Manželstvo ako kresťanské povolanie

Sú tu Vianoce. Pripomíname si rôzne udalosti a okolnosti, ktoré obklopovali narodenie Božieho Syna a náš pohľad sa pristaví pri betlehemskej maštali a na domove v Nazarete. Mária, Jozef i dieťa Ježiš viac než inokedy zaberajú svoje miesto v strede nášho srdca. Čo nám chce povedať a aké poučenie nám chce dať jednoduchý, no zároveň obdivuhodný život Svätej rodiny?

Spomedzi mnohých úvah, ktorými by sme sa mohli zaoberať, by som dnes chcel hovoriť predovšetkým o jednej téme. Narodenie Ježiša znamená, ako sa o tom zmieňuje Sväté písmo, že prišla plnosť času (Gal 4, 4), chvíľa, ktorú si Boh volí, aby v najvyššej miere prejavil svoju lásku k ľuďom a dal im svojho vlastného Syna. Božia vôľa sa tu uskutočňuje za tých najnormálnejších a najbežnejších okolností: žena, privádzajúca na svet dieťa, rodina, dom. Božia všemohúcnosť a sláva prichádzajú prostredníctvom ľudského a zjednocujú sa s ním. Od tejto chvíle sme si my kresťania vedomí, že s pomocou Božej milosti môžeme a máme posväcovať všetky ušľachtilé skutočnosti nášho života. Niet takej situácie na zemi, nech by sa zdala byť akokoľvek bezvýznamnou a všednou, ktorá by nemohla byť príležitosťou na stretnutie sa s Kristom a krokom na našej ceste do nebeského kráľovstva.

Niet divu, že sa Cirkev raduje a nadchýna pri pohľade na skromný príbytok Ježiša, Márie a Jozefa. V hymne posvätného čítania k tomuto sviatku (Liturgia hodín, Ranné chvály k sviatku Svätej rodiny) sa hovorí:

Kriste, odblesk Otca,

Panna, Božia Matka,

Jozef, strážca oboch,

zábezpeka sladká,

váš dom usmieva sa

kvetmi všetkých čností;

a pre nás je zasa

žriedlom nábožnosti.

Anjeli tu žasnú,

vidiac večné Slovo,

ako svojim sluhom

slúži pohotovo.

Ako hlava domu

slúži skromne ženích;

aj Mária slúži,

žije obom, pre nich.

Nad paláce skvie sa

váš dom plný krásy,

lebo odtiaľ ľudstvu

vzišlo slnko spásy.

Mária i Jozef,

proste Pána, Krista,

nech aj v našich domoch

vládne radosť čistá.

Chvála tebe, Kriste,

že nám dávaš nádej

skrz rodičov vzácnych

dôjsť do vlasti blahej. Amen.

Keď myslím na kresťanské domovy, rád si ich predstavujem plné svetla a radosti, také ako domov Svätej rodiny. Z celej sily nám znie posolstvo Vianoc: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). A vo vašich srdciach nech vládne Kristov pokoj (Kol 3, 15), píše Apoštol. Pokoj prameniaci z vedomia, že náš Boh Otec nás miluje, že Kristus si nás ako svoje údy pričleňuje, že Panna Mária za nás oroduje a svätý Jozef nás ochraňuje. To je to jasné svetlo, čo osvecuje náš život a napriek ťažkostiam a osobným chybám nás nabáda odvážne napredovať. Každý kresťanský domov by mal byť akoby záhradou pokoja, kde i napriek drobným nezhodám vládne silná, úprimná láska a hlboký pokoj — ovocie skutočne žitej viery.

Manželstvo nie je pre kresťana iba jednoduchou sociálnou inštitúciou, či ešte menej liekom na ľudské slabosti. Je to ozajstné nadprirodzené povolanie. Svätý Pavol ho nazýva Sacramentum magnum — veľká sviatosť v Kristovi a v Cirkvi (Porov. Ef 5, 32); a zároveň a neoddeliteľne je to i trvalá zmluva, ktorou sa muž a žena zaväzujú navždy, pretože —či už chceme alebo nie — Ježiš Kristus ustanovil manželstvo ako nerozlučné: je to svätý znak, ktorý posväcuje; je to Ježišovo pôsobenie, ktoré napĺňa dušu muža a ženy a pozýva ich nasledovať ho, a premeniť celý manželský život na božskú cestu po zemi.

