Josemaría Escrivá Obras
57

Vstúpili sme do Pôstneho obdobia: času pokánia, očisty, obrátenia. Nie je to ľahká úloha. Kresťanstvo nie je pohodlnou cestou: nestačí len byť v Cirkvi a nechať, nech roky plynú. V našom živote, v živote nás kresťanov je prvé obrátenie — tá jedinečná chvíľa, na ktorú každý spomína a v ktorej sa nám jasne ukáže všetko, čo od nás Pán žiada — veľmi dôležité. No ešte dôležitejšie a náročnejšie sú obrátenia, ktoré nasledujú po tom prvom. A ak chceme uľahčiť pôsobenie Božej milosti v týchto nasledujúcich obráteniach, je treba si zachovať dušu mladú, vzývať Pána, vedieť počúvať a odhaľovať, čo je zlé, prosiť o prepáčenie.

Invocabit me et ego exaudiam eumKeď ku mne zavolá, ja ho vyslyším (Úvodný spev svätej omše: Ž 91 (90), 15) — čítame v liturgii dnešnej nedele. Zamyslime sa nad tým, akým nádherným spôsobom sa o nás Boh stará, ako je vždy ochotný počúvať nás, a v každej chvíli pozorný pre slovo človeka. Kedykoľvek, no predovšetkým teraz, keď je naše srdce dobre pripravené a rozhodnuté očistiť sa, nás počúva a nepohrdne srdcom skrúšeným a poníženým (Úvodný spev svätej omše: Ž 51(50), 19).

Pán nás počúva, aby zasiahol a aby vstúpil do nášho života, aby nás oslobodil od zla a naplnil dobrom. Eripiam eum et glorificabo eum, zachránim ho i oslávim (Ž 91 (90), 15), hovorí Pán o človekovi. Máme teda nádej na slávu a — ako už veľakrát predtým — stojíme na začiatku onej vnútornej cesty, ktorou je duchovný život. Nádej na oslávenie upevňuje našu vieru a roznecuje našu lásku. Tri božské cnosti, ktoré nás pripodobňujú nášmu Bohu Otcovi, sa začínajú rozvíjať.

Akým lepším spôsobom by sme teda mohli začať Pôstne obdobie než obnovením si viery, nádeje a lásky, ktoré sú zdrojom ducha pokánia a túžby po očistení? Pôst nie je len príležitosťou na zintenzívnenie našich vonkajších skutkov umŕtvovania: ak by sme si mysleli, že ide iba o to, úplne by nám unikol hlboký zmysel umŕtvovania v kresťanskom živote, pretože tieto vonkajšie prejavy sú — opakujem — až ovocím viery, nádeje a lásky.


58

Riskantná istota kresťana

Qui habitat in adiutorio Altissimi, in protectione Dei coeli commorabitur
Kto pod ochranou Najvyššieho prebýva a v tôni Všemohúceho sa zdržiava (Ž 91 (90), 1). Prebývať pod ochranou Najvyššieho, žiť s Bohom: to je riskantná istota kresťana. Na jednej strane byť presvedčení, že Boh nás počuje a že je tu pre nás; a tak sa naše srdce naplní pokojom. No na strane druhej, život s Bohom nepochybne vyžaduje podstúpiť aj riziko, pretože Pán sa neuspokojí iba s časťou: chce všetko. A aj za najmenšie priblíženie sa k nemu bude vyžadovať ochotu a pripravenosť na nové obrátenie, na novú nápravu, pripravenosť pozornejšie počúvať jeho vnuknutia — tie sväté túžby, ktoré necháva klíčiť v našej duši — a premieňať ich na skutky.

Od chvíle nášho prvého vedomého rozhodnutia naplno žiť Kristovo učenie sme na ceste vernosti jeho Slovu iste značne pokročili. Nech už je akokoľvek, nie je pravda, že ešte ostáva veľa vecí, ktoré treba urobiť? A nie je pravda, že je v nás ešte toľko pýchy? Je naozaj potrebná nová premena, väčšia vernosť a hlbšia pokora, aby sa zmenšovalo naše sebectvo a rástol v nás Kristus, lebo: Illum oportet crescere, me autem minuiOn musí rásť a mňa musí ubúdať (Jn 3, 30).

