Zoznam bodov

Keď sa na vás teraz obraciam a keď spoločne hovoríme s Bohom, vlastne len nahlas pokračujem vo svojej osobnej modlitbe; rád si túto skutočnosť zavše pripomínam. I vy by ste sa mali snažiť živiť modlitbu vo svojich dušiach, hoci by ste sa následkom akýchkoľvek okolností, ako napríklad dnes, mali zaoberať témou, ktorá by sa na prvý pohľad nezdala byť vhodnou pre láskyplný dialóg; no práve ním náš rozhovor s Pánom je. Vravím na prvý pohľad, pretože všetko, čo sa s nami deje, alebo čo sa prihodí v našom okolí, môže a malo by byť témou osobného rozjímania.

Dnes by som rád hovoril o čase; o čase, ktorý plynie. Nebudem opakovať známy výrok, že o jeden rok viac v skutočnosti znamená o jeden rok menej… ani vás nebudem nabádať, aby ste sa spýtali niekoho iného, čo si o plynutí času myslí, pretože by ste si asi — ak by ste tak urobili — vypočuli odpoveď v štýle: mladosť, ty božský poklad, odchádzaš, aby si sa už nevrátila… hoci nevylučujem, že by vás prekvapili i úvahou nadprirodzenejšieho charakteru.

Takisto sa nechcem zdržiavať nostalgickým konštatovaním, že život je krátky. Nás kresťanov by prchavosť pozemského putovania mala pobádať k lepšiemu využívaniu času, v žiadnom prípade však nie k strachu z nášho Pána a už vôbec nie k tomu, aby sme sa na smrť pozerali ako na katastrofický koniec všetkého. Už sa tisícimi, viac alebo menej poetickými spôsobmi povedalo, že rok, ktorý končí s milosťou a milosrdenstvom Božím, je ďalším krokom, ktorý nás približuje k nebu, našej definitívnej vlasti.

Keď myslím na túto skutočnosť, veľmi dobre začínam rozumieť zvolaniu sv. Pavla v liste Korinťanom: tempus breve est! (1 Kor 7, 29),aký je len náš život na zemi krátky! Tieto slová v hĺbke srdca naozajstného kresťana znejú ako výčitka jeho nedostatku veľkorysosti a ako stála výzva byť verným. Náš čas je skutočne krátky na to, aby sme milovali, dávali, konali zadosťučinenie. Preto nie je správne, aby sme ním mrhali, ani aby sme tento poklad nezodpovedne vyhadzovali von oknom; nemali by sme premárniť tú etapu svetových dejín, ktorú Boh každému jednému z nás zveruje.

Aby sme tento cieľ dosiahli, musíme konať z lásky a nikdy nie iba ako ten, čo znáša ťarchu trestu či prekliatia: „A všetko, čokoľvek hovoríte alebo konáte, všetko robte v mene Pána Ježiša a skrze neho vzdávajte vďaky Bohu Otcovi“ (Kol 3, 17).Tak budeme svoju prácu robiť dokonale a využívať čas, pretože budeme milujúcimi Božími nástrojmi, uvedomujúcimi si všetku zodpovednosť a dôveru, ktorú Boh aj napriek našej slabosti vložil na naše plecia. Pri každej jednej z tvojich činností, pretože môžeš počítať s Božou silou, sa musíš správať ako ten, ktorý koná výhradne z lásky.

Nezatvárajme však oči pred realitou, neuspokojujme sa iba s povrchným, zjednodušeným pohľadom, ktorý by nás mohol viesť k myšlienke, že nás čaká ľahká cesta a že na to, aby sme ju prešli, stačí niekoľko úprimných predsavzatí a nejaké to vrúcne želanie slúžiť Bohu. Nepochybujte, že časom — možno skôr, než si myslíme — prídu obzvlášť ťažké situácie, ktoré si budú vyžadovať veľkého ducha obeti a zabudnutie na seba samého. Posilňuj preto v sebe cnosť nádeje a bez strachu prijmi Apoštolovo zvolanie: „A myslím, že utrpenia tohto času nie sú hodny porovnávania s budúcou slávou, ktorá sa na nás má zjaviť“ (Rim 8, 18). S istotou a pokojom rozjímaj: aká len bude nekonečná Božia láska vyliata na tohto úbohého tvora! Nastal čas, aby si — pri svojej bežnej práci — žil z viery, prebúdzal nádej a oživoval lásku; to znamená uviesť do činnosti všetky tri božské cnosti, ktoré nám pomáhajú, aby sme ihneď, bez pretvárky, pokrytectva a okolkov vylúčili všetky omyly v našom konaní, profesionálnom aj vnútornom živote.