Manželia sú povolaní posväcovať svoje manželstvo i seba samých v tomto zväzku; dopustili by sa vážneho omylu, keby svoj duchovný život praktizovali výlučne mimo domova, alebo ako niečo, čo sa ho len okrajovo týka. Rodinný život, manželské vzťahy, starostlivosť o deti a ich výchovu, úsilie o ekonomické zabezpečenie rodiny a zlepšenie jej finančného postavenia, styk s inými ľuďmi tvoriacich ich spoločenský okruh — to všetko sú bežné ľudské okolnosti, ktoré majú kresťanskí manželia pozdvihovať do nadprirodzenej roviny.

Ich viera a nádej by sa mali prejavovať v trpezlivosti, s akou prekonávajú veľké alebo malé problémy, vyskytujúce sa v každej domácnosti, a v radostnom a vytrvalom plnení si svojich povinností. Takýmto spôsobom potom všetko naplní láska a ona ich aj privedie k tomu, že sa budú deliť o radosti i prípadné bolesti, že sa budú vedieť usmievať a zabúdať na svoje starosti, že budú žiť pre druhých, že sa budú vzájomne počúvať a budú počúvať aj svoje deti, ukazujúc im tak, že ich skutočne milujú a rozumejú im. Prenesú sa cez drobné bezdôvodné škriepky, ktoré by sa sebectvom mohli stať horami a dokážu vložiť veľkú lásku do malých vecí, spoluutvárajúcich každodenné spolužitie.

A o to predsa ide — deň čo deň posväcovať svoj domov a s láskou vytvárať pravú rodinnú atmosféru. Posväcovanie každého dňa od nás vyžaduje praktizovanie mnohých kresťanských cností: na prvom mieste teologálnych: vieru, nádej, lásku; a potom aj všetky ostatné: rozvážnosť, vernosť, úprimnosť, pokoru, usilovnosť, radosť… Keď máme hovoriť o manželstve a o manželskom živote, je potrebné začať s jasným výkladom toho, čo znamená manželská láska.

Posvätnosť ľudskej lásky

Šľachetná a čistá láska manželov je svätá vec, ktorú ja ako kňaz oboma rukami žehnám. Kresťanská tradícia často vnímala prítomnosť Krista na svadbe v Káne ako potvrdenie božskej hodnoty manželstva: „Náš Spasiteľ bol na svadbe, píše svätý Cyril Alexandrijský, aby posvätil princíp ľudského rozmnožovania (Sv. Cyril Alexandrijský, Commentarius, In Johannem 2, 1 (PG 73, 223))“.

Manželstvo je sviatosť, ktorá z dvoch tiel robí jedno, ako zreteľne hovorí teológia, a matériou tejto sviatosti sú samotné telá snúbencov. Pán posväcuje a požehnáva lásku muža k žene a lásku ženy k mužovi: ustanovil nielen spojenie ich duší, ale aj ich tiel. Žiaden kresťan, či už je povolaný k manželskému životu alebo nie, to nesmie podceňovať.

Stvoriteľ nás obdaril inteligenciou, ktorá je akoby iskrou Božieho rozumu a ktorá nám spolu so slobodnou vôľou, ďalším Božím darom, umožňuje poznávať a milovať, a vložil do nášho tela schopnosť plodiť, a tým mať účasť na jeho stvoriteľskej moci. Boh si chcel poslúžiť manželskou láskou, aby prišli na svet nové ľudské stvorenia a zväčšilo sa tak telo jeho Cirkvi. Sex nie je nič zahanbujúceho, ale je to Boží dar, ktorý by sa mal čisto podriaďovať životu, láske a plodnosti.

