Vytrhnúť aj s koreňmi sebalásku a zasadiť namiesto nej lásku k Ježišovi Kristovi: v tom je tajomstvo účinného pôsobenia a šťastia.

Hoci tvrdíš, že ho nasleduješ, jedným alebo druhým spôsobom sa snažíš vždy konať ”ty sám”, podľa ”tvojich” plánov a iba ”tvojimi” vlastnými silami. — Preto Pán povedal: “sine Me nihil!” — bezo mňa nemôžeš nič urobiť.

Neuznali to, čo nazývaš svojím ”právom” a čo som ja preložil ako tvoje ”právo na pýchu”… Blázon! — Pocítil si, lebo si sa nemohol brániť — útočník bol mocný — bolesť, ako by ti uštedrili sto faciek. — A napriek tomu si sa nenaučil pokore. Teraz je to tvoje svedomie, ktoré ti vytýka: nazýva ťa pyšným… a zbabelým. — Ďakuj Bohu za to, že si začínaš uvedomovať ”povinnosť pokory“.

Si plný seba, seba, seba… — A nebudeš účinný, pokiaľ sa nenaplníš Ním, Ním, Ním, konajúc “in nomine Domini” — v mene Boha a s jeho silou.

Ako chceš nasledovať Krista, keď sa točíš stále len okolo seba?

Netrpezlivá a neusporiadaná ctižiadosť profesionálne napredovať môže skrývať sebalásku pod rúškom ”služby dušiam“. S falošnosťou — na tomto slove trvám — si vymýšľame sebaospravedlnenia, že ”by sme nemali nevyužiť vhodné príležitosti, priaznivé okolnosti…“

Aj Kristovi sa počas jeho skrytých rokov naskytli ”mimoriadne priaznivé“ okolnosti a príležitosti, ktoré predchádzali jeho verejnému životu. Napríklad ako dvanásťročnému v chráme, keď nad jeho otázkami a odpoveďami žasli učitelia zákona… Ale Ježiš plní vôľu svojho Otca a čaká: je poslušný!

— Nestrácaj tú svoju svätú ctižiadosť priviesť celý svet k Bohu. Keď sa však do nej vkradne — azda túžba dezertovať —, spomeň si na to, že teraz musíš byť ty poslušný a plniť túto nezaujímavú a málo žiarivú úlohu, kým od teba Pán nebude chcieť inú vec: On má svoj čas a svoje cesty.

Nadutí a pyšní sú všetci, čo zneužívajú svoju privilegovanú situáciu — či už je to bohatstvo, pôvod, vzdelanie, postavenie, inteligencia… — aby pokorili menej obdarených.

Pýcha skôr či neskôr pokorí pred tvárou ostatných aj takého muža, čo sa považuje za niečo ”viac“ a správa sa ako samoľúba bábka bez mozgu, ktorej nitky poťahuje satan.

Z domýšľavosti alebo obyčajnej samoľúbosti mnohí vydržiavajú ”čierny trh“, aby mohli umelo vyzdvihovať svoje vlastné osobné hodnoty.

Postavenie… Vysoké alebo nízke? — Čo ti na tom záleží?... Ty — aspoň tak to tvrdíš — si prišiel, aby si bol užitočný, aby si slúžil, s úplnou oddanosťou: správaj sa podľa toho.

Hovoríš, kritizuješ… Vzniká dojem, že bez teba sa nič neurobí dobre. — Nehnevaj sa, keď ti poviem, že sa správaš ako arogantný despota.

Keď ťa dobrý priateľ lojálne a láskavo upozorní medzi štyrmi očami na nepekné aspekty tvojho správania, vznikne v tebe presvedčenie, že sa mýli: nerozumie ti. Synu vlastnej pýchy, s takýmto falošným presvedčením zostaneš vždy nepolepšiteľný. — Je mi ťa ľúto: chýba ti rozhodnutie hľadať svätosť.

Zlomyseľný, podozrievavý, komplikovaný, nedôverčivý, ustrašený… všetky tieto označenia si zaslúžiš, hoci sa ťa to dotkne. — Naprav sa! Prečo by ostatní mali byť vždy tí zlí… a ty ten dobrý?

Si sám…, sťažuješ sa…, všetko ti vadí. — Pretože tvoj egoizmus ťa izoluje od tvojich bratov a pretože sa nepribližuješ k Bohu.

Stále sa snažíš, aby si ťa ostentatívne všímali!... Ale predovšetkým, aby si ťa všímali viac ako iných!

Prečo si myslíš, že vo všetkom, čo sa ti povie, je postranný úmysel?... Svojou precitlivelosťou neustále kladieš hranice pôsobeniu milosti, ktorá prichádza — nepochybuj o tom — prostredníctvom slova tých, ktorí bojujú o to, aby ich činy zodpovedali ideálu Krista.

Kým budeš presvedčený o tom, že ostatní musia neustále dbať o tvoje potreby, kým sa nerozhodneš slúžiť — v skrytosti a nepovšimnutý —, dovtedy bude vzťah s tvojimi bratmi, s tvojimi kolegami, s tvojimi priateľmi neustálym zdrojom mrzutostí a zlej nálady…: pýchy.

