Kresťanské povolanie

Začína sa nový liturgický rok a introit, vstupná modlitba svätej omše, nás pozýva uvažovať o skutočnosti úzko súvisiacej s počiatkom nášho kresťanského života; totiž o povolaní, ktoré sme dostali. Vias tuas, Domine, demonstra mihi, et semitas tuas edoce me — Ukáž mi, Pane, svoje cesty a pouč ma o svojich chodníkoch (Ž 2425, 4). Prosíme Pána, aby nás viedol v svojich šľapajach a aby sme tak mohli dospieť k plnosti jeho prikázaní — k láske (Porov. Mt 22, 37; Mk 12, 30; Lk 10, 27).

Predstavujem si, že vy, keď sa rovnako ako ja zamyslíte nad okolnosťami, ktoré sprevádzali vaše rozhodnutie naplno žiť život viery, budete ďakovať Bohu; s úprimným presvedčením a bez falošnej pokory — že my sami na tom nemáme nijakú zásluhu. Obvykle sme sa už od detstva učili vzývať Boha v modlitbe vďaka našim kresťanským rodičom; neskôr to boli naši učitelia, kamaráti a známi, ktorí nám mnohorakými spôsobmi pomáhali nestratiť Krista z dohľadu.

Jedného dňa — nechcem zovšeobecňovať, ale otvor svoje srdce Pánovi a sám mu rozpovedz svoj príbeh — ti možno priateľ, obyčajný kresťan ako ty, odhalil panorámu hlbokú a novú, no predsa rovnako starú ako samotné Evanjelium. Navrhol ti vážne nasledovať Krista, byť apoštolom apoštolov. Možno si v tej chvíli prišiel o svoj pokoj a nenašiel si ho dovtedy, kým si Bohu slobodne, jednoducho preto, lebo si chcel, neodpovedal áno, čo je dostatočne nadprirodzená pohnútka. A dostavila sa radosť, veľká a trvalá, ktorá sa môže stratiť jedine vtedy, ak sa odvrátiš od Boha.

Nerád hovorím o vyvolených či privilegovaných ľuďoch. No je to sám Kristus, kto o nich hovorí, ktorý si ich vyberá. V Svätom písme stojí výrok svätého Pavla: Elegit nos in ipso ante mundi constitutionem ut essemus sancti — Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske (Ef 1, 4). Viem, že ťa to nezvedie k pýche a že sa kvôli tomu nebudeš cítiť nadradený nad ostatnými. Toto vyvolenie, ktoré je koreňom povolania, musí byť základom tvojej pokory. Postavili snáď niekedy pamätník na počesť štetcov patriacich veľkému maliarovi? Prispeli síce k vytvoreniu majstrovských diel, no zásluha patrí umelcovi. Tak aj my — kresťania — sme iba nástrojmi v rukách Stvoriteľa sveta, Vykupiteľa všetkých ľudí.

Apoštoli boli obyčajní ľudia

Je pre mňa inšpirujúce uvažovať nad podobnou udalosťou, akú som spomenul v predošlom rozprávaní, ktorej priebeh sa krok za krokom opisuje na stránkach evanjelií: nad povolaním prvých dvanástich apoštolov. Môžeme o nej pomaly spoločne rozjímať a prosiť pritom týchto svätých Pánových svedkov, aby sme sa odhodlali nasledovať Krista tak, ako to urobili oni.

Títo prví apoštoli — ku ktorým prechovávam veľkú úctu a lásku — podľa ľudských kritérií veľa neznamenali. Čo sa týka spoločenského postavenia, boli to poväčšine rybári žijúci z ruky do úst, ktorí dreli po nociach, len aby nejako prežili. Výnimku tvoril Matúš, ktorý si bezpochyby užíval pohodlný život, až kým ho Ježiš nevyzval, aby všetko zanechal.

