Josemaría Escrivá Obras
125

Nie všetci sa môžu stať bohatými, múdrymi, slávnymi… Naopak, všetci — áno, ”všetci“ — sme povolaní stať sa svätými.


126

Byť verný Bohu vyžaduje boj. Boj telo na telo, muža proti mužovi — starý človek proti Božiemu človeku —, kúsok po kúsku, nevzdávať sa.


127

Nepopieram, skúška je príliš tvrdá: musíš ísť do kopca, ” v protismere.“ — Čo ti poradím? — Opakuj: ”omnia in bonum!“, všetko, čo sa deje, ”všetko, čo sa mi deje“, je pre moje dobro… A preto — to je ten správny záver —: prijmi to, čo sa ti zdá také namáhavé, ako sladkú skutočnosť.


128

Dnes nestačí, aby ženy a muži boli dobrí. — Okrem toho, nie je dostatočne dobrý ten, čo sa považuje za takmer… dobrého: treba byť ”revolucionárom.“ Proti požívačnosti, proti pohanskému a materialistickému bremenu, ktoré nám núkajú, Kristus si vyžaduje nekonformistov, rebelov Lásky!


129

Svätosť, skutočná túžba po nej, nemá prestávky ani prázdniny.


130

Niektorí sa počas svojho života správajú tak, akoby Pán hovoril o odovzdanosti a bezúhonnosti len tým, od ktorých to nevyžaduje žiadnu námahu — takí neexistujú! — alebo tým, ktorí o to nemusia bojovať. Zabúdajú na to, že Ježiš povedal všetkým: nebeské kráľovstvo sa dobýja násilím, svätým bojom každého okamihu.


131

Akú túžbu majú mnohí meniť veci! Nebolo by lepšie, keby sme sa zmenili všetci, každý osobitne, aby sme verne plnili to, čo je prikázané?


132

Čľapkáš sa v pokušeniach, vystavuješ sa nebezpečenstvu, pohrávaš sa so zrakom i s predstavivosťou, rozprávaš o… hlúpostiach. — A potom si zhrozený, že ťa prepadajú pochybnosti, škrupule, zmätok, smútok a skleslosť. — Musíš mi dať za pravdu, že si málo dôsledný.


133

Po počiatočnom nadšení sa začali váhania, rozpaky, obavy. — Robí ti starosti štúdium, rodina, ekonomická otázka, no predovšetkým pomyslenie na to, že nemôžeš, že asi nie si schopný slúžiť, že ti chýba životná skúsenosť. Dám ti istý prostriedok na prekonanie týchto obáv — či už sú to diablove pokušenia alebo tvoj nedostatok veľkorysosti! —: ”pohŕdaj nimi“, vyžeň si z mysle tieto spomienky. O tom už jasne kázal Učiteľ pred dvadsiatimi storočiami: ”neobzeraj sa späť!“


134

Musíme v našich dušiach podnecovať skutočnú hrôzu z hriechu. Pane — opakuj to so skrúšeným srdcom —, nech ťa už viac neurážam! Neľakaj sa však, keď pocítiš príťaž úbohého tela a ľudských vášní: bolo by hlúpe a naivne detské, keby si sa len teraz dozvedel, že ”to“ existuje. Tvoja bieda nie je prekážkou, ale podnetom, aby si sa užšie spojil s Bohom, aby si ho vytrvalo hľadal, pretože On nás očisťuje.


135

Keď sa predstavivosť točí okolo teba, vytvára iluzórne situácie a obrazy, ktoré obyčajne nie sú v súlade s tvojou cestou, hlúpo ťa rozptyľujú, robia ťa chladným a vzďaľujú ťa od Božej prítomnosti: — márnivosť.

Keď sa predstavivosť točí okolo ostatných, ľahko upadáš do chyby súdiť — keď to nie je tvojou úlohou —, a povrchným a málo objektívnym spôsobom vysvetľuješ ich počínanie: — opovážlivé súdy.

Keď predstavivosť krúži okolo tvojho vlastného nadania a spôsobu vyjadrovania, alebo okolo obdivu, ktorý vyvolávaš u ostatných, vystavuješ sa nebezpečenstvu, že stratíš rýdzosť úmyslu a dáš podnet pýche.

Vo všeobecnosti, pustiť predstavivosť z reťaze je strata času, no okrem toho, keď sa neovláda, otvára cestu mnohým dobrovoľným pokušeniam. — Ani jediný deň nezanedbaj vnútorné umŕtvovanie!


