Panna Mária — príčina našej radosti

Assumpta est Maria in coelum, gaudent angeli (Antifóna z vigílie slávnosti Nanebovzatia Panny Márie). Panna Mária bola vzatá do neba, radujú sa anjeli. Mária bola Bohom vzatá do neba, s telom i s dušou, radosť panuje medzi anjelmi a medzi ľuďmi. Prečo dnes zažívame takú vnútornú radosť, srdce ako keby nám chcelo vyskočiť z hrude a naša duša je naplnená pokojom? Pretože si pripomíname oslávenie našej Matky, a je prirodzené, že my, jej deti, cítime osobitnú radosť, keď vidíme, akú poctu jej vzdáva Najsvätejšia Trojica.

Kristus, jej najsvätejší Syn, náš brat, nám ju dal na Kalvárii za Matku, keď povedal svätému Jánovi: Hľa, tvoja Matka (Jn 19, 27). A tak, ako ju prijal tento milovaný učeník vo chvíli nesmiernej bezútešnosti, tak ju prijímame i my. Preblahoslavená Panna Mária nás prijala v utrpení, keď sa splnilo dávne proroctvo: a tvoju vlastnú dušu prenikne meč (Lk 2, 35). Všetci sme jej deťmi a ona je Matkou celého ľudstva. A toto ľudstvo si dnes pripomína jej neopísateľné Nanebovzatie: Mária je vzatá do neba, dcéra Boha Otca, matka Boha Syna, nevesta Boha Ducha Svätého. Nad ňou je už len Boh.

Tajomstvo lásky

Stojíme pred tajomstvom lásky. Ľudský rozum ho nie je schopný obsiahnuť. Iba viera dokáže popísať, ako mohlo byť jedno stvorenie pozdvihnuté k takej veľkej dôstojnosti, že sa stalo láskyplným stredom potešenia Najsvätejšej Trojice. Vieme, že je to božské tajomstvo. No keďže ide o Našu Matku, cítime, že dokážeme pochopiť viac — ak sa to tak dá povedať —, než o iných pravdách našej viery.

Ako by sme sa boli zachovali, keby sme si mohli vybrať svoju matku? Myslím, že by sme si vybrali tú, ktorú máme, a obdarili by sme ju všetkými milosťami. Práve to urobil Kristus: Kristus všemohúci, vševediaci, láska sama (Deus caritas est (Boh je láska — 1 Jn 4, 8)), ktorý svojou mocou uskutočnil všetky svoje túžby.

Všimnite si, ako kresťania už v dávnej minulosti dospeli k tejto argumentácii: Patrilo sa – píše svätý Ján Damascénsky – aby telo tej, ktorá si pri pôrode zachovala neporušené panenstvo, bolo aj po smrti uchované od akéhokoľvek porušenia. Patrilo sa, aby tá, ktorá nosila Stvoriteľa v lone ako Dieťa, bývala v Božích príbytkoch. Patrilo sa, aby nevesta, s ktorou sa zasnúbil Otec, prebývala v nebeských komnatách. Patrilo sa, aby tá, ktorá sa dívala na svojho Syna na kríži a nastavila hruď meču bolesti, od ktorého bola uchránená pri pôrode, hľadela na neho, aj keď sedí pri Otcovi. Patrilo sa, aby Božia Matka vlastnila to, čo má jej Syn, a aby ju celé stvorenie uctievalo ako Božiu Matku a služobnicu (Sv. Ján Damascénsky, Homilia II in dormitionem Beatae Virginis Mariae, 14 (PG 96, 742)).

Teológovia často prichádzali s podobným argumentom, v snahe aspoň trochu objasniť zmysel tej hojnosti milostí, do ktorých bola Mária odetá, a ktoré vrcholia v nanebovzatí. Hovoria: Patrilo sa tak, Boh tak mohol urobiť, a tak to aj urobil (Porov. bl. Ján Duns Scotus, In III Sententiarum, dist. III, q. l). To je to najlepšie vysvetlenie, prečo Pán poskytol svojej Matke od samotnej chvíle jej Nepoškvrneného počatia všetky privilégiá. Bola vyňatá spod moci satana; je celá krásna — tota pulchra! — čistá a nepoškvrnená na duši i na tele.