Avšak spoločenské postavenie bolo v ich prípade to najmenej. Neboli ani vzdelaní, ani zvlášť chápaví - aspoň nie čo sa týkalo nadprirodzených vecí. Ukázalo sa, že dokonca aj tie najjednoduchšie príklady a prirovnania im boli nezrozumiteľné, a tak prosili svojho Učiteľa: Domine, edissere nobis parabola — Pane, vysvetli nám podobenstvo (Mt 13, 36). Inokedy zasa, keď ich Ježiš obraznou rečou varoval pred kvasom farizejov, mysleli, že ich karhá preto, lebo nenakúpili chlieb (Porov. Mt 16, 6-7).

Chudobní, nevzdelaní. Keby tak boli aspoň úprimní a priamočiari! No napriek ich obmedzenosti im ctižiadostivosť nechýbala. Často diskutovali o tom, kto z nich by bol najväčší, keby Kristus ustanovil — hoci v zmysle ich predstáv — definitívne kráľovstvo Izraela na zemi. Hádali sa a rozohňovali dokonca i vo výsostnej chvíli intímnej atmosféry Večeradla, keď sa Ježiš chystal obetovať za ľudstvo (Lk 22, 24-7).

Viera, slabá. Sám Ježiš im to musel neraz pripomínať (Porov. Mt 14, 31; 16, 8; 17, 9; 21, 21). Videli vzkriesených z mŕtvych, uzdravenia zo všetkých druhov chorôb, rozmnoženie chleba a rýb, utíšenie búrok, vyháňanie zlých duchov. Svätý Peter, zvolený za ich hlavu, ako jediný dokázal bez okolkov zareagovať: Ty si Mesiáš, Syn živého Boha (Mt 16, 16). Je to však viera, ktorú si Peter vyložil po svojom, keď si neskôr dovolil postaviť sa Kristovi, aby sa neobetoval za spásu ľudí. A Ježiš mu na to musel odpovedať: Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské! (Mt 16, 23) „Peter,“ poznamenáva svätý Ján Zlatoústy, uvažoval ľudským spôsobom, a preto sa domnieval, že umučenie a smrť by boli pre Krista nedôstojné, priam zavrhnutiahodné. Kvôli tomu ho Ježiš karhá a vraví mu: ‚Nie, utrpenie nie je nedôstojné mojej osoby, len ty ho za také pokladáš, lebo zmýšľaš telesne, ľudsky’ (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 54, 4 (PG 58, 537))

Vynikali teda títo ľudia malej viery aspoň láskou ku Kristovi? Bezpochyby ho milovali, prinajmenšom slovom. Občas sa nechali strhnúť nadšením: Poďme aj my a umrime s ním (Jn 11,16). No v hodine pravdy ušli všetci okrem Jána, ktorý naozaj miloval skutkami. Iba tento mladík, najmladší z apoštolov, zostal stáť pod krížom. Ostatní nepociťovali lásku silnú ako smrť (Porov. Pies 8, 6).

To boli učeníci, ktorých si vyvolil Pán, takých si Kristus vybral, a takíto boli až dovtedy, kým ich nenaplnil Duch Svätý a oni sa nestali stĺpmi Cirkvi (Porov. Gal 2, 9). Boli to obyčajní ľudia s chybami a slabosťami, silnejší v slovách než v skutkoch. A predsa ich Ježíš povolal, aby z nich urobil rybárov ľudí (Porov. Mt 4, 19), spolupracovníkov na diele vykúpenia a správcov Božej milosti.

Niečo podobné sa stalo aj s nami. Bez veľkej námahy by sme v našej rodine, medzi priateľmi a známymi — ak už nemáme hovoriť o obrovskej panoráme sveta — mohli nájsť toľko iných ľudí, ktorí by boli oveľa schopnejší než my prijať Kristovo povolanie. Oveľa jednoduchší, múdrejší, vplyvnejší, dôležitejší, vďačnejší a veľkorysejší.

