Večnosť

Božie dieťa sa nebojí ani života, ani smrti, pretože základom jeho duchovného života je vedomie Božieho detstva. Boh je môj Otec, vraví si, je tvorcom všetkého dobra, je Dobro samo. — Ale správame sa — ty a ja — naozaj ako Božie deti?

Naplnilo ma radosťou, keď som videl, že si pochopil, čo som ti povedal: ty a ja musíme konať, žiť a umrieť ako zamilovaní, a tak budeme žiť naveky.

Pán vždy víťazí. — Ak si jeho nástrojom, aj ty zvíťazíš, lebo tvoje boje potom budú Božími bojmi.

Základom svätosti je boj o vernosť počas celého života a radostné prijatie Božej vôle v hodine smrti.

Keď prijímaš Pána v Eucharistii, ďakuj mu z celého srdca, že je vo svojej veľkej dobrote pri tebe. — Nikdy si neuvažoval, že museli prejsť stáročia, kým prišiel Mesiáš? Patriarchovia, proroci, všetok izraelský ľud prosil: Príď, Pane, zem prahne za tebou! — Kiež by bolo také tvoje očakávanie lásky.

Navzdory všetkým popieračom Boha má aj v našich časoch zem veľmi blízko k nebu.

Napísal si: „‚Simile est regnum caelorum‘ — Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu… Táto pasáž zo svätého Evanjelia sa mi vštepila do duše a zapustila v nej korene. Často som ju čítal, ale až teraz si uvedomujem jej podstatu, jej Božskú chuť.“ — Múdry muž by mal predať všetko, skutočne všetko!, ak chce získať poklad, drahocennú perlu slávy.

Daj sa do rozhovoru s Pannou Máriou a zdôver sa jej: Pani moja, ak chcem uskutočniť ideál, ktorý mi Boh vložil do srdca, potrebujem vzlietnuť… vysoko, veľmi vysoko! — Nestačí sa s Božou pomocou iba odpútať od vecí tohto sveta, uvedomujúc si, že sú len prach. Ba ešte viac: aj keby si si celý vesmír zhrnul pod nohy, aby si bol bližšie k nebu… ani to by nestačilo!

— Musíš lietať a neopierať sa o nič pozemské, nesený dychom a hlasom Ducha. — Namietaš: mám krídla polepené blatom, veľmi starým, špinavým, zaschnutým… — Znovu ti opakujem: obráť sa na Pannu Máriu. Pani moja — zopakuj jej — sotva vzlietnem, zem ma priťahuje ako prekliaty magnet! — Pani moja, pomôž mojej duši, aby definitívne a víťazne vzlietla s svojmu cieľu, Božiemu srdcu. — Dôveruj jej, ona ťa počúva.

Mysli na to, aká príjemná je Pánovi vôňa kadidla, ktoré sa páli na jeho počesť. Mysli aj na to, ako málo sú hodné pozemské veci, ktoré sa ešte ani nezačali a už sa končia… — Na rozdiel od toho, v nebi ťa očakáva nesmierna Láska: bez zrady a klamu, všetka láska, krása, veľkosť, poznanie! A bez prejedenia ťa nasycuje a nikdy nenasýti.

Nadprirodzený pohľad! Pokoj! Mier! Takto posudzuj veci, ľudí, udalosti… očami večnosti. — A potom každý múr, ktorý ti zahradí cestu — hoci z ľudského pohľadu sa zdá byť neprekonateľný — nič neznamená, ak naozaj obrátiš oči k nebu!

Ak sme blízko Krista a nasledujeme jeho kroky, mali by sme z celého srdca milovať chudobu, odpútanosť od pozemských vecí a nedostatok.

V duchovnom živote musíme z pozemského hľadiska často vedieť strácať, aby sme mali zisk v nebi. — Kto tak koná, vždy vyhráva.

Ľudia klamú, ak vo vzťahu k pozemským veciam hovoria „navždy.“ Pravdivé, dokonale pravdivé je len to „navždy“ vo večnosti. — A tak máš žiť ty: s vierou, ktorá ti dá pocítiť chuť medu a nebeskú slasť vždy, keď pomyslíš na večnosť, ktorá je naozaj „navždy!“

Keby nebol iný život ako tento, bol by to krutý žart: pokrytectvo, zloba, sebeckosť, zrada.

Vpred! S radosťou, horlivo, hoci nič neznamenáš, nič! — S ním ťa nič na svete nezastaví. Mysli aj na to, že pre tých, ktorí milujú Boha, všetko slúži na dobré. Tu na zemi sa dá vyriešiť všetko okrem smrti: a pre nás je smrť Život.