Tajomstvo tichej obety

No všimnite si, že hoci Boh chcel povýšiť svoju Matku, je isté aj to, že počas svojho pozemského života nebola Mária ušetrená ani bolesti, ani únavy z práce, ani temnoty vo viere. Spomeňte si na tú ženu zo zástupu, ktorá v jednej chvíli začala volať na chválu a slávu Ježiša: Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval (Lk 11, 27). A Pán jej odpovedal: Skôr sú blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho (Lk 11, 28). Bola to pocta jeho Matke, jej fiat (Lk 1, 38), jej prostému a odovzdanému nech sa stane, naplnenému až do posledných dôsledkov, ktoré sa neprejavovalo v okázalých činoch, ale v skrytej a tichej obeti každého jedného dňa.

Rozjímaním nad týmito pravdami môžeme o čosi viac preniknúť do Božej logiky; uvedomujeme si, že nadprirodzená hodnota nášho života nezávisí na uskutočnení hrdinských skutkov, ktoré si niekedy predstavujeme, ale vo vernom prijímaní Božej vôle, vo veľkodušnej ochote k drobným, každodenným obetám.

Aby sme mohli byť Boží, aby sme mohli byť ako Boh, musíme byť najskôr veľmi ľudskí, v Božej prítomnosti žiť svoj život obyčajných ľudí a túto zdanlivú malosť posväcovať. Tak žila aj Mária. Ona, milostiplná, tá, v ktorej Boh našiel zaľúbenie, ktorá je vyvýšená nad anjelov a svätých — žila normálnym životom. Mária je stvorením ako my, so srdcom, aké je aj to naše, schopným tešiť sa a radovať, trpieť i plakať. Predtým, ako jej Gabriel oznámil Božiu vôľu, Mária nevie, že bola od večnosti vyvolená za Matku Mesiáša. Samu seba pokladá za plnú poníženosti (Porov. Lk 1, 48), a preto následne s hlbokou pokorou uznáva, že jej veľké veci urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 49).

Máriina čistota, pokora a veľkodušnosť kontrastujú s našou úbohosťou a sebectvom. Je logické, že keď si toto uvedomíme, pocítime potrebu ju nasledovať; sme Božie stvorenia, tak ako aj ona, a stačí, keď sa budeme snažiť byť verní, aby aj v nás mohol Pán urobiť veľké veci. Naša malosť nebude prekážkou, pretože Boh si volí to, čo je málo hodnotné, aby tak ešte viac zažiarila sila jeho lásky (Porov. 1 Kor 1, 27-29).

Napodobňovať Máriu

Naša Matka je vzorom ako odpovedať na milosť, a keď budeme kontemplovať jej život, Pán nám dá svetlo, aby sme mohli spraviť božskou aj svoju každodennú existenciu. Počas celého roka, keď slávime mariánske sviatky, ale aj v rôznych chvíľach všedného dňa my kresťania často myslíme na Pannu Máriu. Ak využijeme tieto okamihy a predstavíme si, aký postoj by Panna Mária zaujala pred úlohami, ktoré máme uskutočniť, budeme sa od nej postupne učiť a napodobňovať ju, až sa na ňu budeme podobať tak, ako sa deti podobajú na svoju matku.

V prvom rade treba napodobňovať jej lásku. Kresťanská láska neostáva iba na úrovni citov: má ju byť vidno v slovách, no predovšetkým v skutkoch. Panna Mária nielenže povedala fiat, ale toto pevné a neodvolateľné rozhodnutie aj v každom okamihu života plnila. Takisto aj my: keď nás prenikne Božia láska a my spoznáme to, čo on chce, musíme sa zaviazať byť verní, oddaní, a byť takí naozaj. Pretože nie každý, kto mi hovorí: „Pane, Pane“, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 7, 21).

