Môžeš!

Rád by som ťa vystríhal pred jednou ťažkosťou, ktorá sa ti môže vyskytnúť: pred pokušením únavy a skleslosti. — Nemáš ešte v čerstvej pamäti ten život — tvoj život! — bez cesty, bez cieľa, bez radosti, ktorému Božie svetlo a tvoje odovzdanie sa dali nový smer a naplnili ho radosťou? — Nevymeň hlúpo prítomnosť za minulosť.

Keď zistíš, že z akéhokoľvek dôvodu už nevládzeš, s odovzdanosťou Pánovi povedz: Pane, dôverujem ti, odovzdávam sa ti, len pomôž mojej slabosti! — A plný dôvery mu opakuj: Ježišu, pozri na mňa, som len úbohý zdrap látky; môj doterajší život je taký smutný, nezaslúžim si byť tvojím synom. Povedz mu to… často mu to opakuj. — Čoskoro začuješ jeho hlas: „Ne timeas!“ — Neboj sa! Alebo: „Surge et ambula!“ — Vstaň a choď!

Povedal si mi, zatiaľ nerozhodne: ako veľmi dobre si uvedomujem, keď odo mňa Pán žiada viac! — Len som ti pripomenul: Uisťoval si ma, že jediné, čo chceš, je zjednotiť sa s Ním. Prečo sa tomu teraz brániš?

Kiež by si vedel splniť predsavzatie, ktoré si si dal: „Aby každým dňom trochu viac umieralo moje ja.“

Radosť a nadprirodzený aj ľudský optimizmus sú zlúčiteľné s telesnou únavou, s bolesťou, so slzami — veď máme srdce — , s ťažkosťami v našom vnútornom živote a v apoštolskej úlohe. — On, „perfectus Deus, perfectus Homo“ — pravý Boh a pravý človek, ktorý mal v sebe všetku blaženosť neba, chcel zakúsiť námahu a únavu, plač aj bolesť…, aby sme pochopili, že byť nadprirodzený znamená tiež byť veľmi ľudský.

Ježiš ťa prosí o modlitbu… vidíš to jasne. — Napriek tomu, aký nedostatok ochoty! Všetko ti je zaťažko: si ako dieťa, čo sa mu nechce naučiť chodiť. No v tvojom prípade to nie je len lenivosť. Je to aj strach a nedostatok veľkorysosti.

Často opakuj: Ježišu, ak sa niekedy do mojej duše vkradne pochybnosť, či mám plniť tvoju vôľu, alebo nasledovať iné šľachetné plány, už v tejto chvíli ti hovorím, že si vyberám tvoju cestu, nech to stojí, čo to stojí. Len ma neopusť!

Hľadaj spojenie s Bohom a naplň sa nádejou — istou cnosťou!, pretože Ježiš ti svojím svetlom milosti ožiari aj tú najtmavšiu noc.

Takto si sa modlil: „Moja bieda ma skľučuje, ale nezdrvuje, pretože som Božie dieťa. Kajať sa. Milovať… A — dodal si — chcem využiť svoje slabosti ako svätý Pavol, presvedčený o tom, že Pán neopúšťa tých, čo v neho dúfajú.“ — Utvrdil som ťa v tvojom názore, pretože s Božou milosťou naozaj dokážeš premôcť svoje slabosti i nízkosti.

Každý okamih je vhodný na to, aby si urobil účinné predsavzatie povedať: verím, dúfam, milujem.

Nauč sa velebiť Otca, Syna a Ducha Svätého. Nauč sa mať osobitnú úctu k Najsvätejšej Trojici: verím v Boha Otca, verím v Boha Syna, verím v Boha Ducha Svätého. Dúfam v v Boha Otca, dúfam v Boha Syna, dúfam v Boha Ducha Svätého. Milujem Boha Otca, milujem Boha Syna, milujem Boha Ducha Svätého. Verím, dúfam a milujem Najsvätejšiu Trojicu. — Takáto úcta je potrebná ako nadprirodzené cvičenie pre dušu, ktoré sa premení na skutky srdca, hoci ju nie je vždy možné dať do slov.

