Zoznam bodov

Pokiaľ ide o duchovný život, je to požiadavka povolania, ktoré Majster vložil do sŕdc všetkých ľudí. Máme byť svätí — a poviem vám to rýdzim výrazom z nášho kraja — aj s chlpami: ozajstní, skutoční kresťania hodní svätorečenia; ak sa takými nestaneme, zlyhali sme ako učeníci nášho jediného Majstra. Pozrite sa, ak si nás Boh vyvolil, ak nám dal svoju milosť na to, aby sme bojovali o dosiahnutie svätosti uprostred sveta, prikazuje nám zároveň aj povinnosť apoštolátu. Pochopte, že i z ľudského hľadiska — ako komentuje jeden z cirkevných otcov — starosť o duše potom vytryskne ako logický dôsledok tohto vyvolenia: „ ak spoznáte, že niečo je pre vás prospešné, snažíte sa pre to získať aj ostatných. Tak by ste mali túžiť po tom, aby aj ostatní šli po Božích cestách s vami. Keď idete na fórum alebo do kúpeľov a stretnete niekoho, kto nemá čo robiť, pozvite ho, nech ide s vami. Preneste tento pozemský zvyk aj do duchovnej oblasti a keď pôjdete k Bohu, nechoďte za ním sami. “ (Sv. Gregor Veľký, Homiliae in Evangelia, 6, 6 (PL 76, 1098)).

Ak nechceme neužitočne strácať čas falošnými výhovorkami na ťažké vonkajšie podmienky, ktoré koniec koncov od počiatkov Cirkvi nikdy nechýbali, musíme si uvedomiť, že je to Ježiš Kristus, ktorý prirodzeným spôsobom nadväzuje účinnosť našich skutkov na náš duchovný život, tak, aby sme strhli tých, čo nás obklopujú. Kristus kladie ako podmienku nášho apoštolského pôsobenia svätosť — lepšie povedané — naše úsilie o vernosť, pretože svätí na tejto zemi nikdy nebudeme. Zdá sa to byť neuveriteľné, ale Boh i ľudia od nás potrebujú ozajstnú, úplnú a bezvýhradnú oddanosť do tých najmenších dôsledkov, bez polovičatosti a kompromisov, v plnosti prijatého a svedomite žitého kresťanského povolania.

Príkladná hodnota života práce

Mali by sme sa vyhnúť chybe myslieť si, že apoštolát sa obmedzuje iba na svedectvo niekoľkých zbožných praktík. Ty a ja sme kresťania, no zároveň, bez medzery v spojitosti, občania a pracujúci ľudia s jasne stanovenými povinnosťami, ktoré si musíme príkladne plniť, ak sa naozaj chceme posväcovať. Sám Ježiš Kristus na nás nalieha: „Vy ste svetlo sveta. Mesto postavené na návrší sa nedá ukryť. Ani lampu nezažnú a nepostavia pod mericu, ale na svietnik, aby svietila všetkým, čo sú v dome. Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 14—16).

Profesionálna práca — nech je akákoľvek — sa stáva lampášom, ktorý bude osvecovať vašich kolegov a priateľov. Preto tým, ktorí prichádzajú do Opus Dei — no moje tvrdenie tiež platí pre všetkých vás, čo ma počúvate — zvyknem opakovať: vadilo by mi, keby mi povedali, že ten a ten je mojím dobrým synom — dobrým kresťanom — ale že je zlým obuvníkom! Ak sa nebude snažiť, aby sa poriadne naučil svojmu remeslu, alebo aby ho svedomite vykonával, nebude ho môcť posväcovať, ani ho ponúknuť Pánovi. A posväcovanie všednej práce, to sú akoby pánty na dverách pravej spirituality pre tých, ktorí — ponorení do svetských záležitostí — chcú žiť v dôvernom vzťahu s Bohom.

Bojujte proti tej neprimeranej starostlivosti o vlastnú osobu: buďte na seba nároční! Niekedy až príliš myslíme na svoje zdravie; na odpočinok, ktorý samozrejme nesmie chýbať, pretože je dôležitý, aby sme sa mohli vrátiť k práci s obnovenými silami. Lenže odpočinok — už som o tom písal dávnejšie — neznamená nič nerobiť: znamená rozptýliť sa aktivitami, ktoré vyžadujú menej námahy.