Nie je možné zostať stáť na jednom mieste. Je potrebné postupovať ďalej k cieľu, ktorý nám vytyčoval svätý Pavol: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus (Gal 2, 20). Ambícia je vysoká a veľmi vznešená: stotožnenie sa s Kristom, svätosť. Niet však inej cesty, ak túžime žiť v súlade s Božím životom, ktorý Pán zasial do našich duší pri krste. Napredovanie je rastom v svätosti; ústup a zaostávanie zasa uzavretím sa normálnemu rozvoju kresťanského života. Pretože oheň lásky k Bohu treba stále živiť, aby každým dňom rástol a hlbšie sa zmocňoval duše; a oheň sa udrží len vtedy, ak sa naň stále prikladá. A preto, ak nemôže rásť, vyhasína.

Spomeňte si na slová svätého Augustína: ,,Keď si povieš dosť, si stratený. Snaž sa ísť stále ďalej, kráčaj, vždy napreduj. Nezostávaj na mieste, necúvaj, nevybočuj z cesty (Sv. Augustín, Sermo 169, 15 (PL 38, 926))”.

Pôstne obdobie pred nás teraz stavia zásadné otázky: Napredujem vo vernosti Kristovi? V túžbe po svätosti? V apoštolskej veľkorysosti v mojom každodennom živote? V mojej bežnej práci a medzi kolegami?

Nech si každý z nás, bez rušivého zvuku slov, vo svojom vnútri odpovie na otázky a uvidí, do akej miery je potrebná nová premena, aby v nás žil Kristus a aby sa v našom správaní verne odzrkadľoval jeho obraz.

Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma (Lk 9, 23). Kristus nám znovu hovorí, akoby nám dôverne šepkal do ucha: Kríž, každý deň. ,,Nielen v čase prenasledovania, píše svätý Hieronym, alebo keď sa vyskytne príležitosť na mučeníctvo, ale v každej situácii, v každom skutku, v každej myšlienke, v každom slove zapierajme to, čím sme boli predtým a vyznávajme to, čím sme teraz, pretože sme sa znovu zrodili v Kristovi (Sv. Hieronym, Epistola 121, 3 (PL 22, 1013))”.

Tieto úvahy nie sú v skutočnosti ničím iným než ozvenou slov Apoštola: Kedysi ste boli tmou, ale teraz ste svetlom v Pánovi. Žite ako deti svetla! Ovocie svetla je v každej dobrote, spravodlivosti a pravde. Skúmajte, čo sa páči Pánovi (Ef 5, 8-10).

Obrátenie je otázkou chvíle; posväcovanie je úlohou na celý život. Božie semienko lásky, ktoré Pán vložil do našich duší, chce rásť, prejavovať sa v skutkoch, prinášať ovocie v každej chvíli zodpovedajúce tomu, čo je milé Pánovi. Preto je nevyhnutné, aby sme boli ochotní začínať stále odznova a v každej novej životnej situácii opäť nachádzať svetlo a impulz prvého obrátenia. A to je vlastne dôvod, prečo sa máme pripraviť dôsledným spytovaním svedomia, prosiac Pána o pomoc, aby sme mohli lepšie spoznať jeho a lepšie spoznať i seba samých. Niet inej cesty, ak sa máme znovu obrátiť.


59

Milostivý čas



Exhortamur ne in vacuum gratiam Dei recipiatisNapomíname vás, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo (2 Kor 6, 1). Pretože Božia milosť môže naplniť naše duše v čase tohto Pôstneho obdobia iba vtedy, ak pred ňou nezavrieme brány svojich sŕdc. Musíme mať dobré dispozície a túžbu po skutočnej premene, a nie sa len zahrávať s Božou milosťou.

Nerád hovorím o strachu, pretože to, čo pohýna kresťana, je Božia láska, ktorá sa nám zjavila v Kristovi a ktorá nás učí nás milovať všetkých ľudí i všetko tvorstvo; napriek tomu sme však povinní hovoriť o zodpovednosti a vážnosti. Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá (Gal 6, 7) — vystríha nás opäť Apoštol.

