Kristus Kráľ

Končí sa liturgický rok a vo Svätej obete oltárnej sprítomňujeme obetu Otcovi, obetu Krista, kráľa svätosti a milosti, kráľa spravodlivosti, lásky a pokoja, ako to budeme o chvíľu čítať v prefácii (…regnum sanctitatis et gratiae, regnum iustitiae, amoris et pacis (omšová prefácia zo slávnosti Ježiša Krista Kráľa)). Keď sa zamýšľate nad Najsvätejším Človečenstvom nášho Pána, všetci vo svojich dušiach prežívate nesmiernu radosť: je to kráľ so srdcom z mäsa, takým, ako je aj to naše, je tvorcom vesmíru a každého jedného stvorenia: a pritom nevnucuje svoju vládu, ale žobre aspoň o trochu lásky, mlčky nám ukazujúc svoje prebodnuté ruky.

Prečo ho teda ešte toľko ľudí neuznáva? Prečo ešte stále počuť ten zatvrdilý vzdor: Nolumus hunc regnare super nos, nechceme, aby tento nad nami kraľoval (Lk 19, 14). Na zemi sú milióny ľudí, ktorí takto odmietajú Ježiša Krista, alebo, lepšie povedané, skôr tieň Ježiša Krista, pretože Krista nepoznajú a nevideli ani krásu jeho tváre, ani nič nevedia o nádhere jeho učenia.

Pri pohľade na toto smutné predstavenie cítim potrebu prinášať Pánovi zadosťučinenie. Keď počúvam tento krik, ktorý neprestáva a ktorý sa viac ako slovami prejavuje málo šľachetnými činmi, najradšej by som nahlas zvolal: oportet illum regnare! (1 Kor 15, 25), lebo on musí kraľovať!

Odpor voči Kristovi

Mnoho ľudí neznesie, aby Kristus kraľoval; stavajú sa proti nemu tisícimi spôsobmi, prejavujúcimi sa vo všeobecnom vnímaní sveta, v medziľudských vzťahoch, v zvyklostiach, vo vede, v umení. A dokonca aj v živote Cirkvi! Nemám na mysli – píše svätý Augustín – tých zlomyseľníkov, ktorí sa rúhajú Kristovi jazykom. Takýchto je v skutočnosti málo, zato je veľa tých, ktorí sa rúhajú svojím konaním (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 27, 11 (PL 35, 1621)).

Niektorým ľuďom dokonca prekáža samotný výraz Kristus Kráľ: a ide pritom len o otázku vhodných slov, ako keby sa Kristovo kráľovstvo dalo zameniť s politickými frázami; alebo odmietajú prijať Pánovu kráľovskú hodnosť, pretože by tak museli uznávať aj nejaký zákon. A oni nie sú ochotní uznávať nijaký zákon, dokonca ani milovaniahodné prikázanie lásky, pretože sa nechcú priblížiť k Božej láske. Ich jedinou ambíciou je slúžiť svojmu vlastnému sebectvu.

Pán ma už dlhý čas vedie k tomu, aby som v nemom výkriku opakoval: serviam!, budem slúžiť. Nech v nás on roznieti túžbu po odovzdanosti, po vernosti jeho božskému volaniu — prirodzene, bez okázalosti, bez hluku — aj uprostred ulice. Poďakujme sa mu z hĺbky srdca. Obráťme sa na neho s modlitbou poddaných — detí! — a jazyk a ústa sa nám naplnia mliekom a medom, a ako medový plást budú chutiť naše slová o Božom kráľovstve, ktoré je kráľovstvom slobody; tej slobody, ktorú pre nás on vydobyl (Porov. Gal. 4, 31).

