VII Siedme zastavenie: Ježiš po druhý raz padá pod krížom

Zástup už prešiel mestskou bránou. Ježišovo telo vyčerpaním opäť omdlieva a uprostred kričiaceho davu a pod údermi vojakov Ježiš po druh raz klesá k zemi.

Slabosť tela a horkosť duše spôsobili, že Ježiš opäť padol. Všetky hriechy ľudí — moje takisto — ťažia jeho presväté človečenstvo.

Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení (Iz 53, 4-5).

Ježiš padol, ale jeho pád nás pozdvihuje, jeho smrť nás prebúdza k životu.

Na náš neustály sklon k zlu Ježiš odpovedá tým, že nás vytrvalo chce vykúpiť prebytkom odpúšťania. A aby si nik nemusel zúfať, objíma kríž a namáhavo sa znovu dvíha.

Kiež nás naše potknutia a porážky od neho už nikdy neoddelia! Tak, ako sa slabé dieťa kajúcne vrhá do otcovho silného náručia, tak sa ty a ja primkneme k Ježišovmu jarmu. Iba naša ľútosť a naša pokora premenia našu ľudskú slabosť v božskú silu.

1 Ježiš padá, zgniavený ťarchou kríža… my pod vplyvom príťažlivosti pozemských vecí.

Radšej chce pod krížom klesnúť, ako by ho mal pustiť. Tak Kristus uzdravuje nelásku, ktorá nás vrhá na zem.

2 Si skleslý? Prečo? Pre svoju úbohosť? Pre svoje často opakované porážky? Pre ten veľký, ohromný pád, ktorý si nečakal?

Buď jednoduchý. Otvor svoje srdce. Pozri, ešte nie je nič stratené. Znovu môžeš napredovať, s väčšou láskou, so širším srdcom, s väčšou silou.

Utiekaj sa k Božiemu detstvu: Boh je tvoj nekonečne milujúci Otec. To je tvoja istota, to je dno, na ktoré môžeš spustiť kotvu, nech by sa už na hladine tohto mora života dialo čokoľvek. A nájdeš radosť, silu, optimizmus, víťazstvo!

3 Povedal si mi: Otče, mám sa veľmi zle.

A ja som ti pošepol: vezmi na svoje plecia len kúsok z tohto kríža, iba maličký kúsoček. A keby sa ti ani to nepodarilo… nechaj ho celý na Ježišových silných pleciach. A odteraz opakuj so mnou: Pane, Bože môj, do tvojich rúk vkladám všetko minulé, prítomné i budúce, malé i veľké, málo i mnoho, časné i večné.

A potom sa celkom upokoj.

4 Raz som si položil otázku, ktoré mučeníctvo je väčšie: toho, ktorý prijme z rúk Božích nepriateľov za vieru smrť, alebo toho, kto sa rok čo rok necháva pohlcovať prácou s jediným cieľom —slúžiť Cirkvi a dušiam—, s úsmevom zostarne a prejde životom nepovšimnutý…

Pre mňa je mučeníctvo v tichosti hrdinskejšie… To je tvoja cesta.

5 Keď chceme nasledovať Pána, keď chceme byť pri ňom naozaj blízko, musíme pokorne pošliapať seba samých tak, ako sa stláča hrozno v lise.

Keď takto rozdrvíme svoju biedu — lebo v skutočnosti sme biedni, On príde do našej duše a spraví si z nej príbytok. Bude sa s nami rozprávať a my s ním tak, ako v Betánii, v dôvernom priateľskom rozhovore.