Mali by sme tiež napodobňovať jej prirodzenú i nadprirodzenú eleganciu. Ona je privilegovaným stvorením v dejinách spásy: v Márii sa Slovo telom stalo a prebývalo medzi nami (Jn 1, 14). Bola diskrétnym svedkom, ktorý prechádza bez povšimnutia; nerada prijímala chvály, pretože netúžila po vlastnej sláve. Mária má účasť na tajomstvách detstva svojho Syna, na tajomstvách, ak sa to tak dá povedať, obyčajných; avšak vo chvíli veľkých zázrakov, keď davy prevolávajú na slávu, Mária sa nenápadne vzdiali. Keď Kristus vstupuje na osliatku do Jeruzalema a je oslavovaný ako kráľ, Mária tam nie je. Znovu sa však objaví pod krížom, keď všetci utekajú. Takýto spôsob správania s prirodzenou nenútenosťou poukazuje na veľkosť, hĺbku a svätosť jej duše.

Snažme sa od nej naučiť, nasledujúc jej príklad poslušnosti voči Bohu, tú jemnú rovnováhu úslužnosti a múdrej autority. Mária nemá nič spoločné so správaním nerozumných panien, ktoré síce poslúchajú, ale bez rozmyslu. Panna Mária pozorne počúva to, čo Boh chce, uvažuje o tom, čomu nerozumie, pýta sa na to, čo nevie. A potom s úplnou odovzdanosťou plní Božiu vôľu: Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova (Lk 1, 38). Nie je to nádherné? Svätá Mária, učiteľka celého nášho života, nám teraz ukazuje, že poslušnosť voči Bohu nie je servilnosť, ani potláčanie vlastného svedomia, ale že nás vnútorne poháňa objaviť slobodu Božích detí (Porov. Rim 8, 21).

Škola modlitby

Pán vám určite umožnil odhaliť mnohé ďalšie črty vernej odpovede Najsvätejšej Panny, ktoré sa nám samy osebe ponúkajú za vzor hodný nasledovania. Sú nimi jej čistota, jej pokora, jej pevnosť, jej veľkodušnosť, jej vernosť… Chcel by som však hovoriť o jednom aspekte, ktorý zahŕňa aj tie ostatné, pretože vytvára nevyhnutné prostredie pre duchovný rast. Je to život modlitby.

Ak máme využiť milosť, ktorú nám dnes naša Matka ponúka, ak máme byť v každej chvíli schopní odpovedať na vnuknutia Ducha Svätého, pastiera našich duší, musíme byť vážne rozhodnutí stýkať sa s Bohom. Nemôžeme sa skrývať v anonymite; ak vnútorný život nie je osobným stretávaním sa s Bohom, v podstate neexistuje. Povrchnosť nie je kresťanská. Dopustiť v našom asketickom živote rutinu znamená podpísať kontemplatívnej duši úmrtný list. Boh nás hľadá každého osobne, a každý z nás musí aj osobne odpovedať: Tu som, Pane, volal si ma! (1 Sam 3, 5).

Všetci vieme, že modlitba je rozhovor s Bohom. Možno sa však niekto opýta: rozhovor, ale o čom? Nuž o čom inom, ako o Božích veciach, a o tých, čo vypĺňajú naše dni? O narodení Ježiša, o jeho putovaní po zemi, o jeho skrytom živote a o jeho kázaní, o jeho zázrakoch, o jeho vykupiteľskom utrpení, o jeho kríži a jeho zmŕtvychvstaní. A v prítomnosti Trojjediného Boha, keď je našou prostredníčkou Preblahoslavená Panna Mária, naším orodovníkom svätý Jozef, náš Otec a Pán — ktorého si tak veľmi ctím a milujem —, budeme hovoriť o svojej každodennej práci, o rodine, o našich priateľských vzťahoch, o veľkých plánoch ako aj o všedných maličkostiach.