136

Nemysli si tak naivne hlúpo, že musíš zakúsiť pokušenia, aby si sa uistil, že si pevne na ceste. Bolo by to, akoby si si želal, aby ti zastavili srdce a dokázali ti tým, že chceš žiť.


137

Nevyjednávaj s pokušením. Dovoľ mi, aby som ti to znovu zopakoval: maj odvahu utiecť; a silu nedotýkať sa svojej slabosti skúšajúc, kam až môžeš zájsť. Prestaň, neustupuj!


138

Nemáš nijakú výhovorku. Je to len tvoja vina. Keď vieš — a už sa natoľko poznáš —, že po tejto ceste — pri takomto čítaní, v takejto spoločnosti, … môžeš skončiť v priepasti, prečo si ešte stále tvrdohlavo myslíš, že je to snáď skratka, ktorá urýchli tvoju formáciu a pomôže ti pri dozrievaní osobnosti? Zmeň radikálne svoj plán, hoci by ťa to malo stáť viac úsilia a menej zábavy na dosah ruky. Už je načase, aby si sa správal ako zodpovedný človek.


139

Pána veľmi bolí nevedomosť toľkých mužov a žien, ktorí sa neusilujú vyvarovať sa dobrovoľných ľahkých hriechov. Je to normálne — myslia si a ospravedlňujú sa —, pri takých zakopnutiach padáme predsa všetci! Dobre ma počúvaj: aj väčšina z tej zberby, čo odsúdila a zabila Krista, začala len krikom — ako ostatní! —, tiahla do Getsemanskej záhrady — s ostatnými! —,… A nakoniec, hnaní tým, čo robili ”všetci“, už nedokázali alebo nechceli cúvnuť…, a ukrižovali Ježiša! — Ani dnes, po dvadsiatich storočiach, sme sa nepoučili.


140

Výkyvy nahor a nadol. Máš veľa, priveľa! výkyvov. Dôvod je jasný: až doteraz si viedol ľahký život a nechceš si uvedomiť, že od ”želania“ k ”odovzdaniu sa“ je poriadna vzdialenosť.


141

Pretože skôr či neskôr musíš nevyhnutne naraziť na dôkaz svojej osobnej biedy, rád by som ťa ochránil pred niekoľkými pokušeniami, ktoré sa ti diabol bude snažiť podstrčiť a ktoré musíš okamžite odmietnuť: myšlienku, že Boh na teba zabudol, že tvoje povolanie k apoštolátu je márne, alebo že ťarcha bolesti a hriechov sveta presahujú tvoje sily apoštola… — Nič z toho nie je pravda!


142

Ak skutočne bojuješ, potrebuješ si spytovať svedomie. Dbaj o každodenné spytovanie: skúmaj, či pociťuješ bolesť z Lásky, pretože sa nesprávaš k nášmu Pánovi tak, ako by si mal.


143

Rovnako ako mnohí kladú ”uholné kamene“ bez toho, aby si robili starosti s tým, či sa začaté dielo dokončí, tak sa hriešnici klamú svojím ”posledný raz.“


144

Keď ide o to ”skoncovať“, nezabúdaj, že ”posledný raz“ musí byť ten predtým, čo sa už minul.


145

Odporúčam ti, aby si sa niekedy snažil vrátiť… na začiatok svojho ”prvého obrátenia“, čo je veľmi blízke myšlienke stať sa dieťaťom: v duchovnom živote sa treba dať viesť s úplnou dôverou, bez strachu či dvojakostí: treba hovoriť s úplnou jasnosťou o tom, čo máme na mysli a v duši.


146

Ako vyjdeš z toho stavu vlažnosti, poľutovaniahodnej malátnosti, keď nepoužívaš prostridky! Bojuješ veľmi málo a keď sa už usiluješ, robíš to akoby zo vzdoru a s nechuťou, takmer so želaním, aby tvoje chabé úsilie nemalo žiaden účinok, a tak sa ospravedlňuješ: aby si na seba nemusel byť náročný a aby sa od teba nevyžadovalo viac. — Plníš svoju vôľu, nie Božiu. Kým sa naozaj nezmeníš, nebudeš ani šťastný, ani nedosiahneš pokoj, ktorý ti teraz chýba. — Pokor sa pred Bohom a snaž sa skutočne chcieť.


147

Aká strata času a aký ľudský pohľad na veci, keď všetko redukujú na taktiku, akoby v tom bolo tajomstvo účinného pôsobenia. — Zabúdajú na to, že Božia ”taktika“ je milosrdná láska, Láska bez hraníc: tak prekonal On neprekonateľnú vzdialenosť, ktorú vytvára človek hriechom, medzi Nebom a zemou.


