Občianske vedomie

Svet nás čaká. Áno, milujeme vášnivo tento svet, lebo Boh nás to tak naučil: „sic Deus dilexit mundum…“ — Boh tak miloval svet; a pretože je naším bojiskom — nádherenej vojny lásky —, aby sme všetci dosiahli pokoj, ktorý Kristus prišiel nastoliť.

Pán nám vo svojej nežnej láske dovolil, aby sme preňho dobyli zem. On — vždy taký pokorný! — sa chcel natoľko obmedziť, aby nám to umožnil… a prenechal nám najľahšiu a najpríjemnejšiu časť: účinok a víťazstvo.

Svet… „To je naše!“… A tvrdíš to potom, čo si pohľad a hlavu zdvihol k nebu, s istotou roľníka, čo hrdo kráča po svojej žatve: „regnare Christum volumus!“ — chceme, aby On kraľoval nad touto svojou zemou!

„Je čas nádeje a ja žijem z tohto pokladu. Nie je to len fráza, Otče — vravíš mi — je to realita.“ A preto…, celý svet, všetky ľudské hodnoty, ktoré ťa priťahujú obrovskou silou — priateľstvo, umenie, veda, filozofia, teológia, šport, príroda, kultúra, duše… — toto všetko vlož do nádeje: do Kristovej nádeje.

Toto neurčité a prívetivé čaro sveta… nikdy nepominie. Kvety pri ceste — priťahujú ťa ich farby a vône… — nebeské vtáctvo; všetky stvorenia… Môj úbohý synu!: je to pochopiteľné. Na druhej strane, keby ťa to všetko nefascinovalo, akú obetu by si ponúkol Nášmu Pánovi?

Tvoje kresťanské povolanie od teba vyžaduje, aby si bol v Bohu a súčasne sa zaoberal pozemskými vecami, využívajúc ich objektívne na to, na čo slúžia: aby si ich vrátil Jemu.

Sotva možno veriť, že je možné byť tak šťastným na tomto svete, kde sa mnohí usilujú žiť smutne, lebo podliehajú svojmu egoizmu spôsobom, akoby sa všetko končilo tu dole! — Nebuď ako oni…, naprávaj svoj úmysel v každom okamihu!

Svet je chladný, robí dojem, akoby spal. — Často sa naň zo svojej pozorovateľne pozeráš planúcim pohľadom. Nech sa prebudí, Pane! — Usmerni svoju netrpezlivosť a spoj ju s istotou, že ak dokážeme dobre spáliť náš život, zapálime oheň úplne všade…, a výhľad sa zmení.

Vernosť — služba Bohu a dušiam —, ktorú od teba vždy žiadam, nie je prázdnym nadšením, ale tým druhým: nadšením, ktoré sa dobýja na ulici, keď vidíš, ako veľa je toho potrebné všade vykonať.

Dobré Božie dieťa musí byť veľmi ľudské. Nie však natoľko, aby sa z neho stal hrubián a nevychovanec.

Je ťažké kričať do ucha každého človeka svojou tichou prácou, svedomitým plnením si svojich občianskych povinností, a následným dožadovaním sa svojich práv a dávaním ich do služby Cirkvi a spoločnosti. Je to ťažké…, ale veľmi účinné.

Nie je pravda, že je rozpor medzi tým byť dobrým katolíkom a pritom verne slúžiť občianskej spoločnosti. Takisto nemajú prečo prísť do konfliktu Cirkev a štát, keď legitímne uplatňujú svoju autoritu v úlohe, ktorú im zveril Boh. Klamú — áno, klamú! — tí, čo tvrdia opak. Sú to tí istí, čo by „láskavo,“ v záujme falošnej slobody chceli, aby sme sa my katolíci vrátili do katakomb.

Toto je tvojou úlohou kresťanského občana: prispieť k tomu, aby Kristova láska a sloboda vládli všetkým prejavom moderného života: kultúre a ekonómii, práci a odpočinku, rodinnému životu a spoločenskému spolužitiu.

Božie dieťa nemôže byť zástancom tried, pretože ho zaujímajú problémy všetkých ľudí… A snaží sa pomôcť vyriešiť ich so spravodlivosťou a láskou nášho Vykupiteľa. Na to poukázal už Apoštol, keď napísal, že Pán neberie ohľad na osoby, čo som neváhal preložiť takto: je len jedna rasa: rasa Božích detí.

Ľudia, čo prepadli svetu, sa usilujú, aby duše čo najskôr stratili Boha; a potom, aby stratili svet… Nemilujú tento náš svet, vykorisťujú ho a šliapu po druhých. — Nestaň sa aj ty obeťou tohto dvojnásobného podvodu!

Niektorí ľudia sú zatrpknutí celý deň. Všetko ich znepokojuje. Líhajú si s ťaživou myšlienkou: že tento jediný možný únik bude trvať krátko. Zobúdzajú sa s nepriateľským a odstrašujúcim pocitom, že opäť majú před sebou nový deň. Mnohí zabudli, že Pán nás do tohto sveta postavil na cestu do večnej blaženosti; a nemyslia na to, že ju budú môcť dosiahnuť len tí, čo kráčajú po zemi s radosťou Božích detí.

Svojím správaním ako kresťanský občan ukáž ľuďom rozdiel medzi životom v smútku a životom v radosti; medzi pocitom nesmelosti a pocitom odvahy; medzi opatrným, dvojtvárnym a … pokryteckým správaním a správaním jednoduchých ľudí z jedného kusu. — Jedným slovom, rozdiel medzi tým byť svetákom a byť Božím synom.