Témy do modlitby mi poskytuje môj vlastný život. Aspoň ja to tak robím. A pohľad na životnú situáciu potom prirodzeným spôsobom vyústi do pevného a rozhodného predsavzatia zmeniť sa, polepšiť sa, byť poddajnejší voči Božej láske. Predsavzatie úprimné a konkrétne. A nesmie pritom chýbať ani prosba, naliehavá no súčasne plná dôvery, aby nás Duch Svätý neopúšťal, lebo veď Ty, Bože, si moje útočište (Ž 42, 2).

Sme bežní kresťania a pracujeme v najrôznejších profesiách, všetka naša činnosť prebieha zabehaným tempom, všetko sa rozvíja predvídateľným spôsobom. Dni sa nám zdajú byť rovnaké, niekedy dokonca monotónne… Nuž áno; lenže tento spôsob života, zdanlivo taký všedný, má svoju božskú hodnotu, je niečím, čo Boha zaujíma, pretože Kristus sa chcel vteliť do našich záležitosti a zvnútra oživovať aj tie najmenej významné činnosti.

Táto myšlienka je nadprirodzenou, jasnou a neomylnou skutočnosťou; nie je to nejaká utešujúca úvaha na povzbudenie tých nás, ktorí nedokážeme zapísať svoje mená do zlatej knihy histórie. Krista zaujíma práve tá práca, ktorú máme vykonávať — či už je to raz alebo tisíckrát — v kancelárii, v továrni, v dielni, v škole, na poli, pri fyzickom alebo duševnom povolaní. Zaujíma ho tiež naša skrytá obeta, keď napríklad nevylievame žlč z našej zlej nálady na ostatných.

Vráťte sa k týmto myšlienkam vo svojej modlitbe a využite túto príležitosť na to, aby ste Ježišovi povedali, že ho zbožňujete, že budete kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, v pouličnom ruchu, všade. To je prvá lekcia v škole dôverného vzťahu s Ježišom. V tejto škole je najlepšou učiteľkou Mária, pretože Božia Matka si vždy zachovávala postoj viery a nadprirodzeného pohľadu na všetko, čo sa okolo nej dialo: zachovávala všetky slová vo svojom srdci (Lk 2, 51).

Prosme dnes Svätú Pannu Máriu, aby z nás urobila kontemplatívne duše, aby nás naučila rozoznávať tie neustále volania, akými Pán klope na dvere nášho srdca. Prosme ju: ty si priniesla na svet Ježiša, ktorý nám zjavuje lásku nášho Boha Otca; pomôž nám nachádzať ho v záležitostiach každého dňa; pohni náš rozum a vôľu, aby sme boli schopní počúvať Boží hlas, podnet milosti.

Učiteľka apoštolov

Nemyslite však pritom len na seba: otvorte vaše srdcia a zahrňte do nich celé ľudstvo. Myslite predovšetkým na tých, ktorí vás obklopujú — na príbuzných, priateľov, kolegov — a hľadajte možnosti, ako by ste ich mohli priviesť k hlbšiemu priateľstvu s naším Pánom. Ak sú to ľudia priami a čestní, schopní stále viac sa približovať k Bohu, potom ich osobitne zverte do starostlivosti Najsvätejšej Matky. A proste aj za všetky neznáme duše, ktoré nepoznáte, pretože všetci ľudia sme spoločne na tej istej lodi.

Buďte lojálni, veľkorysí. Tvoríme súčasť jedného tela, Mystického Tela Kristovho, Svätej Cirkvi, do ktorej sú povolaní mnohí, ktorí úprimne hľadajú pravdu. Preto je našou vážnou povinnosťou ukazovať aj iným ľuďom kvalitu a hĺbku Kristovej lásky. Kresťan nemôže byť sebec; keby ním bol, zradil by svoje vlastné povolanie. Kristov pokoj neznamená, že sa niekto uspokojí so zachovaním si pokoja vlastnej duše — bol by to falošný pokoj — a že sa nezaujíma sa o dobro iných ľudí. Ak sme raz prijali pravý zmysel ľudského života — bol nám zjavený prostredníctvom viery —, nie je možné, aby sme si spokojne žili v presvedčení, že osobne konáme správne, ak sa pritom prakticky a konkrétne nesnažíme, aby sa aj ostatní priblížili k Bohu.