Keď sa nad tým zamýšľam, cítim sa zahanbene. Ale som si tiež vedomý, že naša ľudská logika nie je schopná vysvetliť skutočnosti týkajúce sa poriadku milosti. Boh si obyčajne volí slabé nástroje, aby sa jasne ukázalo, že dielo je jeho. Svätý Pavol si s chvením spomína na svoje povolanie: A poslednému zo všetkých, ako nedochôdčaťu, zjavil sa aj mne. Veď ja som najmenší z apoštolov. Ba nie som hoden volať sa apoštolom, lebo som prenasledoval Božiu cirkev (1 Kor 15, 8-9). Takto píše Šavol z Tarzu, človek, ktorého osobnosť a energickosť nás v priebehu dejín napĺňajú stále rastúcou úctou.

Bez toho, že by z našej strany išlo o nejaké zásluhy, som vám vravieval, že základ nášho povolania tkvie v uvedomení si vlastnej úbohosti a v poznaní, že svetlo viery, ktoré osvecuje našu dušu, dobročinná láska, ktorou milujeme, a nádej, ktorá v nás udržiava túžbu po Bohu, sú nezaslúženými Božími darmi. Nerásť v pokore by preto znamenalo stratiť zo zreteľa cieľ Božieho vyvolenia: ut essemus sancti — osobnú svätosť.

Až na základe pokory sa dá teraz pochopiť celý zázrak Božieho povolania. Ruka Krista nás vybrala z pšeničného poľa; rozsievač zviera vo svojej prebodnutej dlani priehrštie pšenice. Zrno sa skropí a nasiakne Kristovou krvou. Napokon Pán túto pšenicu rozhodí do vzduchu, aby sa skrz odumretie stala životom a padnutím do zeme bola schopná priniesť znásobenú úrodu zlatých klasov.

Je čas prebudiť sa zo sna

Čítanie dnešnej svätej omše nám pripomína, že túto apoštolskú zodpovednosť máme prevziať v novom duchu, s odvahou, s plným vedomím. Však viete, aký je čas, že už nadišla hodina, aby ste sa prebudili zo sna. Veď teraz je nám spása bližšie ako vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla (Rim 13, 11-12).

Poviete mi, že to nie je ľahké, a máte pravdu. Nepriatelia človeka, ktorí sú nepriateľmi jeho svätosti, sa totiž snažia zmariť tento nový život, toto oblečenie sa v Kristovho ducha. Nepoznám lepší výpočet prekážok kresťanskej vernosti ako ten, ktorý podáva svätý Ján Evanjelista: concupiscentia carnis, concupiscentia oculorum, et superbia vitae — žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života (Porov. 1 Jn 2, 16).

Žiadostivosť tela nie je len vo všeobecnosti nezriadený sklon zmyslov, ani čisto sexuálna žiadostivosť, ktorá má byť usporiadaná a ktorá sama o sebe nie je zlá, pretože je vznešenou ľudskou skutočnosťou, ktorú možno posväcovať. Mohli ste si všimnúť, že kvôli tomu nikdy nehovorím o nečistote, ale iba o čistote, lebo pre každého platia Kristove slová: Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha (Mt 5, 8). Podľa Božieho povolania budú jedni žiť túto čistotu v manželstve a iní zasa tak, že sa zrieknu ľudských lások, aby výlučne a vášnivo opätovali Božiu lásku. Ani jedni, ani druhí nie sú otrokmi zmyslov, ale pánmi vlastného tela a vlastného srdca, preto, aby ich mohli obetavo odovzdávať iným.

Keď hovorím o cnosti čistoty, obvykle jej pridávam prívlastok „svätá.“ Kresťanská čistota, svätá čistota, nie je pyšným zakladaním si na domnienke, že sme „čistí,“ nepoškvrnení hriechom. Vychádza z vedomia, že naše nohy sú z hliny (Dan 2, 33), hoci nás Božia milosť deň čo deň vyslobodzuje z úkladov nepriateľa. Považujem za deformáciu kresťanstva, keď niektorí neúnavne píšu alebo kážu výlučne o tejto téme, a zabúdajú pritom na iné cnosti, ktoré sú dôležité pre kresťana i pre spolužitie medzi ľuďmi celkovo.

