliter age (Ž 26, 14), správaj sa ako muž. Čo na tom záleží, že sme stvorení z hliny, keď máme svoju nádej v Bohu? A ak človek niekedy padne alebo zaostane — nie je nutné, aby sa to stalo — môže dostať liek, ako sa to normálne deje v bežnom živote, keď ide o naše telesné zdravie. A  začať odznova!

Všimli ste si, ako v niektorých rodinách uchovávajú nejakú vzácnu a krehkú vec —napríklad vázu — a ako ju chránia, aby sa nerozbila? Až raz ju dieťa pri hre zhodí na zem a drahocenná pamiatka sa rozbije na niekoľko kusov. Sklamanie je veľké, no okamžite príde náprava; jednotlivé kusy sa dajú dohromady, starostlivo sa zlepia a po tejto oprave je váza taká krásna, ako predtým.

No ak je vec z porcelánu alebo z pálenej hliny, obvykle ju stačí iba zdrôtovať a opäť drží pohromade. A nádoba zase nadobudne svoj pôvodný pôvab.

Prenesme tento príklad do duchovného života. Keď vidíme svoju úbohosť, všetky hriechy a omyly — hoci by vďaka Božej milosti neboli také strašné — obráťme sa v modlitbe na nášho nebeského Otca a povedzme mu: Pane, poskytni mojej krehkosti a mojej biede, tejto rozbitej nádobe z hliny niekoľko drôtov a potom — skrze moju bolesť a tvoje odpustenie — budem silnejší a krajší ako predtým! Túto utešujúcu modlitbu by sme mali opakovať zakaždým, keď sa naša biedna hlinená nádoba rozbije.

Nemali by sme však svojej krehkosti venovať príliš mnoho pozornosti a ani by nás nemalo prekvapovať, že naše správanie sa dokáže zhoršiť takpovediac pre nič; dôverujte v Pána, ktorý je vždy pripravený pomôcť: „Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?“ (Ž 26, 1). Nikoho. Obracajme sa na nášho nebeského Otca s takouto dôverou a nemajme strach z nikoho a z ničoho.

Čo záleží na tom, že sa potkneme, keď v bolestnom páde nájdeme silu znovu vstať a odhodlane ísť ďalej? Nezabúdajte, že svätý nie je ten, čo nikdy nepadne, ale ten, čo vždy pokorne a so svätou tvrdohlavosťou opäť vstane. Ak sa v knihe Prísloví píše, že svätý padne sedemkrát za deň (Porov. Prís 24, 16), potom by sme sa my, úbohé stvorenia, nemali čudovať, ani strácať odvahu nad svojimi vlastnými slabosťami a zakopnutiami, lebo ak budeme hľadať silu v tom, ktorý nám prisľúbil: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28), potom budeme môcť ísť stále vpred. Vďaka ti, Pane, quia tu es, deus, fortitudo mea (Ž 42, 2), pretože Ty, a jedine Ty, Bože môj, si bol vždy mojou silou, mojím útočiskom, mojou záštitou.

Ak chceš naozaj v tvojom duchovnom živote postupovať, buď pokorný. S dôverou a vytrvalo sa s prosbou o pomoc obracaj na Pána a na jeho požehnanú Matku, ktorá je aj tvojou matkou. Hoci by akokoľvek bolela dosiaľ nezacelená rana po poslednom pošmyknutí, pokojne a s vyrovnanosťou znovu objím kríž a povedz: Pane, s tvojou pomocou budem bojovať o to, aby som sa nezastavoval, budem verne odpovedať na tvoje výzvy, bez strachu z príkrych svahov, zo zdanlivej jednotvárnosti každodennej práce, bez strachu z bodliakov a kamenia na ceste. Viem, že mi pomáha tvoja milosrdná láska, a že nakoniec nájdem večné šťastie a radosť i lásku na veky vekov.

Potom uvidel spisovateľ vo svojom sne ešte tretiu cestu: úzku, drsnú a s prudkými svahmi ako bola tá druhá cesta. Kráčali po nej ľudia obťažení mnohými starosťami, no so vznešeným a slávnostným výrazom na tvári. Skončili však v tej istej strašnej priepasti, ku ktorej viedla cesta pohodlná. Je to chodník, ktorým chodia pokrytci, tí, čo nemajú priamočiare úmysly, tí, ktorých vedie falošná horlivosť, tí, čo prekrúcajú Božie diela tým, že ich miešajú so svetským sebectvom. „ Je hlúposťou začať robiť niečo namáhavé s cieľom byť obdivovaný, s veľkým úsilím zachovávať Božie prikázania, no odmenu chcieť tu na zemi. Ten, čo sa praktizovaním cností usiluje o ľudský prospech, je ako ten, kto pod cenu predá drahú vec za pár drobných: mohol získať nebo a miesto toho sa uspokojí s prchavou pochvalou… Preto sa hovorí, že nádeje pokrytcov sú ako pavučina: toľké úsilie, aby ju utkali, a nakoniec ju odveje závan smrti “ (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 2, 8, 43—44 (PL 75, 844—845).