Avšak v apoštoláte existuje jedna skutočná prekážka. Je ňou falošný rešpekt, strach dotýkať sa duchovných tém, lebo predpokladáme, že takýto rozhovor sa nebude hodiť do určitého prostredia a že by sme sa ním dotkli chúlostivých miest. Ako často je tento argument len maskou vlastného sebectva! Nechceme sa predsa nikoho dotknúť, presne naopak — chceme slúžiť. A hoci by sme osobne boli nehodní, Božia milosť nás mení na nástroje, ktoré môžu byť užitočné pre druhých, oznamujúc im dobrú zvesť o tom, že Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu (1 Tim 2, 4).

A akým právom sa máme takto vmiešavať do života iných? Pretože je to potrebné. Kristus sa zamiešal do nášho života a nepýtal si na to povolenie. Podobne to urobil aj so svojimi prvými učeníkmi: Keď raz išiel popri Galilejskom mori, videl Šimona a Ondreja, Šimonovho brata, ako spúšťajú sieť do mora; boli totiž rybármi. Ježiš im povedal: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí (Mk 1, 16-17). Každý si zachováva svoju slobodu, aj falošnú slobodu povedať Bohu nie ako ten mládenec zaťažený bohatstvom, o ktorom nám rozpráva svätý Lukáš (Porov. Lk 18, 32). Ale náš Pán a my, poslušní jeho slovám choďte a učte (Porov. Mk 16, 15), máme právo i povinnosť hovoriť o Bohu, o tejto veľkej ľudskej téme, pretože túžba po Bohu je tou najhlbšou túžbou, aká sa rodí v ľudskom srdci.

Svätá Mária, Regina apostolorum, Kráľovná apoštolov, kráľovná všetkých tých, ktorí túžia ohlasovať lásku tvojho Syna: ty, ktorá máš toľko pochopenia pre naše úbohosti, vyprosuj nám odpustenie za náš život; za to, čo v nás mohlo byť ohňom, a bolo len popolom; za svetlo, ktoré prestalo osvecovať; za soľ, ktorá stratila chuť. Matka Božia, všemohúca orodovníčka, vypros nám okrem odpustenia aj silu, aby sme naozaj žili z nádeje a z lásky, a aby sme aj iným mohli prinášať vieru v Krista.

Jediný recept: osobná svätosť

Najlepšou cestou, ako nikdy nestratiť apoštolskú odvahu a účinnú túžbu slúžiť všetkým ľuďom, nie je nič iné, ako plnosť života viery, nádeje a lásky; jedným slovom, svätosť. Nepoznám žiaden iný recept, než je tento: osobná svätosť.

Dnes v spojení s celou Cirkvou slávime víťazstvo Matky, Dcéry a Nevesty Boha. A ako sme sa počas Veľkej noci radovali zo Zmŕtvychvstania Pána na tretí deň po jeho smrti, aj dnes prežívame radosť, pretože Mária, ktorá potom ako sprevádzala Ježiša z Betlehema až na kríž, je teraz s telom i dušou spolu s ním a teší sa vo večnej sláve. Toto je tajomstvo božskej ekonómie spásy: Panna Mária, majúca plnú účasť na diele našej spásy, musela zblízka sledovať všetky kroky svojho Syna: betlehemskú chudobu, skrytý život obyčajnej práce v Nazarete, prejav Božej moci v Káne Galilejskej, urážky a utrpenie umučenia, božskú obetu na kríži, večnú blaženosť v raji.