Svätá čistota nie je ani jediná a ani hlavná kresťanská cnosť, je však nevyhnutná na vytrvanie v každodennom úsilí o naše posväcovanie, a ak si ju nestrážime, potom nebude možné ani naše apoštolské zasvätenie sa. Čistota je dôsledkom lásky, s akou sme Pánovi odovzdali svoju dušu a telo, svoje schopnosti a city. Nie je popretím, ale naopak, radostným prisvedčením.

Ako som už povedal, žiadostivosť tela sa neobmedzuje len na neusporiadanú zmyselnosť, ale patrí k nej aj pohodlnosť, nedostatok horlivosti a sklon hľadať to, čo je ľahšie a príjemnejšie; hľadať zdanlivo najkratšiu cestu, a to i za cenu spreneverenia sa Bohu.

Takéto správanie by znamenalo úplne sa poddať nadvláde iného zákona, zákona hriechu, pred ktorým nás varuje svätý Pavol: Badám teda taký zákon, že keď chcem robiť dobro, je mi blízko zlo. Podľa vnútorného človeka s radosťou súhlasím s Božím zákonom; ale vo svojich údoch pozorujem iný zákon, ktorý odporuje zákonu mojej mysle a robí ma zajatcom zákona hriechu… — Infelix ego homo! — Ja nešťastný človek! Kto ma vyslobodí z tohto tela smrti? (Rim 7, 21-24). A počúvajme, čo odpovedá apoštol: milosť Božia, skrze Ježiša Krista, nášho Pána! (Rim 7, 25).

Môžeme a aj máme bojovať proti žiadostivosti tela, pretože ak sme pokorní, Pán nám vždy udelí svoju milosť.

Druhým nepriateľom, píše svätý Ján, je žiadostivosť očí, prvotná chamtivosť, ktorá nám dovoľuje oceňovať len to, čoho sa môžeme dotknúť. Oči akoby prilepené k časným veciam sú očami neschopnými objavovať nadprirodzené skutočnosti. Slová Svätého písma sa teda môžu vzťahovať na prehnanú túžbu po pozemských dobrách, ale aj na deformáciu, ktorá nás núti dívať sa na všetko okolo — na druhých ľudí, na životné podmienky nášho života i našej doby — čisto ľudským pohľadom.

Oči duše sa otupia; rozum sa považuje za schopný všetko pochopiť a vystačiť si aj bez Boha. Je to jemné pokušenie, odvolávajúce sa na dôstojnosť ľudského rozumu, ktorý náš nebeský Otec Boh dal človeku, aby ho spoznával a miloval slobodne. Zmietaný týmto pokušením, rozum sa považuje za stred vesmíru a opäť sa opája oným budete ako Boh (Gn 3, 5), a plný lásky k sebe sa odvracia od Božej lásky.

Týmto spôsobom môžeme ľahko padnúť do rúk tretieho nepriateľa: pýchy života, superbia vitae. Nejde pri tom len o prchavé myšlienky márnivosti alebo egoizmu, ale o celkovú povýšenosť. Neklamme sa. Je to najhoršie zlo a pôvod všetkých bludných ciest. Neustále musíme bojovať proti pýche, lebo nie nadarmo ktosi výstižne poznamenal, že táto vášeň zomiera až deň po smrti každého človeka. Je to nadradenosť farizeja, ktorého Boh nemôže ospravedlniť, pretože v ňom naráža na bariéru jeho sebestačnosti. Je to arogancia, ktorá vedie k pohŕdaniu inými ľuďmi, k ich ovládaniu a k zlému zaobchádzaniu s nimi; lebo ak príde pýcha, príde aj hanba (Prís 11, 2).

Božie milosrdenstvo

Dnes sa začína adventné obdobie a je dobre, že sme sa zamysleli nad úskokmi týchto nepriateľov duše: nad nezriadenou zmyselnosťou a pohodlnou ľahkomyseľnosťou; nad nerozvážnosťou rozumu, ktorý sa stavia proti Pánovi; nad nadutou domýšľavosťou, ktorá ničí lásku k Bohu i k stvoreniam. Všetky tieto rozpoloženia duše sú jasnými prekážkami a ich moc znepokojiť je veľká. Preto nás liturgia vyzýva utiekať sa k Božiemu milosrdenstvu: K tebe, Pane, dvíham svoju dušu, tebe dôverujem, Bože môj: Nech nie som zahanbený a nech moji nepriatelia nejasajú nado mnou (Ž 2524, 1-3) — modlili sme sa v úvodnom speve Svätej omše. A v modlitbe nad obetnými darmi sme ešte dodali: Veď nik, čo dúfa v teba, nebude zahanbený.

