V Jozefovej dielni

Celá Cirkev uznáva svätého Jozefa za svojho ochrancu a patróna. Po stáročia sa o ňom hovorilo — pri zdôrazňovaní rôznych aspektov jeho života — ako o človeku, ktorý bol neustále verný poslaniu, čo mu Boh zveril. Preto ho už veľa rokov rád vzývam láskavým titulom: Náš Otec a Pán.

Svätý Jozef je naozaj otcom i pánom, ochraňujúcim a sprevádzajúcim na pozemskej púti tých, čo si ho ctia, tak, ako ochraňoval a sprevádzal Ježiša, zatiaľ čo rástol a stával sa z neho muž. Keď ho začneme spoznávať, zistíme, že svätý Patriarcha je aj Učiteľom duchovného života: pretože nás učí spoznávať Ježiša, žiť s ním a cítiť sa súčasťou Božej rodiny. Svätý Jozef nám tieto ponaučenia dáva ako obyčajný človek, ako otec rodiny, ako remeselník, čo si zarába na živobytie prácou vlastných rúk. A táto skutočnosť má pre nás význam, ktorý je podnetom na zamyslenie sa i na radosť.

Dnes, keď slávime jeho sviatok, rád by som si v mysli vybavil jeho postavu a pripomenul, čo nám o ňom hovorí Evanjelium, aby sa takto dalo lepšie odhaliť to, čo nám chce Boh prostredníctvom jednoduchého života Ženícha Panny Márie povedať.

Postava svätého Jozefa v Evanjeliu

Svätý Matúš nám takisto ako svätý Lukáš o svätom Jozefovi hovorí ako o mužovi pochádzajúcom zo vznešeného rodu: z rodu Dávidovho a Šalamúnovho, kráľov Izraela. Z historického hľadiska sú podrobnosti tohto pôvodu trochu nejasné: nevieme, ktorý z dvoch rodokmeňov uvádzaných evanjelistami patrí Márii, Ježišovej matke podľa tela, a ktorý svätému Jozefovi, Ježišovmu otcovi podľa židovského zákona. Ani nevieme, či rodným mestom svätého Jozefa bol Betlehem, kam sa šiel pri súpise ľudu zapísať, alebo Nazaret, kde žil a pracoval.

Vieme naopak, že Jozef nebol boháč. Bol pracujúci človek, ako milióny iných ľudí na celom svete; vykonával fyzicky náročné a skromné zamestnanie, ktoré si pre seba vybral aj Boh, keď prijal naše telo a rozhodol sa vyše tridsať rokov žiť ako jeden z nás.

Sväté písmo hovorí, že Jozef bol remeselník. Niektorí cirkevní otcovia dodávajú, že bol tesár. Keď sa svätý Justín zmieňuje o Ježišovom živote práce, tvrdí, že vyrábal pluhy a jarmá (Porov. sv. Justín, Dialogus cum Tryphone, 88, 2, 8 (PG 6, 687)). Možno na základe toho svätý Izidor zo Sevilly vyvodzuje, že Jozef bol kováč. V každom prípade to bol robotník, slúžiaci svojim spoluobčanom, s manuálnymi zručnosťami získanými rokmi úsilia a potu.

Z evanjeliových rozprávaní vystupuje Jozef ako veľká osobnosť: ani na chvíľu sa nám nejaví zakríknutý alebo ustráchaný zoči-voči životu. Práve naopak, dokáže čeliť problémom, poradiť si v ťažkých situáciách, a zodpovedne a s iniciatívou vziať na seba zverené úlohy.

Nestotožňujem sa s klasickým spôsobom zobrazovania svätého Jozefa ako starca, hoci sa to dialo s dobrým úmyslom zdôrazniť Máriino trvalé panenstvo. Predstavujem si ho ako mladého, silného, možno o niekoľko rokov staršieho než Panna Mária, ale v plnom rozkvete veku a životnej energie.

Na to, aby človek žil cnosť čistoty, nemusí čakať na starobu a nedostatok síl. Čistota sa rodí z lásky a čistej láske neprekáža ani fyzická zdatnosť, ani radosť mladosti. Mladé bolo srdce i telo svätého Jozefa, keď uzavrel manželstvo s Máriou; keď sa dozvedel tajomstvo jej Božieho materstva; keď s ňou žil, rešpektujúc jej neporušenosť, ktorú chcel Boh zanechať svetu ako ďalšie znamenie svojho príchodu medzi ľudské tvory. Kto by nebol schopný pochopiť takúto lásku, vie veľmi málo o tom, čo je to pravá láska, a kresťanský zmysel čistoty mu je úplne neznámy.

Jozef bol teda, ako sme povedali, remeselník z Galiley, muž ako mnoho iných. A čo môže očakávať od života obyvateľ jednej zapadnutej dedinky ako bol Nazaret? Len každodennú prácu, vždy s rovnakou námahou. A na sklonku dňa malý, chudobný domček, aby mohol načerpať sily a pustiť sa nasledujúci deň do svojich povinností.