Treba sa rozhodnúť. Nie je prípustné, aby v našom živote horeli súčasne dve sviece — ktoré má podľa istého ľudového príslovia každý človek: jednu pre svätého Michala a druhú pre diabla. Zhasnime sviecu pre diabla a zapáľme radšej svoj život, aby sa celý strávil v oddanej službe Pánovi. Ak bude naša túžba po svätosti úprimná, ak budeme učenliví a vložíme sa do Božích rúk, potom všetko pôjde dobre. Pretože on je totiž vždy, a obzvlášť v tomto čase ochotný udeliť nám svoju milosť, milosť k novému obráteniu a k náprave nášho kresťanského života.

Na Pôst sa nesmieme pozerať len ako na úsek času, ktorý sa v liturgii cyklicky opakuje. Je to jedinečná chvíľa; je to Božia pomoc, ktorú treba prijať. Ježiš prechádza popri nás a očakáva od nás — tu a teraz — hlbokú premenu.

Ecce nunc tempus acceptabile, ecce nunc dies salutis Hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy! (2 Kor 6, 2). Opäť počujeme píšťalku Dobrého pastiera, jeho nežné volanie: Ego vocavi te nomine tuoPo mene som ťa zavolal (Porov. Iz 43, 1). Volá každého z nás po mene tým dôverným oslovením, ako to robia tí, čo nás milujú. Ježišova neha k nám je nevýslovná.

Zamyslite sa spolu so mnou nad týmto divom Božej lásky: Pán, ktorý nám prichádza v ústrety, ktorý na nás čaká, ktorý sa postaví rovno k okraju cesty, len aby sme ho nemohli prehliadnuť. A každého z nás osobne volá, a hovorí s nami o našich záležitostiach, ktoré sú takisto aj jeho záležitosťami, pohýna naše svedomie k ľútosti, otvára ho pre veľkorysosť a vtláča do našej duše túžbu byť vernými, túžbu môcť sa nazývať jeho učeníkmi. Stačí, že počujeme tieto dôverné slová milosti, ktoré sú často ako keby láskyplnou výčitkou, a ihneď si uvedomíme, že on na nás nezabudol po celý ten čas, čo sme ho z vlastnej viny nevideli. Kristus nás miluje bezhraničnou láskou, aká sa zmestí len do jeho Božského Srdca.

Len sa pozrite, ako nalieha: V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol (2 Kor 6, 2). Za to, že ti sľubuje slávu, svoju lásku — a aj ti ju v správnom čase dá — a keď ťa volá, čo dáš Pánovi ty? Ako odpovieš — a ako odpoviem ja — na lásku Ježiša, ktorý prechádza okolo?



Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!
(Mt 22, 37). ,,Čo ešte ostáva z tvojho srdca, komentuje svätý Augustín, aby si mohol milovať sám seba? Čo ostáva z tvojej duše, z tvojho rozumu? ‚Ex toto’ — ‚Všetko,’ hovorí. ‚Totum exigit te, qui fecit te’ — Všetko žiada od teba ten, ktorý ťa stvoril (Sv. Augustín, Sermones 34, 4, 7 (PL 38, 212))”.


60

Po takomto dôkaze lásky sa musíme správať sa ako tí, čo milujú Boha. In omnibus exhibeamus nosmetipsos sicut Dei ministrosVo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci (2 Kor 6, 4). Ak sa odovzdáš tak, ako on chce, potom sa pôsobenie milosti prejaví v tvojom profesionálnom živote, v práci, v snahe vykonávať ľudské činnosti — bez ohľadu na to, či sú veľké alebo malé — nadprirodzeným spôsobom, pretože vďaka láske získavajú všetky nový rozmer.

V tomto pôstnom období však nesmieme zabúdať, že chcieť byť Božími služobníkmi nie je ľahké. Pokračujme textom svätého Pavla z čítania dnešnej nedele a pripomeňme si ťažkosti: Vo všetkom sa odporúčame ako Boží služobníci – píše Apoštol –: vo veľkej trpezlivosti, v súženiach, v núdzi, v úzkostiach, pod ranami, vo väzeniach, v nepokojoch, v námahách, v bdení a v pôstoch; v čistote a poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci (2 Kor 6, 4-7).

Aj v tých najpohnutejších chvíľach nášho života, vo všetkých situáciách by sme sa mali správať ako Boží služobníci, vedomí si toho, že Pán je s nami, že sme jeho deti. Treba si byť vedomý toho, že náš život je zakorenený v Bohu a podľa toho aj konať.