Pane, zomieraš na kríži, aby si spasil ľudí: ale pre jediný smrteľný hriech odsudzuješ človeka na večné, bezútešné trápenie… — Tak veľmi ťa hriech uráža a ako sa mi musí protiviť!

Svätá Terézia hovorí, že „kto sa nemodlí, nepotrebuje diabla, aby ho pokúšal. Kto sa však modlí denne aspoň štvrťhodinu, iste bude spasený“… Pretože rozhovor s Pánom — vždy milý, aj keď je duša suchá a vyprahnutá — nám odhaľuje pravú podobu a správnu dimenziu života. — Buď dušou modlitby.

„Teda predsa si kráľ?“ … Áno, Kristus je kráľ, ktorý ťa prijme nielen vtedy, keď o to prosíš, ale vo svojom bláznovstve lásky dokonca opustil nádherný nebeský palác — už rozumieš — kam ty ešte nemôžeš prísť a čaká ťa vo svätostánku. — Nezdá sa ti absurdné, že sa k nemu neponáhľame a ešte vytrvalejšie nevyhľadávame rozhovor s ním?

Každým dňom som čoraz viac presvedčený, že blaženosť neba je pripravená pre tých, ktorí vedia byť šťastní na zemi.

Vidím úplne jasne návod, tajomstvo pozemského i večného šťastia: nestačí iba prijať Božiu vôľu; musíme k nej priľnúť, stotožniť sa s ňou, jedným slovom, uvedomene ju milovať. — Opakujem, v tom je neklamné tajomstvo radosti a pokoja.

Často sa cítiš zaplavený, opitý Božou milosťou: aký veľký hriech, ak neodpovieš!

V hodine pokušenia si vzbuď cnosť nádeje, hovoriac: odpočinok a radosť ma očakávajú vo večnosti; teraz, plný viery, si musím zaslúžiť odpočinok prácou a radosť bolesťou… A Láska… aká len bude v nebi?! — Posilňuj v sebe lásku a povedz: chcem sa zapáčiť svojmu Bohu, svojmu milovanému, plniac jeho vôľu vo všetkom tak…, akoby nebolo ani odmeny, ani trestu, len preto, aby som ho potešil.

Keď ti napadne myšlienka — niekedy ako blesk, inokedy ako dotieravá nečistá mucha, ktorú odháňaš, ale vracia sa — že ti chýba čistý úmysel, vždy a okamžite jej vzdoruj opačnými prostriedkami… a pokojne pokračuj v práci pre Neho a s Ním. — A hoci sa ti pritom zdá, že to vyslovuješ len perami, pomaly povedz: Pane, nechcem nič pre seba. Všetko pre tvoju slávu a z lásky.

Povedal si mi, že je ti jedno, či si tu, alebo v Číne. — Dobre. Usiluj sa byť tam, kde plníš svätú Božiu vôľu.

Aj od teba závisí, aby mnohí nezostali v temnotách a kráčali po cestách, ktoré vedú k večnému životu.

Zvykni si každého, s kým sa stretávaš, odporúčať pod ochranu jeho anjela strážcu, aby mu pomohol byť dobrým, verným a radostným; aby, až príde čas, mohol prijať večné objatie lásky Boha Otca, Boha Syna, Boha Ducha Svätého a Svätej Márie.

Musíme odumrieť ako pšeničné zrno, aby sme priniesli plody. — Ty a ja chceme s Božou milosťou zanechať za sebou hlbokú a žiarivú brázdu. A preto musíme opustiť biedneho zvieracieho človeka a vydať sa do duchovného sveta, dávať nadprirodzený zmysel všetkým ľudským činnostiam i všetkým ľuďom, ktorí ich vykonávajú.

Ježišu, kiež by moja nesústredenosť nabrala opačný smer: namiesto toho, aby ma rozptyľovali myšlienky na svet, keď sa zhováram s tebou, nech myslím na teba, keď sa zaoberám svetskými vecami.

Trochu si sa zľakol, keď si videl toľko svetla… ťažko sa ti pozerá, takmer nevidíš. — Zatvor oči pred svojou úbohosťou: otvor svoj duševný zrak pre vieru, nádej, lásku a pokračuj, nechaj sa viesť Ním prostredníctvom toho, kto vedie tvoju dušu.

Buď veľkodušný! Nepros Ježiša ani o trochu útechy! — Prečo? — spýtal si sa ma. Pretože — odpovedal som ti — dobre vieš, že hoci sa zdá, že náš Boh je ďaleko, je uprostred tvojej duše a dáva celému tvojmu životu Božskú pečať.

