Čakáš na víťazstvo, na koniec boja... a neprichádza? — Ďakuj Bohu tak, akoby si už dosiahol tento cieľ a obetuj mu svoju netrpezlivosť: “Vir fidelis loquetur victoriam” — kto ostáva verný, dosiahne víťazstvo.

Sú chvíle, keď sa cítiš — zbavený jednoty s Pánom, ktorú ti dávala vytrvalá modlitba, ešte spíš — akoby si protirečil Božej vôli. — Je to slabosť a ty to dobre vieš: miluj Kríž; nedostatok toľkých vecí, ktoré celý svet považuje za potrebné; prekážky, ktoré treba prekonať, aby si sa vydal na cestu alebo počas nej; tvoju vlastnú malosť a duchovnú úbohosť. — Obetuj — činorodo a ochotne — to, čo je tvoje, čo patrí tvojim bratom: z ľudského hľadiska to nie je málo, z nadprirodzeného pohľadu to nie je nič.

Občas mi niekto povedal nasledovné: Otče, keď sa cítim unavený a chladný; keď sa modlím alebo robím inú normu zbožnosti, cítim sa, akoby som hral komédiu... — Tomuto priateľovi — aj tebe, ak si náhodou v tej istej situácii — odpovedám: komédia? Výborne, dieťa moje! Hraj komédiu! Pán je tvojím divákom! Otec, Syn a Duch Svätý, celá Najsvätejšia Trojica sa na nás pozerá vo chvíľach, keď “hráme komédiu.” — Aké pekné je takéto vystupovanie pred Bohom, z lásky, z túžby potešiť ho, keď sa nám nič nechce! Byť Božím trubadúrom! Aká krásna je modlitba z lásky, s obetou, bez osobného uspokojenia, len aby sme Pána potešili! — To je pravé žitie z Lásky.

Srdce, ktoré nezriadene miluje veci tohto sveta, je akoby bolo spútané reťazou — alebo iba jemnou nitkou, ktorá mu zabraňuje povzniesť sa k Bohu.

“Bdejte a modlite sa, aby ste neprišli do pokušenia!...” Je neuveriteľné vidieť, ako je možné zanedbať Boží príkaz kvôli prchavej vidine!

Vlažný apoštol je veľkým nepriateľom duší.

Jasným dôkazom vlažnosti je nedostatok nadprirodzenej “tvrdohlavosti”, nedostatok pevnosti vytrvalo pracovať, kým nepoložíme posledný kameň.

Sú srdcia, ktoré sú tvrdé, ale zato šľachetné; ktoré keď sa priblížia k teplu Ježišovho srdca, roztavia sa ako bronz v slzách lásky a ľútosti. Zapália sa! — Naopak, vlažní majú srdcia z blata, z biedneho kusu tela... ktoré sa rozdrobia, rozpadnú na prach. Veľmi smutné. — Modli sa so mnou: Ježišu náš, odvráť od nás vlažnosť! Nechceme byť vlažní!

Všetka dobrota, všetka nádhera, všetok majestát, všetka krása a všetka milosť zdobia našu Matku. — Nenapĺňa ťa láskou vedomie mať takúto Matku?

Sme zamilovaní do Lásky. Preto Pán nechce, aby sme boli suchí a meraví ako nejaká vec bez života: chce nás mať roznietených jeho láskou!

Vieš si vysvetliť toto zdanlivé protirečenie? Istý človek si v tridsiatke zapísal do denníka: “Už nie som mladý.” Neskôr, keď už mal vyše štyridsať, si opäť napísal: “Ostanem mladý až do osemdesiatky: ak zomriem skôr, budem si pripadať, akoby som svoj život nevyužil.” — Napriek svojim rokom sa cítil mladý: bola to zrelá mladosť Lásky.

Ako len rozumiem otázke, ktorú si kládol istý človek zamilovaný do Boha: bola alebo je vo mne smietka niečoho, čo ťa nepotešilo, niečoho, čo by ťa, Pane, láska moja, mohlo bolieť? — Pros svojho nebeského Otca, aby nás obdarúval neustálou náročnosťou lásky.