Jediné pravidlo, jediná metóda, jediný spôsob, ako obohatiť život hojnými nadprirodzenými plodmi, je nasledovať radu Ducha Svätého tak, ako sa hovorí v Skutkoch apoštolov: „Omnes erant perseverantes unanimiter in oratione,“ — všetci jednomyseľne zotrvávali v modlitbe. — Bez modlitby nič nevykonáme.

Srdce môjho Pána Ježiša Krista je citlivejšie než srdcia všetkých dobrých ľudí spolu. Keď nejaký dobrý človek (primerane dobrý) vie, že niekto iný ho má rád bez toho, že by očakával nejakú protislužbu alebo odmenu (láska za lásku); a vie, že táto osoba túži len po tom, aby sa tejto láske nebránil, hoci len vzdialene, nezaváha nezištnú lásku opätovať.

— A keď je Milovaný navyše taký mocný, že môže všetko, som si istý, že okrem toho, že sa nakoniec poddá vernej láske stvorenia (aj napriek nedostatkom daného človeka), dá milujúcemu krásu, múdrosť a potrebné nadprirodzené schopnosti, aby sa Ježišov zrak nepoškvrnil pri pohľade na úbohé srdce milujúceho. — Dieťa, miluj: miluj a dúfaj.

Keď obetavo rozsievaš lásku, budeš lásku aj žať.

Dieťa, nehoríš túžbou, aby ho všetci milovali?

Ježiš — dieťa, Ježiš — dospievajúci: Pane, rád ťa vidím takto, pretože… potom mám viac odvahy. Rád ťa vidím maličkého, akoby bezbranného, aby som mal pocit, že ma potrebuješ.

Vždy, keď vstupujem do kaplnky, poviem Pánovi — a mením sa pritom zase na dieťa — , že ho milujem väčšmi ako ktokoľvek na svete.

Ako zázračne pôsobí Svätá Eucharistia na skutky — a ešte skôr na ducha — tých, ktorí ju často a nábožne prijímajú.

Ak ťa ľudia nadšene oslavovali pre kus chleba — hoci zázrak rozmnoženia chlebov bol veľký — čo by sme mali robiť my za všetky tie dary, ktoré sme od teba dostali, a zvlášť za to, že sa nám bezhranične odovzdávaš v Eucharistii?

Dobré dieťa, tu na zemi zamilovaní bozkávajú to, čo prichádza od milovaného: kvety, list, darček na pamiatku… — A ty… mohol by si niekedy zabudnúť, že máš Ježiša vždy po svojom boku? — Mohol by si zabudnúť… že sa ti dáva ako pokrm?

Zastav sa často v kaplnke, aby si Ježišovi povedal: …vrhám sa ti do náručia! — Polož mu k nohám, čo máš: svoju úbohosť! — Takýmto spôsobom, napriek všetkému, čo máš za sebou, nikdy nestratíš pokoj.

S dôverou sa modli slová žalmistu: „Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať!“ — Ubezpečujem ťa, že On ťa v pokušení i v pádoch uchráni pred „nákazou, čo pustoší napoludnie.“ Je načase, aby sa tvoj vek prejavil v zrelosti cností; aby si vedel spamäti, že iba On je tvoja sila.

Myslíš si, že v živote by mohol byť niekto vďačný za službu vykonanú s nechuťou? Samozrejme, že nie. Dokonca by sa dalo povedať, že by bolo lepšie, keby to ten človek vôbec nebol robil. — A myslíš si, že môžeš slúžiť Bohu s namrzenou tvárou? Nie! Slúž mu s radosťou, aj napriek svojim biedam, ktoré už nejako s Božou pomocou odstránime.

Prepadajú ťa pochybnosti a pokušenia v elegantnom rúchu. — Teší ma počúvať ťa: je vidno, že diabol ťa považuje za svojho nepriateľa a Božia milosť ťa neopúšťa. Pokračuj v boji!

Väčšina ľudí, čo má osobné problémy, ich má pre svoj egoizmus myslieť len na seba samého.

Všetko sa zdá pokojné. Avšak nepriateľ Boha nespí… — Lenže aj Ježišovo srdce bdie! To je moja nádej.

