VI Šieste zastavenie: Nábožná žena podáva Ježišovi šatku

Nemá podoby ani krásy, aby sme hľadeli na neho, a nemá výzoru, aby sme po ňom túžili. Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili (Iz 53, 2-3).

Je to Boží Syn, ktorý prechádza popri nás, blázon… blázon z lásky!

Žena menom Veronika sa predrala cez zástup. Nesie pri sebe zloženú bielu šatku a s úctou ňou utiera Kristovu tvár. Pán zanechá odtlačok svojej svätej tváre na troch dieloch šatky.

Milovaná Ježišova tvár, ktorá sa kedysi usmievala na deti, a ktorá sa premenila v sláve na hore Tábor, je teraz akoby zahalená závojom bolesti. Ale táto bolesť nás očisťuje; tento pot a táto krv, ktoré zakaľujú a znetvorujú jeho tvár, nás obmývajú.

Pane, daj, aby som sa pokáním konečne rozhodol strhnúť zo seba masku, ktorú som si ukoval zo svojich úbohostí… Vtedy, a iba vtedy, keď pôjdem cestou rozjímania a odčiňovania, bude môj život verne napodobovať črty tvojho života. Potom sa ti budeme stále viac a viac podobať.

Budeme druhým Kristom, samotným Kristom, ipse Christus.

1 Naše hriechy boli príčinou jeho utrpenia: mučenia, ktoré znetvorilo Ježišovu milovanú tvár, perfectus Deus, perfectus homo. A aj dnes sú to naše úbohosti, ktoré nám znemožňujú hľadieť na Pána a skresľujú jeho podobu.

Keď sa nám výhľad zatemní a oči sa zakalia, musíme ísť na svetlo. Kristus predsa povedal: Ego sum lux mundi! (Jn 8, 12), ja som svetlo sveta. A dodáva: Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života.

2 Hľadaj blízkosť Ježišovho Najsvätejšieho človečenstva… a on ti do duše vloží neutíšiteľný hlad a “šialenú” túžbu hľadieť mu do tváre.

V tejto túžbe — ktorú tu na zemi nie je možné nasýtiť — často nájdeš útechu.

3 Svätý Peter napísal: Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia, aby ste sa skrze ne stali účastnými na Božej prirodzenosti (2 Pt 1, 4).

Toto naše zbožštenie neznamená, že prestaneme byť ľuďmi… Ľuďmi zostaneme, to áno, ale ľuďmi, ktorí sa hrozia ťažkého hriechu; ľuďmi, ktorým sa protivia aj všedné hriechy; ľuďmi, ktorí v zakúšaní svojej každodennej slabosti zároveň poznávajú aj Božiu silu.

Potom nás už nič nebude môcť zadržať: ani ľudské ohľady, ani vášne, ani telo, ktoré sa prefíkane búri, pretože sme ničomníci, ani pýcha, ani… samota.

Kresťan nikdy nie je sám. Ak sa cítiš byť opustený, je to preto, že nechceš vidieť Krista, ktorý stojí tak blízko pri tebe… možno s krížom.

4 Ut in gratiarum semper actione maneamus! Neprestajne vzdávajme vďaku! Ďakujem ti, môj Bože, ďakujem ti za všetko: za to, čo sa mi protiví, za to, čo nechápem, za to, čo mi prináša utrpenie.

Aby mramorový balvan dostal formu, sú potrebné údery. Tak vytesáva Boh do duší obraz svojho Syna. Poďakuj Pánovi za tento dôkaz lásky!

5 Ak sa nám kresťanom zdá, že sa nemáme dobre, je to preto, že neprikladáme tomuto životu celý jeho božský význam.

Tam, kde ruka ucíti pichnutie tŕňa, oči objavia nádherný, voňavý ružový ker.

Táto kapitola v inom jazyku