Teraz, keď sa blíži čas spásy, je útechou počuť z pier svätého Pavla: Ale keď sa zjavila dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom, spasil nás nie pre spravodlivé skutky, ktoré sme my konali, ale zo svojho milosrdenstva (Tit 3, 4-5).

Keď začnete listovať vo Svätom písme, odhalíte neustálu prítomnosť Božieho milosrdenstva, ktoré napĺňa zem (Porov. Ž 3332, 5), ktoré sa vzťahuje na všetky jeho deti, super omne carne (Porov. Sir 18, 12), ktoré nás obklopuje (Porov. Ž 3231, 10), ktoré nás predchádza (Porov. Ž 5958, 11), ktoré sa rozhojňuje, aby nám pomáhalo (Porov. Ž 3635, 6-7), a v ktorom sa neustále utvrdzujeme (Porov. Ž 118117, 2). Boh, milujúci otec, pamätá na nás vo svojom milosrdenstve (Porov. Ž 2524, 7): milosrdenstve láskavom (Porov. Ž 109108, 21), milosrdenstve krásnom, ako kvapky za veľkého sucha (Sir 35, 26).

Ježiš Kristus zhrňuje a zostručňuje celé dejiny Božieho milosrdenstva do jedinej vety: Blahoslavení milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo (Mt 5, 7). A pri inej príležitosti: Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec! (Lk 6, 36). Spomedzi mnohých evanjeliových scén nám hlboko utkvel aj obraz vľúdnosti voči cudzoložnici, podobenstvo o márnotratnom synovi, podobenstvo o stratenej ovci, o veriteľovi, ktorému sa odpustil dlh, o vzkriesení z mŕtvych syna naimskej vdovy (Lk 7, 11-17). Koľko spravodlivých dôvodov by sa našlo na vysvetlenie tohto veľkého zázraku! Zomrel jediný syn chudobnej vdovy, ktorý dával zmysel jej životu a ktorý jej mohol byť oporou v starobe. Ale Kristus nerobí zázrak kvôli spravodlivosti, lež zo súcitu, pretože ho vnútorne dojíma ľudské utrpenie.

Akú istotu v nás musí vyvolávať tento Pánov súcit! Ak bude ku mne volať, vypočujem ho, lebo som milosrdný (Ex 22, 27). Je to pozvanie, sľub, ktorý nezostane nesplnený. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase (Hebr 4, 16). Nepriatelia nášho posväcovania nič nezmôžu, pretože Božie milosrdenstvo nás predchádza; a ak — z vlastnej viny a slabosti — padneme, Pán nám príde na pomoc a zdvihne nás. „Naučil si sa vyvarovať nedbanlivosti, zbavovať sa pýchy, nadobúdať zbožnosť, nebyť väzňom svetských vecí, nedávať prednosť pominuteľnému pred večným. No keďže ľudská slabosť nedokáže kráčať rozhodným krokom v tomto pohyblivom svete, ukázal ti dobrý lekár zároveň aj prostriedok proti dezorientácii a milosrdný sudca ti neodoprel nádej na odpustenie (Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 7 (PL 15, 1540))“.

Odpoveď človeka

V takomto ovzduší Božieho milosrdenstva sa odvíja život kresťana. To je prostredie, kde sa má usilovať žiť ako Božie dieťa. A aké sú najdôležitejšie prostriedky, aby sa vo svojom povolaní posilnil? Dnes upriamim tvoju pozornosť na dva, ktoré sú ako nosné piliere kresťanského života: na vnútorný život a doktrinálnu formáciu, čiže hĺbkové poznanie našej viery.