Tieto slová Apoštola by vás mali naplniť radosťou, pretože sú akoby svätorečením vášho povolania bežných kresťanov, ktorí žijete uprostred sveta a delíte sa s námahami, prácou a radosťami s ostatnými, vám seberovnými ľuďmi. To všetko je Božia cesta. A to, o čo vás Pán žiada, je, aby ste si v každej chvíli počínali ako jeho deti a Boží služobníci.

Všetky tie obyčajné životné okolnosti sa však stanú Božou cestou len vtedy, keď sa skutočne obrátime, keď sa odovzdáme. Svätý Pavol používa tvrdé slová. Sľubuje kresťanovi život ťažký, riskantný, v neustálom napätí. Ako len dochádzalo k pokriveniu kresťanstva, keď sme z neho chceli urobiť pohodlnú cestu! No skreslením pravdy je aj predstava, že ten hlboký a poctivý život, ktorý živo pozná všetky prekážky ľudskej existencie, by bol životom plným úzkosti, stiesnenosti alebo strachu.

Kresťan je realista, s realizmom súčasne nadprirodzeným i ľudským, zachytávajúcim všetky odtiene ľudského života: bolesť i radosť, utrpenie vlastné i cudzie, istotu, ale aj nerozhodnosť, veľkodušnosť i sklon k egoizmu. Kresťan toto všetko pozná a čelí tomu, plný ľudskej statočnosti a sily, ktoré dostáva od Boha.


61

Pokúšanie Krista

Pôstne obdobie nám pripomína štyridsať dní, ktoré Ježiš strávil na púšti ako prípravu na svoje roky verejného účinkovania, vrcholiace na kríži a v sláve Veľkej noci. Štyridsať dní modlitby a pokánia. A na ich záver dochádza k scéne, ktorú nám v čítaní svätej omše ponúka na zamyslenie dnešná liturgia: pokúšanie Krista (Porov. Mt 4, 1-11).

Je to scéna plná tajomstva, ktorú sa človek márne snaží pochopiť, keď Boh dáva príležitosť Zlému a nechá sa pokúšať. Môžeme však nad ňou rozjímať a prosiť Pána, aby nám dal spoznať ponaučenie, ktoré obsahuje.

Ježiš Kristus vystavený pokušeniam. Tradícia osvetľuje túto scénu úvahou, že náš Pán, aby nám dal príklad vo všetkom, chcel byť aj pokúšaný. A je to skutočne tak, veď Kristus bol opravdivý človek ako my všetci, okrem hriechu. Po štyridsiatich dňoch pôstu, keď snáď jediný pokrm, ktorý prijímal, boli byliny, korienky a trocha vody, Ježiš cíti hlad: skutočný hlad ako každý iný tvor. No keď mu diabol navrhuje, aby premenil kamene na chlieb, náš Pán nielenže odmietne pokrm, ktorý si jeho telo žiadalo, ale postaví sa aj proti omnoho väčšiemu pokušeniu: pokušeniu použiť božskú moc na vyriešenie — ak to tak môžeme povedať — svojho osobného problému.

V evanjeliách ste určite postrehli, že Ježiš nerobí zázraky vo svoj vlastný prospech. Premení vodu na víno pre novomanželov v Káne (Porov. Jn 2, 1-11), rozmnoží chlieb a ryby, aby nasýtil hladné zástupy (Porov. Mk 6, 33-46). Ale on si celé roky zarába na chlieb vlastnou prácou. A neskôr, keď putuje po izraelskej krajine, žije vďaka pomoci tých, čo ho nasledujú (Porov. Mt 27, 55).

Svätý Ján rozpráva, ako sa Ježiš po dlhej ceste zastavuje pri studni v Sychare a svojich učeníkov posiela nakúpiť do dediny jedlo; a keď potom vidí prichádzať Samaritánku, prosí ju o vodu, lebo sám si ju nemá čím nabrať (Porov. Jn 4, 4n). Jeho telo unavené po dlhej ceste pociťuje vyčerpanosť; inokedy zasa potrebuje obnoviť svoje sily v spánku (Porov. Lk 8, 23). Hľa, veľkodušnosť Pána, ktorý sa ponížil a plne prijal ľudskú prirodzenosť, ktorý nepoužíval svoju božskú moc, aby sa vyhol ťažkostiam a námahe, nás učí byť pevnými, milovať prácu a vážiť si ľudskú i božskú ušľachtilosť, ktorá ochutnáva všetky dôsledky sebaodovzdania sa.