Raz som ti rozprával, že aj nepokrstení ľudia mi dojato hovorili: „Áno, chápeme, že sväté duše musia byť šťastné, veď vidia pozemské veci nadprirodzeným pohľadom, vo svetle večnosti.“ — Potom som pripojil: kiež ani tebe nechýba tento pohľad! Nech si si vedomý vyvolenia, ktorého sa ti od Najsvätejšej Trojice dostalo.

Ubezpečujem ťa, že ak my, Božie deti, budeme chcieť, nesmierne prispejeme k tomu, že prácu a život ľudí ožiari večné Božie svetlo, ktoré nám Pán chcel vložiť do duší. — Ale, ako učí apoštol Ján: „Kto ostáva v Ježišovi, musí kráčať jeho cestou“ — cestou, ktorá vždy vedie k sláve, ale nikdy nie je bez obety.

Aké sklamanie zažili tí, čo videli svetlo falošného apoštola a chceli vyhnať temnotu zo svojich duší tým, že sa k svetlu priblížia! Ponáhľali sa k nemu. Možno na ceste zanechali aj zdrapy svojej kože… niektorí v túžbe po svetle azda aj zdrapy svojej duše… Už sú s ním: cítia chlad a tmu. Chlad a tma naplnia zlomené srdcia tých, čo si mysleli, že našli ideál. — Zlý skutok urobil ten falošný apoštol: oklamaní ľudia sa vracajú do sveta, z ktorého vyšli v nádeji, že vymenia svoje telo za žeravé uhlie, za nádherný rubín lásky… Vracajú sa s vyhasnutým srdcom, so srdcom, čo už nie je srdcom, ale kúskom ľadu v temnote, ktorá zatemní aj ich rozum. Falošný apoštol protikladov, to je tvoje dielo: pretože máš Krista na jazyku, ale nie vo svojich skutkoch; pretože priťahuješ svetlom, ktoré nemáš; pretože nemáš teplo lásky, predstieraš záujem o cudzích, ale svojich opúšťaš; pretože si luhár a lož je diablovou dcérou… Pracuješ teda pre diabla a privádzaš do zmätku nasledovníkov Lásky; a hoci často víťazíš, beda ti, keď príde naša priateľka smrť a ty uvidíš hnev Sudcu, ktorého sa ti nikdy nepodarilo oklamať! — Protirečenia, Pane? Nie, nikdy!

Toto je bezpečná cesta: cez pokoru ku krížu, cez kríž s Kristom k večnej Otcovej sláve.

Veľmi ma potešilo čítanie z dnešnej svätej omše. Duch Svätý nám prostredníctvom svätého Pavla ukazuje tajomstvo nesmrteľnosti a slávy. Všetci ľudia túžia žiť večne. — Chceli by sme zvečniť chvíle nášho života, ktoré pokladáme za šťastné. Chceli by sme osláviť našu pamiatku… Chceli by sme dať nesmrteľnosť našim ideálom. Preto si vo chvíľach zdanlivého šťastia, majúc niečo, čo zmierňuje našu bezradnosť, všetci prirodzene želáme a hovoríme: navždy, navždy… — Aký ľstivý je diabol! Ako dobre pozná ľudské srdce! Budete ako Boh, povedal našim prarodičom. Aký krutý podvod. Svätý Pavol v liste Filipanom odhaľuje božské tajomstvo nesmrteľnosti a slávy: Ježiš sa zriekol seba samého a vzal si podobu sluhu… Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno: aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí…

Keď chceme byť s Kristom v sláve jeho konečného víťazstva, musíme byť najprv účastní na jeho dokonalej obete, stotožnení s ním, ktorý umrel na Kalvárii.

Nerozptyľuj sa, nedovoľ svojej fantázii bezcieľne poletovať. Ži vo svojom vnútri a budeš bližšie k Bohu.

Pomôž mi pošepkať do ucha tomuto či tamtomu… a všetkým: hriešnik si môže byť istý, že aj keby dosiahol všetko bohatstvo na zemi, bude nevyhnutne nešťastný a smutný. — Je pravda, že dôvod, pre ktorý by sme mali nenávidieť aj ľahký hriech a ktorý pohne každým, je nadprirodzený: a to, že Boh ho nenávidí v celej svojej nekonečnosti, absolútnou, večnou a potrebnou nenávisťou, ako zlo v protiklade s večným dobrom. Ale aj prvá úvaha, ktorú som napísal, nás môže doviesť k tejto poslednej.

Mieru tvojej svätosti určuje miera tvojho umŕtvovania z Lásky.