Avšak meno Jozef v hebrejčine znamená Boh pridá. Boh pridáva k svätému životu tých, čo plnia jeho vôľu, netušené rozmery: to dôležité, to, čo dáva všetkému svoju hodnotu, to božské. Boh k pokornému a svätému Jozefovmu životu pridal — ak sa to tak môže povedať — život Panny Márie a život Ježiša, nášho Pána. Boh sa nikdy nenechá prekonať vo veľkodušnosti. Na Jozefa by sa tiež mohli vzťahovať slová, ktoré vyslovila preblahoslavená Panna Mária, jeho manželka: Quia fecit mihi magna qui potens est — lebo veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný (Lk 1, 49), quia respexit humilitatem, lebo zhliadol na moju poníženosť (Porov. Lk 1, 48).

Jozef bol vskutku obyčajný človek, ktorému Boh zveril vykonať veľké veci. Každú jednu z udalostí, z ktorých sa skladal jeho život, dokázal prežívať tak, ako to chcel Pán. Preto Sväté písmo Jozefa chváli tvrdením, že bol spravodlivý. A v hebrejčine slovo spravodlivý znamená nábožný, bezúhonný Boží sluha, plniaci Božiu vôľu (Porov. Gn 7, 1; 18, 23-32; Ez 18, 5; Prís 12, 10). Na inom mieste spravodlivý znamená dobrý a dobročinný voči blížnemu (Porov. Tob 7, 5; 9, 9). Jedným slovom, spravodlivý je ten, kto miluje Boha a túto lásku dáva najavo plnením jeho prikázaní a zameraním celého svojho života na službu svojim bratom, ostatným ľuďom.

Jozefova viera, nádej a láska

Spravodlivosť neznamená jednoduché podriadenie sa nejakému pravidlu: bezúhonnosť musí vychádzať zvnútra, musí byť hlboká a živá, lebo spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť (Hab 2, 4). Žiť pre vernosť, žiť z viery: slová, ktoré boli neskôr často témou meditácií svätého Apoštola Pavla, sa vrchovato splnili na svätom Jozefovi. Jeho plnenie Božej vôle nie je ani rutinné ani formalistické, ale spontánne a hlboké. Zákon, podľa ktorého žil každý praktizujúci Žid, nebol preňho len jednoduchou zbierkou zákonov alebo chladným súborom predpisov, ale vyjadrením vôle živého Boha. Preto dokázal rozpoznať Pánov hlas, keď sa naňho tak neočakávane a prekvapujúcim spôsobom obrátil.

Veď život svätého Patriarchu bol síce prostý, ale nie ľahký. Po prežitých chvíľach úzkosti sa dozvedá, že Máriin Syn sa počal pôsobením Ducha Svätého. A toto Dieťa, Boží Syn, Dávidov potomok podľa tela, sa narodí v jaskyni. Anjeli oslavujú jeho narodenie a významné osobnosti z ďalekých krajín sa mu prichádzajú pokloniť, no judejský kráľ túži po jeho smrti a je potrebné utiecť. Boží Syn je zdanlivo bezbranné dieťa, ktoré bude žiť v Egypte.

Keď svätý Matúš opisuje tieto scény v svojom evanjeliu, neustále zdôrazňuje vernosť Jozefa, ktorý bez váhania plní Božie príkazy, aj keď sa mu ich zmysel niekedy môže zdať nejasný alebo ich súvislosť s ostatnými Božími plánmi skrytá.

Cirkevní Otcovia a duchovní autori pri mnohých príležitostiach vyzdvihujú túto pevnosť Jozefovej viery. Nadväzujúc na slová anjela, ktorý mu prikázal utiecť pred Herodesom a nájsť útočište v Egypte (Porov. Mt 2, 13), svätý Ján Zlatoústy píše: „Keď to Jozef počul, nepohoršil sa a nepovedal: ,To vyzerá ako nejaká záhada. Veď ty sám si nám dal pred časom vedieť, že on má spasiť svoj ľud, a teraz nie je schopný zachrániť ani seba samého, ba dokonca musíme utekať, vydať sa na dlhú cestu, trpieť vyhnanstvo — čo predsa protirečí tvojmu sľubu.’ Jozef neuvažuje takýmto spôsobom, pretože je mužom verným. Ani sa nepýta na čas návratu, napriek tomu, že ho anjel nechal neurčený, iba čo mu povedal: ,Budeš tam — v Egypte — , kým ti nedám vedieť.’ Napriek všetkému nevyslovuje námietky, ale poslúchne a uverí, a s radosťou znáša všetky skúšky (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 8,3 (PG 57, 85))“.

Jozefova viera neochabuje a jeho poslušnosť je vždy dôsledná a rýchla. Aby sme lepšie pochopili ponaučenie, ktoré nám tu svätý Patriarcha dáva, je dobré, keď si uvedomíme, že jeho viera je aktívna a že jeho poddajnosť nie je vyjadrením poslušnosti človeka, ktorý sa len necháva unášať behom udalostí. Kresťanská viera je totiž v úplnom protiklade s konformizmom či nedostatkom vnútornej aktivity a energie.

Jozef sa bezvýhradne odovzdal to Božích rúk, no nikdy neprestal udalosti zvažovať, a tak mohol od Pána získať taký stupeň pochopenia Božích diel, ktorý je onou pravou múdrosťou. Takto sa postupne naučil, že nadprirodzené zámery nesú v sebe Božiu logiku, ktorá je niekedy v úplnom protiklade s ľudskými plánmi.