Na prvom mieste, vnútorný život. Ako málo ľudí zatiaľ toto chápe! Keď počujú hovoriť o vnútornom živote, predstavia si prítmie kostola, ak nie rovno zatuchnuté prostredie niektorých sakristií. Už vyše štvrťstoročia opakujem, že ide o niečo iné. Mám na mysli vnútorný život bežných kresťanov, ktorých obvykle stretávame v ruchu mesta alebo v prírode a ktorí, či už na ulici, pri práci, v rodine, alebo vo chvíľach rozptýlenia, upierajú svoj pohľad na Krista počas celého dňa. A čo iné by to bolo, ak nie život neustálej modlitby? Nepocítil si azda aj ty potrebu byť dušou modlitby a mať taký vzťah s Bohom, ktorý ťa dokáže zbožštiť? Toto je kresťanská viera a tak to aj vždy chápali duše modlitby: „Tento človek sa stane Bohom preto — píše Klement Alexandrijský — lebo chce to isté, čo Boh (Klement Alexandrijský, Paedagogus, 3, 1, 1, 5 (PG 8, 556))“.

Spočiatku ťa to bude stáť viac úsilia: treba sa namáhať, aby sme sa upli na Pána a ďakovali mu za konkrétne prejavy jeho otcovskej lásky k nám. Pozvoľna potom pocítiš — aj keď tu vlastne nejde o city —, ako sa Božia láska zmocňuje tvojej duše. Je to sám Kristus, ktorý nás láskyplne prenasleduje: Hľa, stojím pri dverách a klopem (Zjv 3, 20). Ako to vyzerá s tvojím životom modlitby? Nepociťuješ občas v priebehu dňa túžbu dlhšie a v pokoji sa s ním rozprávať? Nevravíš mu: „Poviem ti to neskôr, potom sa s tebou o tom porozprávam?“

Vo chvíľach zvlášť venovaných rozhovoru s Pánom sa rozširuje srdce, upevňuje vôľa, a ľudský rozum — posilnený milosťou — nadprirodzeným pohľadom prenikne do ľudských skutočností. Ako ovocie z toho vždy vzídu jasné a praktické predsavzatia: zlepšiť sa vo svojom správaní, s citlivosťou a láskou pristupovať ku všetkým ľuďom a s horlivosťou dobrého športovca sa dôkladne pustiť do kresťanského boja lásky a pokoja.

Modlitba sa stane nepretržitou ako tlkot srdca, ako tep. Bez Božej prítomnosti nie je možný kontemplatívny život a bez kontemplatívneho života len málo zaváži pracovať pre Krista, lebo ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú (Ž 127126, 1).

Soľ umŕtvovania

Aby sa mohol posvätiť, normálny kresťan — ktorý nie je rehoľník — a ktorý sa neuchyľuje zo sveta, pretože miestom stretávania sa s Kristom je preňho práve ten — nepotrebuje žiaden vonkajší habit alebo iný odlišovací znak. Jeho odlíšenie je vnútorné: stála Božia prítomnosť a duch umŕtvovania. V skutočnosti je to jedna a tá istá vec, pretože umŕtvovanie nie je ničím iným než modlitbou zmyslov.

Kresťanské povolanie je povolaním k obete, k pokániu, k odčiňovaniu. Musíme prinášať zadosťučinenie jednak za svoje hriechy — veď koľkokrát sme odvrátili tvár, len aby sme nevideli Boha! —, a jednak za hriechy všetkých ľudí. Je treba, aby sme Krista nasledovali zblízka: Stále nosíme na tele Ježišovo umieranie — jeho obetovanie sa, jeho vysilenie na kríži —, aby sa na našom tele zjavil aj Ježišov život (2 Kor 4, 10). Naša cesta je cestou obety a v zriekaní sa samého seba potom nachádzame gaudium cum pace, radosť a pokoj.