Na tomto základe a v týchto súvislostiach vidí kresťanská náuka sexualitu. Naša viera nepopiera nič z toho, čo je tu na zemi krásne, veľkorysé a opravdivo ľudské. Učí nás, že zásadou nášho žitia by nemala byť egoistická túžba po pôžitku, pretože k pravej láske vedie len sebazaprenie a obeta: Boh si nás zamiloval a pozýva nás, aby sme my milovali jeho i ostatných tak pravdivo a úplne, ako nás on miluje. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho (Mt 10, 39) — napísal zdanlivo paradoxne svätý Matúš vo svojom evanjeliu.

Ľudia, čo sa neustále zaoberajú len sami sebou a hľadajú predovšetkým vlastné uspokojenie, riskujú svoju večnú spásu a už v tomto živote sa nevyhnú tomu, že budú nešťastní a nespokojní. Iba ten, kto zabudne na seba a odovzdá sa Bohu a svojim blížnym — a to platí aj pre manželstvo —, môže byť tu na zemi šťastný, a to šťastím, ktoré je prípravou na nebo i jeho závdavkom.

Na našej pozemskej púti je skúšobným kameňom lásky bolesť. Manželský stav má — obrazne povedané — svoj rub i líce. Na jednej strane radosť z toho, že človek vie, že je milovaný, nadšenie vytvoriť a udržiavať domov, manželská láska, potešenie z pohľadu na to, ako deti rastú. Na druhej strane — bolesti a trápenia, beh času, ktorý stravuje telá a hrozí zatrpknutím pováh, zdanlivá monotónnosť dní, ktoré vyzerajú byť stále rovnaké.

Mal by úbohú predstavu o manželstve a ľudskej láske ten, kto by si myslel, že narážaním na ťažkosti sa láska a šťastie skončia. Práve vtedy, keď city, ktoré oduševňovali týchto ľudí, odkryjú svoju pravú povahu, oddanosť a neha sa takpovediac zakorenia a preukážu sa ako pravá a hlboká láska, mocnejšia než smrť (Porov. Pies 8, 6).

Ak má byť láska autentická, vyžaduje si vernosť a poctivosť vo všetkých manželských vzťahoch. „Boh, poznamenáva svätý Tomáš Akvinský (Porov. Sv. Tomáš Akvinský, S. Th. I-II, q. 141), pridal k rôznym funkciám ľudského života radosť a potešenie; a kvôli tomu sú tieto dobré ako také. Ak však človek prevracia poriadok vecí a hľadá vzrušenie ako posledný cieľ, pohŕdajúc dobrom i cieľom, ku ktorému sa má ono viazať a podriaďovať, zvrhne a odľudští tak jeho pravú podstatu, a mení ho na hriech alebo príležitosť naň.“

Čistota — nielen obyčajná zdržanlivosť, ale rozhodné „áno“ zamilovanej vôle — je cnosť, ktorá udržuje lásku mladou v ktoromkoľvek životnom stave. Existuje čistota tých, čo už cítia, že sa v nich začína proces dospievania; čistota tých, čo sa pripravujú na manželstvo; čistota tých, ktorých Boh povoláva k celibátu; čistota tých, ktorých si Boh vyvolil pre život v manželstve.

Ako si nespomenúť na silné a jasné slová, ktoré nám zachovala Vulgáta, na radu, ktorú dáva Archanjel Rafael mladému Tobiášovi pred jeho vstupom do manželstva so Sárou? Anjel ho takto napomína: Počúvaj ma a ja ti ukážem, nad akými ľuďmi má zlý duch moc. Sú to tí, ktorí vstupujú do manželstva tak, že vyženú Boha zo seba i zo svojich zmyslov a otročia len svojej chlipnosti ako kone a muly, ktoré nemajú rozum. Nad takými má zlý duch moc (Tob 6, 16-17).

Niet v manželstve čistej, úprimnej a radostnej ľudskej lásky, ak sa nežije cnosť čistoty, ktorá rešpektuje tajomstvo sexuality a podriaďuje ju plodnosti a oddanosti. Nikdy som nehovoril o nečistote a vždy som sa vyhýbal tomu, aby som neupadol do chorobného a nezmyselného komentovania rôznych prípadov, zatiaľ čo o čistote a cudnosti, o radostnom prisvedčení láske som hovoril často — a aj musím hovoriť.