Spomínam si teraz — iste to už niektorí z vás odo mňa počuli pri inom rozjímaní — na sen, ktorý mal jeden spisovateľ španielskeho „zlatého veku“. Vo sne sa pred ním otvorili dve cesty. Jedna široká a zjazdná, pohodlná, pozdĺž nej mnoho taverien a hostincov, a iných príjemných a zábavných miest. Ľudia po nej idú na koňoch alebo v koči; za sprievodu hudby a smiechu — bláznivého rehotu — na nej vidno množstvo ľudí opojených zdanlivou a prchavou rozkošou; táto cesta totiž končí bezodnou priepasťou. Je to cesta svetákov, večných malomeštiakov: okázalo dávajú najavo radosť, ktorú v skutočnosti nepociťujú, nenásytne vyhľadávajú všetko možné pohodlie a rozkoš… a desí ich bolesť, odriekanie, obeť. Nechcú nič vedieť o Kristovom kríži, myslia si, že také niečo je iba pre pomätencov. Avšak bláznami sú oni sami: sú otrokmi závisti, obžerstva, zmyselnosti, končia v ešte väčšom utrpení, a až príliš neskoro si uvedomia, že si kvôli bezduchým daromnostiam premrhali svoje pozemské i večné šťastie. I Pán nás na to upozorňuje: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho. Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!“ (Mt 16, 25—26).

Iným smerom vedie v tomto sne ďalšia cesta: je taká úzka a strmá, že sa po nej nedá ísť na koni. Všetci po nej putujú po vlastných, možno ani nejdú rovno, no zato s pokojnou tvárou šliapu v bodľačí a vyhýbajú sa kameňom. Na niektorých miestach zanechávajú zdrapy svojich šiat, na iných dokonca aj zdrapy svojej kože. No v závere cesty ich očakáva krásna záhrada, večné šťastie, nebo. Je to cesta svätých a pokorných, tých, ktorí sa z lásky ku Kristovi radostne obetujú za druhých, cesta tých, čo sa neboja ísť do kopca a láskyplne nesú svoj kríž, hoci by bol neviem aký ťažký, pretože vedia, že aj keď ich jeho váha stiahne dolu, opäť budú môcť vstať a pokračovať vo výstupe. Silou týchto pútnikov je Kristus.

Čo záleží na tom, že sa potkneme, keď v bolestnom páde nájdeme silu znovu vstať a odhodlane ísť ďalej? Nezabúdajte, že svätý nie je ten, čo nikdy nepadne, ale ten, čo vždy pokorne a so svätou tvrdohlavosťou opäť vstane. Ak sa v knihe Prísloví píše, že svätý padne sedemkrát za deň (Porov. Prís 24, 16), potom by sme sa my, úbohé stvorenia, nemali čudovať, ani strácať odvahu nad svojimi vlastnými slabosťami a zakopnutiami, lebo ak budeme hľadať silu v tom, ktorý nám prisľúbil: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním“ (Mt 11, 28), potom budeme môcť ísť stále vpred. Vďaka ti, Pane, quia tu es, deus, fortitudo mea (Ž 42, 2), pretože Ty, a jedine Ty, Bože môj, si bol vždy mojou silou, mojím útočiskom, mojou záštitou.