Videl si, s akou láskou, s akou dôverou pristupovali ku Kristovi jeho priatelia? Lazárove sestry mu so všetkou prirodzenosťou vyčítali jeho neprítomnosť: veď sme ti povedali, čo sa deje! Keby si bol býval tu!... — Pokojne sa mu zdôver: Nauč ma, Pane, správať sa k tebe s rovnakou priateľskou láskou ako Marta, Mária a Lazár; ako prví Dvanásti, hoci ich pohnútky nasledovať ťa neboli príliš nadprirodzené.

Ako rád pozorujem Jána, ktorý skláňa hlavu na Kristovu hruď! — Je to ako láskyplné sklonenie sa rozumu, hoci nás to stojí úsilie, aby sa zapálil v ohni Kristovho srdca.

Boh ma miluje... Apoštol Ján píše: “Milujme Boha, lebo on nás prvý miloval.” Navyše Ježiš sa aj napriek našim neodškriepiteľným slabostiam obracia na každého jedného, aby sa nás ako Petra opýtal: “Šimon, syn Jánov, miluješ ma väčšmi ako títo?”... Je načase odpovedať: “Pane, ty vieš všetko; ty vieš, že ťa mám rád.” A pokorne dodať: pomôž mi milovať ťa viac, rozhojni moju lásku!

“Láska, to sú skutky, a nie sladké slová.” Skutky, skutky! — Predsavzatie: budem ti často opakovať, že ťa milujem — koľkokrát som to už dnes povedal! — ale s tvojou milosťou to bude môj život, veľavravné mlčanie maličkostí každého dňa, čo bude volať k tebe a dokazovať ti moju lásku.

Nedokážeme Ježišovi prejaviť tú istú nežnú pozornosť, ktorú niektorí drsní ľudia, kresťania, každodenne preukazujú biednemu stvoreniu: svojej manželke, dieťaťu, priateľovi; biednym ako oni sami. — Táto skutočnosť by nás mala prebudiť.

Božia láska je taká príťažlivá, že jej rast v živote kresťana nepozná hranice.

Nesmieš sa správať ako vzdorovité dieťa alebo ako blázon. — Musíš byť silný, Božie dieťa: s pevným charakterom v práci a spoločenskom živote, natoľko v Božej prítomnosti, že sa budeš usilovať o dokonalosť aj v tých najmenších detailoch.

Keď sa vykonáva len prísna spravodlivosť, ľudia sa môžu cítiť dotknutí. — Preto nech ťa vždy vedie láska k Bohu, ktorá dodá spravodlivosti balzam lásky k blížnemu a očistí pozemskú lásku. — Keď si prizveme Boha, všetko dostáva nadprirodzený rozmer.

Miluj Pána vášnivo. Miluj ho do zbláznenia! Pretože, kde je láska — odvážim sa povedať — predsavzatia sú nepotrebné. Moji rodičia — pomysli si na tých tvojich — si nemuseli dávať žiadne predsavzatia, aby ma milovali a ako veľkoryso mi dávali svoju lásku v každodenných maličkostiach! — Boha môžeme a mali by sme milovať svojím ľudským srdcom.

Láska je obeta; a obeta z lásky je šťastie.

Odpovedaj si: koľkokrát za deň ťa tvoja vôľa žiada, aby si pozdvihol svoje srdce k Bohu a obetoval mu svoje city a skutky? — Je to dobrý spôsob, ako overiť intenzitu a kvalitu tvojej lásky.

Dieťa, buď presvedčené o tom, že Boh má právo nám povedať: myslíš na mňa? Si v mojej prítomnosti? Hľadáš ma ako svoju posilu? Hľadáš ma ako svetlo svojho života, svoju výzbroj... svoje všetko? — Preto sa opätovne utvrď v tomto predsavzatí: v časoch, ktoré ľudia nazývajú dobrými, budem volať: Pane! V časoch, ktoré ľudia nazývajú zlými, takisto budem volať: Pane!

