XIV Štrnáste zastavenie: Ježišovo mŕtve telo ukladajú do hrobu

V záhrade neďaleko Kalvárie si Jozef z Arimatey dal do skaly vytesať hrobku. A keďže je predvečer židovskej Veľkej noci, ukladajú Ježiša tam. Potom Jozef ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel (Mt 27, 60).

Keď Ježiš prišiel na svet, nič nemal. A nič nemá — dokonca ani miesto, kde hlavu skloniť — keď od nás odchádza.

Pánova Matka — moja Matka — a ženy, ktoré nasledovali Ježiša ešte z čias v Galilei, všetko pozorne sledovali a potom odchádzajú tiež. Prišla noc.

Už je po všetkom. Dielo nášho vykúpenia je dokonané. Už sme Božími deťmi, pretože Ježiš za nás zomrel a svojou smrťou nás vykúpil.

Empti enim estis pretio magno! (1 Kor 6, 20) Ty a ja, draho sme boli vykúpení.

Musíme život a smrť Krista urobiť naším životom. Umŕtvovaním a pokáním odumrieť, aby Kristus z lásky mohol žiť v nás. Tak pôjdeme v jeho stopách, s túžbou stať sa spoluvykupiteľmi všetkých ľudí.

Dať život za druhých. Len tak je možné žiť Kristov život, len tak sa s ním stotožníme.

1 Nikodém a Jozef z Arimatey — tajní Kristovi učeníci — sa zaňho prihovárajú z vysokých miest, ktoré zastávajú. V hodine samoty, úplnej opustenosti a opovrhnutia… audacter, odvážne (Mk 15, 43) nastavujú svoju tvár…: je to hrdinská odvaha!

Spolu s nimi aj ja pristúpim ku krížu, a objímem Kristovo chladné, mŕtve telo ohňom svojej lásky…, snímem ho z kríža svojím umŕtvovaním a pokáním…, zahalím ho do nového plátna svojho čistého života a uzavriem ho do svojho srdca zo živej skaly, odkiaľ mi ho nik nebude môcť vytrhnúť — a tam, Pane môj, odpočívaj!

Aj keď ťa celý svet opustí a potupí…, serviam!, budem ti slúžiť, Pane.

2 Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista (1 Pt 1, 18-19).

Nepatríme sebe. Kristus nás vykúpil svojím utrpením a svojou smrťou. Náš život patrí jemu. Už je len jeden spôsob, ako žiť na tejto zemi: zomrieť s Kristom, aby sme boli s ním vzkriesení, až budeme môcť ako apoštol Pavol povedať: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20).

3 Ježišovo utrpenie je nevyčerpateľným zdrojom života.

Niekedy obnovujeme radostný podnet, ktorý priviedol Pána do Jeruzalema. Inokedy zas bolesť jeho smrteľného zápasu, ktorý skončil na Kalvárii… Alebo slávu jeho víťazstva nad smrťou a hriechom. No vždy, lásku — radostnú, bolestnú i slávnu — lásku Kristovho srdca.

4 Najprv mysli na druhých. Vtedy zanecháš na svojej pozemskej ceste — síce s omylmi, ktoré sú nevyhnutné — aj hlbokú stopu dobra.

A keď príde hodina smrti, a tá príde neúprosne, prijmeš ju s radosťou ako Kristus, pretože tak ako on aj my vstaneme z mŕtvych, aby sme mohli prijať odmenu jeho lásky.

5 Keď si pomyslím, že som schopný všetkých hrôz a omylov, ktorých sa dopustili tí najhanebnejší ľudia, už viem, že môžem byť aj neverný… Avšak i táto neistota je ďalším dobrodením Božej lásky, lebo ma vedie k tomu, aby som sa ako malé dieťa pevne držal v náručí svojho Otca a každý deň trochu bojoval o to, aby som sa od neho neodlúčil.

Vtedy budem mať istotu, že Boh ma nepustí zo svojich rúk: Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba (Iz 49, 15).

Táto kapitola v inom jazyku