Práca

Podľa Pavlovho učenia vieme, že máme obnoviť svet duchom Ježiša Krista, že máme Pána umiestniť na vrchol a do vnútra všetkého. — Myslíš si, že to spĺňaš vo svojej práci a povolaní?

Prečo sa neusiluješ premeniť celý svoj život na službu Bohu: prácu a voľný čas, plač i smiech? — Môžeš… a musíš!

Všetky, každé jedno zo stvorení a životných udalostí by bez výnimky mali byť stupienky, ktoré ťa privedú k Bohu a pohnú ťa ho poznávať a milovať, vzdávať mu vďaku a usilovať sa, aby ho aj všetci ostatní poznali a milovali.

Našou povinnosťou je pracovať, pracovať vedome, zodpovedne, s láskou a vytrvalo, bez nedbanlivosti či ľahkovážnosti: pretože práca je Božím prikázaním a Boha, ako hovorí žalmista, je treba poslúchať „in laetitia“, s radosťou!

Pre Krista by sme mali dosiahnuť všetky ušľachtilé ľudské hodnoty.

Kto naozaj miluje, neostáva mu čas, aby hľadal sám seba; nemá priestor pre pýchu a objavuje iba príležitosti, ako slúžiť.

Každá aktivita — či už je z ľudského hľadiska dôležitá alebo nie — by sa ti mala stať prostriedkom, ako slúžiť Pánovi a ľuďom: tam je pravá dimenzia jej dôležitosti.

Vždy a vo všetkom pracuj obetavo, aby si položil Krista na vrchol všetkých ľudských činností.

Odpoveď na milosť je zahrnutá aj v tých najnepatrnejších a najmenej dôležitých veciach každého dňa, ktoré aj napriek tomu majú význam; ten im dáva Láska.

Netreba zabúdať, že dôstojná, šľachetná a čestná ľudská práca sa môže — a musí vyvýšiť do nadprirodzenej roviny a stať sa tak Božím dielom.

Ježiš, náš Pán a vzor, ktorý vyrastal a žil ako jeden z nás, nám odhaľuje, že ľudská existencia — aj tvoja — bežné a obyčajné povinnosti, majú božský, večný zmysel.

Obdivuj dobrotu nášho Boha Otca: nenapĺňa ťa radosťou istota, že tvoj domov, tvoja rodina, tvoja vlasť, ktorú bláznivo miluješ, sú predmetom svätosti?

Dcéra moja, založila si si vlastný domov a chcel by som ti pripomenúť, že vy ženy — dobre to viete — máte veľkú silu, ktorú dokážete zaobaliť do osobitnej jemnosti, aby nebola tak vidno. S touto silou môžete zo svojho manžela a detí urobiť buď služobníkov Boha alebo diabla. — Ty ich navždy urob služobníkmi Boha: Pán počíta s tvojou pomocou.

Dojíma ma, ako apoštol Pavol pomenúva kresťanské manželstvo „sacramentum magnum“ — veľká sviatosť. Aj z toho odvodzujem, že úloha rodičov je nesmierne dôležitá.

- Máte účasť na Božej stvoriteľskej moci; preto je ľudská láska svätá, ušľachtilá a dobrá: je radosťou srdca a Pán vo svojej milujúcej prozreteľnosti chce, aby sme sa jej niektorí dobrovoľne zriekli. — Každé dieťa, ktoré vám Boh zošle, je veľkým Božím požehnaním: nemajte z detí strach!

V rozhovoroch s mnohými manželmi im opakujem, že pokiaľ žijú oni aj ich deti, majú im pomôcť stať sa svätými, vediac, že tu na zemi sa svätým nestane nikto. Môžeme iba bojovať, bojovať, bojovať. — A dodávam: vy, kresťanskí rodičia, ste veľkým duchovným motorom, ktorý svojej rodine dáva Božiu silu na boj, víťazstvo a svätosť. Nesklamte ich!

Neboj sa milovať duše, pre Neho; miluj svojich ešte viac, pretože ak ich budeš milovať toľko, Jeho budeš milovať miliónkrát viac.

„Coepit facere et docere“ — Ježiš začal najprv konať a až potom vyučovať: ty a ja by sme mali dať svedectvo príkladu, pretože nemôžeme žiť dvojitý život: nemôžeme učiť to, čo sami nežijeme. Inými slovami, máme hlásať to, čo sa prinajmenšom usilujeme praktizovať.

Si kresťan: máš povinnosť byť príkladom vo všetkých oblastiach; aj ako občan, dodržiavaním zákonov, ktoré smerujú k spoločnému dobru.

Keď už si taký náročný a aj vo verejných službách vyžaduješ, aby ostatní plnili svoje povinnosti — je to ich povinnosť, hovoríš — premýšľal si už nad tým, ako dodržiavaš pracovný čas a či pracuješ svedomito?