V rozličných okolnostiach svojho života neprestáva Patriarcha rozmýšľať, ani sa nevzdáva svojej zodpovednosti. Naopak, do služby viery zapája celú svoju ľudskú skúsenosť. Pri návrate z Egypta, keď sa dopočul, že v Judei kraľuje Archelaus namiesto svojho otca Herodesa, bál sa ta ísť (Mt 2, 22). Naučil sa pohybovať v rámci Božieho plánu a ako potvrdenie, že Boh skutočne chce to, čo Jozef tuší, dostáva pokyn odobrať sa do Galiley.

Takáto bola teda viera svätého Jozefa: bezvýhradná, plná dôvery, celistvá, prejavená v účinnom odovzdaní sa do Božej vôle a v inteligentnej poslušnosti. A, spolu s vierou, prichádza láska. Jeho viera sa spája s láskou, a to s láskou k Bohu, ktorý plní sľuby dané Abrahámovi, Jakubovi, Mojžišovi; s nežnou láskou ženícha k Márii a s otcovskou nehou k Ježišovi. Viera a láska v nádeji na veľké poslanie, ktoré Boh práve na svete začínal, pričom si poslúžil aj ním, tesárom z Galiley: poslanie vykúpenia ľudí.

Viera, láska, nádej, — to sú základné piliere života svätého Jozefa, ako aj kresťanského života vôbec. Oddanosť svätého Jozefa je akoby utkaná z vernej lásky, z láskyplnej viery a z dôverujúcej nádeje. Preto je jeho sviatok dobrou príležitosťou na to, aby sme si všetci obnovili svoju oddanosť kresťanskému povolaniu, ktoré Pán každému z nás udelil.

Keď človek úprimne túži žiť z viery, lásky a nádeje, potom obnovenie oddanosti neznamená, že by sa vracal k niečomu, čo bolo zanedbané. Ak máme vieru, lásku a nádej, obnovenie znamená — napriek osobným chybám, pádom a slabostiam — zotrvávať v Božích rukách: je potvrdením cesty vernosti. Obnovenie oddanosti, opakujem, je obnovením vernosti tomu, čo od nás chce Pán: milovať skutkami.

Láska má nevyhnutne aj svoje charakteristické prejavy. Niekedy sa o láske hovorí, akoby bola len podnetom na vlastné sebauspokojenie alebo jednoduchým prostriedkom, ako sebecky doplniť vlastnú osobnosť. Nie je to tak: pravá láska znamená vyjsť zo seba samého, odovzdať sa. Láska so sebou prináša radosť, ale je to radosť, ktorá má korene v podobe kríža. Dokiaľ sme na tejto zemi a ešte sme nedosiahli plnosť budúceho života, pravá láska nemôže existovať bez zakúšania obety a bolesti. Bolesť, ktorú si možno vychutnávať, ktorá je príjemná, ktorá je zdrojom vnútornej radosti, no zároveň bolesť skutočná, pretože predpokladá porážku vlastného egoizmu a prijatie lásky ako normy všetkých a každého jedného z našich skutkov.

Skutky lásky sú vždy veľké, hoci by napohľad išlo len o maličkosti. Boh sa priblížil k ľuďom, biednym tvorom, a povedal nám, že nás miluje: Deliciae meae esse cum filiis hominum — moja rozkoš je byť medzi synmi ľudskými (Prís 8, 31). Pán nám dáva poznať, že všetko má svoju hodnotu: tak skutky, ktoré sú v ľudských očiach mimoriadne, ako aj tie, ktoré považujeme za sotva povšimnutiahodné. Nič nevyjde nazmar. Boh nepohŕda žiadnym človekom. My všetci, každý vo svojom vlastnom povolaní — doma vo svojej rodine, v zamestnaní alebo v úrade, pri plnení si svojich stavovských a občianskych povinností a pri využívaní svojich práv —, sme povolaní byť účastní na nebeskom kráľovstve.

Tomu nás učí aj život svätého Jozefa: život prostý, normálny, obyčajný, skladajúci sa z rokov vždy rovnakej práce, z ľudskej stránky jednotvárnych dní, ktoré plynú jeden za druhým. Veľakrát som nad tým rozmýšľal, keď som rozjímal o postave svätého Jozefa, a toto je vlastne jeden z dôvodov, prečo ho mám v takej osobitnej úcte.

Keď Svätý Otec Ján XXIII. vo svojom záverečnom príhovore na Prvom zasadaní Druhého vatikánskeho koncilu 8. decembra 1962 oznámil, že v omšovom kánone bude uvedené meno svätého Jozefa, istý vysoký cirkevný hodnostár mi vzápätí zatelefonoval a povedal: „Rallegramenti — Gratulujem! Keď som tú správu počul, hneď som si pomyslel na Vás a na radosť, akú Vám to iste urobí.“ A tak aj bolo: pretože na tomto koncilovom zasadaní, ktoré reprezentovalo celú Cirkev zjednotenú v Duchu Svätom, sa vyhlásila nesmierna nadprirodzená hodnota života svätého Jozefa, a hodnota jednoduchého života práce pred Božou tvárou, pri dokonalom plnení jeho vôle.