Ak chceš naozaj v tvojom duchovnom živote postupovať, buď pokorný. S dôverou a vytrvalo sa s prosbou o pomoc obracaj na Pána a na jeho požehnanú Matku, ktorá je aj tvojou matkou. Hoci by akokoľvek bolela dosiaľ nezacelená rana po poslednom pošmyknutí, pokojne a s vyrovnanosťou znovu objím kríž a povedz: Pane, s tvojou pomocou budem bojovať o to, aby som sa nezastavoval, budem verne odpovedať na tvoje výzvy, bez strachu z príkrych svahov, zo zdanlivej jednotvárnosti každodennej práce, bez strachu z bodliakov a kamenia na ceste. Viem, že mi pomáha tvoja milosrdná láska, a že nakoniec nájdem večné šťastie a radosť i lásku na veky vekov.

Potom uvidel spisovateľ vo svojom sne ešte tretiu cestu: úzku, drsnú a s prudkými svahmi ako bola tá druhá cesta. Kráčali po nej ľudia obťažení mnohými starosťami, no so vznešeným a slávnostným výrazom na tvári. Skončili však v tej istej strašnej priepasti, ku ktorej viedla cesta pohodlná. Je to chodník, ktorým chodia pokrytci, tí, čo nemajú priamočiare úmysly, tí, ktorých vedie falošná horlivosť, tí, čo prekrúcajú Božie diela tým, že ich miešajú so svetským sebectvom. „ Je hlúposťou začať robiť niečo namáhavé s cieľom byť obdivovaný, s veľkým úsilím zachovávať Božie prikázania, no odmenu chcieť tu na zemi. Ten, čo sa praktizovaním cností usiluje o ľudský prospech, je ako ten, kto pod cenu predá drahú vec za pár drobných: mohol získať nebo a miesto toho sa uspokojí s prchavou pochvalou… Preto sa hovorí, že nádeje pokrytcov sú ako pavučina: toľké úsilie, aby ju utkali, a nakoniec ju odveje závan smrti “ (Sv. Gregor Veľký, Moralia, 2, 8, 43—44 (PL 75, 844—845).

Často, keď všetko vychádza úplne opačne, ako sme si predstavovali, sa nám spontánne derú do úst slová: Pane, veď sa rúca všetko, všetko, všetko… ! Je to chvíľa napraviť svoj úmysel: Keď pôjdem s tebou, Pane, určite budem postupovať dopredu, pretože ty si predsa sila sama: quia tu es, Deus, fortitudo mea (Ž 42, 2).

Prosil som ťa, aby si sa pri svojej práci vytrvalo snažil pozdvihovať oči k nebu, lebo nádej nás povzbudzuje chopiť sa silnej Božej ruky, ktorú nám on neustále podáva; a nestrácať nadprirodzený pohľad — aj vo chvíľach, keď sa búria vášne, útočia na nás a chcú nás spútať do úbohej pevnosti nášho ja, alebo keď sa v detinskej márnivosti cítime byť pánmi vesmíru. Celý život som presvedčený, že bez pohľadu nahor, bez Ježiša, nikdy nič nedosiahnem a viem, že moja sila vyhrávať nad sebou a napokon zvíťaziť pramení z neustále opakovaného zvolania: „všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“ (Flp 4, 13). Toto zvolanie obsahuje istý Boží prísľub, že on svoje deti neopustí, ak sa ho len ony samotné nezrieknu.

Skúste sa často „zamiešať“ medzi postavy Nového zákona. Vychutnajte si tie dojemné scény, v ktorých náš Majster koná ako Boh a ako človek, alebo keď božskými i ľudskými slovami káže o odpustení a o jeho nekonečnej láske k svojim deťom. Táto predchuť neba sa obnovuje i dnes v trvalej nepominuteľnosti Evanjelia: cítime to, vidíme to, na vlastnej koži môžeme hmatateľne zažívať Božiu ochranu a pomoc, spôsobujúcu, že aj napriek všetkým zakopnutiam ideme ďalej, že dokážeme začínať stále odznova — lebo to je vnútorný život, žitý s dôverou v Boha.

Bez úsilia prekonávať vnútorné i vonkajšie prekážky cenu víťazov nikdy nedostaneme. „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5) „ a zápas by nebol opravdivý, ak by chýbal protivník, s ktorým by sme zápasili. Keď teda nebude protivník, nebude ani veniec, pretože veniec nemôže byť tam, kde nie je porazený “ (Sv. Gregor Nisenský, De perfecta christiani forma (PG 46, 286).