Svätosť spočíva v boji, v tom, že vieme, že máme nedostatky a usilujeme sa ich hrdinsky odstrániť. — Svätosť — opakujem — spočíva v odstraňovaní týchto nedostatkov…, hoci ich budeme mať aj vtedy, keď zomrieme. Ináč — už som ti to neraz povedal — by sme boli pyšní.

Ďakujeme ti, Pane, že keď dopúšťaš pokušenie, dávaš nám zároveň aj krásu a silu tvojej milosti, aby sme zvíťazili! Vďaka ti, Pane, za pokušenia, ktoré dopúšťaš, aby sme boli pokorní!

Pane môj, neopúšťaj ma: nevidíš, do akej bezodnej priepasti by sa ináč toto tvoje úbohé dieťa zrútilo? — Matka moja, som aj tvoje dieťa.

Je nemožné žiť čistým životom bez Božej pomoci. Boh chce našu pokoru, chce, aby sme ho prosili o pomoc prostredníctvom našej a jeho Matky. — Povedz Márii, hneď teraz, v osamelosti svojho srdca, bez hluku slov: Matka moja, toto moje úbohé srdce sa niekedy vzpiera… Ale ak mi ty pomôžeš… — A ona ti pomôže, aby si si zachoval čisté srdce a mohol pokračovať po ceste, na ktorú ťa Boh povolal: Mária ti vždy uľahčí plniť Božiu vôľu.

Ak si chceš zachovať svätú čistotu a čistý život, musíš milovať a každý deň sa umŕtvovať.

Keď cítiš osteň svojho úbohého tela, ktoré na nás niekedy násilím útočí, pobozkaj kríž. Pobozkaj ho mnohokrát!, s pevnou vôľou, hoci by sa ti zdalo, že to robíš bez lásky.

Každý deň predstúp pred Pána a pomaly, so všetkou horlivosťou svojho srdca, ako slepec z Evanjelia, mu povedz: „Domine, ut videam!“ — Pane, daj, aby som videl! Aby som videl, čo odo mňa očakávaš a bojoval o to byť ti verný.

Bože môj, aké ľahké je byť vytrvalý, keď vieme, že ty si Dobrý pastier a my — ty a ja — ovce z tvojho stáda! — Lebo máme istotu, že Dobrý pastier položí svoj život za každú jednu zo svojich oviec.

Dnes si sa vo svojej modlitbe utvrdil v predsavzatí stať sa svätým. Rozumiem ti, keď dodávaš: viem, že to dosiahnem; nie preto, lebo som si istý sebou, Ježišu, ale preto… lebo som si istý tebou.

Ty sám bez milosti nič hodnotné nedokážeš; len by si prerušil puto s Bohom. — Naopak, s pomocou milosti dosiahneš všetko.

Chceš sa učiť od Krista a vziať si príklad z jeho života? — Otvor si Sväté Evanjelium a započúvaj sa do dialógu medzi Bohom a ľuďmi… a tebou.

Ježiš dobre vie, čo je pre nás vhodné… a ja milujem a vždy budem milovať jeho Vôľu. On je ten, kto „hýbe bábkami“, a keď je niečo prostriedkom na dosiahnutie nášho cieľa, napriek bezbožným ľuďom, čo sa usilujú klásť nástrahy, dá mi, o čo ho prosím.

Pravá viera sa prejavuje v pokore. „Dicebat enim intra se“ — povedala si v duchu úbohá žena — „si tetigero tantum vestimentum eius, salva ero“ — ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem. — Aká hlboká bola jej pokora, ovocie a znak jej viery!

Ak ti Boh dá bremeno, dá ti aj silu.

Pri spytovaní svedomia pros o pomoc Ducha Svätého, aby si hlbšie poznal Boha, aby si poznal seba samého, a tak sa mohol každý deň znovu obrátiť.

Duchovné vedenie. Nevzpieraj sa, ak tvoj duchovný radca s nadprirodzeným zmyslom a so svätou bezostyšnosťou do hĺbky skúma tvoju dušu, aby zistil, do akej miery môžeš — a chceš — vzdávať Bohu slávu.

