Náš Pán Ježiš Kristus chce, aby sme ho nasledovali zblízka. Niet inej cesty. Také je dielo Ducha Svätého v každej duši — aj v tvojej —: buď poddajný, neklaď Bohu prekážky, až kým nespraví z tvojho úbohého tela Kríž.

Ak slovo láska často vychádza z úst bez toho, že by bolo podložené malými obeťami, napokon unaví.

Umŕtvovanie má z každého hľadiska mimoriadny význam. — Z ľudského hľadiska ten, čo nevie ovládať sám seba, nikdy nebude môcť pozitívne ovplyvniť ostatných a prostredie nad ním zvíťazí, keď bude plniť len svoje chúťky. Bude z neho slaboch, neschopný žiadnej veľkéj námahy, keď to bude potrebné. — Z nadprirodzeného hľadiska, nezdá sa ti byť spravodlivé, že prostredníctvom malých skutkov pokánia prejavujeme svoju lásku a úctu tomu, čo za nás obetoval všetko?

Duch umŕtvovania, viac než len prejavom Lásky, je jedným z jej dôsledkov. Keď zlyhávaš pri týchto malých skúškach, uznaj, že tvoja láska k Láske slabne.

Všimol si si, ako sa duše, ktoré sa umŕtvujú, vo svojej jednoduchosti viac tešia z dobrých vecí tohto sveta?

Bez umŕtvovania nie je šťastie na zemi.

Keď sa rozhodneš byť dušou, čo sa umŕtvuje, zlepší sa tvoj vnútorný život a tvoje pôsobenie bude oveľa plodnejšie.

Nesmieme na to zabúdať: vo všetkých ľudských činnostiach musia byť muži a ženy, ktorí vo svojom živote a skutkoch majú Kristov Kríž: vyvýšený, odčiňujúci; symbol pokoja a radosti; symbol Vykúpenia, jednoty ľudského rodu, lásky, ktorou Boh Otec, Boh Syn a Boh Duch Svätý, Najsvätejšia Trojica milovala a stále miluje celé ľudstvo.

”Nesmejte sa mi, Otče, keď vám poviem, ako ma pred niekoľkými dňami prekvapilo, že som spontánne obetoval Pánovi čas, ktorý som musel venovať oprave pokazenej hračky jedného z mojich detí…” — Vôbec sa nesmejem, mám z toho radosť! Takouto láskou sa Boh stará o nápravu našich chýb.

Buď umŕtvený, ale nie hrubý ani zatrpknutý. — Buď vnútorne sústredený, ale nie bojazlivý.

Deň bez umŕtvovania je strateným dňom, pretože sme sa nezriekli samých seba, nepriniesli sme Bohu zápalnú obetu.

Nepokúsil si sa niekedy v niečom odporovať svojim chúťkam, svojim rozmarom? — Pozri, ten, ktorý to od teba žiada, je pribitý na kríži, nevýslovne trpí všetkými svojimi zmyslami a mohutnosťami, a na hlave má tŕňovú korunu… za teba.

Si vynikajúci teoretik… — Ale nie si ochotný ustúpiť ani v bezvýznamných maličkostiach! — Neverím v tvojho ducha umŕtvovania!

V starostlivosti o malé veci sa prejavuje stály duch umŕtvovania — cesta, ako spríjemniť život ostatným.

Cnosti chcem, a nie striedmosť, povedal inými slovami Jahve vyvolenému národu, ktorý klamal sám seba určitými vonkajšími formalitami. Preto máme pokánie a umŕtvovanie praktizovať ako skutočné prejavy lásky k Bohu a k blížnemu.

V rozjímaní vychádza Kristovo utrpenie z chladného rámca histórie či zbožného uvažovania a stavia sa nám pred oči: strašné, ubíjajúce, kruté, krvavé… plné Lásky.

– A cítime, že hriech nie je len akousi ”pravopisnou chybou“: hriech znamená ukrižovať, údermi kladiva do krvi rozdrásať ruky i nohy Božieho Syna a vyrvať mu srdce.

Keď si skutočne želáš byť kajúcnou dušou — kajúcnou a radostnou — musíš si predovšetkým chrániť chvíle svojej každodennej modlitby — dôvernej, veľkorysej, vytrvalej. A musíš sa snažiť, aby tieto chvíle neboli ”ako to náhodou vyjde“, ale v určený čas, vždy keď to bude možné. Neustupuj v týchto maličkostiach.

Buď otrokom tohto každodenného uctievania Boha a ja ťa ubezpečujem, že ťa nikdy neopustí radosť.

Víťazstvo kresťana je vždy v Kríži, v zrieknutí sa seba samého, pretože to umožňuje, aby pôsosbila Božia všemohúcnosť.

Keď si spomenieš na svoj minulý život, ktorý uplynul bez výšok a hĺbok, uvedom si, koľko času si stratil a ako by si ho mohol znova získať: pokáním a väčšou odovzdanosťou.

Pri myšlienke na všetko, čo v tvojom živote zostane bezcenné, pretože si to neobetoval Bohu, mal by si sa teraz cítiť ako lakomec: trasúci sa, aby všetko zhrnul k sebe a neopomenul ani žiaden bôľ. — Ak je teda bolesť stálym sprievodcom ľudského stvorenia, nebolo by hlúpe len tak ju premárniť?

Máš opozičného, kritického ducha?... Dobre: využi ho teda na oponovanie, na protirečenie sebe samému!

Keď svätá rodina odpočívala, zjavil sa anjel Jozefovi a vyzval ho, aby utiekli do Egypta. Mária a Jozef berú dieťa a rýchlo sa vydávajú na cestu. Nereptajú, ani sa nevyhovárajú, nečakajú, až svitne…: povedz našej Matke Svätej Márii a Nášmu Otcovi a Pánovi svätému Jozefovi, že túžime ochotne prijať a milovať každé pasívne umŕtvovanie.

Tento bod píšem, aby sme ty aj ja zakončili túto knihu s úsmevom a aby sa upokojili naivní čitatelia, ktorí — či už vo svojej prostote alebo zlomyseľnosti — hľadali v 999 bodoch predošlej knihy Cesty tajomstvo kabaly.