Nikdy nestrácaj zmysel pre nadprirodzeno. Hoci so všetkou krutosťou uvidíš vlastné úbohosti, svoje zlé náklonnosti — blato, z korého si bol stvorený — Boh s tebou počíta.

Buď vždy a všade prirodzený ako iní ľudia v tvojom okolí, pritom však pozdvihni každý okamih dňa do nadprirodzenej sféry.

Na to, aby sme mohli posudzovať veci s čistým úmyslom, je treba mať čisté srdce, horlivosť pre Božie veci a lásku k ľuďom bez predsudkov. — Uvažuj o tom!

Počúval som, ako sa známi medzi sebou rozprávajú o svojich rádiových prijímačoch. Mimovoľne som tému rozhovoru aplikoval do duchovnej roviny: máme veľa, dokonca príliš veľa uzemnení a zabudli sme na anténu vnútorného života... — Toto je príčina, prečo sa tak málo ľudí stýka s Bohom: kiež by nám nikdy nechýbala nadprirodzená anténa.

Malichernosti a maličkosti, ktorým nie som nič dlžný, ani od nich nič nečakám, zamestnávajú moju pozornosť viac ako môj Boh? S kým som, ak nie som s Bohom?

Povedz mu: Pane, chcem iba to, čo ty. A keby ma to, o čo ťa v tieto dni prosím, čo i len o milimeter oddialilo od tvojej vôle, nedaj mi to.

Tajomstvo účinnosti je v zbožnosti, úprimnej zbožnosti: tak bude celý tvoj deň s Ním.

Predsavzatie: “udržiavať”, podľa možnosti neprerušene, priateľstvo, láskyplný a poddajný vzťah s Duchom Svätým. “Veni, Sancte Spiritus...!” — Príď, Duchu Svätý, prebývať do mojej duše!

Opakuj z celého srdca a zakaždým s väčšou láskou — najmä vtedy, keď si v blízkosti svätostánku či máš Pána vo svojej hrudi: “Non est qui se abscondat a calore eius” — pred jeho žiarou sa nič ukryť nemôže. Nech sa pred tebou neskrývam, nech ma naplní oheň tvojho Ducha!

“Ure igne Sancti Spiritus!” — zapáľ ma ohňom Ducha svätého!, voláš. A dodávaš: moja úbohá duša sa musí čím skôr povzniesť k letu... a jej let nesmie skončiť prv ako spočinie v Pánovi! — Dobre, že si to želáš. Budem sa za teba veľmi modliť k Tešiteľovi; neustále ho budem vzývať, aby prebýval v hlbinách tvojho bytia a aby všetkým tvojim skutkom, slovám, myšlienkam a túžbam vtlačil pečať nadprirodzeného.

Pri slávení sviatku povýšenia Svätého kríža si z celej duše prosil Pána, aby ti udelil milosť “povýšiť” svätý kríž vo svojich zmysloch a schopnostiach... Nový život! Pečať, čo potvrdí pevnosť a pravosť tvojho poslania... celé tvoje bytie na kríži! — Uvidíme, uvidíme.

Umŕtvovanie má byť stále ako tlkot srdca: tak budeme pánmi nad sebou a budeme vedieť uskutočňovať lásku Ježiša Krista s našimi blížnymi.

Milovať kríž znamená vedieť sa z lásky ku Kristovi ochotne obetovať, hoci by to bolo ťažké, či práve preto, že je to ťažké... zo skúsenosti vieš, že sa to dá zlúčiť.

Kresťanská radosť nie je fyziologická: jej základ je nadprirodzený a stojí nad chorobou i protivenstvami. — Radosť nie je hlučná veselosť ľudovej zábavy. — Pravá radosť je niečo vnútornejšie: niečo, čo nás robí pokojnými a radostnými, hoci tvár ostáva vážna.