Plň všetky svoje občianske povinnosti a nechci sa žiadnej z nich vyhnúť; uplatňuj tiež všetky svoje práva v prospech spoločného dobra a nerozvážne sa žiadneho z nich nezriekni. — Aj tam máš vydávať svedectvo kresťana.

Ak chceme skutočne posväcovať prácu, musíme nevyhnutne plniť prvú podmienku: pracovať, pracovať dobre!, s ľudskou i nadprirodzenou vážnosťou.

Nech je tvoja láska k blížnemu príjemná: na tvojich perách by nikdy, s rozvážnosťou a prirodzenosťou, hoci by si vo vnútri žialil, nemal chýbať úsmev pre všetkých a služba bez váhania.

Tá polovičná práca je iba karikatúrou obete, ktorú Boh od teba žiada.

Ak tvrdíš, že chceš napodobňovať Krista… a pritom máš veľa voľného času, kráčaš cestou vlažnosti.

Práca v zamestnaní — aj práca v domácnosti je povolaním prvoradého významu — sú svedectvom dôstojnosti ľudského stvorenia; príležitosťou na rozvoj vlastnej osobnosti; putom, ktoré nás viaže k ostatným; zdrojom nášho materiálneho zabezpečenia; prínosom k zlepšeniu spoločnosti, v ktorej žijeme a príspevkom k pokroku celého ľudstva… — Pre kresťana sa táto perspektíva rozširuje a prehlbuje, pretože práca — ktorú Kristus vzal na seba ako vykúpenú a vykupiteľskú realitu — sa stala prostriedkom a cestou k svätosti, konkrétnou, posvätiteľnou a posväcujúcou úlohou.

Pán chcel, aby sme my, jeho deti, ktoré dostali dar viery, prejavovali pôvodný optimizmus stvorenia, „lásku k svetu“, ktorá je v kresťanstve. — Nech ti preto nechýba oduševnenie v tvojej profesionálnej práci, ani ochota budovať dočasné mesto na zemi.

Ostaň bdelý, nech ťa tvoje profesionálne úspechy alebo neúspechy — budú obidvoje! — nenechajú zabudnúť, hoci len dočasne, na to, čo je skutočným cieľom tvojej práce: Božia sláva!

Kresťanská zodpovednosť v práci neznamená len vyplniť si čas, ale pracovať s technickou a profesionálnou kompetenciou… no predovšetkým, s láskou k Bohu.

Aká škoda zabíjať čas, ktorý je Božím pokladom!

Každé čestné povolanie môže a malo by byť posväcované. A tak ani jedno Božie dieťa nemá právo povedať: nemôžem robiť apoštolát.

Z Kristovho skrytého života pre teba vyplýva aj tento dôsledok: nebyť hektický… hoci nemáme času nazvyš! — To znamená, na prvom mieste je vnútorný život. Všetko ostatné, aj apoštolát, je len dôsledkom.

K problémom tohto sveta sa stavaj s nadprirodzeným zmyslom a v súhlase s morálnymi normami, ktoré neohrozujú ani neničia osobnosť, hoci ju usmerňujú. — Tvoj život tak získa strhujúcu silu a ty budeš mať istotu, že kráčaš po správnej ceste.

Boh, náš Pán, ťa chce mať svätým, aby si posväcoval ostatných. — Na to je však potrebné, aby si sa odvážne a úprimne pozrel na seba, na Pána, nášho Boha… a potom, až potom, aby si sa pozrel na svet.

Rozvíjaj svoje ušľachtilé ľudské vlastnosti. Môžu byť začiatkom stavby tvojho posväcovania. Zároveň si uvedom, že — ako som ti to už raz povedal — v službe Bohu treba spáliť všetko, aj to, čo „povedia“, aj to, čo nazývajú cťou, ak je to potrebné.

Potrebuješ formáciu, lebo by si mal mať hlboký zmysel pre zodpovednosť, ktorý podporuje a povzbudzuje angažovanie sa katolíkov vo verejnom živote s úplným rešpektovaním slobody jednotlivca a poukazovaním na to, že všetci majú byť dôslední vo viere.

Tvojou profesionálnou prácou, vykonávanou čo najdokonalejšie, či už ľudsky alebo nadprirodzene, vo svojom zamestnaní môžeš a máš uplatňovať kresťanský prístup.

Ako kresťan máš povinnosť konať, nie stáť bokom, a spolupracovať na tom, aby si slúžil s vernosťou a osobnou slobodou spoločnému dobru.