Keď mu pri druhom pokušení diabol navrhuje, aby sa vrhol dolu z vrcholu chrámu, Ježiš opäť odmietne využiť svoju nadprirodzenú moc. Kristus totiž nehľadá márnu slávu, okázalosť a ľudskú komédiu, ktorá by Boha najradšej použila ako kulisu pre vlastnú dokonalosť. Ježiš Kristus chce plniť vôľu Otca bez toho, aby urýchľoval čas alebo predbiehal hodinu vykonania zázraku, a krok za krokom kráča po tvrdej ceste ľudí, po príjemnej ceste kríža.

Niečo veľmi podobné vidíme aj v treťom pokušení: ponúkajú sa mu kráľovstvá, moc, sláva. Diabol chce dať ľudskej ctižiadosti miesto, ktoré prináleží výlučne Bohu: sľubuje ľahký život tomu, kto sa pred ním a pred jeho idolmi vrhne na kolená. Náš Pán však navracia klaňanie jeho jedinému a pravému cieľu, k Bohu, a znovu potvrdí svoju vôľu slúžiť: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť (Mt 4, 10).


62

Nech je tento Ježišov postoj pre nás poučením. Za svojho pozemského života nechcel dokonca ani slávu, ktorá mu právom patrila: pretože hoci mal právo byť uctievaný ako Boh, prijal prirodzenosť sluhu, otroka (Porov. Flp 2, 6-7). Kresťan tak vie, že všetka sláva patrí Bohu a že nemôže využívať vznešenosť a veľkosť Evanjelia ako nástroj ľudských záujmov a ambícií.

Učme sa od Ježiša. Jeho postoj odmietania akejkoľvek ľudskej slávy je v dokonalom súlade s veľkosťou jeho jedinečného poslania: poslania milovaného Božieho Syna, ktorý sa vtelil, aby spasil ľudí; poslania, ktoré Otcova láska zahrnula starostlivosťou plnou nehy: Filius meus es tu, ego hodie genui te. Postula a me et dabo tibi gentes hereditatem tuam Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil. Žiadaj si odo mňa a dám ti do dedičstva národy (Ž 2, 7).

Kresťan, ktorý nasleduje Krista a žije s postojom dokonalej adorácie Otca, takisto od Pána začuje slová láskyplnej starostlivosti: Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno (Ž 91 (90), 14).


63

Ježiš sa vzoprel diablovi, kniežaťu tmy. A ihneď sa ukázalo svetlo, diabol.. ho opustil a prišli anjeli a posluhovali mu (Mt 4, 11). Ježiš v skúške obstál. V naozajstnej skúške, pretože, ako vraví svätý Ambróz, “nekonal ako Boh, ktorý používa svoju moc, (veď na čo by nám potom poslúžil jeho príklad?) ale ako človek využil prostriedky, ktoré sú nám všetkým spoločné.( Sv. Ambróz, Expositio Evangelii secundum Lucam, 1, 4, 20 (PL 15, 1525))”.

Diabol s pokriveným úmyslom citoval slová Starého zákona: Lebo svojim anjelom dá príkaz o tebe, aby ťa strážili na všetkých tvojich cestách (Ž 91 (90), 11). No Ježiš, odmietajúc pokúšať svojho vlastného Otca, prinavracia tejto biblickej pasáži jej pravý zmysel. A keď nadíde čas, ako odmena za jeho vernosť sa objavujú poslovia Boha Otca, aby mu posluhovali.

Stojí za to zamyslieť sa nad spôsobom, aký diabol používa voči nášmu Pánovi, Ježišovi Kristovi: argumentuje textami posvätných kníh, prekrúca a rúhačsky znetvoruje ich zmysel. Ježiš sa však nedá oklamať: Slovo, ktoré sa stalo telom dobre pozná Slovo Božie, napísané pre spásu ľudí a nie pre ich pomýlenie a záhubu. Z toho môžeme vyvodiť, že ten, čo je zjednotený s Kristom v láske, sa nikdy nenechá oklamať podvodníckou manipuláciou so Svätým písmom, lebo vie, že je pre diabla príznačné usilovať sa zmiasť svedomie kresťana používaním tých istých výrazov ako večná Múdrosť, a snažiť sa premeniť svetlo na tmu.