Napísal som ti: hoci viem, že ide len o súčasť bežnej konverzácie, cítim sa nepríjemne, keď počujem, že ľudia nazývajú krížom ťažkosti, ktoré pochádzajú iba z osobnej pýchy. Tieto ťažkosti nie sú ani krížom, ani ozajstným krížom, pretože nie sú Kristovým krížom. — Preto bojuj proti vymysleným ťažkostiam, ktoré ani zďaleka nemajú Kristovu pečať: zbav sa všetkých prevlekov vlastného ja!

Aj počas dní, keď sa zdá, že strácame čas, je možné v próze tisícich malých každodenných detailov nájsť dostatok poézie na to, aby sme sa cítili ako na kríži: na kríži bez vzbudzovania pozornosti.

Nech tvoje srdce nelipne na pominuteľných veciach: napodobňuj Krista, ktorý sa pre nás stal chudobným a nemal kde ani hlavu skloniť. — Pros ho, aby ti uprostred sveta umožnil skutočné, neobmedzené odpútanie sa.

Jasným znakom odpútanosti je nepovažovať — ale skutočne! — žiadnu vec za svoju.

Ten, kto úprimne žije vieru, vie, že pozemské dobrá sú iba prostriedky a používa ich veľkodušne, hrdinsky.

Zmŕtvychvstalý, oslávený Kristus sa zbavil všetkého pozemského, aby sme my ľudia, jeho bratia a sestry, rozmýšľali, od čoho by sme sa mali odpútať.

Milujme Božiu Matku: nikdy ju nebudeme milovať dostatočne! — Veľmi ju miluj! — Nech ti nestačí, že niekde postavíš jej obraz a budeš ho uctievať, alebo sa k nej modliť strelné modlitby — ale že jej ponúkneš — vo svojom statočnom živote — malú obetu každý deň, aby si jej prejavil svoju lásku a lásku, ktorou by sme chceli, aby ju milovalo celé ľudstvo.

Toto je skutočné kresťanstvo: obeta a láska — láska k Bohu a pre lásku k Bohu aj láska k blížnemu, založená na obete.

Ježišu, s dôverou hľadám útočisko v tvojom náručí, skláňam hlavu na tvoju láskyplnú hruď, moje srdce spočíva na tvojom srdci: vo všetkom chcem to, čo chceš ty.

Dnes, keď je prostredie plné neposlušnosti, klebiet, nevraživosti a intríg, musíme viac ako inokedy milovať poslušnosť, úprimnosť, vernosť, jednoduchosť: to všetko s nadprirodzeným zmyslom, ktorý nás urobí ľudskejšími.

Hovoríš, že áno, že si pevne rozhodnutý nasledovať Krista. — Dobre, ale potom kráčaj Kristovým krokom, nie svojím!

Pýtaš sa, čo je základom našej vernosti. — Poviem ti veľmi stručne, že vernosť vychádza z lásky k Bohu, ktorá nám umožňuje prekonať všetky prekážky: egoizmus, pýchu, únavu, netrpezlivosť... — Človek, ktorý miluje, šliape sám po sebe; vie, že aj keby miloval celou svojou dušou, stále nemiluje dosť.

Rozprávali mi — a ja to hovorím vám, lebo je to veľmi pekné — že jedna rehoľníčka z Aragonu takto ďakovala Bohu za jeho otcovskú dobrotu: “Aký je bystrý: nič mu neujde.”

Ty — ako všetky Božie deti — takisto potrebuješ osobnú modlitbu: dôverný, bezprostredný kontakt s naším Pánom, rozhovor vo dvojici, tvárou v tvár, bez skrývania sa v anonymite.

Prvým predpokladom modlitby je vytrvalosť, druhým pokora. — Buď sväto tvrdohlavý, maj dôveru. Mysli na to, že Pán, keď ho žiadame o niečo dôležité, možno chce, aby sme ho prosili mnoho rokov. Naliehaj!... no zakaždým s väčšou dôverou.