Posväcovať prácu, posväcovať sa v práci, posväcovať iných svojou prácou

Pri opisovaní ducha inštitúcie, ktorej som zasvätil svoj život — Opus Dei, zvyknem hovorievať, že sa ako dvere o svoje pánty opiera o bežnú prácu, o profesionálnu prácu uskutočňovanú uprostred sveta. Božie povolanie nám dáva poslanie, pozýva nás k spoluúčasti na jedinečnej úlohe Cirkvi a k tomu, aby sme svedčili o Kristovi pred našimi rovesníkmi, ľuďmi ako sme my, a všetky veci pozdvihovali k Bohu.

Povolanie zapaľuje svetlo, ktoré nám umožňuje spoznať zmysel našej existencie. Znamená presviedčať sa vo svetle viery o príčine našej pozemskej skutočnosti. Náš život, terajší, minulý i ten budúci získava nový význam, získava hĺbku, o ktorej sme predtým ani netušili. Všetky veci a udalosti teraz zaujímajú svoje pravé miesto: chápeme, kam nás chce Pán viesť a cítime sa byť akoby unášaní úlohou, ktorá sa nám zveruje.

Boh nás vymaňuje z tmy našej nevedomosti, z nášho neistého tápania v udalostiach dejín a bez ohľadu na to, aké miesto vo svete zaujímame, nás volá silným hlasom, ako voľakedy Petra a Ondreja: Venite post me, et faciam vos fieri piscatores hominum — Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí (Mt 4, 19).

Človek, ktorý žije z viery, sa môže stretnúť s ťažkosťami a zápasmi, s bolesťou a dokonca i so zatrpknutosťou, no nikdy by nemal zmalomyseľnieť ani podľahnúť úzkosti, lebo vie, že jeho život má hodnotu, vie, prečo prišiel na túto zem. Ego sum lux mundi — volal Kristus — qui sequitur me non ambulat in tenebris, sed habebit lumen vitae — Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť vo tmách, ale bude mať svetlo života (Jn 8, 12).

Aby sme toto Božie svetlo dosiahli, je treba milovať, s pokorou si vedieť priznať našu potrebu byť spasení a spolu s Petrom vyznať: Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svätý (Jn 6, 68-69). Ak budeme naozaj takto konať, ak necháme do nášho srdca vstúpiť Božie slovo, budeme môcť právom zopakovať, že nekráčame v temnotách, pretože nad našimi úbohosťami a osobnými nedostatkami svieti Božie svetlo tak, ako slnko nad búrkou.

Viera a kresťanské povolanie ovplyvňujú celú našu existenciu, a nielen jej časť. Vzťah k Bohu je nevyhnutne vzťahom odovzdanosti, a to odovzdanosti bezo zvyšku. Veriaci človek sa pozerá na život so všetkými jeho stránkami z novej perspektívy: z tej, ktorú nám dáva Boh.

Vy, ktorí dnes so mnou slávite sviatok svätého Jozefa, ste všetci ľudia venujúci sa práci v rôznych profesiách, tvoríte rôzne rodiny, patríte k toľkým odlišným národom, rasám a jazykom. Vzdelávali ste sa v aulách škôl alebo v dielňach či úradoch, roky ste vykonávali svoje zamestnanie, nadväzovali ste pracovné i osobné kontakty so svojimi kolegami, zúčastňovali ste sa na riešení kolektívnych problémov vo vašich podnikoch i v spoločnosti.

Nuž, chcem vám znovu pripomenúť, že nič z toho všetkého nie je vzdialené Božím plánom. Vaše ľudské povolanie je súčasťou — a to súčasťou dôležitou — Božieho povolania pre vás. Toto je dôvod, pre ktorý sa musíte posväcovať, a zároveň prispievať k posväcovaniu ostatných, ľudí ako vy, práve skrze posväcovanie svojej práce a svojho prostredia: toho zamestnania alebo úradu, ktoré vypĺňa vaše dni, ktoré dáva osobitý charakter vašej ľudskej osobnosti, ktoré je vaším spôsobom bytia vo svete; skrze posväcovanie vášho domova a vašej rodiny; a národa, v ktorom ste sa narodili a ktorý milujete.

Práca nevyhnutne sprevádza život človeka na zemi. S ňou sa objaví aj námaha, únava, vyčerpanosť, teda prejavy bolesti a zápasov, ktoré tvoria súčasť našej terajšej ľudskej existencie a ktoré sú znamením prítomnosti hriechu a zároveň potreby vykúpenia. No práca sama osebe nie je ani trápením, ani prekliatím a ešte menej trestom; tí, ktorí to tvrdia, zrejme dobre nečítali Sväté písmo.

Je načase, aby sme my kresťania nahlas povedali, že práca je Božím darom a že je nezmyslom deliť ľudí na rôzne kategórie podľa druhu práce, považujúc niektoré činnosti za ušľachtilejšie než iné. Práca, každá práca, je svedectvom dôstojnosti človeka a jeho postavenia ako koruny tvorstva. Je príležitosťou na rozvíjanie vlastnej osobnosti. Je putom jednoty s ostatnými jedincami, zdrojom príjmov pre zabezpečenie rodiny; prostriedkom ako prispieť k zveľaďovaniu spoločnosti, v ktorej žijeme, a k pokroku celého ľudstva.