Nehľadíme na svet so smutným výrazom na tvári. Možno neúmyselne, ale slabú službu urobili katechéze tí životopisci svätých, ktorí sa za každú cenu snažili nájsť u Božích služobníkov výnimočné veci už od ich útleho detstva. O niektorých rozprávajú, že ako deti nikdy neplakali, alebo že ako umŕtvovanie v piatky nepili z matkiných pŕs… Ty a ja sme sa narodili s plačom, ako Boh káže, a matkin prsník sme sali bez ohľadu na pôst alebo kántrové dni.

Teraz sme sa s Božou pomocou i v slede zdanlivo jednotvárnych dní naučili odhaľovať spatium verae poenitentiae — čas pravého pokánia; a v týchto chvíľach si robíme predsavzatie emendatio vitae — zlepšenia nášho života. To je cesta, ako sa otvoriť milosti a vnuknutiam Ducha Svätého v duši. A s touto milosťou — znovu zdôrazňujem — prichádza gaudium cum pace — radosť, pokoj a vytrvalosť na našej ceste (Porov. Rímsky breviár, Prípravná modlitba k svätej omši: Gaudium cum pace, emendationem vitae, spatium verae poenitentiae, gratiam et consolationem Sancti Spiritus, perseverantiam in bonis operibus, tribuat nobis omnipotens et misericors Dominus. Amen).

Umŕtvovanie je soľou nášho života. A najlepšie umŕtvovanie je také, ktoré — v maličkostiach, počas celého dňa — bojuje proti žiadostivosti tela, žiadostivosti očí a pýche života. Umŕtvovania, ktoré neumŕtvujú iných, a ktoré nás robia jemnocitnejšími, chápavejšími a otvorenejšími voči ostatným. Neumŕtvuješ sa, ak si urážlivý, ak sa necháš viesť iba svojím egoizmom, ak zotročuješ iných, ak sa nedokážeš zriecť zbytočností — a niekedy i potrebných vecí —, ak zosmutnieš, keď veci nevychádzajú tak, ako si si predstavoval. Naopak, umŕtvuješ sa práve vtedy, keď sa vieš stať pre všetkých všetkým, aby si získal všetkých (1 Kor 9, 22).

Viera a rozum

Život modlitby, pokánia, a povedomie nášho Božieho detstva nás pretvárajú na hlboko nábožných kresťanov, na akoby malé deti pred Bohom. Zbožnosť je čnosťou detí a aby sa mohlo dieťa zveriť do náručia svojho otca, musí byť a aj sa cítiť malým, odkázaným. Často som rozjímal o tomto živote duchovného detstva, ktorý neprotirečí cnosti mravnej sily, lebo si vyžaduje pevnú vôľu, osvedčenú zrelosť, húževnatú a otvorenú povahu.

Máme byť zbožní ako deti, nie však nevedomí, lebo každý kresťan sa vrámci svojich možností musí snažiť o seriózne a vedecké štúdium viery. A toto všetko je teológia. Preto teda zbožnosť detí, ruka v ruke so spoľahlivou náukou teológov.

Úsilie o nadobudnutie teologickej náuky, tejto dobrej a pevnej kresťanskej doktríny, je v prvom rade motivované túžbou poznávať a milovať Boha. No zároveň vychádza aj zo všeobecnej snahy veriacej duše do hĺbky pochopiť zmysel tohto sveta, ktorý je dielom Stvoriteľa. S periodicky sa opakujúcou jednotvárnosťou sa niektorí snažia oživovať domnelú nezlučiteľnosť viery s vedou, a ľudského rozumu s Božím zjavením. Táto nezlučiteľnosť sa môže objaviť len vtedy — a aj to iba zdanlivo —, keď sa nechápu skutočné ciele nastolenej otázky.

Ak svet vzišiel z Božích rúk, ak Boh stvoril človeka na svoj obraz a svoju podobu (Porov. Gn 1, 26) a dal mu aspoň iskričku zo svojho svetla, potom musí práca rozumu — hoci by to bolo s veľkou námahou — odkrývať božský zmysel, ktorý všetky veci prirodzene obsahujú; a so svetlom viery vnímame aj ich nadprirodzený zmysel, vychádzajúci z nášho pozdvihnutia do poriadku milosti. Nesmieme si pripustiť obavu pred vedou, pretože akákoľvek práca, ak je skutočne vedecká, smeruje k pravde. A Kristus povedal: Ego sum veritas — Ja som pravda (Jn 14, 6).

