Radosť

Nikto nemôže byť na zemi šťastný, pokým sa nerozhodne, že ním nebude. Tak plynie cesta: bolesť, po kresťansky!, Kríž; Božia vôľa, Láska; šťastie tu a potom naveky.

„Servite Domino in laetitia!“ — Budem slúžiť Pánovi s radosťou! S radosťou, ktorá bude dôsledkom mojej Viery, mojej Nádeje a mojej Lásky…, ktorá musí trvať večne, pretože, ako nás uisťuje Apoštol, „Dominus prope est!“… — Pán je blízko. Budem kráčať s ním, úplne istý, pretože Pán je môj Otec… a s jeho pomocou splním jeho láskavú Vôľu, hoci ma to bude niečo stáť.

Rada, ktorú vám naliehavo opakujem: buďte veselí, vždy veselí. — Nech sú smutní tí, čo sa nepovažujú za Božie deti.

Snažím sa pretrhnúť, aby moji malí bratia „šliapali po mäkkom,“ ako ste nám hovorili. Koľko radosti je v tomto lopotení!

Istý muž viery mi napísal: „Keď človek z nevyhnutnosti žije izolovane, zreteľne pociťuje pomoc bratov. Keď uvažujem nad tým, že teraz musím znášať všetko sám, často myslím na to, že keby nebolo toho spoločenstva, ktoré vytvárame na diaľku — požehnané spoločenstvo svätých! —, nemohol by som si zachovať tento optimizmus, ktorý ma napĺňa.“

Nezabúdaj na to, že občas je treba mať vedľa seba usmievavé tváre.

„Všetci ste takí veselí, že by to človek nečakal,“ počul som niekoho komentovať.

Oddávna prichádzajú Kristovi nepriatelia s diabolským úsilím presviedčať svet, že ľudia odovzdaní Bohu sú z tých večne zachmúrených. A žiaľ, niektorí z tých, čo chcú „byť dobrí“, to potvrdzujú svojimi „smutnými cnosťami.“

- Ďakujeme ti, Pane, že si chcel počítať s našimi radostnými a šťastnými životmi, aby sa zmazala táto falošná karikatúra. — Prosím ťa tiež, aby sme na to nezabudli.

Nech nikto nevyčíta z tvojej tváre smútok a bolesť, keď okolo seba vo svete šíriš vôňu svojej obety: Božie deti majú byť vždy rozsievačmi pokoja a radosti.

Radosť Božieho muža, Božej ženy, má byť prekypujúca: pokojná, nákazlivá, príťažlivá…, skrátka musí byť taká nadprirodzená, taká lákavá a taká prirodzená, že strhne ostatných na kresťanské cesty.

„Spokojný?“ Táto otázka ma nechala v zamyslení.

- Doteraz sa nevynašli slová, ktoré by opísali všetko, čo cíti srdce a vôľa človeka, ktorý vie, že je Božím dieťaťom.

Vianoce. Píšeš mi: „S rovnakou svätou nádejou ako Panna Mária a Jozef, aj ja netrpezlivo čakám na Božie dieťa. Aký spokojný budem v Betleheme!: tuším, že ma ovládne bezmedzná radosť. Ach!, a s Ním sa chcem tiež znova narodiť…“

- Kiež by sa splnilo toto tvoje prianie!

Úprimné predsavzatie: urobiť príjemnou a ľahkou cestu ostatným, veď život so sebou prináša dosť trpkostí.

Aké nádherné je obracať neveriacich, získavať duše!…

- Áno, a rovnako milé Bohu, ba ešte milšie, je zabrániť, aby sa strácali.

Znovu k svojim starým bláznovstvám!… A potom, keď sa vrátiš, pociťuješ v sebe málo radosti, lebo ti chýba pokora.

Zdá sa, že vzdorovito ignoruješ tú druhú časť podobenstva o márnotratnom synovi a ešte stále lipneš na úbohej chuti strukov pre svine. Pyšne ranený svojou krehkosťou nedokážeš žiadať o odpustenie a nemyslíš na to, že ak sa pokoríš, čaká ťa radostné uvítanie tvojho Boha Otca a slávnosť na počesť tvojho návratu a nového začiatku.

Je to pravda: nie sme nič hodní, nie sme ničím, nič nedokážeme, nič nemáme. A pritom uprostred každodenného zápasu nechýbajú prekážky, pokušenia…

Len čo sa však spojíš so svojimi bratmi, ich „radosť“ rozptýli všetky ťažkosti, pretože uvidíš, že sa pevne opierajú o Neho: „quia Tu es Deus fortitudo mea“ — lebo ty si, Pane, naša sila.

Opakuje sa scéna s pozvanými z podobenstva. Jedni majú strach; iní, povinnosti…, mnohí…, rozprávky, hlúpe výhovorky.