Pri iných príležitostiach sa uchyľujeme k falošným výhovorkám a sme príliš pohodlní, zabúdame na tú požehnanú zodpovednosť, ktorá leží na našich pleciach a uspokojujeme sa s tým, že urobíme len to nevyhnutné, aby sme už nepríjemnú povinnosť mali z krku; nechávame sa strhávať nezmyselnými dôvodmi, aby sme mohli ostať stáť so založenými rukami, zatiaľ čo satan a jeho spojenci si dovolenku nikdy neberú. Pozorne sa započúvaj a rozjímaj nad tým, čo povedal svätý Pavol kresťanom, ktorí boli otrokmi: „Neslúžte iba naoko, ako tí, čo sa chcú páčiť ľuďom, ale ako Kristovi služobníci, ktorí z tej duše plnia Božiu vôľu. A slúžte ochotne, ako Pánovi, a nie ako ľuďom“ (Ef 6, 6—7). Aká dobrá rada, aby sme ju ty aj ja nasledovali!

Požiadajme nášho Pána Ježiša Krista o svetlo a prosme ho, aby nám pomohol v každom okamihu odhaľovať onen Božský zmysel, ktorý premieňa našu profesionálnu prácu na pevný základ, na pánty, o ktoré sa opiera a okolo ktorých sa otáča naše povolanie k svätosti. V Evanjeliu nájdete, že Ježiš bol známy ako faber, filius Mariae (Mk 6, 3), robotník, syn Márie: tak aj my musíme s posvätnou hrdosťou našimi skutkami ukazovať, že sme robotníci, muži a ženy práce!

S vedomím, že by sme sa za každých okolností mali správať ako Boží vyslanci, myslime neustále na to, že mu neslúžime verne, keď svoju prácu zanedbávame, keď s ostatnými ľuďmi nezdieľame úsilie a obetavosť pri plnení pracovných záväzkov, keď na nás môžu ukázať prstom ako na lajdáckych, nestálych, nesolídnych, ľahkomyseľných, neporiadnych, lenivých, neužitočných… Pretože ten, čo zanedbáva tieto povinnosti, zdanlivo menej dôležité, len ťažko bude môcť zvíťaziť nad inými povinnosťami v duchovnom živote, ktoré sú oveľa náročnejšie. „Kto je verný v najmenšom, je verný aj vo veľkom, a kto je nepoctivý v malom, je nepoctivý aj vo veľkom“ (Lk 16, 10).

Nehovorím o nejakých abstraktných ideáloch. Opieram sa o celkom konkrétnu realitu zásadnej dôležitosti, schopnej zmeniť aj to najpohanskejšie a voči Božím nárokom najnepriateľskejšie prostredie, rovnako ako sa to udialo v prvých obdobiach našej spásy. Vychutnajte si slová neznámeho autora, dobového súčasníka, ktorý takto charakterizuje veľkosť nášho povolania: kresťania „ sú pre svet tým, čím je duša pre telo. Žijú vo svete, ale nie sú zo sveta, tak ako je duša v tele, ale nie je telesná. Sídlia vo všetkých obciach ako duša vo všetkých častiach tela. Žijú duchovným životom, no nie je to vidno navonok, rovnako ako i duša žije svojím životom… Žijú ako pútnici medzi pominuteľnými vecami, v očakávaní neporušiteľnosti nebies, tak, ako nesmrteľná duša zatiaľ prebýva v smrteľnom stánku. Ich počet sa znásobuje zo dňa na deň, aj v prenasledovaniach, tak, ako sa duša krášli umŕtvovaním… Kresťanom nie je dovolené opustiť svoje poslanie vo svete, tak ako duši nie je dovolené dobrovoľne sa odlúčiť od tela “ (Epistola ad Diognetum, 6 (PG 2, 1175).