Rozjímajme teraz trochu bližšie nad prítomnosťou anjelov v Ježišovom živote, lebo tak lepšie pochopíme ich úlohu — ich anjelské poslanie — v celom živote človeka. Kresťanská tradícia nám anjelov strážcov opisuje ako veľkých priateľov, Bohom postavených po bok každého človeka, aby nás sprevádzali na našich cestách. Preto nás Pán aj pozýva, aby sme sa s nimi spriatelili a hľadali u nich útočište.

Cirkev tým, že nás povzbudzuje uvažovať o týchto udalostiach z Kristovho života, nám chce pripomenúť, že v Pôstnom období, keď vyznávame, že sme hriešnici plní úbohostí a potrebujúci očistenie, má svoje miesto aj radosť. Pretože pôst je časom udatnosti, ale zároveň i radosti. Mali by sme sa naplniť odvahou, lebo Božia milosť nám nebude chýbať: Boh ostane po našom boku a pošle svojich anjelov, aby boli našimi spoločníkmi na ceste, našimi rozvážnymi radcami a spolupracovníkmi vo všetkých našich snahách. In manibus portabunt te, no forte offendas ad lapidem pedem tuum Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neuderil nohu o kameň (Ž 91 (90), 12) — hovorí sa ďalej v žalme.

Musíme sa naučiť s anjelmi vychádzať. Obráť sa na nich v tejto chvíli a povedz svojmu Anjelovi strážcovi, že nadprirodzená voda Pôstu neobmyla tvoju dušu len tak bez stopy, ale že ju prenikla až do hĺbky vďaka pokore tvojho srdca. Pros ich, aby pred Pána predniesli tvoju dobrú vôľu, ktorú milosť nechala vzklíčiť z našej biedy ako ľaliu na hnojisku. Sancti Angeli, Custodes nostri: defendite nos in proelio, ut non pereamus in tremendo iudicio Svätí anjeli, strážcovia naši, ochraňujte nás v boji, aby sme obstáli pri strašnom súde (Rímsky misál, zo staršej modlitby k svätému Michalovi).


64

Božie detstvo

Ako si možno vysvetliť túto modlitbu plnú dôvery, a vedomie, že nezahynieme v boji? Je to presvedčenie vychádzajúce zo skutočnosti, ktorá ma nikdy neprestane nadchýnať: zo skutočnosti nášho Božieho detstva. Pán, ktorý nás počas tohto Pôstneho obdobia žiada, aby sme sa obrátili, nie je nijakým despotickým tyranom, ani tvrdým či nezmieriteľným sudcom; je naším Otcom. Hovorí nám o našich hriechoch a chybách, o našom nedostatku veľkodušnosti, no robí to preto, aby nás od nich vyslobodil, a aby nám prisľúbil svoje priateľstvo a lásku. Vedomie Božieho detstva dáva nášmu obráteniu radosť: vraví nám, že sa vraciame do Otcovho domu.

Božie detstvo je základom ducha Opus Dei. Všetci ľudia sú Božie deti. No dieťa sa môže voči svojmu otcovi správať rôznymi spôsobmi. Mali by sme sa snažiť byť deťmi, čo si uvedomujú, že Pán, ktorý nás miluje ako svojich synov a dcéry, nám dáva žiť v jeho dome — uprostred tohto sveta —, patriť do jeho rodiny; aby to, čo je jeho, bolo naše, a to, čo je naše, bolo jeho, a chce, aby sme k nemu mali taký blízky a dôverný vzťah, vďaka ktorému ho môžeme prosiť — ako malé dieťa — hoci aj o Mesiac!

Božie dieťa sa k Pánovi správa ako k Otcovi. Jeho vzťah nie je vzťahom otrockej či formálnej úcty, ani obyčajná zdvorilosť, ale vzťah preniknutý úprimnosťou a dôverou. Boh sa nad ľuďmi nepohoršuje. Boha neodradia naše nevernosti. Náš nebeský Otec odpúšťa každú urážku, keď sa k nemu syn opäť navráti, keď oľutuje a prosí o odpustenie. Náš Pán je takým Otcom, ktorý predchádza naše túžby po odpustení a sám nám vychádza v ústrety, otvárajúc svoju náruč plnú milosti.