Kristus, Pán celého sveta

Bol by som rád, keby sme teraz uvažovali nad tým, akým spôsobom je Kristus — milé Dieťa, ktoré sme videli narodiť sa v Betleheme — Pánom sveta. Skrze neho bolo všetko stvorené na nebi a na zemi, on zmieril s Otcom všetko, navrátil pokoj nebu i zemi prostredníctvom krvi, ktorú vylial na kríži (Porov. Kol 1, 11-16). Teraz Kristus kraľuje po pravici Otca; dvaja anjeli v bielom odeve to oznamujú učeníkom, ktorí po Nanebovstúpení Pána uprene hľadeli k nebu: Mužovia galilejskí, čo stojíte a hľadíte do neba? Tento Ježiš, ktorý bol od vás vzatý do neba, príde tak, ako ste ho videli do neba odchádzať (Sk 1, 11).

Skrze neho kraľujú králi (Porov. Prís 8, 15), no s tým rozdielom, že oni sa ako ľudské autority pominú; ale Pán bude kraľovať naveky a navždy (Ex 15, 18), jeho kráľovstvo je večné a jeho vláda z pokolenia na pokolenie (Dan 3, 100).

Kristovo kráľovstvo nie je len nejaké ustálené slovné spojenie, ani rečnícky zvrat. Kristus žije, a žije aj ako človek, s tým istým telom, aké prijal pri Vtelení, s ktorým vstal z mŕtvych po umučení na kríži a oslávený pretrváva v osobe Slova so svojou ľudskou dušou. Kristus, pravý Boh a pravý človek, žije a kraľuje a je Pánom sveta. Len skrze neho má život všetko, čo žije.

Prečo sa teda teraz nezjaví v celej svojej sláve? Pretože jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (Jn 18, 36), hoci je vo svete prítomné. Ježiš odpovedal Pilátovi: Som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas (Jn 18, 37). Tí, ktorí očakávali od Mesiáša viditeľnú svetskú moc, sa mýlili: Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom (Rim 14, 17).

Pravda a spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. To je Kristovo kráľovstvo: božské pôsobenie, ktoré prináša spásu ľuďom a ktoré vyvrcholí na konci čias, keď Pán zo svojho najvyššieho miesta na nebesiach príde, aby definitívne súdil ľudstvo.

Keď Kristus začína svoje kázanie na zemi, neponúka nejaký politický program, ale hovorí: Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo (Mt 3, 2; 4, 17). Posiela svojich učeníkov, aby hlásali túto dobrú zvesť (Porov. Lk 10, 9), a učí, že v modlitbe treba za príchod tohto kráľovstva prosiť (Porov. Mt 6, 10). Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, svätý život, to je to, čo máme v prvom rade hľadať (Porov. Mt 6, 33), to je to jediné skutočne potrebné (Porov. Lk 10, 42).

Spása, ktorú ohlasuje náš Pán, Ježiš Kristus, je pozvanie adresované všetkým: Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu (Mt 22, 2-3). Preto nám Pán zvestuje, že Božie kráľovstvo je medzi vami (Lk 17, 21).

Z diela spásy nie je vylúčený nikto, ak sa dobrovoľne podvolí Kristovým láskyplným požiadavkám: znovu sa narodiť (Porov. Jn 3, 5); byť ako dieťa v prostote ducha (Porov. Mk 10, 15; Mt 18, 3; 5, 3); vypudiť zo srdca všetko, čo odvádza od Boha (Veru hovorím vám: Bohatý ťažko vojde do nebeského kráľovstva (Mt 19, 23)). Ježiš chce skutky, nielen slová (Porov. Mt 7, 21). Vyžaduje rozhodné úsilie, pretože len tí, ktorí bojujú, si zaslúžia večné dedičstvo (Nebeské kráľovstvo trpí násilie a násilníci sa ho zmocňujú (Mt 11, 12)).