My, Božie deti, občania rovnakej kategórie ako ostatní, by sme sa mali „bez strachu“ angažovať vo všetkých čestných činnostiach a organizáciách, aby tam bol prítomný Kristus. — Náš Pán nás bude brať na zodpovednosť, ak sa z nedbalosti či pohodlnosti, každý za seba slobodne nebude usilovať podieľať sa na rozhodnutiach a iniciatívach, od ktorých závisí prítomnosť a budúcnosť spoločnosti.

S pocitom hlbokej pokory — veď naša sila pochádza od nášho Boha a nie, ako hovorí žalm, od „vozov a koní“ — sa musíme vytrvalo usilovať, aby v spoločnosti nebolo miestečka, kde by nepoznali Krista.

Slobodne a v súlade s tvojimi sklonmi a dobrými vlastnosťami aktívne a účinne pôsob v čestných, či už oficiálnych alebo súkromných asociáciách svojej krajiny, so skutočnou kresťanskou účasťou. Tieto organizácie nikdy nie sú bezvýznamné pre časné i večné dobro ľudí.

Usiluj sa, aby ľudské inštitúcie a štruktúry, v ktorých pracuješ, či sa pohybuješ s plným občianskym právom, boli v súhlase so zásadami, ktoré vychádzajú z kresťanskej koncepcie života. — Buď si istý, že tak zaistíš ľuďom dôstojné prostriedky na prežitie a mnohým dušiam pomôžeš, aby s Božou milosťou mohli osobne odpovedať na kresťanské povolanie.

Kresťanskou a občianskou povinnosťou je zbožne a kultúrne brániť a podporovať pamiatky roztrúsené po uliciach a cestách — kríže, mariánske obrazy atď. — a rekonštruovať tie, ktoré vandalizmus alebo čas zničili.

Je potrebné sa odvážne postaviť proti „slobodám k zatrateniu“, dcéram roztopaše, vnučkám zlých vášní, pravnučkám dedičného hriechu… ktoré, ako vidno, pochádzajú v priamej línii od samotného diabla.

Z objektívnosti a aby nebolo spôsobenej viac škody, musím trvať na tom, aby sme Božích nepriateľov nepropagovali a nevyvyšovali… ani po ich smrti.

Dnes sa na našu Matku Cirkev útočí aj v sociálnej oblasti a robia tak aj vlády štátov. Preto posiela Boh svoje deti — teba! — aby bojovali a šírili pravdu v týchto otázkach.

Keďže si bežný občan, ani viac, ani menej ako tvoji spoluobčania, práve preto by si mal mať odvahu, niekedy nemalú, aby si „rukolapne“ vyjadril svoju vieru: nech vidia tvoje dobré skutky a motívy, ktoré ťa k nim vedú.

Božie dieťa — ty! — nemá mať strach žiť vo svojom vlastnom prostredí, či už profesionálnom alebo spoločenskom, lebo nikdy nie je samo. — Pán, náš Boh, ktorý ťa neustále sprevádza, ti dá prostriedky, aby si mu bol verný a iných pritiahol k nemu.

Všetko z lásky! To je cesta k svätosti, ku šťastiu. — Pristupuj s týmto pohľadom k tvojim intelektuálnym úlohám, najvyšším duchovným i čisto pozemským veciam, ktorými sa musíme zaoberať všetci, a budeš žiť pokojne a radostne.

Ako kresťan môžeš v hraniciach dogmy a morálky ustúpiť vo všetkom osobnom, a urobiť tak z celého srdca… avšak v tom, čo je Ježiša Krista, ustúpiť nemôžeš!

Keď máš prikazovať, neponižuj: rob to jemne; rešpektuj intelekt a vôľu toho, kto ťa poslúcha.

Logicky potrebuješ využívať pozemské prostriedky. — Avšak veľmi sa usiluj byť odpútaný od všetkého pozemského, aby si ich skutočne mohol využívať v službe Bohu a ľuďom.

Treba naozaj všetko plánovať? — spýtal si sa ma. — Áno, je potrebné konať s rozvahou, maj však na mysli, že ľudské plány, náročné či obyčajné, môžu skončiť nepredvídateľne…, a že kresťan by sa nemal vzdávať nádeje, ani viery v Božiu prozreteľnosť.

Tvoja práca nech smeruje k Bohu: nič iné by ťa pri nej nemalo viesť, iba úsilie jej zbožštenia: tak sa pozemské stane božským a dočasné večným.

Skutky v službe Bohu sa nikdy nestratia pre nedostatok peňazí: stratia sa pre nedostatok ducha.

Nenapĺňa ťa radosťou, že tak zblízka pociťuješ Ježišovu chudobu?… Aké pekné je zriekať sa aj potrebných vecí. Ale ako On: v skrytosti a mlčky.