„Quomodo fiet istud quoniam virum non cognosco?“ — Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám? Z Máriinej otázky anjelovi prehovorilo jej úprimné srdce. — Pri rozjímaní o Svätej Panne sa mi potvrdila jedna jasná zásada: keď chceme dosiahnuť pokoj a v pokoji aj žiť, musíme byť veľmi úprimní voči Bohu, voči tým, čo vedú našu dušu i voči sebe.

Nerozumné dieťa plače a kope, keď mu chce jeho starostlivá matka jemne pichnúť ihlou do prsta, aby mu z neho odstránila triesku… Rozumné dieťa má možno očká plné sĺz — veď telo je slabé — ale vďačne pozerá na dobrú mamu, ktorá mu spôsobí malú bolesť, aby ho uchránila od väčšieho zla. — Ježišu, chcem byť rozumným dieťaťom.

Dieťa, úbohé osliatko: ak ti tvoj Pán s láskyplne očistil tvoj čierny chrbát, privyknutý na hnoj a dal ti drahocenný postroj ozdobený ligotavými drahými kameňmi, nezabúdaj, úbohé osliatko, že „môžeš“ hlavato striasť celý drahocenný náklad na zem…, ale sám si ho „nemôžeš“ znovu naložiť na chrbát.

Oddýchni si vo vedomí Božieho synovstva. Boh je Otec — tvoj Otec! — plný nehy a nekonečnej lásky. — Nazývaj ho často Otcom a povedz mu — medzi štyrmi očami — že ho miluješ, veľmi miluješ a že si hrdý a silný, pretože si jeho dieťaťom.

Radosť je nevyhnutným dôsledkom Božieho synovstva, toho, že vieme, že náš Boh Otec nás nesmierne miluje, že nás prijíma, pomáha nám a odpúšťa nám. — Vždy na to dobre pamätaj: hoci by sa niekedy zdalo, že sa všetko rúca, nič sa nerúca!, lebo Boh bitky neprehráva.

Najväčším dôkazom našej vďačnosti Bohu je vášnivo milovať naše Božie detstvo!

Cítiš sa ako malý bedárik, ktorý sa zrazu dozvie, že je kráľovský syn! — Preto sa na tejto zemi nestaraj o nič iné, iba o slávu — celú slávu — tvojho Boha Otca.

Dieťa, priateľu, povedz mu: Ježišu, viem, že ťa milujem a že ty ma miluješ a ostatné nie je dôležité: všetko je v poriadku.

Uisťoval si ma, že si nebeskú Matku veľmi prosil. Potom si sa opravil: omyl, veľa som nebeskej Matke povedal.

„Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje“. S Ním nemožno zlyhať a z tohto presvedčenia sa rodí svätý „komplex prevahy“, aby sme k úlohám mohli pristupovať s duchom víťaza, pretože Boh nám dá svoju silu.

Maliar stál pred svojím plátnom a s túžbou po dokonalosti zvolal: Pane, chcem ti namaľovať tridsaťosem sŕdc, tridsaťosem anjelov, ktorí hynú láskou k tebe, tridsaťosem divov, ktoré žiaria na tvojom nebi, tridsaťosem sĺnk na tvojom plášti, tridsaťosem ohňov, tridsaťosem druhov lásky, tridsaťosem bláznovstiev, tridsaťosem radostí… — Potom pokorne pripojil: to je iba moje želanie a túžba. V skutočnosti je to len tridsaťosem nepodarených zobrazení, ktoré namiesto potešenia umŕtvujú zrak.

Nemôžeme si nárokovať, aby nás anjeli poslúchali. Máme však absolútnu istotu, že nás Svätí anjeli vždy počujú.

Nechaj sa viesť Bohom. On ťa povedie „svojou cestou“ a poslúži si nespočetnými ťažkosťami… a možno aj tvojou záhaľčivosťou, aby bolo vidno, že tvoju úlohu plní On.