Sami sa môžete presvedčiť, že si nič nevymýšľam. Spomeňte si na podobenstvo, ktoré nám porozprával Boží Syn, aby sme mohli pochopiť lásku nebeského Otca: Podobenstvo o márnotratnom synovi.

Ešte bol ďaleko hovorí Písmo keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (Lk 15, 20). Sú to slová Svätého písma: vybozkával ho, zasypal ho bozkami. Dá sa to vari vyjadriť ľudskejšie? Je vari možné ešte názornejšie opísať otcovskú lásku Boha k ľuďom?

Stojac pred Bohom, ktorý nám beží v ústrety, nemôžeme zostať nemí; a so svätým Pavlom mu povieme: Abba, Otče! (Rim 8, 15). Otče, Otče môj! Lebo hoci je Stvoriteľom vesmíru, nevadí mu, že ho neoslovujeme zvučnými titulmi, ani nepotrebuje náležité uznanie svojej veľkosti. Túži, aby sme ho nazývali Otcom, aby sme si toto slovo vychutnávali a naša duša sa pritom napĺňala radosťou.

Ľudský život v istom zmysle predstavuje neustály návrat do domu nášho Otca. Návrat skrze ľútosť, skrze obrátenie srdca, ktoré predpokladá túžbu po zmene, pevné rozhodnutie polepšiť svoj život, a ktoré sa následne prejaví v skutkoch obety a odovzdania sa. Návrat do domu Otca prostredníctvom sviatosti zmierenia, kde sa vyznaním svojich hriechov obliekame v Krista a stávame sa tak jeho bratmi a sestrami, a členmi Božej rodiny.

Ako otec z podobenstva, Boh na nás čaká s otvorenou náručou, hoci si to nezaslúžime. Náš dlh však nie je dôležitý. Ako v prípade márnotratného syna postačí, ak otvoríme svoje srdce, ak budeme túžiť po dome nášho Otca, ak budeme žasnúť a radovať sa nad darom, ktorý nám Boh dáva tým, že nám umožňuje nazývať sa, a skutočne aj byť — i napriek tak veľmi nedostatočnej odpovedi z našej strany — jeho deťmi.


65

Akú zvláštnu schopnosť má človek zabúdať aj na tie najúžasnejšie veci a nechať si zovšednieť tajomstvo! Počas tohto pôstneho obdobia si znovu pripomeňme, že kresťan nemôže byť povrchný. Aj keď je naplno zaujatý svojou bežnou prácou medzi ostatnými ľuďmi, hoci je vyťažený, zaneprázdnený, napätý, kresťan má byť zároveň úplne ponorený v Bohu, pretože je Božím synom.

Božie detstvo je radostná pravda, útechu prinášajúce tajomstvo. Božie detstvo napĺňa celý náš duchovný život, lebo nás učí stýkať sa s naším nebeským Otcom, spoznávať ho a milovať, a tak naplní náš vnútorný boj nádejou a nám dá dôverčivú jednoduchosť malého dieťaťa. Ba čo viac, práve skutočnosť, že sme Božími deťmi, nás vedie k tomu, aby sme s láskou a obdivom kontemplovali všetky tie veci, ktoré vyšli z rúk Boha, Otca a Stvoriteľa. A takýmto spôsobom sa stávame kontemplatívnymi dušami uprostred sveta, ktorý milujeme.

V pôstnom období nám liturgia pripomína dôsledky Adamovho hriechu pre ľudský život. Adam nechcel byť dobrým Božím synom a vzbúril sa. Neustále nám však v ušiach znie aj ozvena onoho felix culpa ó, šťastná vina (Rímsky misál, Veľkonočný chválospev na Veľkonočnú vigíliu), ktoré celá Cirkev, naplnená radosťou, zaspieva v chválospeve Veľkonočnej vigílie.

Keď prišla plnosť času, poslal Boh na svet svojho Jednorodeného Syna, aby znovunastolil pokoj; aby, vykupujúc človeka z hriechu adoptionem filiorum reciperemus — sme my ľudia dostali adoptívne synovstvo (Gal 4, 5), aby sme sa stali Božími deťmi, oslobodenými spod jarma hriechu a schopnými mať účasť na vnútornom živote Najsvätejšej Trojice. A tak sa tomuto novému človeku, tomuto novému štepu Božích detí (Porov. Rim 6, 4-5) umožnilo, aby oslobodil celé tvorstvo z neporiadku, a obnovil všetky veci v Kristovi (Porov. Ef 1,5-10), ktorý ho zmieril s Bohom (Porov. Kol 1, 20).