Skúste sa často „zamiešať“ medzi postavy Nového zákona. Vychutnajte si tie dojemné scény, v ktorých náš Majster koná ako Boh a ako človek, alebo keď božskými i ľudskými slovami káže o odpustení a o jeho nekonečnej láske k svojim deťom. Táto predchuť neba sa obnovuje i dnes v trvalej nepominuteľnosti Evanjelia: cítime to, vidíme to, na vlastnej koži môžeme hmatateľne zažívať Božiu ochranu a pomoc, spôsobujúcu, že aj napriek všetkým zakopnutiam ideme ďalej, že dokážeme začínať stále odznova — lebo to je vnútorný život, žitý s dôverou v Boha.

Bez úsilia prekonávať vnútorné i vonkajšie prekážky cenu víťazov nikdy nedostaneme. „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5) „ a zápas by nebol opravdivý, ak by chýbal protivník, s ktorým by sme zápasili. Keď teda nebude protivník, nebude ani veniec, pretože veniec nemôže byť tam, kde nie je porazený “ (Sv. Gregor Nisenský, De perfecta christiani forma (PG 46, 286).

Prekážky by nás nemali znepokojovať, naopak, mali by pre nás byť povzbudením rásť ako kresťania: v tomto zápase sa budeme posväcovať a naša apoštolská práca získa väčšiu účinnosť. Keď rozjímame nad chvíľami, kde Ježiš — na Olivovej hore i neskôr, v opustenosti a výsmechu kríža, zatiaľ čo naňho dolieha nesmierne bremeno utrpenia, prijíma a miluje vôľu Otca — mali by sme si uvedomiť, že ak chceme Krista nasledovať a byť jeho dobrými učeníkmi, musíme prijať jeho radu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Preto tak rád Ježiša žiadam: Pane, ani jeden deň bez kríža! Tak sa s Božou milosťou bude upevňovať náš charakter a budeme slúžiť Bohu aj napriek našim osobným úbohostiam.

Pochop: ak by si chcel do steny zatĺcť klinec a nenarazil by si pritom na odpor, čo by si tam potom mohol zavesiť? Ak sa nebudeme s pomocou Božou posilňovať obeťou, nikdy sa nestaneme Pánovými nástrojmi. A naopak, ak sa rozhodneme radostne využívať všetky protivenstvá pre lásku k Bohu, nepríde nám zaťažko na to všetko náročné a nepríjemné, na všetko, čo je tvrdé a nepohodlné, spolu s apoštolmi Jakubom a Jánom zvolať: „Môžeme!“ (Mk 10, 39).

Boj Božieho dieťaťa nie je nejakým smutným odriekaním, zamračenou rezignáciou, či potláčaním svojej radosti. Naopak, je odpoveďou zamilovaného, ktorý zatiaľ čo pracuje a zatiaľ čo odpočíva, keď sa raduje i keď trpí, neustále myslí na milovanú osobu a kvôli nej s radosťou čelí všetkým možným problémom. Okrem toho v našom prípade, keďže Boh bitky nikdy neprehráva, s ním vždy zvíťazíme. Mám skúsenosť, že ak verne plním jeho požiadavky, pasie ma na zelených pašienkach, vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou (Ž 22, 2—4).

Dôležitou stratégiou v duchovnom boji je otázka vhodného načasovania, keď máme trpezlivo, ale rozhodne podať liek. Znásobte úkony nádeje. Dopredu vám vravím, že vo svojom vnútornom živote utrpíte porážky; raz budete hore, inokedy dole — daj Boh, aby to nebolo poznať — pretože nikto nie je od týchto nepríjemností oslobodený. No Pán, ktorý je všemohúci a milosrdný, nám dal k dispozícii vhodné prostriedky, aby sme mohli zvíťaziť. Stačí, keď ich použijeme, ako som uviedol predtým, rozhodnutí začať vždy odznova ak to bude potrebné.

Pristupujte týždenne — keď je treba, bez škrupúľ aj častejšie, ku Sviatosti zmierenia, k božskej sviatosti odpustenia. Znovuoblečení do milosti budeme prechádzať pomedzi vrchy (Porov. Ž 53, 10), bez zastávky, až vystúpime na vrchol naplnenia kresťanského poslania. Keď budeme s dobrou vôľou využívať tieto prostriedky a prosiť Pána, aby nám každým dňom dával väčšiu nádej, dosiahneme nákazlivú radosť tých, čo vedia, že sú Božími deťmi: „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). A preto — optimizmus. Hnaní silou nádeje budeme bojovať o to, aby sme zmazali lepkavú škvrnu, rozširovanú rozsievačmi nenávisti, a znovu objavíme svet krásny a radostný, taký nádherný a čistý, aký vyšiel z Božích rúk; a ak sa naučíme ľutovať svoje hriechy, s rovnakou krásou ho znovu navrátime jemu.