V súvislosti s manželskou čistotou chcem manželov ubezpečiť, že sa nemusia obávať prejavovať si nežnú lásku, ba práve naopak, veď náklonnosť je základom ich rodinného života. To, čo Pán od nich očakáva je, že si budú jeden druhého vážiť a že si budú navzájom verní, že budú jednať s ohľaduplnosťou, prirodzenosťou a skromnosťou. Chcem im tiež povedať, že manželské vzťahy sú dôstojné vtedy, keď sú dôkazom opravdivej lásky, keď sú otvorené plodnosti, deťom.

Uzavretie zdrojov života je zločinom voči darom, ktoré Boh udelil ľudstvu, a tiež jasným prejavom, že k tomuto postoju nevedie človeka láska, ale egoizmus. Vtedy sa všetko vo vzťahu muža a ženy začne zakaľovať, lebo na seba budú hľadieť ako na spoluvinníkov, a to bude vyvolávať nezhody, ktoré — ak manželia v tejto línii zotrvajú — budú skoro vždy nevyliečiteľné.

Keď je v láske prítomná manželská čistota, manželský život je výrazom skutočného kresťanského postoja: muž i žena si rozumejú a prežívajú jednotu. Ak sa však Boží dar sexuality zvrhne, zničí sa dôvernosť a manželia si už nebudú môcť dôstojne pozrieť jeden druhému do očí.

Manželia majú budovať svoje spolužitie na úprimnej a rýdzej láske a na radosti, že priviedli na svet deti, ktoré im Boh umožnil mať. Ak treba, majú sa vedieť vzdať osobného pohodlia a zveriť sa do Božej prozreteľnosti: vytvorenie mnohodetnej rodiny — ak by to bola Božia vôľa — je totiž zárukou šťastia a hojného ovocia, hoci zblúdilí zástancovia žalostného hedonizmu budú tvrdiť opak.

Nezabúdajte, že občas sa medzi manželmi nedá vyhnúť sporom. Pred deťmi sa však nikdy nehádajte: jednak by tým trpeli, a potom by sa pridali sa na stranu jedného z vás, čím by mohli nevedomky prispieť k prehĺbeniu vašej nejednoty. Spory, ak nim nedochádza príliš často, sú tiež prejavom lásky, ba dokonca takmer potrebou. Príležitosť na ne — nie dôvod — sa naskytne, keď manžel príde domov unavený z práce, a keď je žena vyčerpaná (dúfajme, že nie unudená) potom, čo musela celý deň bojovať s deťmi a domácnosťou, a často aj so svojou vlastnou, nie vždy stálou povahou. Hoci vy ženy, ak chcete, dokážete byť charakterovo pevnejšie než muži.

Vyhýbajte sa pýche, ktorá je najväčším nepriateľom vášho manželského života: vo vašich drobných hádkach nik z vás dvoch nemá pravdu. Ten, čo sa dokáže lepšie ovládnuť a zachovať pokoj, nech povie zopár slov na dočasné upokojenie zlej nálady. A neskôr — medzi štyrmi očami — si to vybavte, veď sa zase hneď uzmierite.

Vy manželky by ste sa mali zamyslieť, či tak trochu nezanedbávate svoj zovňajšok, pretože ako hovorí jedno príslovie, upravená žena odťahuje svojho muža od cudzích vrát. Povinnosť vyzerať pekne ako v čase zásnub je stále aktuálna a navyše vychádza z princípu spravodlivosti, lebo patríte svojmu mužovi, pričom on tiež nesmie zabúdať na to isté: že je váš a že po celý život má byť k vám nežný a láskavý ako keď bol váš snúbenec. Bolo by zlým znamením, keby ste sa pri čítaní týchto riadkov ironicky usmievali; bol by to zjavný dôkaz toho, že vaša manželská láska sa premenila na chladnú nevšímavosť.