K naplneniu tohto kráľovstva, teda ku konečnému súdu rozhodujúcemu o spáse alebo odsúdení však nedôjde na tejto zemi. Teraz je toto kráľovstvo ako sejba (Porov. Mt 13, 24), ako rast horčičného zrna (Porov. Mt 13, 31-32). Na konci sa bude podobať rybárskej sieti, ktorá bude vytiahnutá na breh, a v nej budú pre odlišný osud vyčlenení tí, ktorí konali spravodlivo, od tých, ktorí páchali neprávosti (Porov. Mt. 13, 47-48). Ale dokiaľ žijeme tu na zemi, toto kráľovstvo sa podobá kvasu, ktorý žena vzala, vmiesila do troch mier múky, až sa všetko prekvasilo (Porov. Mt 13, 33).

Kto pochopí kráľovstvo, ktoré nám Kristus ponúka, zistí, že stojí za to vsadiť všetko, len aby ho dosiahol: je to perla, ktorú kupec získava za cenu toho, že predá všetko, čo má; je to poklad nájdený na poli (Porov. Mt 13, 44-46). Zmocniť sa nebeského kráľovstva je náročné: nikto si nie je istý, že ho dosiahne, avšak pokorné volanie skrúšeného človeka dokáže otvoriť jeho brány dokorán. Jeden zo zločincov, ukrižovaných spolu s Ježišom, ho prosí: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ On mu odpovedal: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji (Lk 23, 42-43)“.

Kristovo kráľovstvo v našej duši

Aký si veľký, Pane a Bože náš! Ty si ten, kto dáva nášmu životu nadprirodzený zmysel a božskú účinnosť. Ty si príčinou toho, že skrze lásku tvojho Syna môžeme z celej sily nášho bytia svojou dušou i telom opakovať: oportet illum regnare! – on musí kraľovať — zatiaľ čo nám znie starý refrén o našej slabosti. Veď ty dobre vieš, že sme len stvorenia — a aké stvorenia! — utvorené z hliny, a to nielen nohy (Porov. Dan 2, 33), ale aj srdce a hlava. To božské v nás môže zaznievať len vďaka tebe.

Kristus musí kraľovať predovšetkým v našej duši. Ako by sme mu však odpovedali, keby sa opýtal: „A ako mi ty dovoľuješ v sebe kraľovať?“ Ja by som mu odpovedal, že na to, aby vo mne mohol kraľovať, potrebujem jeho hojnú milosť. Jedine tak sa môže každý úder môjho srdca, každý nádych, aj ten najobyčajnejší pohľad, aj to najbežnejšie slovo či najzákladnejší pocit zmeniť na hosana môjmu Kristovi Kráľovi.

Ak chceme, aby Kristus kraľoval, musíme byť dôslední: musíme začať tým, že mu dáme svoje srdce. Keby sme to neurobili, naše slová o Kristovom kraľovaní by boli prázdnym krikľúnstvom bez kresťanskej podstaty, vonkajším prejavom viery, ktorá ani neexistuje, a zneužívaním Božieho mena pre svoj vlastný úžitok.

Ak by podmienkou Ježišovho kraľovania v mojej a tvojej duši malo byť to, že tam nájde dokonale pripravené miesto, mali by sme dôvod zúfať si. Ale neboj sa, dcéra sionská. Hľa, tvoj kráľ prichádza, sediaci na mláďati oslice (Jn 12, 15). Vidíte? Ježíš sa uspokojí s úbohým zvieraťom, ktoré mu slúži ako trón. Neviem ako ste na tom vy, ale mňa neponižuje uznať, že som v Pánových očiach ako osol: Hlúpy som bol a nechápavý a pred tebou som bol ako dobytča. Ale ja som stále pri tebe a ty mi držíš pravicu (Ž 72, 22-24), ty ma vedieš za ohlávku.