148

Svedomie si spytuj s ”divokou úprimnosťou,“ to znamená, s odvahou: s takou istou odvahou, s akou sa na seba pozeráš do zrkadla, aby si videl, kde si sa zranil, alebo kde si sa zašpinil, alebo kde sú tvoje nedostatky, ktoré máš odstrániť.


149

Musím ťa varovať pred jednou ľsťou ”satana“ — presne tak, s malým písmenom, pretože si nezaslúži viac —, ktorý sa snaží využiť najnormálnejšie okolnosti, aby nás viac či menej zviedol z cesty, vedúcej k Bohu. Ak bojuješ a navyše ak bojuješ vážne, nemal by si sa diviť, keď sa dostaví únava či čas ”ísť v protismere“, bez akejkoľvek duchovnej či ľudskej útechy. Pozri sa, čo mi prednedávnom napísali a čo som si uchoval mysliac na tých, ktorí sa naivne domnievajú, že milosť nepotrebuje prirodzený základ: ”Otče: už niekoľko dní som nesmierne lenivý a apatický na to, aby som plnil životný plán; všetko robím nasilu a s veľmi malým nadšením. Proste za mňa, aby ma táto kríza čoskoro prešla, pretože ma veľmi trápi myšlienka, že ma môže zviesť z cesty.“ — Obmedzil som sa na odpoveď: nevedel si, že Láska vyžaduje obetu? Pomaly čítaj Učiteľove slová: ”Kto nevezme na seba svoj kríž “quotidie” — každý deň, nie je ma hoden. A ďalej: ”Nenechám vás ako siroty…“ Pán dovolí túto tvoju vyprahnutosť, ktorou tak veľmi trpíš, aby si ho miloval viac, aby si dôveroval len Jemu, aby si spoluvykupoval s Krížom, aby si ho našiel.


150

Ako málo bystrý sa javí diabol!, povedal si. Nechápem jeho hlúposť: vždy tie isté podvody, tie isté klamstvá… Máš úplnú pravdu. Avšak my ľudia sme ešte hlúpejší a nepoučíme sa z cudzích chýb… A satan počíta s tým všetkým, aby nás pokúšal.


151

Pri istej príležitosti som počul, že pri veľkých bitkách sa opakuje zvláštny jav. Hoci je víťazstvo vopred zabezpečené početnou prevahou vojska a prostriedkov, potom, v boji, nechýbajú momenty, keď hrozí porážka vinou jedného slabého oddielu. Prichádzajú rázne rozkazy z vysokého velenia a dopĺňajú sa miesta, na ktorých vznikli ťažkosti. — Myslel som na teba a na mňa. S Bohom, ktorý bitky nikdy neprehráva, budeme vždy víťazmi. A preto, keď v tomto boji o svätosť pociťuješ nedostatok síl, počúvaj rozkazy, dbaj na ne, nechaj si pomôcť,… pretože On nezlyháva.


152

Úprimne si otvoril srdce svojmu duchovnému otcovi v Božej prítomnosti…, a bolo nádherné pozorovať, ako si ty sám nachádzal primeranú odpoveď na svoje pokusy unikať. Milujme duchovné vedenie!


153

To ti uznávam: správaš sa slušne… Dovoľ mi však hovoriť s tebou úprimne: so svojím unaveným krokom —uznaj to — okrem toho, že nie si úplne šťastný, zostávaš veľmi ďaleko od svätosti. Preto sa ťa pýtam: skutočne sa správaš slušne? Nemáš trochu pomýlenú predstavu slušnosti?


154

Takýmto spôsobom, robiac pochabosti, s tou vnútornou i vonkajšou ľahkomyseľnosťou, s tým váhaním pred pokušením, s tým chcením bez chcenia je nemožné, aby si napredoval vo vnútornom živote.


155

Vždy som si myslel, že mnohí svojím ”zajtra“ a ”potom“ nazývajú odpor voči milosti.


156

Iný paradox duchovnej cesty: duša, ktorá potrebuje menšiu nápravu vo svojom správaní, sa o ňu viac snaží a nezastaví sa, až kým ju nedosiahne. A naopak.


157

Niekedy si vymýšľaš ”problémy“, pretože nehľadáš príčinu svojho správania. — Jediné, čo potrebuješ, je rozhodná zmena postoja: poctivo plniť svoju povinnosť a byť verný pokynom, ktoré dostávaš v duchovnom vedení.