Opovrhuj chvastúnstvom. — Zavrhni samoľúbosť. — Bojuj proti pýche, každý deň, v každom okamihu.

Úbohí pyšní trpia pre ticíc malých hlúpostí, ktoré zväčšuje ich vlastná sebaláska a ktoré si iní vôvec nevšimnú.

Myslíš si, že ostatní nikdy nemali dvadsať rokov? Myslíš si, že ich nikdy v rodine neprehliadali ako maloletých? Myslíš si, že boli ušetrení problémov — malých alebo nie tak malých — tí, s ktorými sa stýkaš?... Nie. Aj oni raz prekonávali tie isté situácie, cez ktoré ty teraz prechádzaš a stali sa dospelými — s pomocou milosti —, potláčajúc svoje ja s veľkodušnou vytrvalosťou, ustupujúc v tom, v čom sa dalo ustúpiť a zostávali verní, bez namyslenosti, bez zraňovania ostatných — s vyrovnanou pokorou —, keď sa nedalo ustúpiť.

Ideologicky si dobrý katolík. Páči sa ti prostredie nášho študentského domova… Škoda len, že svätá omša nie je o dvanástej, prednášky popoludní a štúdium po večeri, po vychutnaní si jedného alebo dvoch pohárikov koňaku! — Tento tvoj ”katolicizmus“ nezodpovedá pravde, zostáva obyčajným malomeštiactvom. — Nechápeš, že takýto spôsob rozmýšľania nie je vhodný pre tvoj vek? Zanechaj svoju pohodlnosť, svoju sebalásku…, prispôsob sa potrebám ostatných, realite, ktorá ťa obklopuje: a potom budeš žiť svoje katolíctvo vážne.

Tento svätý — povedal darca oltárneho obrazu — … mi vďačí za všetko, čím je. Zlý vtip, myslíš si? Aj ty sa však domnievaš — prinajmenšom sa tak zdá z tvojho správania sa — že plníš svoju povinnosť voči Bohu, keď nosíš nejaké medajlóniky alebo keď vykonávaš nejaké, viac-menej rutinné prejavy zbožnosti.

Nech vidia moje dobré skutky!... — Nevšímaš si však, že robíš dojem, akoby si ich nosil v košíku s haraburdím a chcel, aby ich všetci obdivovali? Okrem toho, nezabúdaj na druhú časť Ježišovho prikázania: ”aby oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“

”Venované sebe samému s obdivom, aký mi prislúcha.” — Toto si napísal autor na prvú stranu svojej knihy. A to isté by si mohlo napísať aj veľa ďalších chudákov na poslednú stranu svojho života. Aká škoda, ak ty a ja žijeme alebo umierame takýmto spôsobom! — Urobme si vážne spytovanie svedomia.

Nikdy neprejavuj postoj absolútnej sebaistoty v záležitostiach Cirkvi, ani pred ľuďmi, tvojimi bratmi… Naopak, takýto postoj môže byť nevyhnutný pri angažovaní sa v spoločnosti, keď treba brániť Božie záujmy a záujmy duší, pretože tu už nejde o sebaistotu, ale o vieru a pevnosť, ktoré žijeme s pokojnou a pokornou istotou.

Je indiskrétne, detinské a trápne vravieť lichôtky a vychvaľovať kvality zainteresovaných v ich prítomnosti. — Takto sa podnecuje márnivosť a hrozí, že ”ukradneme“ slávu Bohu, ktorému jedinému patria všetky zásluhy.

Snaž sa, aby tvoj dobrý úmysel bol sprevádzaný vždy pokorou. Pretože k dobrým úmyslom sa často pridruží nekompromisnosť úsudku, akási takmer neschopnosť ustúpiť a určitá osobná, národná alebo skupinová pýcha.

Nedaj sa zastrašiť svojimi omylmi: vzchop sa! — Apoštolská neplodnosť nie je natoľko dôsledkom chýb — najmä keď ich človek oľutuje —, ako skôr pýchy.

Keď si padol, vstaň s väčšou nádejou… Len sebaláska nechápe, že omyl, ak sa napraví, pomáha poznať seba samého a pokoriť sa.

”Sme nanič.” — Pesimistické a falošné tvrdenie. — Ak sa chce, s Božou milosťou — prvotným a základným predpokladom — môžeme ako dobrý nástroj poslúžiť v mnohých podujatiach.

Musel som sa zamyslieť nad tvrdou, ale pravdivou vetou onoho Božieho muža, ktorú vyslovil, keď videl povýšenosť istej osoby: ”oblieka sa do samotnej diablovej kože, do pýchy.” A ako kontrast vošla do mojej duše úprimná túžba obliecť sa do cnosti, ktorú hlásal Ježiš, “quia mitis sum et humilis corde”, — som tichý a pokorný srdcom—; a ktorá pritiahla pohľad Najsvätejšej Trojice na jeho Matku a Našu Matku: do pokory, vedomia a pocitu, že nie sme ničím.