Zamyslite sa nad vlastnosťami takého osla, ktorých je už dnes tak málo. Nemám však na mysli staré, tvrdohlavé a zlostné zviera, čo sa vie pomstiť zákerným kopancom, ale mladého somárika s nastraženými ušami, ktorý je nenáročný na potravu, vytrvalý v práci a dokáže svižne a veselo klusať. Áno, existujú stovky iných zvierat, ktoré sú krajšie, obratnejšie a vzbudzujú väčší rešpekt. No Kristus si vybral práve osla, aby sa ako kráľ predstavil ľudu, čo mu prevolával na slávu. Ježiš totiž nepotrebuje vypočítavé chytráctvo a krutosť chladných sŕdc, honosnú a pritom tak prázdnu krásu. Náš Pán si váži radosť mladého srdca, jednoduchý krok, prirodzený hlas, čisté oko a sluch pozorný k jeho slovám plným nehy. Takto kraľuje v ľudskej duši.

Kraľovať službou

Ak dovolíme Kristovi, aby kraľoval v našej duši, nestaneme sa panovačnými, ale budeme služobníkmi všetkých ľudí. Služba — ako rád mám to slovo! Slúžiť môjmu Kráľovi a kvôli nemu všetkým tým, ktorí boli vykúpení jeho krvou. Keby sme tak my kresťania vedeli slúžiť! Zverme Pánovi naše odhodlanie naučiť sa plniť túto úlohu služby, lebo len službou budeme môcť spoznať a milovať Krista, dávať ho poznať aj iným a dosiahnuť, aby ho aj iní milovali.

A ako ho ukážeme iným dušiam? Príkladom. Vydávajme o ňom svedectvo našou dobrovoľnou službou Kristovi vo všetkých našich činnostiach, pretože on je Pánom všetkých skutočností nášho života, a je jediným a konečným zmyslom našej existencie. Potom, čo prinesieme toto svedectvo príkladom, budeme môcť poučiť aj slovom, a náukou. Takto to robil Kristus: coepit facere et docere (Sk 1, 1), najskôr učil skutkami, potom svojím božským kázaním.

Slúžiť iným ľuďom pre Krista si vyžaduje byť veľmi ľudskými. Ak v našom živote tento aspekt ľudskosti chýba, Boh na ňom nič nevybuduje, pretože on obyčajne nestavia na neporiadku, sebectve a povýšenectve. Musíme vedieť všetkých ospravedlňovať, musíme vedieť všetkým prepáčiť. Nespravodlivé nenazveme spravodlivým, o urážke Boha nebudeme hovoriť, že to nie je urážka Boha, a zlo nenazveme dobrom. Na zlo však nebudeme odpovedať iným zlom, ale jasným učením a dobrým skutkom: zlo utopíme v hojnosti dobra (Porov. Rim 12, 21). Tak bude Kristus kraľovať v našich dušiach a v dušiach ľudí žijúcich v našej blízkosti.

Niektorí ľudia sa pokúšajú budovať pokoj vo svete bez toho, aby vložili Božiu lásku do svojich vlastných sŕdc, bez toho, aby z lásky k Bohu slúžili ostatným. Ako je vôbec možné takto uskutočňovať šírenie pokoja? Kristov pokoj je pokoj Kristovho kráľovstva: a kráľovstvo nášho Pána musí mať základ v túžbe po svätosti, v pokornej ochote prijímať milosť, v rozhodnom presadzovaní spravodlivosti, v Božskom plytvaní láskou.

Kristus na vrchole všetkých ľudských snáh

Dá sa to uskutočniť, nie je to len nejaký márny sen. Keby sme sa len my ľudia rozhodli živiť vo svojich srdciach Božiu lásku! Kristus, náš Pán, bol ukrižovaný a z vyvýšenia na kríži vykúpil svet, obnovil pokoj medzi Bohom a ľuďmi. Ježiš Kristus nám všetkým pripomína: et ego, si exaltatus fuero a terra, omnia traham ad meipsum (Jn 12, 32): a ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe —, ak ma položíte na vrchol všetkých pozemských činností, ak si budete plniť povinnosti každého okamihu, ak budete mojimi svedkami v tom, čo sa zdá byť významné, a aj v tom, čo sa zdá byť bezvýznamné, omnia traham ad meipsum, všetko pritiahnem k sebe. Moje kráľovstvo medzi vami sa stane skutočnosťou.