158

Silnejšie si pocítil naliehavosť, takmer ”fixnú ideu“ byť svätým; a dal si sa bez váhania do každodenného boja presvedčený, že sa musíš odvážne zbaviť akýchkoľvek príznakov malomeštiactva. Potom, pri modlitbe v rozhovore s Pánom si jasnejšie pochopil, že boj je synonymom Lásky a prosil si ho o väčšiu Lásku bez strachu z boja, ktorý ťa čaká, pretože budeš bojovať pre Neho, s Ním a v Ňom.


159

Problémy? … Buď úprimný a priznaj, že uprednostňuješ byť otrokom svojho egoizmu namiesto toho, aby si slúžil Bohu alebo tamtej duši. — Vráť sa!


160

“Beatus vir qui suffert tentationem...”— blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec Života. Nenapĺňa ťa radosťou zistenie, že tento duchovný šport je prameňom pokoja, ktorý nikdy nevyschne?


161

“Nunc coepi!” — teraz začínam!: je výkrik zamilovanej duše, ktorá v každom okamihu — či už bola verná, alebo jej chýbala veľkorysosť — obnovuje svoju túžbu slúžiť — milovať! — s úplnou oddanosťou nášmu Bohu.


162

Pocítil si bolesť v duši, keď ti povedali: to, čo ty hľadáš, nie je obrátenie, ale úkryt pre svoje úbohosti…; a tak chceš pohodlne pokračovať — hoci s trpkou príchuťou — vlečúc tento smutný náklad.


163

Nevieš, či to, čo sa ťa zmocnilo, je fyzická únava, alebo nejaký druh vnútornej únavy, alebo oboje naraz…: bojuješ bez boja, bez túžby po skutočnom zlepšení, aby si mohol nakaziť duše Kristovou radosťou a láskou. Rád by som ti pripomenul jasné slová Ducha Svätého: len ten získa veniec, kto bojoval “legitime” — naozajstne a napriek všetkému.


164

Mohol by som sa správať lepšie, byť rozhodnejší, rozdávať viac nadšenia… Prečo to nerobím?

Pretože — prepáč mi moju úprimnosť — si hlupák: diabol vie veľmi dobre, že jedny z najslabšie strážených dverí duše sú dvere od ľudskej hlúposti: samoľúbosť. A tam teraz útočí zo všetkých síl: pseudosentimentálne spomienky, hysterická predstava o menejcennej čiernej ovci, dojem hypotetického nedostatku slobody… Na čo čakáš, aby si sa poučil zo slov Učiteľa: bdejte a modlite sa, lebo neviete ani dňa, ani hodiny?


165

Povedal si mi s fanfarónskym výrazom a neisto: jedni sú hore, druhí dole… A iní — ako ja!, sa povaľujú pri ceste. Bolo mi smutno z tvojej ľahostajnosti a dodal som: povaľačov ťahajú za sebou tí, čo stúpajú nahor; a obyčajne s ešte väčšou silou tí, čo padajú dole. Mysli na to, aké smutné odbočenie hľadáš! Už svätý biskup z Hippa na to poukazoval: nenapredovať znamená cúvať.


166

V tvojom živote sú dve veci, ktoré nie sú v súlade: rozum a cit. Rozum osvietený vierou ti ukazuje jasne nielen cestu, ale aj rozdiel medzi hrdinským a hlúpym spôsobom, ako po nej kráčať. Predovšetkým pred teba stavia veľkoleposť a božskú nádheru úloh, ktoré Svätá Trojica necháva v našich rukách.

Cit naopak prilipne ku všetkému, čím opovrhuješ; dokonca aj vtedy, keď to považuješ za hodné opovrhnutia.

Zdá sa, akoby tisíc maličkostí čakalo na akúkoľvek príležitosť a vo chvíli, keď — či už pre fyzickú únavu alebo stratu nadprirodzeného pohľadu — je tvoja vôľa oslabená, tieto maličkosti sa nahromadia a zmietajú v tvojej predstavivosti, až kým nevytvoria horu, ktorá ťa gniavi a zbavuje odvahy: vidíš len tvrdú prácu, nechuť poslúchať, nedostatok prostriedkov, ilúziu bezstarostného života, odporné malé i veľké pokušenia, záchvaty precitlivelosti, námahu, trpkú príchuť duchovnej priemernosti… A niekedy aj strach: strach, pretože vieš, že Boh chce, aby si bol svätý, a ty nie si. Dovoľ mi, aby som ti surovo povedal: Máš nadmieru dôvodov, aby si sa odvracal a chýba ti odvaha odpovedať na milosť, ktorú ti On dáva, pretože ťa povolal, aby si bol druhým Kristom, ”ipse Christus!“— Kristom samotným. Zabudol si na napomenutie Pána Apoštolovi: ”stačí ti moja milosť?“ Slová, ktoré sú potvrdením toho, že ak chceš, môžeš.