Nuž teda, je tu čas pokánia. Ako sme však videli, nie je to žiadna negatívna úloha. Pôstne obdobie sa má prežívať v duchu Božieho detstva, ktoré nám Kristus sprostredkoval a ktoré pulzuje v našom srdci (Porov. Gal 4, 6). Pán nás volá, aby sme sa k nemu priblížili a aby sme túžili byť ako on: Napodobňujte Boha ako milované deti (Ef 5, 1); a aby sme pokorne, ale zato horlivo spolupracovali na Božom pláne zjednocovať, čo sa rozdelilo, zachraňovať, čo sa stratilo, naprávať, čo hriešny človek narušil, privádzať naspäť na cestu to, čo zblúdilo, aby sa tak obnovila božská svornosť všetkého stvoreného.


66

Liturgia pôstneho obdobia niekedy naberá tragický podtón ako dôsledok rozjímania nad tým, čo pre človeka znamená odlúčiť sa od Boha. Tento záver však nemá posledné slovo. Posledné slovo patrí Bohu a je to slovo jeho vykupiteľskej a milosrdnej lásky, slovo o našom Božom detstve. Preto vám dnes so svätým Jánom opakujem: Pozrite, akú veľkú lásku nám daroval Otec: voláme sa Božími deťmi a nimi aj sme (1 Jn 3, 1). Sme Božie deti, bratia vteleného Slova, o ktorom je napísané: V ňom bol život a život bol svetlom ľudí (Jn 1, 4). Deti svetla, bratia svetla — to sme. Nositelia jediného plameňa schopného zapáliť ľudské srdcia.

Predtým, než sa odmlčím a budem pokračovať vo Svätej omši, mal by sa teraz každý z nás zamyslieť nad tým, čo od neho Pán žiada, aké predsavzatia a aké rozhodnutia v ňom chce pôsobenie milosti vzbudiť. A keď si uvedomíte tie nadprirodzené i ľudské požiadavky odovzdania sa a boja, spomeňte si, že Ježiš Kristus je naším vzorom. Že Ježiš, ktorý je Bohom, dovolil, aby ho pokúšali, aby sme sa tak my naplnili nádejou a boli si istí víťazstvom. Lebo on bitky neprehráva a ak sa s ním zjednotíme, nikdy nebudeme porazení, naopak, budeme sa môcť nazývať a vskutku aj byť víťazmi: dobrými Božími deťmi.

Mali by sme žiť spokojne. Ja som spokojný, hoci, keď si robím osobné spytovanie svedomia, ktoré od nás tento liturgický čas pôstu žiada a pozerám sa na svoj život, dôvod na spokojnosť nemám. No predsa sa teším, lebo vidím, že Pán ma znovu hľadá, že stále zostáva mojím Otcom. Viem, že vy i ja, vďaka svetlu a pomoci milosti jasne uvidíme, čo všetko treba spáliť — a spálime to; čo všetko treba vykoreniť — a vykoreníme to; čoho všetkého sa treba vzdať — a aj sa toho vzdáme.

Nie je to ľahká úloha. Máme však k dispozícii jasný ukazovateľ, a to skutočnosť, ktorú by sme nemali a ani nemôžeme stratiť: že Boh nás miluje. A tak dovolíme Duchu Svätému, aby v nás pôsobil a očistil nás, a my sme tak mohli objať Božieho Syna na kríži, a vstať z mŕtvych spolu s ním, pretože radosť zmŕtvychvstania má svoje korene na kríži.

Panna Mária, Matka naša, auxilium christianorum, refugium peccatorumPomocnica kresťanov, Útočisko hriešnikov, prihováraj sa za nás u svojho Syna, aby nám zoslal Ducha Svätého, ktorý prebudí v našich srdciach rozhodnutie vykročiť pevným a istým krokom a ktorý až na dne našej duše nechá zaznieť volanie, čo naplnilo pokojom jedného z prvých kresťanských mučeníkov: ,,Veni ad Patrem — Poď, vráť sa k Otcovi (Sv. Ignác Antiochijský, Epistola ad Romanos, 7, 2 (PG 5, 694))”, ktorý ťa očakáva.


Predchádzajúce Nasledujúce