Kristovi, nášmu Pánovi, naďalej záleží na šírení diela spásy medzi ľuďmi a v celom stvorenstve, v tomto našom svete, ktorý je dobrý, pretože dobrý vyšiel z Božích rúk. Bola to Adamova neposlušnosť a hriech ľudskej pýchy, čo narušilo božskú harmóniu stvorenia.

Ale Boh Otec, keď nadišla plnosť časov, poslal svojho Jednorodeného Syna, ktorý — pôsobením Ducha Svätého — prijal telo z Márie vždy Panny, aby obnovil pokoj, a aby sme vykúpením človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus (Gal 4, 5), boli prijatí za Božích synov, schopných účasti na Božej intimite: a aby tak tento nový človek, táto nová ratolesť Božích detí (Porov. Rim 6, 4-5), mohol oslobodiť celý vesmír od neporiadku, obnoviť všetko v Kristovi (Porov. Ef 1, 9-10), ktorý všetko zmieril s Bohom (Porov. Kol 1, 20).

K tomuto sú povolaní kresťania, toto je naša apoštolská úloha a túžba, majúca stravovať našu dušu: dosiahnuť, aby sa Kristovo kráľovstvo stalo skutočnosťou, aby už nebola nenávisť a krutosť, aby sme svetu prinášali silný a utišujúci balzam lásky. Prosme dnes nášho kráľa, aby z nás urobil pokorných a horlivých spolupracovníkov na Božom úmysle zjednocovať to, čo človek rozbil, doviesť do cieľa to, čo zblúdilo a obnovovať harmóniu celého stvorenstva.

Prijať kresťanskú vieru znamená zaviazať sa k pokračovaniu v Ježišovom poslaní medzi ľuďmi. Musíme byť — každý z nás — alter Christus, ipse Christus, druhý Kristus, samotný Kristus. Len tak sa budeme môcť pustiť do tohto veľkého, nesmierneho a nekonečného podujatia: posväcovať zvnútra všetky časné štruktúry a vnášať do nich kvas Vykúpenia.

Nikdy nehovorím o politike. Nemyslím si, že poslaním kresťanov na zemi by malo byť vytvorenie nejakého politicko—náboženského prúdu. Bolo by to bláznovstvo, aj keby za tým bol dobrý úmysel vnášať Kristovho ducha do všetkých oblastí ľudskej činnosti. To, čo treba zveriť Bohu, je srdce každého človeka bez ohľadu na to, kým je. Preto sa snažme hovoriť s každým kresťanom tak, aby na mieste, na ktorom sa nachádza — a v okolnostiach, ktoré nezávisia len od jeho postavenia v Cirkvi či v občianskom živote, ale sú dôsledkom meniacich sa dejinných udalostí — dokázal príkladom a slovom vydávať svedectvo viery, ktorú vyznáva.

Kresťan žije vo svete plným právom, pretože je človekom. Ak dovolí, aby v jeho srdci prebýval Kristus a aby tam Kristus kraľoval, potom sa vo všetkých jeho ľudských záležitostiach bude — a to veľmi výrazne — prejavovať vykupiteľská účinnosť Pána. Nie je pritom dôležité, či jeho práca je — ako sa hovorí — vznešená alebo nízka, pretože ľudský vrchol môže byť v Božích očiach nízkosťou, a to, čo nazývame nízkym alebo skromným, môže byť kresťanským vrcholom svätosti a služby.

Osobná sloboda

Keď kresťan pracuje, ako je jeho povinnosťou, nemal by pritom prehliadať alebo znevažovať požiadavky prirodzeného poriadku vecí. Ak by sa pod pojmom požehnávať ľudskú činnosť rozumelo ignorovať, prípadne nechať zmiznúť jej vlastnú, vnútornú dynamiku, potom by som tie slová radšej nepoužíval. Osobne som nikdy nebol presvedčený, že bežné ľudské činnosti by ako umelou tabuľou mali byť zviditeľňované nálepkou náboženskej príslušnosti. Zdá sa mi totiž — hoci rešpektujem aj opačný názor —, že hrozí nebezpečenstvo zbytočného používania mena našej svätej viery, a okrem toho, nálepka katolíctva bola niekedy využívaná aj na ospravedlňovanie postojov a skutkov, ktoré neboli vždy z ľudského hľadiska čestné.