167

Získaj späť čas, ktorý si stratil tým, že si odpočíval na vavrínoch sebauspokojenia, mysliac si o sebe, že si dobrým človekom, akoby stačilo nejako sa pretĺcť, nekradnúť a nezabíjať. Pridaj do kroku v zbožnosti i v práci: ostáva ti ešte veľa prejsť! So všetkými radostne spolunažívaj, aj s tými, čo ťa obťažujú; a snaž sa milovať — slúžiť! — tým, ktorými si predtým pohŕdal.


168

Pri spovedi si ukázal svoje milulé úbohosti — plné hnisu. A kňaz pôsobil v tvojej duši ako dobrý lekár, čestný lekár: rezal tam, kde bolo treba, a nedovolil, aby sa rana zatvorila skôr, kým ju úplne nevyčistil. — Buď mu za to vďačný.


169

Prináša veľmi dobré výsledky pustiť sa do vážnych záležitostí so športovým duchom… Prehral som niekoľko zápasov? — Dobre, ale keď vytrvám, napokon zvíťazím.


170

Obráť sa teraz, kým sa ešte cítiš mladý… Ako tažko sa napráva zostarnutá duša!


171

”Felix culpa!", spieva Cirkev… Požehnaná tvoja vina — opakujem ti do ucha —, keď ti poslúžila, aby si znova nepadol; a na to, aby si lepšie rozumel a pomohol blížnemu, ktorý nie je horší ako ty.


172

Je to možné — pýtaš sa potom, čo si odmietol pokušenie —, je to možné, Pane, že ja by som bol teraz… tým druhým?


173

Zhrniem priebeh tvojej choroby: tu padnem a tam sa zdvíham…: to druhé je dôležité. — Pokračuj teda v tomto dôvernom boji, hoci by si postupoval slimačím tempom. Vpred! — Dobre vieš, syn môj, kam sa až môžeš dostať, keď nebudeš bojovať: hlbina hlbine sa ozýva.


174

Hanbíš sa: pred Bohom aj pred ostatnými. Objavil si v sebe starú a znova obnovenú špinu: nie je pud ani zlý sklon, ktorý by si nepociťova na vlastnej koži… a v srdci máš mrak neistoty. Okrem toho, pokušenie sa objaví, keď to najmenej chceš alebo čakáš, keď je únavou oslabená tvoja vôľa. Už ani nevieš, či ťa to pokoruje, hoci ťa bolí vidieť sa v takom stave… No nech ťa to bolí pre Neho, pre jeho Lásku; táto ľútosť z lásky ti pomôže zostať bdelým, pretože ten boj bude trvať, kým budeme žiť.


175

Aká veľká túžba ťa stravuje znovu spečatiť odovzdanie, ktoré si kedysi urobil: byť a žiť ako Božie dieťa! — Vlož do rúk Pána svoje mnohé úbohosti a nevernosti. Aj preto, lebo je to jediný spôsob, ako zmierniť ich ťarchu.


176

Obnova nie je uvoľnenie.


177

Dni duchovných cvičení. Sústredenie za účelom spoznania Boha, spoznania seba a ďalšieho napredovania. Čas potrebný na odhalenie toho, v čom a ako sa napraviť: čo mám robiť?, čoho sa mám vystríhať?


178

Nech sa už neopakuje to z minulého roka. Na otázku: ”Ako bolo na duchovných cvičeniach?“ si odpovedal: ”Veľmi dobre sme si oddýchli.“


179

Dni ticha a intenzívnej radosti… Modlitba tvárou v tvár Bohu… Začal som ďakovať Bohu, keď som pozoroval tie osoby, vážne vekom a skúsenosťou, ako sa otvárajú Božím dotykom a odpovedajú ako deti, rozradostené možnosťou ešte premeniť svoj život na niečo užitočné…, čo zotrie všetky ich poblúdenia a opomenutia. — Spomínajúc na túto scénu som ti naliehavo kládol na srdce: nezanedbaj svoj boj v duchovnom živote.


180

”Auxilium christianorum!" — Pomocnica kresťanov, modli sa s istotou loretánske litánie. Skúsil si opakovať tú strelnú modlitbu v tvojich ťažých chvíľach? Keď tak budeš robiť s vierou, s nehou dcéry alebo syna, zakúsiš, aký účinný je príhovor tvojej Matky Svätej Márie, ktorá ťa dovedie k víťazstvu.


Predchádzajúce Nasledujúce