Pros ho bez strachu, naliehaj. Spomeň si na zázrak rozmnoženia chlebov, o ktorom nám hovorí Evanjelium. Pozri, s akou veľkodušnosťou odpovedá Pán apoštolom: Koľko máte chlebov? Päť?… A čo chcete?… A dáva im šesť, sto, tisíc… Prečo? — Pretože Kristus vidí náš nedostatok vo svetle Božej múdrosti a svojou všemohúcnosťou môže aj chce predstihnúť všetky naše želania. — Pán vidí ďalej ako my s našou obmedzenou logikou a je nekonečne veľkodušný.

Už som ti naznačil, že kto pracuje pre Boha, musí mať akýsi „komplex prevahy“. — Pýtaš sa ma, či to nie je prejav pýchy. Nie! Je to dôsledok pokory; pokory, ktorá ma núti povedať: Pane, ty si kto si. Ja som presný opak. V tebe sú všetky dokonalosti: moc, sila, láska, sláva, múdrosť, vláda, majestát… Ak sa vložím do tvojich rúk, tak, ako sa dieťa vkladá do silných rúk svojho otca alebo nachádza bezpečie v matkinom lone, aj ja pocítim oheň tvojho božstva, lúče tvojej múdrosti a tvoju silu kolovať v mojich žilách.

Keď žiješ v Božej prítomnosti, aj napriek silnej búrke bude v tvojom pohľade vždy žiariť slnko; aj napriek ohlušujúcemu a ničivému príboju bude v tvojej duši kraľovať pokoj a tíš.

Pre Božie dieťa je každý deň príležitosťou obnoviť sa, s istotou, že s pomocou milosti dôjde až na koniec cesty, ktorým je Láska. — A preto, ak teda začínaš a znovu začínaš, si na správnej ceste. Ak máš morálku víťaza, ak bojuješ, s Božou pomocou zvíťazíš! Nie je ťažkosti, ktorú by si nemohol prekonať!

Ponáhľaj sa do Betlehema, priblíž sa k Dieťaťu, zatancuj mu, hovor mu slová lásky, priviň si ho k srdcu… — Nehovorím o detinskostiach: hovorím o láske! A láska sa prejavuje skutkami: v hĺbke tvojej duše, tam môžeš Dieťa objímať!

Ukážme Ježišovi, že sme deti. Koľko námahy vynaloží dieťa, malé a úprimné, aby vyliezlo o schodík vyššie! A potom tam stojí a zdanlivo stráca čas. Konečne jeden schod zdolaný. A teraz ďalší. S pomocou rúk a nôh, s námahou celého telíčka dosiahne nový triumf: ďalší schod. A opäť odznova. Koľko úsilia! Už chýba len málo… a potom, pošmyknutie a bác! Krok naspäť. S modrinami a očami plnými sĺz, začína úbohé dieťa svoj výstup znovu. — Tak je to s nami, Ježišu, keď sme sami. Vezmi nás do svojho láskyplného náručia ako veľký, dobrý priateľ jednoduchého dieťaťa; a neopúšťaj nás, kým nebudeme celkom hore; a potom — áno, potom — budeme vedieť odpovedať na tvoju milosrdnú lásku. S detskou smelosťou ti, môj sladký Pane, poviem, že okrem Márie a Jozefa nebol a nebude žiaden smrteľník, hoci mnoho ich už blaznelo láskou k tebe, čo by ťa miloval tak, ako ťa milujem ja.

Poradil som ti, nech ti nevadí robiť malé detinskosti: pokiaľ nie sú rutinou, nebudú neplodné. — Príklad: predpokladajme, že duša, ktorá kráča cestou duchovného detstva, dostane nápad každý večer pred spaním zakryť drevenú sošku Panny Márie. Rozum sa búri proti takémuto konaniu, lebo ho považuje za jasne nezmyselné. Avšak malá duša, ktorej sa dotkla milosť, si veľmi dobre uvedomuje, že dieťa by z lásky konalo práve takto. — A tak pevná vôľa, ktorú majú všetky duchovné deti, prinúti rozum na ústup… Keď detská duša takto každý deň prikrýva sošku Panny Márie, robí tak malú detinskosť, ktorá je v Božích očiach plodná.

Ak si úprimné dieťa a — ak si to Boh pre teba želá — kráčaš po ceste duchovného detstva, budeš nepremožiteľný.