Pre kresťana sa tieto perspektívy ešte rozširujú a zväčšujú, pretože práca sa ukazuje ako účasť na stvoriteľskom diele Boha, ktorý, keď stvoril človeka, požehnal ho slovami: Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju a panujte nad rybami mora, nad vtáctvom neba a nad všetkou zverou, čo sa hýbe na zemi! (Gn 1, 28). A keďže prácu si osvojil aj Kristus, stáva sa pre nás realitou vykúpenou i vykupiteľskou: nie je to len okruh, v ktorom sa človek pohybuje a žije, ale aj prostriedok a cesta k svätosti, posvätená i posväcujúca skutočnosť.

Netreba ale zabúdať, že táto dôstojnosť práce je založená na láske. Veľkým privilégiom človeka je schopnosť milovať, a tak presahovať všetko prchavé a prechodné. Dokáže milovať iné ľudské tvory, vysloviť „ty“ a „ja“ naplnené zmyslom. A môže milovať Boha, ktorý nám otvára brány neba, ktorý z nás robí členov svojej rodiny a ktorý nám dovoľuje hovoriť s ním bezprostredne tvárou v tvár.

Preto by sa človek nemal obmedzovať iba na robenie vecí, na vyrábanie predmetov. Práca sa rodí z lásky, je prejavom lásky a láske sa i podriaďuje. Boha spoznávame nielen pozorovaním divov prírody, ale aj skúsenosťou našej vlastnej práce, nami vynaloženého úsilia. Práca sa takto stáva modlitbou a vzdávaním vďaky, lebo vieme, že nás sem na zem postavil Boh, že nás miluje, a že nás spravil dedičmi svojich prisľúbení. Právom nám Apoštol vraví: Či teda jete, či pijete, či čokoľvek iné robíte, všetko robte na Božiu slávu (1 Kor 10, 31).

Naša profesionálna práca je takisto apoštolátom, príležitosťou odovzdať sa ostatným ľuďom, aby sme im zjavili Krista a viedli ich k Bohu Otcovi skrze lásku, ktorú v dušiach roznecuje Duch Svätý. Medzi príznaky, ktoré Svätý Pavol vymenováva v Liste Efezanom a ktorými sa má prejaviť zmena spôsobená ich obrátením, ich povolaním ku kresťanstvu, nachádzame aj tento: Kto kradol, nech už nekradne, ale radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho dať núdznemu (Ef 4, 28). Ľudia potrebujú nielen pozemský chlieb, ktorý im zabezpečí živobytie, ale tiež chlieb z neba, ktorý osvieti a rozohreje ich srdcia. A práve prostredníctvom vašej práce a všetkých iniciatív s ňou súvisiacich, prostredníctvom vašich rozhovorov a vášho styku s ľuďmi, môžete a mali by ste onen apoštolský príkaz uskutočňovať.

Ak budeme pracovať s týmto duchom, náš život — hoci uprostred obmedzení vlastných podmienkam na zemi — sa stane predchuťou nebeskej slávy, oného spoločenstva s Bohom a svätými, kde bude kraľovať iba láska, odovzdanosť, vernosť, priateľstvo a radosť. Vo svojom každodennom zamestnaní nájdete skutočný, trvalý a drahocenný základ na uskutočňovanie plného kresťanského života a na sprítomňovanie milosti pochádzajúcej od Krista.

Pri vašom pracovnom nasadení, vykonávanom v Božej prítomnosti, pôjde o príležitosť praktizovať vieru, nádej a lásku. Jednotlivé dopady, vzťahy a problémy, ktoré vaša práca so sebou prinesie, sa stanú námetom vašej modlitby. Úsilie popasovať sa s vlastným zamestnaním bude príležitosťou niesť kríž, ktorý je pre kresťana základom. Skúsenosť z vlastných slabostí a neúspechov, ktoré sa vyskytnú vždy a v každom ľudskom úsilí, vám dá viac realizmu, väčšiu pokoru, viac pochopenia pre iných. Úspechy a radosti budú pre vás výzvou vzdávať vďaku a myslieť na to, že nežijete iba pre seba, ale pre službu ostatným a Bohu.

Aby sme slúžili, slúžiť

Aby sme sa takto správali, a aby sme mohli posväcovať svoju prácu, je treba predovšetkým pracovať dobre, s ľudskou a nadprirodzenou poctivosťou. Chcel by som teraz ako protiklad pripomenúť jeden starý príbeh z apokryfných evanjelií: „Ježišov otec, ktorý bol tesárom, vyrábal jarmá a pluhy. Raz — pokračuje rozprávanie — si uňho objednal posteľ istý dobre situovaný človek. Ukázalo sa však, že jedna z bočných latiek bola kratšia než tá druhá, a Jozef nevedel, ako si s tým poradiť. Vtedy Dieťa Ježiš povedalo svojmu otcovi: ,Polož obe latky na zem a na jednom konci ich vyrovnaj!’ Jozef tak urobil. Vtedy sa Ježiš postavil z druhej strany, chytil kratšiu latku a natiahol ju tak, aby sa vyrovnala tej dlhšej. Jozef, jeho otec, s obdivom pozeral na tento zázrak a zasypal Dieťa objatiami a bozkami so slovami: ,Ó, aký som len šťastný, že mi Boh dal toto Dieťa’ (Evanjelium detstva (nesprávne pripisované sv. Tomášovi), z Apokryfných evanjelií)“.