Kresťan má pociťovať hlad po poznaní. Všetko, od rozvíjania tých najabstraktnejších poznatkov až po remeselnícke zručnosti, môže a musí viesť k Bohu. Lebo neexistuje taká ľudská námaha, ktorú by nebolo možné posväcovať a ktorá by nebola podnetom pre naše osobné posväcovanie sa a príležitosťou spolupracovať s Bohom na posväcovaní tých, čo sú okolo nás. Svetlo nasledovníkov Krista nemá byť na dne údolia, ale na návrší, aby ľudia videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach (Mt 5, 16).

Pracovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Študovať takýmto spôsobom znamená modliť sa. Vedecky bádať takýmto spôsobom je tiež modlitba. Vždy sa dostaneme k tomu istému záveru: všetko je modlitbou, všetko nás môže a musí priviesť k Bohu, a od rána do večera nám pomáhať udržiavať neustály kontakt s Pánom. Každá poctivá práca môže byť modlitbou; a každá práca, ktorá je modlitbou, je zároveň apoštolátom. Takýmto spôsobom sa duša ešte viac upevňuje v jednoduchej a pevnej jednote života.

Nádej Adventu

V túto prvú adventnú nedeľu, keď začíname počítať dni deliace nás od Spasiteľovho narodenia, už nechcem rozvíjať inú tému. Uvažovali sme nad skutočnosťou kresťanského povolania, nad tým, akú dôveru do nás Pán vložil, aby sme viedli duše k svätosti a aby sme ich priblížili k nemu, aby sme ich spojili s Cirkvou a Božie kráľovstvo rozšírili do všetkých sŕdc. Pán nás chce oddaných, verných, citlivých, plných lásky. Chce, aby sme boli svätí a celí mu patrili.

Na jednej strane je tu pýcha, zmyselnosť, odpor, sebectvo; na druhej — láska, oddanosť, milosrdenstvo, pokora, obeta, radosť. Musíš sa rozhodnúť, čo si vyberieš. Bol si povolaný k životu viery, nádeje a lásky. Nemôžeš sa zmieriť s nízkymi cieľmi a zostať uviaznutý v osamelej priemernosti.

Raz som videl orla zavretého v železnej klietke. Bol špinavý, napoly ošklbaný a v pazúroch držal kus zdochliny. Pomyslel som si vtedy, čo by sa asi stalo so mnou, keby som zahodil povolanie, ktoré som od Boha dostal. Prišlo mi ľúto tohto osamelého a uväzneného vtáka, ktorý sa narodil na to, aby sa vznášal vo výšinách a hľadel priamo na slnko. Aj my môžeme vystúpiť až k „pokorným výšinám“ Božej lásky, výšinám služby všetkým ľuďom. No na to nesmú zostať v duši žiadne temné zákutia, do ktorých by nemohlo preniknúť Kristovo slnko. Musíme ju zbaviť všetkých starostí, ktoré nás od neho odďaľujú; a potom bude Kristus v tvojom rozume, Kristus na tvojich perách, Kristus v tvojom srdci, Kristus v tvojich skutkoch. Celý tvoj život — srdce i skutky, rozum i slová — budú naplnené Bohom.

Vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie (Lk 21, 28) — čítali sme v Evanjeliu. Čas Adventu je časom nádeje. Celá panoráma nášho kresťanského povolania a jednota života, ktorej stredom je prítomnosť Boha, nášho Otca, môže a má byť našou každodennou realitou.

Pros o to spolu so mnou Pannu Máriu, a predstavuj si, ako asi ona prežívala tie mesiace v očakávaní Syna, ktorý sa mal narodiť. A naša Pani, Svätá Mária, sa pričiní, aby sa z teba stal alter Christus, ipse Christus — druhý Kristus, sám Kristus!

Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Zoznam citácií zo Svätého Písma
Táto kapitola v inom jazyku