Buď vytrvalý v modlitbe, tak, ako nám radí náš Učiteľ. Tento postoj bude zdrojom tvojho pokoja, radosti, vyrovnanosti a vďaka tomu aj tvojej ľudskej i nadprirodzenej účinnosti.

Na mieste, kde sa ozývala vrava a hudba, vytryskla v tvojej duši modlitba a cítil si nevysvetliteľnú útechu. Ukončil si ju slovami: Ježišu, nechcem útechu. Chcem teba.

Tvoj život by mal byť neustálou modlitbou, nikdy nekončiacim rozhovorom s Pánom: či sú veci príjemné alebo nepríjemné, ľahké či ťažké, všedné alebo mimoriadne... Vždy a ihneď ti musí prísť na myseľ rozhovor s tvojím Bohom Otcom, hľadajúc ho v strede svojej duše.

Stíšiť sa v modlitbe, v rozjímaní je také ľahké! Ježiš nás nenecháva čakať v predsieni: je to On, kto čaká. — Stačí, keď povieš: Pane, chcem sa modliť, chcem byť s tebou! A už si v Božej prítomnosti, v rozhovore s ním. — Navyše, Boh ťa časovo neobmedzuje: necháva to na teba. Počúva ťa nie desať či pätnásť minút, ale hodiny, celý deň! A on je ten, ktorý je: Všemohúci, Vševediaci.

Vo vnútornom živote, podobne ako v láske, je treba byť vytrvalý. — Áno, máš vždy nanovo rozjímať o tých istých témach, naliehať, až kým neobjavíš to, čo už dôverne poznáš. — Ako to, že som predtým nevidel tak jasne? — kladieš si prekvapenú otázku. — Jednoducho preto, že sme niekedy ako kamene, po ktorých steká voda, ale nevnikne do nich ani kvapka. — Preto je potrebné nanovo rozmýšľať o tom istom, čo nikdy nie je to isté! — aby sme boli schopní prijať Božie požehnania.

Pri svätej oltárnej obeti kňaz berie do rúk telo nášho Pána a kalich jeho krvi, pozdvihuje ich nad všetky veci na tejto zemi a hovorí: “Per Ipsum, et cum Ipso, et in Ipso,” — skrze moju Lásku, s mojou Láskou, v mojej Láske. — Zjednoť sa s týmto jeho gestom. Ešte viac: zabuduj túto skutočnosť do svojho života.

Evanjelista rozpráva o tom, ako sa Ježiš po vykonaní zázraku, keď ho ľudia chceli korunovať za kráľa, utiahol do ústrania. — Pane, ty, ktorý nám dávaš účasť na zázraku Eucharistie: prosíme ťa, neskrývaj sa, ostaň s nami, aby sme ťa videli, aby sme sa ťa dotýkali, aby sme ťa cítili, aby sme navždy chceli zostať s tebou, aby si bol Kráľom našich životov a činov.

Stýkaj sa s troma Božskými osobami, s Bohom Otcom, s Bohom Synom a s Bohom Duchom Svätým. A cesta k Najsvätejšej Trojici vedie cez Máriu.

Nemá živú vieru ten, kto nežije v odovzdaní sa Kristovi.

Každý kresťan musí hľadať Krista a stýkať sa s ním, aby ho mohol milovať vždy viac. — Je to ako so snúbencami: musia byť často spolu, lebo keď sa dvaja ľudia nevídajú, nemôžu jeden druhého milovať. A náš život je Láska.

Pokojne rozmýšľaj o svätom hneve Učiteľa, keď videl, ako sa v jeruzalemskom chráme zaobchádzalo s vecami jeho Otca. — Je to príučka, aby si nikdy nezostal ľahostajný, ani zbabelý, keď sa nezaobchádza s úctou s tým, čo je Božie!