Chráň sa pred fundamentálnym omylom: myslieť si, že zvyky a nároky — šľachetné a oprávnené — tvojich časov a tvojho prostredia nemôžu byť podriadené a prispôsobené svätosti morálneho učenia Ježiša Krista. Všimni si, že som podčiarkol: šľachetné a oprávnené. Tie ostatné nemajú občianske práva.

Náboženstvo sa nemôže oddeľovať od života, ani v myslení, ani v každodennej realite.

Z diaľky — tam, na horizonte — sa zdá, že sa nebo spája so zemou. Nezabúdaj, že skutočným miestom, kde sa nebo a zem spájajú, je tvoje srdce Božieho dieťaťa.

Nemôžeme stáť so založenými rukami, keď jemné prenasledovanie odsudzuje Cirkev na smrť hladom, vytlačujúc ju z verejného života a predovšetkým, brániac jej zasahovať do vzdelávania, do kultúry, do rodinného života. Nie sú to naše práva: sú to Božie práva, ktoré nám On, katolíkom, zveril…, aby sme ich uplatňovali!

Mnohé materiálne, technické, ekonomické, sociálne, polické a kultúrne skutočnosti…, ponechané samy na seba alebo v rukách tých, ktorým chýba svetlo našej viery, sa premenia na hrozné prekážky pre nadprirodzený život: vytvárajú akýsi uzavretý a nepriateľský priestor pre Cirkev. Ty ako kresťan — vynálezca, literát, vedec, politik, pracovník…, máš povinnosť tieto skutočnosti posväcovať. Spomeň si, že všetko stvorenie — píše Apoštol — vzdychá ako v pôrodných bolestiach, očakávajúc oslobodenie Božích detí.

Nechci urobiť zo sveta kláštor, pretože by to bol neporiadok… Nechci však ani z Cirkvi urobiť svetský spolok, pretože by to bola zrada.

Aké smutné je mať diktátorskú mentalitu a nechápať slobodu svojich spoluobčanov v tom, čo Boh ponechal na úvahu ľudí.

„Kto povedal, že na to, aby sa človek stal svätým, musí sa utiahnuť do cely alebo do samoty hôr?“ pýtal sa udivene dobrý otec rodiny a dodal: „Potom by boli sväté nie osoby, ale cela a hory. Zdá sa, že zabudli, že Pán výslovne povedal nám všetkým a každému jednému z nás: buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ — Povedal som mu len toľko: „Pán, okrem toho, že chce, aby sme boli svätí, každému jednému udeľuje potrebné milosti.“

Miluj svoju vlasť: vlastenectvo je kresťanská cnosť. Ak sa však vlastenectvo zmení na nacionalizmus, ktorý sa ľahostajne a s pohŕdaním — bez kresťanskej lásky a spravodlivosti —pozerá na iné národy, potom je to hriech.

Ospravedlňovať prečiny vlastného národa… a nerešepktovať práva ostatných národov nie je vlastenectvo.

Apoštol tiež napísal, že „potom už niet Gréka ani Žida, obriezky ani neobriezky, barbara, Skýta, otroka, slobodného, ale všetko a vo všetkom je Kristus.“ Tieto slová platia dnes rovnako ako včera: pred Pánom neexistujú nijaké rozdiely medzi národmi, rasami, triedami, stavmi… Každý jeden z nás sa znova narodil v Kristovi, aby sa stal novým stvorením, Božím dieťaťom: všetci sme bratia a ako bratia sa k sebe aj musíme správať.

Už pred mnohými rokmi som s úplnou jasnosťou spoznal zásadu, ktorá nikdy nestratí svoju platnosť: prostredie spoločnosti, ktorá sa odvrátila od kresťanskej viery a morálky, potrebuje nový spôsob života a ohlasovania večnej pravdy Evanjelia: v samom jadre spoločnosti, sveta, majú Božie deti svojimi cnosťami žiariť ako lampy v temnote — „quasi lucernae in caliginoso loco“.

Večná životná sila katolíckej Cirkvi zabezpečuje, že Kristova pravda a duch sa nevzďaľujú od rozličných potrieb daných čias.

Na to, aby apoštol dneška kráčal v Kristových šľapajach, nemusí nič reformovať ani ignorovať historickú realitu, ktorá ho obklopuje… — Stačí, keď sa bude správať ako prví kresťania, ktorí oživovali svoje prostredie.

Ty, ktorý žiješ uprostred sveta, ktorý si jedným zo spoluobčanov, v kontakte s ľuďmi, ktorých považujú za dobrých či zlých…; ty máš pociťovať stálu túžbu dať ľuďom radosť, ktorú prežívaš, z toho, že si kresťanom.

Vyšiel rozkaz od cisára Augusta vykonať súpis ľudu Izraela. Mária a Jozef kráčajú do Betlehema… Nemyslel si na to, že Pán si poslúžil presným podrobením sa rozkazu, aby sa naplnilo jeho proroctvo? Miluj a rešpektuj normy čestného spolužitia a nepochybuj o tom, že tvoje verné podrobenie sa povinnosti bude tiež nástrojom na to, aby ostatní objavili kresťanskú poctivosť, ovocie Božskej lásky, a našli Boha.