Toto všetko sa bezprostredne dotýka aj nás, pretože tento nadprirodzený sled udalostí má byť aj našou cestou. Mária nám ukazuje, že je to cesta schodná, a že je to cesta istá. Ona šla po tejto ceste nasledovania Krista pred nami a oslávenie našej Matky znamená pevnú nádej aj pre našu vlastnú spásu: preto ju nazývame spes nostra a causa nostrae laetitiae, naša nádej a príčina našej radosti.

Nikdy nesmieme stratiť nádej, že sa staneme svätými, že prijmeme Božie volanie, že vytrváme až do konca. Boh, ktorý v nás začal dielo posväcovania, ho aj dokončí (Porov. Flp 1, 6). Pretože, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!? (Rim 8, 31-32).

Počas dnešnej slávnosti nás všetko zvoláva k radosti. Pevná nádej na naše osobné posvätenie je Božím darom; lenže človek nemôže ostať pasívny. Spomeňte si na Kristove slová: Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Vidíte? Kríž každý deň. Nulla dies sine cruce! Žiaden deň bez kríža! Žiaden deň, kedy by sme neniesli Pánov kríž, kedy by sme neprijímali jeho jarmo. Preto by som vám nechcel prestať pripomínať, že radosť zmŕtvychvstania je dôsledkom bolesti kríža.

No nebojte sa, pretože sám Pán nám povedal: Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké (Mt 11, 28-30). Poďte – komentuje to ďalej svätý Ján Zlatoústy –, nie preto aby ste skladali účty, ale aby ste boli oslobodení od svojich hriechov; poďte, pretože ja nepotrebujem slávu, ktorú by ste mi mohli poskytnúť, potrebujem vašu spásu… Nebojte sa, keď počujete hovoriť o jarme, pretože je príjemné; nebojte sa, keď hovorím o bremene, pretože je ľahké (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 37, 2 (PG 57, 414)).

Cesta nášho osobného posväcovania prechádza každý deň okolo kríža: nie je to však cesta smutná, pretože nám pomáha sám Kristus, a v jeho spoločnosti niet miesta pre smútok. In laetitia, nulla dies sine cruce! — rád zvyknem opakovať. S dušou plnou radosti, ani jeden deň bez kríža!

Kresťanská radosť

Venujme sa opäť téme, ktorú nám ponúka Cirkev: Mária bola s telom i dušou vzatá do neba, radujú sa anjeli! Myslím pritom aj na radosť svätého Jozefa, jej prečistého ženícha, ktorý ju očakával v raji. Vráťme sa však na zem. Viera nás učí, že náš terajší život je časom putovania, cesty, na ktorej nám nebudú chýbať obete, bolesti, strasti. Ťažkosti tejto cesty však musia byť vždy vyvážené radosťou.

S radosťou slúžte Pánovi (Ž 99, 2) — vlastne sa mu ani ináč slúžiť nedá. Veselého darcu Boh miluje (2 Kor 9, 7), teda takého, ktorý sa úplne odovzdá v radostnej obete, pretože neexistuje žiaden dôvod, ktorý by ospravedlňoval smútok.

Možno sa vám bude zdať, že tento optimizmus je prehnaný, pretože všetci ľudia poznajú svoje nedokonalosti a svoje porážky, zažívajú utrpenie, únavu, nevďačnosť, a možno aj nenávisť. A my, kresťania, ak sme takí istí ľudia ako ostatní, ako by sme potom mohli byť vyňatí z toho, čo je pre ľudskú prirodzenosť neodmysliteľné?

Bolo by naivné popierať, že počas nášho pozemského putovania sa opakovane stretávame s bolesťou, znechutením, smútkom a samotou. Vďaka viere však s istotou vieme, že toto všetko nie je dielom náhody, a že údelom ľudského stvorenia nie je kráčať za zničením našich túžob po šťastí. Viera nás učí, že všetko v živote má svoj božský zmysel, pretože je súčasťou samotnej podstaty povolania, vedúceho nás do Otcovho domu. Toto nadprirodzené chápanie pozemskej existencie kresťana nemá za cieľ zjednodušovať zložitosť ľudského bytia, naopak; skôr nás uisťuje, že táto zložitosť môže byť preniknutá lúčom Božej lásky, silným a nezničiteľným väzivom, ktoré prepája náš pozemský život s definitívnym životom v našej pravej vlasti.

Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie nám stavia pred zrak skutočnosť tejto radostnej nádeje. Ešte stále sme pútnikmi, no naša Matka nás už predišla a ukazuje nám kraj tejto cesty. Opakuje nám, že je možné dôjsť až na koniec, a že ak budeme verní, nakoniec aj naozaj dôjdeme. Lebo Najsvätejšia Panna Mária je nielen naším vzorom: je pomocnica kresťanov. A na našu prosbu — Monstra te esse Matrem (Liturgický hymnus Ave maris stella (Zdravas, Hviezda morská)) — ukáž, že si našou Matkou — nedokáže a ani nechce odoprieť svojim deťom materinskú starostlivosť.

Radosť je kresťanským dobrom. Stráca sa len urážkou Boha, pretože hriech je plodom sebectva a sebectvo je príčinou smútku. Ale aj potom zostávajú v duši stopy radosti, lebo si uvedomujeme, že Boh a jeho Matka nikdy na ľudí nezabúdajú. Ak robíme pokánie, ak z nášho srdca vytryskne ľútosť, ak sa očistíme vo Sviatosti pokánia, Boh nám vyjde v ústrety a odpustí nám; a smútok sa stráca. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený a našiel sa (Lk 15, 32).

Tieto slová sú nádherným zakončením podobenstva o márnotratnom synovi, o ktorom môžeme stále znova a znova rozjímať. To tvoj otec ti vychádza v ústrety; skláňa sa k tebe, objíma ťa, dáva ti bozk na znak lásky a nežnosti; rozkáže ti dať šaty, prsteň, obuv. Ty sa ešte obávaš výčitiek, a on ti prinavracia tvoju dôstojnosť; máš strach pred trestom, a on ťa bozkáva; bojíš sa tvrdých slov, a on ti už pripravuje hostinu (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540)).

Božia láska je nezmerateľná. Ak sa Boh takto správa k tomu, kto ho urazil, čo urobí, aby si uctil svoju nepoškvrnenú Matku, Virgo fidelis, Pannu Najsvätejšiu, vždy vernú?

Ak sa nám Božia láska ukazuje takou veľkou, keď ľudské srdce — častokrát zradné — je len také malé, aké asi bude Máriino srdce, ktoré nikdy ani v tom najmenšom nekládlo prekážky Božej vôli?

Všimnite si, ako liturgia dnešnej slávnosti vyjadruje nemožnosť ľudským rozumom pochopiť nekonečné Pánovo milosrdenstvo. Namiesto toho, aby vysvetľovala, spieva; prebúdza predstavivosť, aby každý mohol nadšene chváliť. To preto, lebo všetky naše slová budú nedostačujúce a všetci ostaneme stáť v nemom úžase: Potom sa na nebi ukázalo veľké znamenie: Žena odetá slnkom, pod jej nohami mesiac a na jej hlave veniec z dvanástich hviezd (Zj 12, 1). Sám kráľ zatúžil za tvojou krásou… Veľmi vznešená je dcéra kráľovská vnútri, jej odevom sú zlaté tkanivá (Ž 44, 12. 14).

Liturgia sa končí niekoľkými slovami Márie, v ktorých sa spája tá najväčšia pokora s tou najväčšou slávou: Hľa, od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia, lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je Všemohúci (Porov. Lk 1, 48-49).

Cor Mariae Dulcissimum, iter para tutum; Najsladšie Srdce Máriino, daj nám silu a istotu na našej pozemskej púti. Ty sama buď našou cestou, lebo ty poznáš chodníky a isté skratky, ktoré nás skrze tvoju lásku privedú k láske Ježiša Krista.

Táto kapitola v inom jazyku