Dôverčivá prosba malého dieťaťa: Pane, chcel by som mať takú veľkú ľútosť, akú mali tí, čo sa ti najviac páčili.

Dieťa, prestaneš byť dieťaťom, ak sa niekto alebo niečo postaví medzi Boha a teba.

Nechcem Ježiša o nič prosiť: chcem sa mu iba vo všetkom páčiť a rozprávať mu o svojich veciach tak, akoby o nich nevedel; ako malé dieťa so svojím otcom.

Dieťa, povedz Ježišovi: neuspokojím sa s ničím menším, ako si Ty.

Koľko detinských vecí hovoríš Pánovi vo svojej modlitbe duchovného detstva! S dôverou dieťaťa, ktoré sa zhovára so svojím veľkým Priateľom, ktorého láskou si je isté, mu hovoríš: daj, aby som žil len pre tvoju slávu! — Rozmýšľaš nad minulosťou a čestne priznávaš, že nič nerobíš správne. Ježišu, dodávaš, tomu sa vôbec nemôžeš čudovať: je predsa nemožné, aby sa mi niečo podarilo. Ty mi pomôž, urob to ty namiesto mňa a uvidíš, ako dobre to vyjde. — Potom smelo a pravdivo pokračuješ: napoj ma, opoj ma svojím duchom, aby som plnil tvoju vôľu. Chcem ju plniť. Ak ju neplním… je to preto, lebo mi nepomáhaš. Ale ak mi pomôžeš!

Mal by si cítiť naliehavú potrebu pokladať sa za malého, slabého, všetkého pozbaveného. Vtedy sa vrhneš do náručia našej nebeskej Matky; strelnými modlitbami, láskyplnými pohľadmi, skutkami mariánskej úcty… To všetko je súčasťou tvojho ducha Božieho dieťaťa. — Ona ťa ochráni.

Nech sa stane čokoľvek, vytrvaj na svojej ceste. Vytrvaj s radosťou a optimizmom, pretože Pán sa postará, aby zmizli všetky prekážky. — Dobre ma počúvaj: som si istý, že sa staneš svätým, keď budeš bojovať.

Prví apoštoli stáli pri starej lodi a opravovali roztrhané siete, keď ich Pán povolal. Pán im povedal, aby ho nasledovali a oni tak urobili „statim“ — okamžite a „relictis omnibus“ — zanechali všetko, všetko! — Niekedy sa stáva, že my, hoci by sme ich radi napodobnili, nedokážeme opustiť všetko a srdcom stále na niečom lipneme: na životnom omyle, na niečom, čoho sa nechceme vzdať a obetovať to Pánovi. — Skúmaš svoje srdce do hĺbky? Nemalo by v ňom ostať nič, čo by nebolo Jeho; ak nie, nemilujeme ho dobre, ani ty, ani ja.

Úprimne a vytrvalo dávaj Pánovi najavo svoje túžby po svätosti a apoštoláte…; potom sa nerozbije úbohá nádoba tvojej duše; a ak sa aj rozbije, novou milosťou sa opäť zlepí a bude slúžiť tvojej svätosti a apoštolátu.

Nech je tvoja modlitba modlitbou Božieho dieťaťa; nie modlitbou pokrytcov, ktorí si od Pána vypočujú slová: „Nie každý, kto mi hovorí ,Pane, Pane', vojde do nebeského kráľovstva“. — Tvoja modlitba, tvoje volanie „Pane, Pane!“ má byť v priebehu dňa tisícorakým spôsobom spojené s túžbou a činorodým úsilím plniť Božiu vôľu.

Dieťa, povedz mu: Ježišu, nechcem, aby sa diabol zmocnil ľudských duší!

Ak si ťa Božia láska vyvolila nasledovať ho, si povinný mu odpovedať… A tvojou nemenej dôležitou povinnosťou je pomáhať blížnym vydať sa a správne kráčať na ich ceste k svätosti.

Neklesaj na mysli!… Ani vtedy, keď je cesta ťažká. Nemáš radosť z toho, že vernosť tvojim záväzkom kresťana závisí vo veľkej miere od teba? — Naplň sa radosťou a slobodne obnov svoje rozhodnutie: Pane, ja chcem to, čo ty; nestojím za veľa, ale môžeš so mnou rátať!