Nastalo násilné prenasledovanie. Istý kňaz sa takto modlil: Ježišu, nech každý podpálený kostol roznieti vo mne väčší požiar lásky a pokánia.

Povedal si mi, že keď rozmýšľaš o nádhere, veľkosti a účinnosti tvojej apoštolskej úlohy, až ťa začne bolieť hlava, keď myslíš na to, koľko cesty máš ešte pred sebou a koľko duší na teba čaká; cítiš sa prešťastný a ponúkaš sa Ježišovi ako jeho pokorný sluha. Túžiš po kríži, bolesti, láske a dušiach. Mimovoľne, inštinktívnym pohybom — ktorý je láskou — vystieraš ramená a otváraš dlane; chceš, aby ťa On pribil na svoj požehnaný kríž, aby si bol jeho otrokom — „Serviam!“ — čo znamená kraľovať.

Dojala ma vrúcna prosba, ktorá vyšla z tvojich pier: Bože môj, jediné, čo chcem, je páčiť sa tebe: na inom mi nezáleží. — Mária, nepoškvrnená Matka, daj, aby mojou jedinou pohnútkou bola Láska.

Z celého srdca pros radšej o smrť, o tisíc smrtí, než by si mal uraziť svojho Boha. — Nie však zo strachu pred zaslúženým trestom, ale preto, že Ježiš je a vždy bol k tebe taký dobrý.

Bože môj, kedy ťa už budem milovať, milovať pre teba samého? Ale, Pane, ak sa na to správne pozrieme, aj túžba po večnej odmene je túžbou po tebe, ktorý sa nám dávaš ako odmena.

Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán, hovorí žalmista. — Duchovné víťazstvo, keďže je láskou, musí byť — v malom aj veľkom — túžbou po nekonečne, po večnosti.

Ježišu, nechem myslieť na to, čo bude „zajtra“, pretože nechcem klásť hranice tvojej veľkodušnosti.

Osvoj si myšlienky istého priateľa, ktorý napísal: „Rozmýšľal som o dobrodeniach, ktoré mi Boh preukázal a naplnený vnútornou radosťou by som najradšej kričal aj na ulici, aby sa celý svet dozvedel o mojej synovskej vďačnosti: Otče, Otče! Hoci som nekričal, idúcky som si mnohokrát potichu šepkal: Otče! — presvedčený o tom, že sa mu to páči. — Nič iné nehľadám, len jeho potechu a slávu. Všetko pre neho. Ak túžim po spáse, po posvätení, je to len preto, lebo On to chce. Keď ako kresťan túžim po dušiach, je to preto, lebo On má túto túžbu. Úprimne vravím: nikdy nebudem očakávať odmenu. Neželám si odmenu! Všetko z Lásky!“

Akú nesmiernu lásku k Božej vôli mala chorá žena, ktorej som poskytoval duchovnú útechu! Vnímala svoju dlhú, bolestivú chorobu, čo postihla celé jej telo (nebolo na nej už nič zdravého), ako požehnanie a láskavosť od Ježiša; a hoci bola vo svojej pokore presvedčená, že si zaslúži trest, hrozné bolesti v celom tele neboli trestom, ale milosrdenstvom. — Hovorili sme o smrti. A o nebi. A o tom, čo by povedala Ježišovi a Božej Matke… a ako by „odtiaľ“ mohla pracovať lepšie ako tu… Chcela umrieť, keď to Pán bude chcieť… ale pritom plná radosti zvolala: Bodaj by to bolo už dnes! Uvažovala o smrti s radosťou toho, kto vie, že keď umrie, pôjde k Otcovi.

Neboj sa smrti. Je to tvoja priateľka! — Usiluj sa prijať túto skutočnosť tak, že si často predstavíš svoj hrob: pozri sa, privoňaj si a dotkni sa svojej mŕtvoly, ktorá je stará osem dní a už je v rozklade. — Spomeň si na to najma vtedy, keď ťa telo pokúša.

Ktosi predo mnou otvoril svoju dušu a povedal: „Po tieto dni som uvažoval o smrti ako o odpočinku, aj napriek svojim hriechom. A pomyslel som si, že keby mi niekto povedal: ‚Prišla hodina tvojej smrti‘, plný radosti by som odpovedal: ‚Prišla hodina Života‘“.

Zomrieť je dobrá vec. Ako sa môže veriaci človek báť smrti? Pokým ťa však Pán chce mať na zemi, zomrieť by pre teba bola zbabelosť. Žiť, žiť, trpieť a pracovať pre Lásku — to je tvoja úloha.