Keďže svet a všetko, čo je v ňom — s výnimkou hriechu — je dobrý, pretože je dielom Boha, nášho Pána, kresťan v neustálom boji o to, aby sa vyhol urážke Boha — a je to pozitívny boj lásky —, by sa mal angažovať vo všetkých pozemských záležitostiach, bok po boku so svojimi spoluobčanmi; a musí brániť všetky dobrá vyplývajúce z ľudskej dôstojnosti.

Existuje jedno dobro, ktoré musí kresťan vždy osobitne hľadať: osobná sloboda. Len keď bude obhajovať osobnú slobodu iných s náležitou osobnou zodpovednosťou, bude môcť s ľudskou a kresťanskou integritou rovnakým spôsobom obhajovať aj svoju vlastnú slobodu. Opakujem a neustále budem opakovať, že Pán nám dal zadarmo jeden veľký nadprirodzený dar — Božiu milosť; a ďalší úžasný ľudský dar — osobnú slobodu, ktorá od nás vyžaduje — aby sa neskorumpovala a nezmenila na neviazanosť — integritu a účinnú snahu zasadiť naše konanie do Božieho zákona, lebo kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3, 17).

Kristovo kráľovstvo je kráľovstvom slobody: niet tu otrokov, okrem tých, ktorí sa nimi slobodne stanú z lásky k Bohu. Nech je požehnané otroctvo lásky, ktoré nás robí slobodnými! Bez slobody nemôžeme odpovedať na milosť; bez slobody sa nemôžeme dobrovoľne odovzdať Pánovi z toho najnadprirodzenejšieho dôvodu: pretože chceme.

Niektorí z vás, ktorí ma teraz počúvate, ma už poznáte veľa rokov. Môžete mi dosvedčiť, že celý svoj život hlásam osobnú slobodu, spolu s osobnou zodpovednosťou. Hľadal som ju a hľadám ju po celej zemi; tak ako Diogenes hľadal človeka. A každý deň ju milujem stále viac, milujem ju viac než všetky ostatné veci na tejto zemi: je to poklad, ktorý nikdy nebudeme vedieť dostatočne oceniť.

Keď hovorím o osobnej slobode, nezameriavam sa pri tej príležitosti na iné problémy, ktoré sú možno veľmi dôležité, ale neprislúchajú môjmu poslaniu kňaza. Viem, že mi nenáleží zaoberať sa svetskými a pominuteľnými témami, ktoré patria do sféry časného a občianskeho života, teda záležitosťami, ktoré Pán ponechal na slobodnú a pokojnú diskusiu ľudí. Viem tiež, že ústa kňaza, vyhýbajúc sa všetkým dočasným ideológiám, majú slúžiť len na to, aby privádzali duše k Bohu, k jeho duchovnému, spasiteľnému učeniu, k sviatostiam, ktoré ustanovil Ježiš Kristus, k vnútornému životu, ktorý nás približuje k Pánovi s vedomím, že sme jeho deti a teda aj bratia všetkých ľudí bez výnimky.

Dnes slávime slávnosť Krista Kráľa. Neprekročím kompetencie svojho kňazského úradu, keď poviem, že keby niekto vnímal Kristovo kráľovstvo ako politický program, nepochopil by tým nadprirodzený cieľ viery, a bol by len na krok od toho, že zaťaží svedomie ľudí bremenami, ktoré nepochádzajú od Ježiša Krista, pretože jeho jarmo je príjemné a jeho bremeno ľahké (Porov. Mt 11, 30). Naozaj milujme všetkých ľudí, milujme Krista nadovšetko, a potom pre nás bude samozrejmosťou, že budeme milovať aj legitímnu slobodu ostatných, v pokojnom a rozumnom spolužití.