Prekážky by nás nemali znepokojovať, naopak, mali by pre nás byť povzbudením rásť ako kresťania: v tomto zápase sa budeme posväcovať a naša apoštolská práca získa väčšiu účinnosť. Keď rozjímame nad chvíľami, kde Ježiš — na Olivovej hore i neskôr, v opustenosti a výsmechu kríža, zatiaľ čo naňho dolieha nesmierne bremeno utrpenia, prijíma a miluje vôľu Otca — mali by sme si uvedomiť, že ak chceme Krista nasledovať a byť jeho dobrými učeníkmi, musíme prijať jeho radu: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma“ (Mt 16, 24). Preto tak rád Ježiša žiadam: Pane, ani jeden deň bez kríža! Tak sa s Božou milosťou bude upevňovať náš charakter a budeme slúžiť Bohu aj napriek našim osobným úbohostiam.

Pochop: ak by si chcel do steny zatĺcť klinec a nenarazil by si pritom na odpor, čo by si tam potom mohol zavesiť? Ak sa nebudeme s pomocou Božou posilňovať obeťou, nikdy sa nestaneme Pánovými nástrojmi. A naopak, ak sa rozhodneme radostne využívať všetky protivenstvá pre lásku k Bohu, nepríde nám zaťažko na to všetko náročné a nepríjemné, na všetko, čo je tvrdé a nepohodlné, spolu s apoštolmi Jakubom a Jánom zvolať: „Môžeme!“ (Mk 10, 39).

Boj Božieho dieťaťa nie je nejakým smutným odriekaním, zamračenou rezignáciou, či potláčaním svojej radosti. Naopak, je odpoveďou zamilovaného, ktorý zatiaľ čo pracuje a zatiaľ čo odpočíva, keď sa raduje i keď trpí, neustále myslí na milovanú osobu a kvôli nej s radosťou čelí všetkým možným problémom. Okrem toho v našom prípade, keďže Boh bitky nikdy neprehráva, s ním vždy zvíťazíme. Mám skúsenosť, že ak verne plním jeho požiadavky, pasie ma na zelených pašienkach, vodí ma k tichým vodám, dušu mi osviežuje. Vodí ma po správnych chodníkoch, verný svojmu menu. I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Tvoj prút a tvoja palica, tie sú mi útechou (Ž 22, 2—4).

Dôležitou stratégiou v duchovnom boji je otázka vhodného načasovania, keď máme trpezlivo, ale rozhodne podať liek. Znásobte úkony nádeje. Dopredu vám vravím, že vo svojom vnútornom živote utrpíte porážky; raz budete hore, inokedy dole — daj Boh, aby to nebolo poznať — pretože nikto nie je od týchto nepríjemností oslobodený. No Pán, ktorý je všemohúci a milosrdný, nám dal k dispozícii vhodné prostriedky, aby sme mohli zvíťaziť. Stačí, keď ich použijeme, ako som uviedol predtým, rozhodnutí začať vždy odznova ak to bude potrebné.

Pristupujte týždenne — keď je treba, bez škrupúľ aj častejšie, ku Sviatosti zmierenia, k božskej sviatosti odpustenia. Znovuoblečení do milosti budeme prechádzať pomedzi vrchy (Porov. Ž 53, 10), bez zastávky, až vystúpime na vrchol naplnenia kresťanského poslania. Keď budeme s dobrou vôľou využívať tieto prostriedky a prosiť Pána, aby nám každým dňom dával väčšiu nádej, dosiahneme nákazlivú radosť tých, čo vedia, že sú Božími deťmi: „ak je Boh za nás, kto je proti nám?“ (Rim 8, 31). A preto — optimizmus. Hnaní silou nádeje budeme bojovať o to, aby sme zmazali lepkavú škvrnu, rozširovanú rozsievačmi nenávisti, a znovu objavíme svet krásny a radostný, taký nádherný a čistý, aký vyšiel z Božích rúk; a ak sa naučíme ľutovať svoje hriechy, s rovnakou krásou ho znovu navrátime jemu.