Aspoň raz denne si predstav hodinu svojej smrti, aby si v tomto svetle videl každodenné udalosti. — Uisťujem ťa, že táto myšlienka ťa upokojí.

Veľmi si zvážnel, keď som ti povedal: Prijmem smrť, kedy On bude chcieť, ako On bude chcieť a kde On bude chcieť. Zároveň si však myslím, že je príliš „pohodlné“ zomrieť skoro, lebo by sme si mali želať pracovať mnoho rokov pre Neho a kvôli Nemu aj v službe ostatným.

Zomrieť?… Aké pohodlné! — opakujem. — Povedz ako jeden starý a chorý svätý biskup: „Non recuso laborem“ — Pane, pokiaľ ti ešte môžem byť užitočný, neodmietam žiť a pracovať pre teba.

Nechci nič robiť pre svoje zásluhy, ani zo strachu pred útrapami očistca: odteraz a navždy sa snaž všetko, aj to najnepatrnejšie, robiť preto, aby si sa zapáčil Ježišovi.

Vrúcne si želaj, aby ťa naša dobrá a nevyhnutná sestra smrť, keď ti príde preukázať službu priviesť ťa k Bohu, našla oslobodeného od všetkého pozemského.

Keď túžiš po živote a večnom šťastí, nesmieš opustiť loď našej svätej Matky Cirkvi. — Uvažuj: ak opustíš loď, spadneš do vĺn mora, utopíš sa v oceáne; už nebudeš s Kristom, stratíš jeho priateľstvo, ktoré si dobrovoľne prijal, keď si videl, že On ti ho ponúka.

Ježiš prišiel na svet, aby trpel… a aby ľudí zbavil utrpenia — aj pozemského.

Niet krajšej moci, ako slúžiť iným: dobrovoľne slúžiť všetkým dušiam! — Tak možno dosiahnuť veľké pocty: pozemské aj nebeské.

Istý človek s nadprirodzeným pohľadom vo víre bolesti a prenasledovania povedal: „Radšej nech ma bijú tu ako v očistci!“

Ak milujem, pre mňa nebude peklo.

Aké dobré je žiť z Boha! Aké dobré je nechcieť nič iné než jeho slávu!

Ak chceš naozaj dosiahnuť večný život a slávu, nauč sa často zriekať svojich šľachetných osobných ambícií.

Potlač svoje ja do úzadia, či už sa to týka tvojho zdravia, povesti, kariéry, zamestnania, všetkého, čo robíš… Aké je zaťažujúce! Zdá sa, že si zabudol, že „ty“ nemáš nič, že všetko je jeho. — Ak sa niekedy, môžno aj bezdôvodne cítiš pokorený; ak si myslíš, že tvoj názor by mal prevážiť; ak cítiš, že sa v každej chvíli derie na povrch tvoje „ja“, „tvoje veci“, „tvoje“, „tvoje“… buď si istý, že len zabíjaš čas a potrebuješ, aby „bol zabitý“ tvoj egoizmus.

Radím ti, aby si nehľadal chválu ani vtedy, keď si si ju zaslúžil: lepšie je zostať skrytý a takisto, nech aj to najkrajšie a najšľachetnejšie z našich skutkov a z nášho života zostane skryté… Aké nádherné je urobiť sa maličkým! „Deo omnis gloria!“ — Všetka sláva Bohu!

Vo chvíľach žiaľu povedal niekto Pánovi: „Ježišu môj, okrem svojej cti nemám nič, čo by som ti dal! Keby som mal majetok, dal by som ti ho. Keby som mal cnosti, každú jednu z nich by som použil, aby som ti slúžil. Mal som iba svoju česť a tú som ti dal. Buď pochválený! Viem, že v tvojich rukách je v bezpečí!“

Bol som stvorený z hliny a dedičstvom všetkých mojich predkov je zem. — Kto iný okrem Boha si zaslúži chválu?

Keď cítiš, ako v tebe kypí hrdosť — pýcha! — čo ťa núti pokladať sa za nadčloveka, prišla chvíľa zvolať: Nie! A vzápätí pocítiš radosť dobrého Božieho dieťaťa, ktoré má svoje chyby, ale koná aj dobro.

„Sancta Maria, Stella maris“ — Svätá Mária, Hviezda morská, veď nás! — Takto volaj s istotou, pretože žiadna búrka nemôže spôsobiť stroskotanie najsladšieho srdca Panny Márie. Keď uvidíš, že sa blíži búrka a uchýliš sa do pevného útočiska, ktorým je Mária, už

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Táto kapitola v inom jazyku