Pokoj Božích detí

Možno budete namietať: lenže ako málo je tých, čo chcú niečo také počúvať, a nieto ešte aj uskutočňovať. Áno, uvedomujem si to: sloboda je silná a zdravá rastlina, ktorá sa ťažko ujíma medzi kameňmi, v tŕní a na cestách pošliapaných ľuďmi (Lk 8, 5-7). Veď nám to už bolo oznámené dávno predtým, ako Kristus prišiel na zem.

Spomeňte si na druhý žalm: Prečo sa búria pohania? Prečo národy snujú plány daromné? Povstávajú pozemskí králi a vladári sa spolčujú proti Pánovi a proti jeho pomazanému (Ž 2, 1-2). Vidíte? Nič nového. Stavali sa voči Kristovi ešte skôr ako sa narodil; stavali sa proti nemu vtedy, keď jeho nohy pokojne premeriavali palestínske cesty; prenasledovali ho aj potom a prenasledujú ho aj dnes, keď útočia na údy jeho mystického, kráľovského Tela. Prečo toľká nenávisť, toľko hrubého výsmechu z belostnej prostoty, prečo to všeobecné potlačovanie slobody svedomia?

Rozbime ich okovy a ich jarmo zhoďme zo seba! (Ž 2, 3). Lámu príjemné jarmo, zhadzujú zo seba bremeno, vznešené bremeno svätosti a spravodlivosti, milosti, lásky a pokoja. Besnejú proti láske, vysmievajú sa z bezbrannej dobroty Boha, ktorý odmieta zvolať pluky anjelov na svoju obranu (Porov. Jn 18, 36; Mt 26, 52-54). Keby náš Pán pristúpil na kompromis, keby obetoval zopár nevinných, aby uspokojil väčšinu vinníkov, potom by s ním aj hádam dospeli k nejakej dohode. Lenže Božia logika takto nefunguje. Náš Otec je skutočným otcom a je ochotný odpustiť hoc aj tisícom ľudí páchajúcich zlo, ak nájde aspoň desať spravodlivých (Porov. Gn 18, 32). Tí, ktorých ženie nenávisť, nemôžu pochopiť takéto milosrdenstvo a len sa utvrdzujú vo svojej zdanlivej pozemskej beztrestnosti, živiac sa nespravodlivosťou.

Ten, čo na nebesiach prebýva, sa im vysmieva; Pán ich privedie na posmech. Raz na nich rozhorčene zavolá a svojím hnevom ich vydesí (Ž 2, 4-5). Aký oprávnený je Boží hnev, aké spravodlivé je jeho rozhorčenie, a aká veľká je jeho zhovievavosť!

Veď ja som ustanovil svojho kráľa na svojom svätom vrchu Sione! Zvestujem Pánovo rozhodnutie: Pán mi povedal: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil (Ž 2, 6-7)“. Milosrdenstvo Boha Otca nám dalo za kráľa jeho Syna. Keď hrozí, zároveň sa roznežňuje; dáva nám na vedomie svoj hnev, ale odovzdáva nám svoju lásku. Ty si môj syn — obracia sa na Krista a obracia sa na teba i na mňa, ak sa rozhodneme byť alter Christus, ipse Christus.

Slovami nie je možné vyjadriť pocity srdca rozochveného Božou dobrotou. Vraví nám: Ty si môj syn. Nie nejaký cudzí človek, ani sluha, s ktorým sa dobre zaobchádza, ani priateľ — už to by znamenalo veľa. Syn! Dovoľuje nám, aby sme vzťah s ním prežívali so synovskou zbožnosťou, a dokonca si dovolím povedať, že aj s bezostyšnosťou dieťaťa, ktorému Otec nie je schopný nič odoprieť.

