Autorov prológ

Matka sa prihovárala svojmu dieťatku

a v záplave citov — ako všetky matky —

ho nazývala:

„Môj princ, môj kráľ, môj poklad, moje slnko.“

Ja som myslel na teba.

A pochopil som — ktorý otec nemá v sebe aj niečo materské?

— že vôbec nezveličovala;

ty… si cennejší ako poklad, cennejší ako slnko;

si hoden všetkej Kristovej krvi!

Ako by som mohol nevziať tvoju dušu

— rýdze zlato —,

aby som ju vložil do vyhne;

a toto čisté zlato

ohňom a kladivom opracoval na prekrásny klenot,

ktorý ponúkneme môjmu Bohu,

tvojmu Bohu?