Šli by sme preto pomýlenou cestou, keby sme nedbali na časné starosti: tam nás Pán takisto očakáva; buďte si istí, že skrze okolnosti všedného života, ktoré riadi alebo vo svojej nekonečnej múdrosti dopúšťa Božia Prozreteľnosť, sa my ľudia máme približovať k Bohu. No tento cieľ nedosiahneme, ak sa nebudeme snažiť dobre si vykonávať svoju prácu, ak rozhodne nevytrváme v začatej úlohe s ľudským i nadprirodzeným pohľadom, ak si ju nebudeme robiť čo najlepšie a — ak je to možné — myslím, že keď budeš naozaj chcieť, bude to možné — ešte lepšie ako najlepšie, pretože použijeme všetky čestné ľudské i potrebné nadprirodzené prostriedky na to, aby sme nášmu Pánovi mohli ponúknuť prvotriednu, filigránsku prácu, vycibrenú až do tých najmenších detailov.

„Possumus!“ (Mt 20, 22) aj my môžeme s pomocou Božou vyhrať túto bitku. Vravím vám, že premeniť prácu na dialóg modlitby nie je ťažké. Stačí ju len ponúknuť Bohu a pustiť sa do diela: a Boh vás zaraz od toho okamihu počúva a povzbudzuje. Áno, staneme sa kontemplatívnymi dušami uprostred každodennej práce. Staneme sa nimi, pretože nás napĺňa istota, že On nás vidí a zároveň od nás žiada, aby sme sa premáhali: drobná obeta, úsmev pre človeka, ktorý obťažuje, to, že najskôr začneme s najmenej príjemnou, no naliehavejšou úlohou, dbanie na poriadok, vytrvalosť v práci, hoci by bolo oveľa jednoduchšie nechať ju tak, to, že neodložíme na zajtra to, čo by sme mali dokončiť dnes: a to všetko preto, len aby sme potešili Jeho, nášho Boha Otca! A možno si na svoj stôl alebo nejaké iné diskrétne miesto môžeš položiť kríž, ktorý nepúta pozornosť a ktorý bude slúžiť ako budík pre tvojho kontemplatívneho ducha. Kríž, učebnica pre tvoje srdce a tvoju myseľ, z ktorej sa budeš učiť lekcie služby.

Ak sa rozhodneš — bez toho, žeby si robil niečo zvláštne, alebo musel opúšťať tento svet — vydať sa pri svojej bežnej práci na cestu kontemplácie, ihneď pocítiš, že si Učiteľov priateľ, poverený úlohou otvoriť Božie cesty na zemi celému ľudstvu. Áno, svojou prácou prispeješ k rozšíreniu Kristovho kráľovstva na všetky kontinenty. A budú nasledovať, jedna za druhou, hodiny práce, ktorú obetuješ za ďaleké národy, rodiace sa pre vieru, za národy Východu, ktorým sa surovo bráni slobodne vyznávať vieru, za krajiny so starou kresťanskou tradíciou, v ktorých sa zdá, že Evanjelium už stratilo svoj lesk a ľudia sa zmietajú v nevedomosti… Akú veľkú hodnotu potom získava jedna hodina práce! To, že vydržíš pokračovať s rovnakým úsilím ešte chvíľku, ešte niekoľko minút, až dokým svoju úlohu neskončíš. Jednoducho a prakticky tak premeníš modlitbu na apoštolát, naliehavú potrebu srdca, ktoré bije narovnako s najsladším a milosrdným srdcom Ježiša, nášho Pána.

Apoštolát v každodennom živote

Pozrime sa teraz na iný rybolov, po utrpení a smrti Ježiša Krista. Peter Učiteľa trikrát zaprel a s pokorou i bolesťou to oplakal; zakikiríkanie kohúta mu pripomenulo Pánove varovania a on z hĺbky duše prosil o odpustenie. A zatiaľ čo kajúcne čaká na prisľúbené vzkriesenie, i naďalej vykonáva svoju prácu a chodí loviť ryby. „ Čo sa týka oného lovenia rýb, často dostávame otázku, prečo sa Peter a Zebedejovi synovia vrátili k zamestnaniu, ktoré vykonávali predtým, než ich Pán povolal. Boli skutočnými rybármi, keď im Ježiš povedal: Poďte za mnou a ja z vás urobím rybárov ľudí. A tým, čo sa divia, že sa takto zachovali, je treba odpovedať, že nikto apoštolom ich prácu nezakázal, veď išlo o počestné a riadne zamestnanie “ (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 122, 2 (PL 35, 1959).