A že mnoho ľudí sa oddáva neprávostiam? Áno, ale Pán nalieha: Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy a do vlastníctva celú zem. Budeš nad nimi panovať žezlom železným a rozbiješ ich jak hrnce hlinené (Ž 2, 8-9). Sú to veľké sľuby a sú od Boha — nemôžeme ich zľahčovať. Nie nadarmo je Kristus Vykupiteľom sveta a zvrchovane kraľuje po pravici Otca. Je to hrozná predpoveď toho, čo čaká každého, keď sa život pominie — a on sa pominie —, čo čaká všetkých na konci čias, ak ich srdce zatvrdne v zlobe a beznádeji.

No Boh, ktorý môže vždy zvíťaziť, nás chce radšej presvedčiť: A teraz, králi pochopte: dajte si povedať, pozemskí vladári. V bázni slúžte Pánovi a s chvením sa mu klaňajte. Podvoľte sa zákonu: žeby sa nerozhneval a vy by ste zahynuli na ceste, lebo sa rýchlo rozhorčí (Ž 2, 10-12). Kristus je Pán, je Kráľ. A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovi, Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil“ (…).

Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť Mojžišov zákon, v ňom je ospravedlnený každý, kto verí. Dajte si teda pozor, aby neprišlo, čo sa hovorí u Prorokov: „Pozrite, pohŕdači, čudujte sa a zahyňte, lebo za vašich dní vykonám skutok, dielo, ktorému neuveríte, keď vám bude o ňom niekto rozprávať (Sk 13, 32-33; 38-41)“.

To je dielo spásy, kraľovanie Krista v dušiach, prejav Božieho milosrdenstva. Šťastní sú všetci, čo sa spoliehajú na neho (Ž 2, 13). My kresťania máme právo zvelebovať Kristov kráľovský majestát, pretože hoci je veľa nespravodlivosti, a hoci mnohí netúžia po tomto kraľovaní lásky, predsa sa v týchto ľudských dejinách, ktoré sú dejiskom zla, postupne odvíja aj dielo večnej spásy.

Boží anjeli

Ego cogito cogitationes pacis et no afflictionis (Porov. Jer 29, 11), moje myšlienky sú myšlienkami pokoja a nie súženia, hovorí Pán. Buďme ľuďmi pokoja, ľuďmi spravodlivosti, konajme dobro, a Pán pre nás potom nebude sudcom, ale priateľom, bratom, Láskou.

Nech nás na tejto ceste po zemi — radostnej ceste! — sprevádzajú Boží anjeli. Pred narodením nášho Vykupiteľa – píše svätý Gregor Veľký – sme stratili priazeň anjelov. Prvotná vina a naše každodenné hriechy nás vzdialili od ich žiarivej čistoty… Ale od chvíle, keď sme uznali nášho Kráľa, nás anjeli uznávajú za svojich spoluobčanov.

A keďže sa Kráľovi nebies zachcelo vziať na seba naše pozemské telo, anjeli sa už viac nestránia našej úbohosti. Neodvažujú sa považovať za menejcennú svojej túto prirodzenosť, ktorej sa klaňajú, keď ju vidia vyvýšenú nad nich v osobe Kráľa nebies; a už im viac neprekáža považovať človeka za svojho spoločníka (Svätý Gregor Veľký, In Evangelia homiliae, 8, 2 (Pl 76, 1104)).

Mária, svätá Matka nášho Kráľa, Kráľovná našich sŕdc, sa o nás stará tak, ako to vie len ona. Matka ľútostivá, trón milosti, prosíme ťa, aby sme zo svojho života a zo života tých, ktorí nás obklopujú, dokázali verš po verši skladať prostú báseň lásky, quasi flumen pacis, ako rieku pokoja. Lebo ty si nevyčerpateľné more milosrdenstva: Všetky rieky tečú do mora, a more sa nepreplňuje (Porov. Kaz 1, 7).