Boh ťa nevytrháva z tvojho prostredia, nechce, aby si opustil svet, ani tvoj stav, ani tvoje šľachetné ľudské ambície, ani tvoju profesionálnu prácu… naopak, tam ťa chce mať svätým!

S hlavou sklonenou k zemi a v Božej prítomnosti rozmýšľaj (pretože je to pravda), že si ešte špinavší a ešte menej hoden ako prach, ktorý zametáme. — A napriek všetkému, Pán si ťa vyvolil.

Kedy sa konečne rozhodneš!

— Mnohí z tvojho okolia žijú obetavým životom z čiste ľudských dôvodov. Tie úbohé bytosti si ani neuvedomujú, že sú Božími deťmi a pohnútkou ich konania, plného odriekania, je možno iba pýcha, či túžba po vyniknutí alebo dosiahnutí pohodlného života v budúcnosti.

– A ty, ktorý nesieš sladké bremeno Cirkvi, svojich blízkych, svojich kolegov a priateľov — dôvody, pre ktoré sa oplatí obetovať — čo vlastne robíš? S akým zmyslom pre zodpovednosť konáš?

Pane, prečo si vyhľadal práve mňa — také nič — keď je na svete toľko svätých, múdrych, bohatých a uznávaných ľudí? — Máš pravdu… práve preto mu poďakuj skutkami a láskou.

Ježišu, daj, aby v tvojej svätej Cirkvi všetci verne vytrvali na ceste kresťanského povolania, aby kráčali za hviezdou ako traja mudrci z Východu a nedbali na Herodesove rady…, ktoré im nikdy nebudú chýbať.

Prosme Ježiša Krista, aby plody jeho vykúpenia hojne rástli v dušiach ľudí: stále viac, viac, hojnejšie, božsky hojne! — Nech nám preto pomáha stať sa dobrými deťmi jeho svätej Matky.

Chceš poznať tajomstvo šťastia? Rozdaj sa a slúž ostatným, a nečakaj za to vďaku.

Ak konáš — žiješ a pracuješ — pred Božou tvárou, pretože miluješ a slúžiš s kňazskou dušou, hoci nie si kňaz, všetko tvoje konanie získava ozajstnú nadprirodzenú dimenziu, ktorá bude celý tvoj život napájať prameňom všetkých milostí.

Pred nekonečnou panorámou duší, ktoré nás čakajú, pred tou úžasnou a vzácnou zodpovednosťou ťa možno napadne to isté ako mňa: všetká tá práca závisí odo mňa? Odo mňa, čo nič neznamenám? — Otvorme si Evanjelium a sledujme, ako Ježiš uzdravil slepého od narodenia: blatom zo zeme a slín. To bola liečivá masť, ktorá vrátila slepým očiam jas! — Tou masťou sme ty a ja. Uvedomujeme si svoju slabosť a bezmocnosť, ale s Božou milosťou a našou dobrou vôľou sme liekom, ktorý vracia zrak, posilňuje iných aj nás samých.

Slová apoštolskej duše: Ježišu, je to na tebe… ja nepracujem pre seba…

Ak vytrváš v modlitbe s „osobnou vytrvalosťou“, Boh náš Pán ti dá prostriedky, ktoré potrebuješ, aby si bol ešte účinnejší a rozšíril jeho kráľovstvo na zemi. — Je však potrebné, aby si bol verný: pros, pros, pros… Myslíš, že to robíš?

Pán chce mať svoje deti na všetkých počestných cestách tejto zeme, aby rozsievali dobré semeno porozumenia, odpustenia, spolužitia, lásky, pokoja. — Čím prispievaš ty?

Vykúpenie pokračuje aj v tomto okamihu… a ty si — mal by si byť — v ňom účastný!

Byť kresťanom vo svete neznamená izolovať sa, naopak! — Znamená to milovať všetkých ľudí a túžiť v nich zapáliť oheň Božej lásky.

Pani moja, Matka Božia a moja Matka, ani zďaleka nechcem, aby si prestala byť paňou a cisárovnou všetkého stvorenstva.