Pri modlitbe pred krížom si urobil toto rozhodnutie: je lepšie trpieť za pravdu, ako by pravda mala trpieť za mňa.

Pravda je často tak nepravdepodobná! … Predovšetkým preto, lebo vždy vyžaduje koherentný spôsob života.

Ak ťa obťažuje, že ti hovoria pravdu, tak potom… prečo sa pýtaš? — Chceš snáď, aby ti odpovedali podľa tvojej pravdy a tým odobrili tvoju pomýlenú cestu?

Tvrdíš, že máš veľkú úctu k pravde… Azda preto si od nej udržiavaš taký ”úctivý“ odstup?

Nesprávaj sa ako hlupák: to nie je fanatizmus chcieť každý deň poznať lepšie, milovať viac a rozhodnejšie brániť pravdu, ktorú máš poznať, milovať a brániť. Naopak — vravím to bez obáv — do sektárstva upadajú tí, čo sa v mene falošnej slobody protivia tomuto logickému postupu.

Je ľahké — to isté sa stávalo už za čias Ježiša Krista — vravieť nie a popierať či spochybňovať pravdu viery. — Ty, čo sa vyhlasuješ za katolíka, musíš vychádzať z ”áno.“ — Potom, vďaka štúdiu, budeš schopný predložiť dôvody svojej istoty: že nie je protirečenie — ani nemôže byť — medzi Pravdou a vedou, medzi Pravdou a životom.

Nezanechávaj svoju činnosť, nevybočuj zo svojej cesty, aj keby si bol nútený žiť s ľuďmi plnými predsudkov, ako by dôvody spôsobu myslenia alebo význam slov mali byť definované ich správaním či tvrdeniami. — Snaž sa, aby ťa pochopili…, ale keď sa ti to nepodarí, pokračuj vo svojej ceste.

Stretneš ľudí, ktorých pre ich tupú tvrdohlavosť len ťažko budeš môcť presvedčiť… Ale odhliadnuc od takýchto prípadov sa vždy oplatí objasňovať rozpory a objasňovať ich so všetkou potrebnou trpezlivosťou.

Niektorí ľudia nepočujú — neželajú si počuť — nič iné, než sú slová, ktoré majú vo svojej vlastnej hlave.

Pre mnohých ľudí porozumenie, ktoré vyžadujú od iných, spočíva v tom, že všetci prejdú na ich stranu.

Nemôžem veriť, že miluješ pravdu, keď nepociťuješ nevôľu, ťaživú nevôľu! aj pred tým najmenším a najneškodnejším klamstvom, ktoré nie je ani malé ani neškodné, pretože je urážkou Boha.

Prečo všetko, čo vidíš, počuješ, prečítaš si a hovoríš, je s nízkym úmyslom a snahou pozbierať to ”zlé“, čo však nie je v úmysloch ostatných, ale jedine v tvojej duši?

Keď má nečistý úmysel ten, čo číta, len ťažko odhalí dobrý úmysel toho, kto píše.

Sektár nevidí viac než len sektárstvo vo všetkých činnostiach ostatných. Svojho blížneho meria neduživou mierou svojho srdca.

Istý vládny činiteľ mi spôsobil smútok. Tušil o existencii niektorých problémov, logických, ako ináč by to v živote mohlo byť… ale zľakol sa a mrzelo ho, keď ho o nich upovedomili. Radšej by o nich nevedel a žil v polosvetle alebo pološere svojho pohľadu, len aby mal pokoj. Radil som mu, aby k nim zaujal nekompromisný a jasný postoj, práve preto, aby prestali existovať. Uistil som ho, že potom by žil v skutočnom pokoji. Ani ty svoje problémy, či už svoje alebo cudzie, nerieš tak, že ich budeš ignorovať: bola by to pohodlnosť, lenivosť, otvorenie dvier pre diablovo pôsobenie.

Splnil si si svoju povinnosť?... S čistým úmyslom?... Áno? — Tak si nerob starosti s tým, že sú nenormálni ľudia, ktorí vidia zlo, čo existuje len v ich vlastnom pohľade.