Odporujú. A tak aj dopadnú: zhnusení, zmätení, bez chuti do ničoho, unudení, zatrpknutí.

A pritom je také ľahké odpovedať na Božie pozvanie v každom okamihu a žiť radostne a šťastne!

Je veľmi pohodlné povedať: „nie som na nič dobrý; nevychádza mi to — nikdy nám nič nevychádza.“ — Odhliadnuc od toho, že to nie je pravda, tento pesimizmus v sebe skrýva veľkú lenivosť… Sú veci, ktoré robíš dobre a veci, ktoré robíš zle. Nech ťa tie prvé naplnia spokojnosťou a nádejou; a proti tým druhým sa — s chuťou — postav, aby si ich napravil. A podaria sa.

„Otče, ako ste mi poradili, smejem sa nad svojimi úbohosťami — nezabúdam pritom na to, že sa s nimi nemám zmieriť —, a cítim sa potom oveľa radostnejšie.

Naopak, keď sa dopustím tej hlúposti, že som smutný, cítim sa tak, akoby som strácal cestu.“

Pýtal si sa ma, či mám kríž. A odpovedal som ti, že áno, že my vždy máme Kríž. — Je to však kríž slávny, božie znamenie, záruka pravosti, že sme Božie deti.

Preto stále kráčame šťastní s Krížom.

Cítiš viac radosti. Avšak tentoraz ide o akúsi nervóznu radosť, trochu netrpezlivú, sprevádzanú jasným pocitom, že sa v tebe niečo trhá v obete.

Dobre ma počúvaj: tu na zemi nejestvuje úplné šťastie. A preto teraz hneď, bez slov a sebaľútosti, ponúkni seba ako obetu Bohu, s úplnou a absolútnou odovzdanosťou.

Prežívaš práve radostné dni a dušu más plnú slnka a farby. A čo je zvláštne, dôvody tvojej radosti sú tie isté, čo ťa inokedy skľučovali!

Je to tak vždy: všetko závisí od uhla pohľadu. — „Laetetur cor quaerentium Dominum!“ — keď hľadáme Pána, srdce je vždy naplnené radosťou.

Aký je rozdiel medzi ľuďmi bez viery, smutnými a váhavými pre svoju prázdnu existenciu, vystavenými ako veterníky premenlivosti okolností, a naším životom kresťanov, plným dôvery, radosti, sily a pevnosti, pretože vieme a sme absolútne presvedčení o našom nadprirodzenom osude!

Nie si šťastný, pretože nechávaš všetko obiehať okolo seba, akoby si ty bol stredom: keď ťa bolí žalúdok, keď si unavený, keď ti povedali to či ono…

Skúsil si radšej myslieť na Neho a pre Neho na ostatných?

„Miles“ — vojakom nazýva Apoštol kresťana.

Nuž, v tomto požehnanom boji lásky a pokoja o šťastie všetkých duší sú v Božích radoch unavení, hladní a ranami pokrytí vojaci…, ale veselí: v srdciach nesú bezpečné svetlá víťazstva.

„Posielam vám, Otče, predsavzatie stále sa usmievať: usmievavé srdce, aj keby mi ho prebodli.“

- Myslím, že je to správne predsavzatie. Modlím sa, aby si ho plnil.

Niekedy ťa trápi nával malomyseľnosti, čo zabíja všetku tvoju radosť, a ty ho sotva dokážeš premôcť úkonmi nádeje. — Nevadí: je najvhodnejší čas na to, aby si prosil Boha o viac milosti — a vpred! Obnov v sebe radosť z boja, hoci by si prehral nejakú tú šarvátku.

Prihnali sa mračná nechuti, rozčarovania. Spustili sa lejaky smútku, s jasným pocitom, že si zviazaný. Akoby toho nebolo dosť, prepadla ťa skľúčenosť, ktorú spôsobujú viac či menej objektívne skutočnosti: toľko rokov boja… a ešte stále si tak pozadu, tak ďaleko.

Všetko toto je potrebné a Boh s tým počíta: aby sme však dosiahli „gaudium cum pace“ — skutočnú radosť a pokoj, musíme k presvedčeniu o našom Božom synovstve, ktoré nás napĺňa optimizmom, pridať aj uznanie našej osobnej slabosti.

Omladol si! Skutočne si uvedomuješ, že vzťah s Bohom ťa v krátkom čase opäť vrátil do jednoduchého a šťastného obdobia mladosti, dokonca do istoty a radosti — bez detinskostí — duchovného detstva… Pozeráš sa okolo seba a zisťuješ, že niečo podobné sa deje aj s ostatnými: od ich stretnutia s Pánom uplynuli roky a s pribúdajúcou zrelosťou v nich mohutnie nezničiteľná mladosť i radosť; nie sú len mladí: sú mladí a veselí!