Domovy naplnené svetlom a radosťou

O manželstve nemožno hovoriť bez toho, aby sme súčasne nemysleli aj na rodinu, ktorá je ovocím a pokračovaním toho, čo sa manželským zväzkom začína. Rodina nepozostáva len z muža a ženy, ale aj z detí a do istej miery i zo starých rodičov, iných príbuzných, či zamestnancov v domácnosti. Týmto všetkým sa musí ujsť z onoho tepla vrúcnej lásky, na ktorom sa rodinná atmosféra zakladá.

Samozrejme sú aj manželstvá, ktoré Pán neobdaril deťmi: je to znamením, že od nich očakáva, že sa budú aj naďalej milovať s rovnakou nehou a že svoje sily venujú — ak je to možné — službe a úlohám pre dobro iných duší. Bežne však majú manželia potomkov a vtedy je pre nich prvoradou povinnosťou starostlivosť o vlastné deti. Otcovstvo a materstvo sa nekončí narodením dieťaťa: táto spoluúčasť na Božej moci, ktorou je schopnosť plodiť, má mať svoje pokračovanie v spolupráci s Duchom Svätým, aby vyvrcholila v sformovaní opravdivých kresťanských mužov a žien.

Rodičia sú hlavnými vychovávateľmi svojich detí tak vo veciach ľudských, ako aj v nadprirodzených. Musia cítiť zodpovednosť za toto poslanie, ktoré od nich vyžaduje mať porozumenie, rozvážnosť, vedieť vychovávať a predovšetkým, vedieť milovať; a usilovať sa dávať dobrý príklad. Vo výchove nie je správne, ak sa veci presadzujú autoritatívnym spôsobom a násilím. Ideálom pre rodičov je skôr dosiahnuť, aby sa stali priateľmi svojich detí; priateľmi, ktorým sa deti zveria so svojimi starosťami, s ktorými sa poradia o svojich problémoch a od ktorých budú očakávať účinnú a láskavú pomoc.

Je nevyhnutné, aby si rodičia nachádzali čas pre svoje deti a zhovárali sa s nimi. Deti sú to najdôležitejšie — dôležitejšie než rokovania, práca či odpočinok. V rozhovoroch s nimi je vhodné pozorne počúvať a snažiť sa ich pochopiť, a vedieť rozpoznať časť pravdy — alebo celú pravdu —, ktorá sa môže nachádzať v niektorých z ich rebélií. A zároveň, treba im pomáhať správne nasmerovať ich túžby a predstavy, naučiť ich uvažovať nad vecami a vedieť ich zdôvodniť; nevnucovať im konkrétne správanie, ale skôr im ukázať nadprirodzené i ľudské motívy, ktoré k nemu vedú. Jedným slovom, rešpektovať ich slobodu, keďže pravá výchova sa nezaobíde bez osobnej zodpovednosti, a ani zodpovednosť bez slobody.

Rodičia vychovávajú hlavne svojím správaním. To, čo synovia a dcéry očakávajú od svojho otca či matky, nie sú iba nejaké vedomosti obsiahlejšie než tie ich alebo viac či menej vhodné rady, ale niečo oveľa dôležitejšie: svedectvo hodnoty a zmyslu života stelesneného v konkrétnej existencii, potvrdené v rozličných okolnostiach a situáciách, ktoré v priebehu rokov nastanú.

Ak by som mal dať rodičom nejakú radu, povedal by som im predovšetkým toto: nech vaše deti vidia — nerobte si ilúzie, aj tak všetko vidia už od malička a vytvárajú si o tom úsudok — že sa snažíte žiť v súlade so svojou vierou, že Boha nemáte len na perách, ale že je aj vo vašich skutkoch, že sa snažíte byť úprimní a verní; že sa milujete a že skutočne milujete aj ich.

Takto sa najlepšie pričiníte o to, aby sa z nich stali naozajstní kresťania, celí muži a ženy, schopní v duchu otvorenosti čeliť situáciám, ktoré im život prinesie, slúžiť svojim spoluobčanom a angažovať sa v riešení naliehavých problémov ľudstva, vydávajúc svedectvo o Kristovi tam, kde sa budú neskôr nachádzať — uprostred spoločnosti.