Skúmavo sa ťa pýtali, či považuješ svoje rozhodnutie, ktoré pre nich bolo ľahostajné, za dobré alebo zlé. A ty si im s istým svedomím odpovedal: ”Viem len dve veci: že môj úmysel bol čistý a že… dobre viem, čo ma moje rozhodnutie stojí.“ A dodal si: ”Boh je základom a cieľom môjho života, preto viem, že nič nie je bezvýznamné.“

Vysvetlil si mu svoje ideály a svoj istý, pevný postoj katolíka. Zdalo sa, že prijíma a chápe tvoju cestu. — Potom si však zapochyboval, či jeho porozumenie neudusia jeho nie príliš usporiadané návyky… — Znova ho vyhľadaj a objasni mu, že pravda sa prijíma preto, aby sa žila, alebo aby bola snaha žiť ju.

Kto sú tí, čo nás chcú skúšať?... Prečo majú voči nám len nedôveru?, pýtaš sa ma. — Pozri: odpovedz im v mojom mene, nech nedôverujú svojej vlastnej úbohosti,… a pokojne kráčaj ďalej.

Je ti ich ľúto… — Bez akejkoľvek chrabrosti hádžu kameňom a hneď si schovávajú ruky za chrbát. Hľa, čo o nich hovorí Duch Svätý: “Zahanbení sú a potupení všetci, čo páchajú neprávosti, spolu došli pohanenia.” Tieto slová sa neúprosne splnia.

Že je dosť tých, čo očierňujú a reptajú na onú apoštolskú činnosť?... — Nuž, keď ty budeš hlásať pravdu, bude aspoň jeden, čo nebude kritizovať.

Aj na tom najkrajšom a najsľubnejšom pšeničnom poli ľahko možno vyplieť plné vozíky ohnice, vlčieho maku a buriny… — Ani u najstatočnejšieho a najzodpovednejšieho človeka nechýbajú v histórii zaplnené čierne strany… Mysli aj na to, koľko sa povedalo a popísalo proti Nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi. — Radím ti, aby si — ako na obilnom poli — zbieral biele a plné klasy: skutočnú pravdu.

Ty, čo si ma ubezpečoval, že chceš mať čisté svedomie: nezabúdaj, že ten, čo si vypočuje ohováranie a nepostaví sa proti nemu, stáva sa nádobou na odpadky.

Tá tvoja náklonnosť — nazývaš ju otvorenosťou — ľahko prijať akékoľvek tvrdenie namierené proti inej osobe, ktorú si si nevypočul, nie je práve spravodlivosť…, a už vôbec nie láska.

Ohováranie niekedy ublíži ľuďom, ktorí sú ním napadnutí… Ale skutočne zbavuje cti tých, ktorí ho vypúšťajú a šíria… a potom nosia túto ťarchu na dne svojej duše.

Prečo je toľko ohováračov?, smutne sa pýtaš… — Niektorí z omylu, fanatizmu alebo zo zloby. — Väčšina však podáva pletky ďalej z nudy, povrchnosti, nevedomosti. A preto znova nástojím: keď nemôžeš pochváliť a nie je nevyhnutné hovoriť, mlč!

Keď ohováraná obeť trpí v tichosti, ”kati“ sa do nej púšťajú svojou odvážnou zbabelosťou. Nedôveruj takým kategorickým tvrdeniam, keď tí, čo ich obhajujú, sa nesnažili alebo nechceli hovoriť s tým, ktorého sa to týka.

Existuje veľa spôsobov, ako po niečom pátrať. Pri troche zlomyseľnosti a počúvaní klebiet zozbierame proti ktorémukoľvek šľachetnému človeku či dôveryhodnej inštitúcii desať zväzkov za štvrť hodinu. — A ešte viac, ak táto osoba alebo inštitúcia pracujú účinne. — A ešte viac vtedy, keď je ich účinnosť apoštolská… Je smutné, ak to niekto organizuje, ale ešte smutnejší je postoj tých, čo sa prepožičiavajú ako megafóny týmto hanebným a povrchným tvrdeniam.