Jozef by určite neďakoval Bohu z takýchto pohnútok: jeho práca nemohla byť takého druhu. Svätý Jozef nebol človekom jednoduchých a zázračných riešení, ale človekom vytrvalosti, úsilia a — keď bolo treba — dômyslu. Kresťan vie, že Boh robí zázraky: konal ich pred mnohými storočiami, pokračoval v tom i neskôr a koná ich aj dnes, pretože non est abbreviata manus Domini — Pánova ruka nie je prikrátka; a Božia moc sa nezmenšila (Iz 59, 1).

Zázraky sú prejavom spasiteľnej všemohúcnosti Boha, a nie prostriedkom na riešenie následkov našej vlastnej neschopnosti či na uľahčenie našej pohodlnosti. Zázrak, ktorý od vás Pán žiada, je vytrvalosť vo vašom kresťanskom a Božom povolaní, posväcovanie každodennej práce: zázrak premieňania každodennej prózy na poéziu, na hrdinský epos prostredníctvom lásky, ktorú do svojich bežných povinností vkladáte. Tam vás Boh očakáva a čaká, že budete ľuďmi so zmyslom pre zodpovednosť, s apoštolskou horlivosťou a odbornou zdatnosťou.

Preto vám ako heslo pre vašu prácu môžem odkázať toto: para servir, servir (Para servir, servir: Kto chce žiť zmysluplne, musí vedieť slúžiť druhým; respektíve i prevrátené chápanie tejto slovnej hry: ak má mať služba človeka nejakú hodnotu, človek musí za niečo stáť, niečo vedieť, byť v živote schopný niečoho hodnotného. V španielčine má tento slovný obrat celkom asi štyri významy. (pozn. prekl.)). Pretože na prvom mieste, ak chceme niečo urobiť, musíme to vedieť aj dotiahnuť do konca. Neverím v správnosť úmyslu človeka, ktorý sa neusiluje dosiahnuť potrebnú zdatnosť, aby dokázal adekvátne splniť úlohy, ktoré mu boli zverené. Nestačí iba chcieť konať dobro, treba aj vedieť ako na to. A ak naozaj budeme chcieť, táto túžba sa premení na snahu uplatniť primerané prostriedky a nechať veci s ľudskou dokonalosťou dotiahnuté do konca.

Avšak aj tá služba po ľudskej stránke, tá schopnosť, ktorú by sme mohli nazvať technickou, to zvládanie vlastnej profesie, by mala byť ešte doplnená črtou, ktorá bola základom pre prácu svätého Jozefa a ktorá by mala byť základom aj pre každého kresťana: je to duch služby, túžba pracovať, aby sme prispievali k dobru ostatných ľudí. Jozefova práca nebola činnosťou, ktorá by sledovala len vlastnú sebarealizáciu; hoci jeho činorodý život práce z neho iste vyformoval zrelú a výraznú osobnosť. Patriarcha pracoval s vedomím, že plní Božiu vôľu, a myslel pritom na dobro svojich drahých, Ježiša a Márie, ako aj dobro všetkých obyvateľov malého Nazareta.

Jozef bol pravdepodobne jedným z mála remeselníkov v Nazarete, ak nie jediným. Tesárom, podľa všetkého. No ako to zvykne chodiť v malých dedinkách, určite bol schopný robiť aj iné veci: dať do poriadku pokazený mlyn alebo opraviť škáry v streche pred príchodom zimy. Vďaka dobre vykonanej práci Jozef nepochybne pomohol mnohým ľuďom dostať sa z ťažkostí. Jeho profesionálne povolanie bolo prácou zameranou na službu a na to, ako spríjemniť život ostatným rodinám v dedine; službu, ktorú sprevádzal úsmev, láskavé slovo, poznámka vyslovená len tak mimochodom, no prinavracajúca vieru a radosť tým, čo o ne takmer prišli.

Niekedy, keď Jozef pracoval pre človeka chudobnejšieho než bol on sám, prijal na výmenu za svoju prácu i niečo nižšej hodnoty a dotyčného človeka zanechal s dobrým pocitom, že riadne zaplatil. Bežne si však za svoju prácu pýtal primeranú sumu, ani viac, ani menej. Vedel vyžadovať toľko, koľko mu podľa spravodlivosti prináležalo, pretože vernosť Bohu nepredpokladá zrieknutie sa práv, ktoré sú v skutočnosti povinnosťami: svätý Jozef žiadal, čo bolo spravodlivé, lebo z odmeny za prácu mal živiť Rodinu, ktorú mu Boh zveril.