Táto skutočnosť vnútorného života priťahuje, upevňuje a podmaňuje si duše. Denne za to ďakuj „ad Deum qui laetificat iuventutem“ — Bohu, ktorý napĺňa radosťou tvoju mladosť.

Božia milosť ti nechýba. Preto, ak na ňu odpovedáš, mal by si sa cítiť istý.

Víťazstvo závisí od teba: tvoja pevnosť a tvoj elán — v spojení s onou milosťou — sú viac než dostatočným dôvodom, aby si získal optimizmus toho, ktorého víťazstvo je isté.

Možno, že ešte včera si bol jednou z tých osôb zatrpknutých vo svojich plánoch, sklamaných vo svojich ľudských ambíciách. Dnes, odkedy On vstúpil do tvojho života — ďakujem ti, Bože môj! — sa smeješ a spievaš; a prinášaš úsmev, Lásku a šťastie všade, kam prídeš.

Mnohí sa cítia byť nešťastní práve preto, že majú všetkého príliš veľa. — Kresťania, ak sa skutočne správajú ako Božie deti, zažijú nepohodlie, horúčavu, únavu, zimu…

No nikdy im nebude chýbať radosť, pretože to — všetko! — riadi či dopúšťa Ten, ktorý je prameňom skutočného šťastia.

Pred panorámou ľudí bez viery, bez nádeje; pred mysľami zmietajúcimi sa na pokraji úzkosti, hľadajúcimi v živote zmysel existencie, ty si našiel cieľ: Jeho!

A tento objav bude tvojmu životu neustále dodávať novú radosť, premení ťa a každý deň ti ukáže nespočet nádherných vecí, ktoré si nepoznal a ktoré ukazujú radostnú rozsiahlosť tej širokej cesty, ktorá ťa vedie k Bohu.

Tvoje šťastie na zemi sa stotožňuje s tvojou vernosťou vo viere, v čistote a na ceste, ktorú ti Pán vyznačil.

Ďakuj Bohu za to, že si spokojný, s hlbokou radosťou, ktorá nevie byť hlučná.

S Bohom, pomyslel som si, sa mi každý deň zdá byť príťažlivejší. Žijem „po troškách.“

Jeden deň obdivujem nádheru nejakého detailu; druhý deň objavím panorámu, ktorú som si predtým nevšimol…

Keď to takto pôjde ďalej, ktovie, čo sa ešte môže udiať. Potom som si všimol, že On ma ubezpečoval: každým dňom bude tvoja spokojnosť väčšia, pretože sa budeš stále hlbšie ponárať do božského dobrodružstva, do „klbka prekvapení,“ do ktorého som ťa voviedol. A presvedčíš sa, že Ja ťa neopustím.

Radosť je dôsledkom odovzdanosti. Rastie každým záberom čerpacieho kolesa.

Akú neochvejnú radosť ti spôsobuje tvoje odovzdanie sa Bohu!… A aký nepokoj, akú túžbu musíš mať, aby sa všetci podieľali na tvojej radosti!

Všetko, čo ti teraz robí starosti, sa zmestí do jediného úsmevu, vylúdeného z lásky k Bohu.

Optimizmus? Vždy! Aj vtedy, keď sa veci zdanlivo nedaria. Možno že je to práve tá chvíľa, keď treba začať spievať Gloria, pretože si našiel útočisko v Ňom a od Neho môžeš čakať len dobro.

Dúfať neznamená uvidieť svetlo, ale dúfať so zatvorenými očami, že Pán má úplné svetlo a žije v tomto jase. On je Svetlo.

Povinnosťou každého kresťana je prinášať pokoj a šťastie do všetkých kútov sveta, v križiackej výprave sily a radosti, ktorá znovu pohne zarmútené a skazené srdcia a pozdvihne ich k Bohu.

Ak odrežeš od koreňa akýkoľvek výhonok závisti a úprimne sa raduješ z úspechov druhých, nestratíš radosť.

Prihovoril sa mi istý priateľ: „Povedali mi, že si zamilovaný.“ — Veľmi ma to prekvapilo a jediné, čo ma napadlo, bolo opýtať sa ho na zdroj tejto správy. Priznal sa mi, že to vyčítal z mojich očí, ktoré žiarili radosťou.

Aký radostný musel byť Ježišov pohľad! Taká istá radosť musela žiariť aj z očí jeho Matky, ktorá nemôže zadržať svoju radosť. „Magnificat anima mea Dominum!“ — a jej duša dobrorečí Pánovi, odkedy ho nosí v sebe a má ho vedľa seba. Ach, Matka, daj, aby naša radosť bola ako tvoja! — Radosť byť s Ním a mať Ho.