Zamiluj sa do Kristovho najsvätejšieho človečenstva. — Nenapĺňa ťa radosťou, že chcel byť ako jeden z nás? Ďakuj mu za tento vrchol jeho dobroty!

Prišiel Advent. Aký dobrý čas, aby sme si obnovili úprimnú túžbu, očakávanie a nedočkavosť po Kristovom príchode! Po jeho každodennom príchode do tvojej duše v Eucharistii! “Ecce veniet!” — Hľa, prichádza!, povzbudzuje nás Cirkev.

Vianoce. Spievajú: “Venite, venite...” — Ponáhľajme sa, už sa narodil. — A potom, čo sme sa prizerali, ako sa Mária a Jozef starajú o Dieťa, odvážim sa ti navrhnúť: pozri sa naňho znovu, pozeraj sa naň bez prestania.

Hoci nás to bolí — a prosím Boha, aby v nás túto bolesť zväčšil — ty a ja sme sa tiež zúčastnili na Kristovej smrti, pretože hriechy ľudí boli údermi kladiva, ktoré ho klincami pribili na kríž.

Svätý Jozef. Nemôžeme milovať Ježiša a Máriu, ak nemilujeme aj svätého Patriarchu.

Pozri, koľko dôvodov je na to, aby sme uctievali svätého Jozefa a učili sa z jeho života: bol mužom silnej viery..., staral sa o svoju rodinu, Ježiša a Máriu, namáhavou prácou..., chránil čistotu Márie, ktorá bola jeho manželkou..., mal v úcte — miloval! — Božiu slobodu, ktorá si nielenže vyvolila Pannu Máriu za Matku, ale aj jeho za jej manžela.

Svätý Jozef, náš Otec a Pán, panenský a prečistý, ktorý si si zaslúžil nosiť dieťa Ježiša v náručí, kúpať ho a objímať: nauč nás správať sa k nášmu Bohu, byť čistými a zaslúžiť si byť druhým Kristom. — A pomáhaj nám vytvárať a odkrývať, ako to robil Kristus, — skryté a zároveň jasné — Božie cesty na zemi, aby sme mohli ľuďom ohlasovať, že už tu na zemi môžu rozvíjať netušenú duchovnú silu.

Veľmi miluj svätého Jozefa, miluj ho celou dušou, lebo je to on, kto spolu s Ježišom najviac miloval svätú Máriu a mal najužší vzťah k Bohu: on ho najviac miloval po našej Matke. — Zaslúži si tvoju lásku a vzťah k nemu ti veľmi pomôže, pretože on je učiteľom vnútorného života a veľa môže dosiahnuť u Pána a Božej Matky.

Panna Mária. Kto môže byť lepšia učiteľka lásky k Bohu ako táto Kráľovná, Pani, Matka, ktorá je najužšie spojená s Najvätejšou Trojicou? Dcéra Boha Otca, Matka Boha Syna, Nevesta Boha Ducha Svätého a zároveň aj naša Matka. — Osobne ju pros o orodovanie.

Staneš sa svätým, ak máš lásku, ak vieš robiť veci, čo ľuďom robia radosť a nie sú urážkou Boha, hoci je to ťažké.

Svätý Pavol nám ukazuje cestu citlivej lásky: “Alter alterius onera portate et sic adimplebitis legem Christi” — Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon. — Je to tak aj v tvojom živote?

Náš Pán Ježiš Kristus natoľko miloval ľudí, že sa stal človekom, vzal na seba našu prirodzenosť a žil v každodennom kontakte s chudobnými a bohatými, so spravodlivými a hriešnikmi, s mladými a starými, s pohanmi a židmi. Žil v neustálom dialógu so všetkými: s tými, ktorí ho milovali, s tými, ktorí neustále hľadali spôsob, ako prekrútiť jeho slová, aby ho odsúdili. — Usiluj sa aj ty správať ako Pán.