Úprimná nábožnosť, skutočná láska k Bohu nás vedie k práci, k plneniu si — hoci je to namáhavé — povinností každého dňa.

Často sa poukazuje na nebezpečenstvo vonkajších skutkov, ktorým chýba vnútorný život: takisto by sa však malo poukazovať na nebezpečenstvo vnútorného života — ak taký vôbec môže existovať — bez skutkov.

Vnútorný boj nás nevzďaľuje od našich časných povinností: vedie nás plniť ich lepšie!

Tvoj život nie je opakujúcim sa sa sledom rovnakých činností, pretože tá, čo nasleduje, má byť čestnejšia, účinnejšia, láskyplnejšia než tá predtým. Každý deň nové svetlo a nová radosť — pre neho!

Každý deň urob všetko, čo môžeš, aby si Boha „spoznal“, mal s ním vzťah, každým okamihom sa čoraz viac doňho zamiloval a nemyslel na nič iné, ako na jeho Lásku a slávu. — Podarí sa ti to, dieťa moje, ak ani za nič neopustíš svoje chvíle modlitby, prežívanie Božej prítomnosti (prostredníctvom strelných modlitieb a duchovných svätých prijímaní, ktoré ťa povzbudia), sústredenú účasť na svätej omši a svoju prácu, ktorú dobre dokončíš z lásky k nemu.

Pri všetkom rešpekte, nikdy nebudem zdieľať mienku tých, čo oddeľujú modlitbu od aktívneho života, akoby boli nezlučiteľné. — My, Božie deti, máme byť kontemplatívne: máme byť osobami, ktoré uprostred ruchu okolitého sveta dokážu v sústavnom rozhovore s Pánom nájsť ticho duše; čo vedia vzhliadnuť k Pánovi ako k priateľovi, ktorého milujú do zbláznenia.

Skutočne zbožný človek si plní svoje povinnosti v zamestnaní čo najdokonalejšie, lebo vie, že jeho práca je modlitba, ktorá sa vznáša k Bohu.

Opakujem, že naše postavenie Božích detí nás privedie k tomu, že budeme mať kontemplatívneho ducha uprostred všetkých svetských aktivít; prostredníctvom modlitby, umŕtvovania, náboženskej a profesionálnej kultúry budeme spĺňať naše povolanie: čím viac sme zo sveta, tým viac by sme mali byť Božími.

Čisté zlato a diamanty sa nachádzajú iba v hlbinách zeme, nedostaneme sa k nim len tak. — Tvoja práca posväcovania — tvoja aj ostatných — závisí od tejto horlivosti, radosti, tvojej skrytej, každodennej a obyčajnej práce.

Pre náš každodenný život potrebujeme oveľa väčšiu moc ako mal slávny kráľ Midas, ktorý premieňal na zlato všetko, čoho sa dotkol. — My máme z lásky premieňať našu ľudskú, každodennú prácu na Božie dielo, ktoré sa dvíha až k nebu.

Keď budeš chcieť, v tvojom živote sa môže všetko stať obetou Pánovi, príležitosťou na rozhovor s tvojím nebeským Otcom, ktorý má pre nás vždy pripravené nové svetlá.

Pracuj s radosťou, pokojom a v Božej prítomnosti: dôjdeš až do konca, a hoci ťa premôže únava, prekonáš ju… a tvoje skutky potešia Boha.

Počas dňa nepreruš dialóg s Pánom. Aj tvoje zamestnanie ti na to má poskytnúť námet. — V duchu sa postav pred svätostánok… a ponúkni Pánovi prácu, ktorú práve robíš.

Zo svojho pracoviska často vysielaj svoje srdce k Pánovi, k svätostánku, aby si mu bez zvláštnych vecí povedal: Ježišu môj, milujem ťa. — Nemaj strach nazývať ho tak — Ježišu môj — a často mu to opakovať.

Istý kňaz sa chcel takto pohrúžiť do modlitby, zatiaľ, čo odriekal breviár: „Chcem sa modliť tak, ako sa modlia svätí a potom vyzvem svojho anjela strážneho, aby so mnou spieval na Pánovu chválu.“ — Vyskúšaj tento spôsob pre tvoju ústnu modlitbu, a aby si lepšie prežíval Božiu prítomnosť vo svojej práci.

Boh ťa povolal na konkrétnu cestu: vydať sa na všetky križovatky tejto zeme, tým, že budeš vykonávať svoju profesionálnu prácu zahĺbený do Boha.

Nikdy nestrácaj z očí nadprirodzený zmysel. — Naprav svoj úmysel, tak, ako sa napráva kurz lode na mori: s pohľadom na hviezdu, s pohľadom na Máriu. A tak budeš mať istotu, že vždy doplávaš do prístavu.

Táto kapitola v inom jazyku