Apoštolát, túžba, ktorá stravuje bežného kresťana, nie je niečo odlišné od každodennej práce: miesi sa do nej a ona sa tak stáva príležitosťou k osobnému stretávaniu sa s Kristom. Keď sa v práci namáhame bok po boku so svojimi spolupracovníkmi, so svojimi priateľmi a príbuznými, môžeme im tak pomáhať dôjsť až ku Kristovi, ktorý nás čaká na brehu jazera. No skôr, ako apoštolom, je treba byť rybárom. A potom, čo apoštolom, opäť rybárom. Rovnaké povolanie predtým i potom.

Čo sa teda zmení? Dochádza k zmene v našej duši — pretože do nej vstúpil Kristus, tak ako vstúpil do Petrovej loďky — človeku sa rozšíria horizonty, získa väčšiu ochotu slúžiť a nezadržateľnú túžbu všetkým ohlasovať magnalia Dei (Sk 2, 11), veľké Božie skutky, ktoré Pán koná, ak mu to dovolíme. Nemôžem nepodotknúť, že profesionálna práca kňazov — dovolím si ju tak nazvať, je posvätná a verejná služba, vytláčajúca ostatné aktivity do tej miery, že ak by nejakému kňazovi zvýšil čas ešte aj na inú prácu, ktorá nie je kňazská, môže si byť istý, že si povinnosti svojej služby neplní.

„Boli spolu Šimon Peter, Tomáš nazývaný Didymus, Natanael z Kány Galilejskej, Zebedejovi synovia a iní dvaja z jeho učeníkov. Šimon Peter im povedal: ‚Idem loviť ryby.‘ Povedali mu: ‚Pôjdeme aj my s tebou.‘ Išli a nastúpili na loď. Ale tej noci nechytili nič. Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu“ (Jn 21, 2—4).

Prechádza popri svojich apoštoloch, popri dušiach, ktoré sa mu odovzdali a oni si to ani nevšimnú. Koľkokrát je Kristus nie v našej blízkosti, ale priamo v nás, a my žijeme takým svetáckym životom! Kristus je tak blízko a jeho deti mu nevenujú ani jediný láskyplný pohľad, ani jediné láskavé slovo, ani jeden horlivý skutok.

A okrem toho: kto tvrdí, že hovoriť o Kristovi a šíriť jeho učenie znamená robiť niečo neobyčajné, niečo zvláštne? Ži si svoj bežný život, pracuj tam, kde si, snaž sa plniť si povinnosti svojho stavu, dobre dokončovať svoje úlohy v zamestnaní a profesionálne rásť — snaž sa byť každým dňom lepším. Buď verný, maj pochopenie pre ostatných, no buď náročný na seba. Umŕtvuj sa a buď radostný. To bude tvojím apoštolátom. A bez toho, žeby si poriadne vedel prečo, začnú aj napriek tvojim nedokonalostiam za tebou prichádzať tí, čo ťa obklopujú, a v prostom, prirodzene plynúcom rozhovore — cestou z práce, na rodinnej oslave, v autobuse, na prechádzke, proste kdekoľvek — budete hovoriť o nepokoji, ktorý je v duši každého človeka, hoci si to niektorí nechcú uvedomiť. No budú chápať viac, keď sa rozhodnú začať skutočne hľadať Boha.

Pros Máriu, Kráľovnú apoštolov, aby ti pomohla rozhodnúť sa a ty si vo svojom srdci zatúžil po rozsievaní a rybolove tak, ako po nich túži srdce jej Syna. Ubezpečujem ťa, že keď začneš, uvidíš — rovnako ako galilejskí rybári — ako sa loď plní rybami. A na brehu uvidíš Krista, ktorý na teba čaká. Pretože úlovok patrí jemu.