Počúvajte svoje deti, venujte im tiež svoj čas, prejavujte im dôveru; verte im to, čo vám hovoria, hoci by vás aj niekedy oklamali; neľakajte sa ich vzdorovitosti, veď aj vy ste boli v ich veku do istej miery rebelmi; vyjdite im v ústrety, na polcestu, a modlite za ne, aby s prostotou vedeli pribehnúť skôr za vami rodičmi — čo je isté, ak budete takto kresťansky konať —, než aby sa so svojimi oprávnenými zvedavými otázkami obracali na nejakého nehanebného alebo hrubého takzvaného priateľa.

„Ako opísať šťastie toho manželstva, pýta sa autor prvých storočí, ktoré Cirkev spája, oddanosť potvrdzuje, požehnanie spečaťuje, anjeli ohlasujú a ktoré sám Boh Otec schvaľuje?… Obaja manželia sú ako deti jedného otca, slúžiace si navzájom, medzi ktorými niet duchovného ani telesného rozdielu. Lebo skutočne sú dvaja v jednom tele a kde je jedno telo, tam má byť jeden duch… Pri pohľade na tieto domovy sa Kristus raduje a zosiela na ne svoj pokoj; kde sú dvaja, tam je on tiež, a kde je on, tam sa nemôže nachádzať nijaké zlo (Tertulián, Ad uxorem 2,8, 6-7 (PL 1, 1415-1416))“.

Pokúsili sme sa zhrnúť a vysvetliť niektoré charakteristiky domovov, v ktorých sa odráža Kristovo svetlo, a preto sú — opakujem — plné svetla a radosti, a v ktorých sa harmónia medzi rodičmi prenáša na deti, na celú rodinu i na všetky ostatné oblasti života. Takto sa v každej skutočne kresťanskej rodine istým spôsobom opakuje tajomstvo Cirkvi, vyvolenej Bohom a poslanej, aby svetu ukazovala cestu.

Na každého kresťana, nech by bol jeho životný stav akýkoľvek — kňaz či laik, ženatý či žijúci v celibáte — sa v plnosti vzťahujú slová Apoštola z čítania k sviatku Svätej rodiny: Boží vyvolenci, svätí a milovaní (Kol 3, 12). To sme my všetci, každý na svojom mieste a vo svojich okolnostiach vo svete: muži a ženy, vyvolení Bohom, aby sme — napriek našim chybám a v snahe bojovať proti nim — vydávali svedectvo o Kristovi a prinášali všetkým blížnym radosť plynúcu z vedomia, že sme Božími deťmi.

Je veľmi dôležité, aby zmysel manželstva ako povolania nechýbal v katechéze ani v kázaní, ako aj vo vedomí tých, ktorých Boh chce mať na tejto ceste, pretože sú skutočne povolaní zapojiť sa do Božieho plánu spásy pre všetkých ľudí.

Preto sa snáď kresťanským manželom ani nemôže ponúknuť lepší vzor než je vzor rodiny z čias apoštolov: rodinu stotníka Kornélia, učenlivého Božej vôli, v dome ktorého sa uskutočnilo otvorenie Cirkvi pohanom (Sk 10, 24-48); rodinu Akvilu a Priscilly, ktorí šírili kresťanstvo v Korinte a Efeze a spolupracovali so svätým Pavlom v jeho apoštoláte (Sk 18, 1-26); rodinu Tabity, ktorá svojou dobročinnou láskou pomáhala núdznym v Joppe (Sk 9, 36). A toľko iných rodín spomedzi židov i pohanov, Grékov i Rimanov, v ktorých sa kázanie prvých Pánových učeníkov ujalo.

Rodiny, ktoré žili z Krista a umožnili iným spoznať Krista. Malé kresťanské spoločenstvá, ktoré slúžili ako centrá šírenia evanjeliového posolstva. Domovy podobné iným v tých časoch, ale oživené novým duchom, ktorým nakazili všetkých, čo ich spoznali a stretávali sa s nimi. Takí boli prví kresťania, a takými musíme byť aj my, kresťania dneška: rozsievačmi pokoja a radosti; toho pokoja a tej radosti, ktoré nám priniesol Ježiš.

Táto kapitola v inom jazyku