Keď s jasnou mysľou hľadíme na biedy tejto zeme a kontrastujeme túto panorámu s  bohatstvom života s Kristom, podľa mňa je len jedno slovo, ktoré kategoricky vystihuje cestu, ktorú si vyberajú ľudia: hlúposť, hlúposť, hlúposť. Väčšina ľudí sa nielenže mýli, ale deje sa s nami niečo omnoho horšie: sme úplní hlupáci.

Je smutné, že nechceš zostať skrytý ako kameň, čo drží budovu, ale sa premieňaš na kameň, o ktorý ostatní zakopávajú…: to považujem za ničomnosť!

Nepohoršuj sa nad tým, že existujú aj zlí kresťania, ktorí sa síce veľmi činia, ale nepraktizujú. Pán — ako píše apoštol Pavol — “odplatí každému podľa jeho skutkov” — tebe za tvoje, mne za moje. — Keď sa ty a ja rozhodneme správať dobre, hneď bude na svete o dvoch darebákov menej.

Keď nebudeš bojovať proti svojej povrchnosti, tvoja hlava sa bude podobať starinárstvu: nebude v nej nič iné ako utópie, ilúzie a… haraburdie.

Keby si tú dávku bezočivosti, ktorú v sebe máš, využil s nadprirodzeným zmyslom, mohol by si sa stať vynikajúcim kresťanom… — Keď ju však budeš uplatňovať ako doteraz, zostaneš len vynikajúcim bezočivcom.

Tým, ako všetko berieš na ľahkú váhu, mi pripomínaš jednu starú historku: — ”Pozor, ide lev!“, povedali mu. A naivný milovník prírody odpovedal: — ”Čo ma do toho? Ja predsa chytám motýle!“

Hrozná osoba: ignorant a zároveň neúnavný pracovník. Zachovaj si aj v pokročilom veku túžbu stále sa vzdelávať.

Výhovorka povrchného egoistu: ”Nerád sa v niečom angažujem.“

Nechceš ani jedno, ani druhé — ani zlé, ani dobré… A tak, krívajúc na obe nohy, okrem toho, že ideš po nesprávnej ceste, zostáva tvoj život plný prázdnoty.

“In medio virtus...” — Cnosť je v prostriedku, hovorí múdre príslovie, aby sme sa vyvarovali krajností. Neupadni však do omylu vysvetľovať si túto radu ako eufemizmus na zakrytie svojej pohodlnosti, chytráctva, vlažnosti, bezočivosti, nedostatku ideálov, tuctovosti. Rozjímaj nad slovami Svätého písma: ”Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“

Nikdy nejdeš k jadru veci. Stále zostávaš pri nepodstatných veciach! — Dovoľ mi, aby som ti zopakoval slovami Svätého písma: nerobíš iné než ”hovoríš do vetra!“

Nesprávaj sa ako tí, čo pri počúvaní kázne namiesto toho, aby si z nej vzali ponaučenie, súdia: ako dobre sa toto bude hodiť tamtomu!

Niekedy si ľudia myslia, že za ohováraním nie je zlý úmysel: je to len domnienka — vravia — s akou si nevedomosť vysvetľuje to, čo nepozná alebo nechápe, aby budila dojem informovanosti. Ohováranie je zlé pre dve veci: pre nevedomosť a klamstvo.

Nehovor o nikom s takou nezodpovednosťou… Nechápeš, že keď ty hodíš prvý kameň, ostatní — potom už anonymne — začnú s kameňovaním?

Si to ty, kto vytvára atmosféru nespokojnosti medzi tými, čo ťa obklopujú? — V tom prípade mi prepáč, keď ti poviem, že okrem toho, že si ničomný, si… hlúpy.

V prípade nešťastia alebo omylu je smutným uspokojením povedať: ”ja som to hovoril.“ Znamenalo by to, že ti nezáleží na cudzom nešťastí: pretože ináč by si mu bol zabránil, ak si mohol.

Je mnoho spôsobov, ako rozosievať zmätok… — Stačí napríklad označiť výnimku za všeobecné pravidlo.

Tvrdíš, že si katolík… — Je mi smutno, keď vidím, že tvoje presvedčenie nie je dostatočne pevné, aby ťa viedlo k činorodému katolicizmu, vytrvalému a bez výhrad.

Bola by na smiech, keby nebola skôr do plaču tá tvoja naivita, s akou — z ľahkomyseľnosti, nevedomosti, komplexu menejcennosti… — akceptuješ tie najhlúpejšie nezmysly.

Hlupáci, bezočivci, pokrytci predpokladajú, že ostatní sú takí ako oni… A — to je to smutné — správajú sa k nim tak, akoby takými skutočne boli.

Už to by bolo zlé, keby si strácal čas, ktorý nepatrí tebe, ale Bohu a jeho sláve. Keď ale spôsobuješ, že ho strácajú iní, na jednej strane znižuješ svoju prestíž a na druhej strane ešte viac kradneš Bohu slávu, ktorú mu dlžíš.

Chýba ti zrelosť a vnútorná sústredenosť človeka, ktorý kráča životom s istotou svojho ideálu, svojho cieľa. — Modli sa k Panne Márii, aby si sa naučil velebiť Boha z celej duše a aby ťa od toho nikdy nič neodradilo.