Láska k Bohu a skrze ňu k ľuďom nás vedie milovať všetkých, chápať, ospravedlňovať, odpúšťať... — Naša láska by mala zakryť to množstvo ľudských nedostatkov a bied. Musíme milovať úžasnou láskou, “veritatem facientes in caritate”, obhajovať pravdu a pritom nikoho neraniť.

Keď ti hovorím o “dobrom príklade”, chcem ti pripomenúť, že musíš mať porozumenie a vedieť odpúšťať, a tak naplniť svet pokojom a láskou.

Často sa sám seba spytuj: usilujem sa zdokonaliť v prejavovaní lásky svojim blížnym?

Keď kážem o tom, že by sme mali byť kobercom, po ktorom môžu iní mäkko kráčať, nie je to iba pekná fráza: má to byť skutočnosť! — Je to ťažké, tak ako je ťažká svätosť; ale je to aj ľahké — a to prízvukujem — lebo svätosť môže dosiahnuť každý.

Uprostred toľkého egoizmu a ľahostajnosti — každý sa zaoberá iba sebou! — spomínam si na drevené osliatka, ktoré bežia po písacom stole, silné a statné... — Jedno stratilo nohu. Klusalo však ďalej, lebo sa opieralo o iné.

My katolíci — pri ochrane pravdy, bez ústupčivosti — by sme sa mali usilovať vytvoriť ovzdušie vzájomnej lásky, spolužitia, ktoré vylúči každú formu nenávisti a zloby.

V kresťanovi, Božom dieťati, tvoria priateľstvo a láska jedinú realitu: sú Božím svetlom, ktoré zohrieva.

Praktizovanie bratského napomenutia, ktoré vychádza z Evanjelia, je dôkazom nadprirodzenej lásky a dôvery. — Buď zaň povďačný, keď ho dostaneš a nezabúdaj ho tiež praktizovať vo svojom okolí.

Keď je napomenutie potrebné či nevyhnutné, musíme rátať s bolesťou toho, kto ho prijíma, aj s bolesťou toho, kto napomína. — Nech však táto skutočnosť nie je pre teba zámienkou, aby si sa mu vyhol.

Buď tesne spojený s tvojou Matkou Pannou Máriou. — Musíš byť vždy spojený s Bohom: hľadaj jednotu s ním aj s jeho požehnanou Matkou.

Dobre ma počúvaj: žiť vo svete a byť zo sveta neznamená byť svetácky.

Mal by si byť ako žeravé uhlie, ktoré zapáli všetko, čoho sa dotkne; alebo sa, prinajmenšom, usiluje zvýšiť duchovnú teplotu ľudí vo svojej blízkosti, tým, že ich privedie k žitiu intenzívneho kresťanského života.

Boh chce, aby sa jeho diela, zverené ľuďom, rozvíjali vďaka modlitbe a umŕtvovaniu.

Základ všetkej našej občianskej activity — ako katolíckych občanov — je intenzívny vnútorný život, je to, že sme skutočne mužmi a ženami, ktorí sú každý deň v nepretržitom dialógu s Bohom.

Keď si s nejakým človekom, musíš vidieť dušu: dušu, ktorej je treba pomôcť, dušu, ktorú je treba pochopiť, s ktorou je treba spolunažívať a ktorú je treba spasiť.

Chceš byť za každú cenu samotár, ktorý všetko robí len podľa seba, vedený jedine svojím vlastným úsudkom... a už je to tu, ovocie sa volá “neplodnosť.” — Dieťa moje, ak svoj úsudok nepodriadiš, ak si pyšný, ak sa venuješ “svojmu” apoštolátu, budeš pracovať celú noc — celý tvoj život bude nocou! — a na svitaní nájdeš siete prázdne.

Myslieť na Kristovu smrť sa pre nás stáva pozvaním sústrediť sa na naše každodenné povinnosti s absolútnou čestnosťou a vziať vážne vieru, ktorú vyznávame. — Nech je to pre nás príležitosťou ešte viac sa vhĺbiť do Božej lásky, aby sme ju — slovami i skutkami — mohli priblížiť ľuďom.