Dožadovanie sa svojich práv nemá byť ovocím individualistického egoizmu. Nemiluje spravodlivosť ten, kto ju nerád vidí prejavovanú voči svojim blížnym. Rovnako nie je možné uzavrieť sa do pohodlnej nábožnosti a zabúdať pritom na potreby ostatných. Kto túži byť spravodlivým v Božích očiach, musí sa usilovať, aby sa spravodlivosť medzi ľuďmi aj skutočne uplatňovala. A to nielen s dobrým úmyslom neurážať Božie meno, ale aj preto, lebo byť kresťanom znamená osvojiť si všetky šľachetné skutočnosti nachádzajúce sa v tom ľudskom. Pri parafrázovaní známeho textu apoštola sv. Jána (Porov. 1 Jn 4, 20) môžeme povedať, že kto tvrdí, že je spravodlivý pred Bohom, ale nie je spravodlivý voči ostatným, klame; a niet v ňom pravdy.

Spolu so všetkými kresťanmi, ktorí sme vtedy prežívali tie chvíle, som so vzrušením a radosťou prijal rozhodnutie o slávení liturgického sviatku svätého Jozefa Robotníka, sviatku, ktorý je akoby svätorečením božskej hodnoty práce. Tento sviatok len ukazuje, že Cirkev v živote spoločenstva i na verejnosti necháva zaznievať ústredné pravdy Evanjelia, ktoré Boh chce, aby sa o nich zvlášť v dnešnej dobe rozjímalo.

Už sme o tejto téme hovorili dosť pri iných príležitostiach, no dovoľte mi znovu nástojiť na prirodzenosti a jednoduchosti života svätého Jozefa, ktorý sa nijako neodďaľoval od svojich krajanov a ani vo vzťahu k nim nestaval nijaké zbytočné bariéry.

Preto — hoci by to snáď bolo v niektorých momentoch alebo situáciách vhodné — obvykle nerád hovorím o katolíckych robotníkoch, katolíckych inžinieroch, katolíckych lekároch atď., ako keby šlo o nejakú triedu v rámci daného rodu, a ako keby katolíci tvorili akúsi skupinku oddelenú od ostatných, vytvárajúcu dojem, že medzi kresťanmi a zvyškom ľudstva existuje nejaká priepasť. Hoci rešpektujem opačný názor, aj tak si myslím, že je oveľa vhodnejšie hovoriť o robotníkoch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú robotníkmi; o inžinieroch, ktorí sú katolíkmi, alebo o katolíkoch, ktorí sú inžiniermi. Pretože veriaci človek, ktorý vykonáva duševnú, odbornú alebo manuálnu prácu, je a cíti sa byť spojený s ostatnými, je rovnaký ako oni, s tými istými právami a povinnosťami, s tou istou túžbou zlepšovať sa, s tou istou snahou čeliť spoločným problémom a nachádzať ich riešenia.

Katolík s týmito predpokladmi bude vedieť premieňať svoj každodenný život na svedectvo viery, nádeje a lásky, svedectvo prosté a normálne, bez potreby okázalých prejavov, poukazujúc tak jednotou svojho života na dôležitosť stálej prítomnosti Cirkvi vo svete, keďže všetci katolíci sú sami Cirkvou, a plnoprávnymi členmi jediného Božieho ľudu.

Jozefov vzťah k Ježišovi

Už oddávna rád opakujem dojemnú invokáciu k svätému Jozefovi, ktorú nám medzi prípravnými modlitbami pred Svätou omšou ponúka samotná Cirkev: Ó šťastlivý muž, blažený Jozef, keď mu bolo dané nielen vidieť a počuť Boha, ktorého chceli vidieť králi, a nevideli, počuť, a nepočuli; ale ho mohol aj pestovať, bozkávať, obliekať a dozerať naňho: oroduj za nás! (Rímsky misál, Preces selecta: O felicem virum, beatum Ioseph, cui datum est, Deum, quem multi reges voluentur videre et non viderunt, audire et non audierunt; non solum videre et audire, sed portare, deosculari, vestire et custodire!). Táto modlitba nám poslúži ako úvod do poslednej témy, ktorej sa dnes chcem venovať: Jozefovmu vrúcnemu vzťahu k Ježišovi.

Pre svätého Jozefa bol Ježišov život postupným objavovaním vlastného povolania. Už predtým sme spomenuli tie prvé roky, plné zdanlivo kontrastujúcich okolností: Ježišovo oslavovanie a útek, vznešenosť mudrcov a biedu maštale, spev anjelov a mlčanie ľudí. Keď prišla chvíľa predstaviť Dieťa v chráme, Jozef, ako skromnú obetu prinášajúci pár hrdličiek vidí, ako Simeon a Anna vyhlasujú, že Ježiš je Mesiáš. Jeho otec a matka divili sa tomu, čo sa o ňom hovorilo (Lk 2, 33), píše svätý Lukáš. Neskôr, keď bez vedomia Márie a Jozefa zostáva Ježiš v chráme, tento evanjelista hovorí, že keď ho po troch dňoch hľadania našli, stŕpli od údivu (Lk 2, 48).