Oni — povedal so smútkom — nemajú Kristovo porozumenie, ale len Kristovu masku… Preto im chýba kresťanský postoj, nedôjdu k pravde a neprinášajú ovocie.

My, Božie deti, nemôžeme zabúdať, že Učiteľ povedal: ”kto vás počúva, mňa počúva…“ — A preto… sa musíme usilovať byť druhým Kristom: nikdy nie jeho karikatúrou.

V tomto prípade, ako aj v toľkých iných, ľudia sa činia — všetci si myslia, že majú pravdu — … a Boh ich riadi; to znamená, že nad ich osobnými pravdami napokon zvíťazí najnevyspytateľnejšia a najláskyplnejšia Božia prozreteľnosť. Daj sa teda ”viesť“ Pánom, nestavaj sa proti jeho plánom, aj keby protirečili tvojim ”zásadným pravdám.“

Je smutná skúsenosť pozorovať, ako sa niektorí, nie až tak ustarostení o to niečo sa naučiť a osvojiť si poklady, ktoré získala veda, venujú vytváraniu vedy podľa seba, viac či menej svojvoľnými metódami. Toto porovnanie by ťa malo viesť k zdvojnásobeniu tvojho úsilia o prehlbovanie sa v pravde.

Pohodlnejšie ako bádať je písať proti tým, čo bádajú, alebo proti tým, čo prinášajú nové objavy vo vede a technike. — Nesmieme však pripustiť, aby sa títo ”kritici“ešte aj vyhlasovali za absolútnych pánov poznania a mienky neodborníkov.

”To nie je jasné, to nie je jasné“, namietal proti jasnému tvrdeniu ostatných… A jasná bola len jeho nechápavosť.

Nerád sa niekoho nemilo dotkneš, nerád vytváraš rozpory, nerád prejavuješ nedostatok tolerancie… a postupne sa vzdávaš svojich postojov a stanovísk — nie je to dôležité, ubezpečuješ ma! — čo má neblahé následky pre toľkých ľudí. Prepáč mi moju úprimnosť: takýmto spôsobom správania upadáš do omnoho hlúpejšej a škodlivejšej netolerancie — ktorá ťa tak veľmi obťažuje — netolerancie dovoliť, aby bola hlásaná pravda.

Boh sa vo svojej nekonečnej a dokonalej spravodlivosti a milosrdenstve správa s rovnakou láskou, ale nerovnakým spôsobom k svojim nerovnakým deťom. Rovnosť preto neznamená merať všetkých jednou mierou.

Hovoríš polovičnú pravdu, s toľkými možnosťami interpretácie, že ju možno hodnotiť ako… lož.

Pochybnosť — v oblasti vedy, dobrej povesti niekoho — je rastlina, ktorú je možno ľahko zasadiť, ale veľmi ťažko vytrhnúť.

Pripomínaš mi Piláta: “ quod scripsi, scripsi!” — čo som napísal, to som napísal… potom, čo dovolil vykonať ten najstrašnejší zločin. — Si neoblomný! Mal si ním však byť predtým…, nie potom!

Zostať dôsledný vo svojich vlastných rozhodnutiach je cnosť. Keď sa však časom zmenia okolnosti, takisto je povinnosťou tejto dôslednosti upraviť si pohľad na problém aj na jeho riešenie.

Nemýľ si svätú neústupnosť so zadubenou tvrdohlavosťou. ”Môžu ma zlomiť, ale neohnem sa“, vystatovačne tvrdíš s istou povýšenosťou. — Dobre ma počúvaj: zlomený nástroj je nepoužiteľný a necháva priestor tým, ktorí so zdanlivou zmierlivosťou neskôr nastolia osudnú nekompromisnosť.

“Sancta Maria, Sedes Sapientiae” — Svätá Mária, Stolica múdrosti. — Často takto vzývaj Našu Matku, aby Ona napĺňala svoje deti — pri ich štúdiu, v práci, v spolužití s ostatnými, Pravdou, ktorú nám priniesol Kristus.