Ako kresťan — ktorým si a ktorým by si mal byť v každej chvíli — sa usiluj, aby v tvojich ústach vždy vládlo nadprirodzené Božie slovo, ktoré pohýňa, podnecuje a je výrazom tvojho angažovaného života.

Keď sa nadriadení usilujú vyhnúť bolesti z napomenutia, ospravedlňujúc sa tým, že by dotyčný trpel, skrýva sa za tým veľká pohodlnosť a často aj veľký nedostatok zodpovednosti. — Možno si ušetria v živote nejaké tie nepríjemnosti... dávajú však do hry svoje večné šťastie — aj blaho iných, pretože zanedbanie povinnosti karhať je ozajstný hriech.

Svätý človek je pre mnohých “nepohodlný.” To však neznamená, že musí byť neznesiteľný. — Jeho horlivosť by nikdy nemala byť trpká; jeho napomenutia by nikdy nemali zraňovať; jeho príklad by nikdy nemal byť morálnou fackou blížnemu.

Mladý kňaz sa zvykol obracať na Ježiša slovami apoštolov: “Edissere nobis parabolam” — vysvetli nám podobenstvo. A dodával: Učiteľu, vlož do našich duší jasnosť tvojho učenia, aby bolo vždy prítomné v našich životoch i v našich skutkoch... a aby sme ho mohli odovzdávať iným. — Aj ty povedz Pánovi to isté.

Maj vždy odvahu — ktorá je pokorou a službou Bohu — vysvetľovať pravdy viery také, aké sú, bez ústupkov a dvojznačností.

Pre katolíka niet iného postoja ako vždy obhajovať autoritu pápeža a byť ochotný korigovať vlastnú mienku v súlade s učením Cirkvi.

Už veľmi dávno sa ma niekto netaktne opýtal, či my, čo sme sa dali na kňazskú dráhu, dostaneme v starobe dôchodok... Keď som mu neodpovedal, on nemiestne zopakoval otázku. — Potom mi napadla odpoveď, ktorú aj teraz pokladám za správnu: kňazstvo nie je kariéra, je to apoštolát! — A tak to cítim. Preto som chcel tieto slová aj zaznamenať, aby sme s Božou pomocou nikdy nezabudli na tento rozdiel.

Mať katolíckeho ducha znamená niesť na svojich pleciach starosť o celú Cirkev, nielen o túto či tamtú konkrétnu vec. Preto sa má naša modlitba rozprestrieť od severu na juh, od východu na západ s veľkorysou žiadosťou. — Potom lepšie pochopíš zvolanie — strelnú modlitbu — jedného priateľa, keď videl nedostatok lásky toľkých k našej svätej Matke: bolí ma Cirkev!

Svätý Pavol napísal, že “má zodpovednosť za všetky obce.” Tento vzdych Apoštola pripomína všetkým kresťanom, takisto tebe, položiť k nohám neveste Kristovej, svätej Cirkvi, všetko, čo sme a čo dokážeme, milovať ju najvernejšou láskou, aj za cenu straty majetku, cti a života.

Neľakaj sa — a pokiaľ je to v tvojich silách — reaguj na sprisahanie mlčania, ktorým chcú umlčať Cirkev. Jedni nedovolia, aby bolo počuť jej hlas, iní nedovolia, aby bolo vidno príklad tých, čo ju hlásajú skutkami, ďalší zasa chcú zahladiť stopy jej učenia... a mnohí ju neznášajú. — Neľakaj sa, opakujem, ale neúnavne šír náuku učiteľského úradu Cirkvi.

Buď každým dňom “rímskejší.” Miluj tento nádherný znak, ktorý zdobí deti jedinej a pravej Cirkvi, lebo tak to chcel Ježiš Kristus.

Úcta k Panne Márii prebúdza v kresťanských dušiach nadprirodzenú pohnútku konať ako “domestici Dei” — členovia Božej rodiny.