Jozef sa diví, Jozef žasne. Boh mu odhaľuje svoje zámery a on sa ich snaží pochopiť. Ako každá duša, ktorá chce nasledovať Ježiša zblízka, ihneď odhalí, že nie je možné kráčať pohodlným krokom, že rutina tu nemá miesto. Pretože Boh sa neuspokojí so zotrvávaním na dosiahnutej úrovni, so žiadnym odpočívaním na vavrínoch v tom, čo už máme. Vyžaduje stále viac a jeho cesty sú iné ako naše ľudské cesty. Svätý Jozef — tak, ako žiaden iný človek pred ním ani po ňom — sa od Ježiša naučil byť pozorným pri rozpoznávaní zázračných Božích diel, a naučil sa mať dušu i srdce otvorené.

No ak sa Jozef naučil od Ježiša žiť božským spôsobom, odvážim sa povedať, že v tom ľudskom zasa on naučil mnohé veci Božieho Syna. Ešte stále sa mi niečo nepáči na titule „nevlastný otec,“ ktorým Jozefa niekedy nazývajú, pretože by nás to mohlo zvádzať k predstave, že vzťah medzi Jozefom a Ježišom bol chladný a iba navonok. Samozrejme, naša viera nám hovorí, že nebol otcom podľa tela, lenže to však nie je jediným druhom otcovstva.

„Jozefovi, čítame v jednej kázni svätého Augustína, nielenže náleží meno otec, ale náleží mu viac ako komukoľvek inému.“ A dodáva: „Akým spôsobom bol otcom? Bol otcom tým skutočnejšie, čím bolo jeho otcovstvo čistejšie. Niektorí si mysleli, že bol otcom nášho Pána Ježiša v takom zmysle, v akom sú tí, ktorí splodia deti telesne, a neberú ich len ako plod svojej duchovnej lásky. Preto svätý Lukáš hovorí: a mysleli si, že bol otcom Ježiša. Prečo hovorí len „mysleli si“? Pretože ľudské myslenie a úsudok sa vzťahujú na to, čo sa zvykne diať medzi ľuďmi. Lenže Pán sa nenarodil z Jozefovho semena. Predsa však, vďaka jeho zbožnosti a láske, narodil sa Jozefovi syn z Panny Márie, ktorý bol Božím Synom (Sv. Augustín, Sermo 51, 20 (PL 38, 351))“.

Jozef miloval Ježiša tak, ako otec miluje svojho syna a snažil sa mu dať všetko to najlepšie, čo len mohol. Staral sa o toto Dieťa, ako mu bolo prikázané, a vychoval z neho tesára: prenechal mu svoje remeslo. Preto keď susedia z Nazareta hovorili o Ježišovi, nazývali ho faber alebo fabri filius — tesár a tesárov syn (Porov. Mk 6, 3; Mt 13, 55). Ježiš pracoval v Jozefovej dielni a po jeho boku. A aký bol Jozef, ako v ňom účinkovala milosť, ktorá ho robila schopným zastať si úlohu po ľudskej stránke vychovať Božieho Syna?

Ježiš sa musel Jozefovi iste podobať: spôsobom práce, črtami charakteru, rečou. V Ježišovom realizme, v jeho pozorovacej schopnosti, v spôsobe, ako si sadal za stôl a lámal chlieb, v jeho záľube prednášať svoje učenie vecne a brať si pritom príklady z každodenného života — v tom všetkom sa odráža jeho detstvo a mladosť, a tým aj jeho styk s Jozefom.

Nie je možné prehliadnuť vznešenosť tohto tajomstva. Ten Ježiš, ktorý je človekom, ktorý hovorí prízvukom konkrétnej oblasti Izraela, ktorý sa podobá remeselníkovi menom Jozef, je Boží Syn. A kto môže niečo učiť Boha? No Ježiš je však aj skutočným človekom a žije normálny život: najskôr ako dieťa, potom ako chlapec, ktorý pomáha Jozefovi v dielni, a napokon ako zrelý muž, v plnosti svojho veku. A Ježiš sa vzmáhal v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí (Lk 2, 52).

Jozef bol po ľudskej stránke Ježišovým učiteľom; správal sa k nemu každý deň s ohľaduplnou láskou a staral sa oňho s radostnou obetavosťou. Nie je to vari dobrý dôvod na to, aby sme tohto spravodlivého muža, tohto svätého Patriarchu, v ktorom vrcholí viera Starého zákona, považovali za Učiteľa vnútorného života? Duchovný život nie je predsa nič iné než vytrvalý a dôverný styk s Kristom, aby sme sa s ním jedného dňa stotožnili. A Jozef nám bude vedieť o Ježišovi povedať mnoho vecí. Preto ho nikdy neprestávajte uctievať, ite ad Ioseph — choďte k Jozefovi (Gn 41, 55), ako nám to hovorí kresťanská tradícia slovami Starého zákona.

Učiteľ duchovného života, robotník oddaný svojej práci, verný Boží služobník, neustále po Ježišovom boku — to je Jozef. Ite ad Ioseph. Od svätého Jozefa sa kresťan naučí, čo to znamená patriť Bohu a zároveň byť plne medzi ľuďmi, posväcujúc svet. Choďte za Jozefom a nájdete Ježiša. Choďte za Jozefom a nájdete Máriu, ktorá útulnú nazaretskú dielňu vždy napĺňala pokojom.

Táto kapitola v inom jazyku