Na sviatok Zjavenia Pána

Prednedávnom som obdivoval istý mramorový reliéf, znázorňujúci klaňanie sa troch kráľov Božiemu Dieťaťu. Tento reliéf bol orámovaný ďalšími postavami: štyrmi anjelmi, z ktorých každý bol zobrazený s jedným symbolom: diadémom, zemeguľou korunovanou krížom, mečom a žezlom. Takýmto umeleckým stvárnením pomocou známych znakov sa dá priblížiť udalosť, čo si dnes pripomíname, keď sa niekoľkí učenci — podľa tradície králi — prišli pokloniť Dieťaťu, na ktoré sa predtým dopytovali v Jeruzaleme: Kde je ten novonarodený židovský kráľ? (Mt 2, 2).

Táto otázka súri i mňa, a hľadím na Ježiša uloženého v jasliach (Lk 2, 12), na mieste určenom len pre zvieratá. Kde je, Pane, tvoj kráľovský majestát, kde je koruna, meč, žezlo? Patria mu, a on ich nechce; kraľuje zavinutý v plienkach. Je bezmocným kráľom, ktorý sa nám ukazuje ako malé bezbranné dieťa. Ako si nespomenúť na slová Apoštola, keď napísal: zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu (Flp 2, 7).

Náš Pán prijal ľudské telo, aby nám ukázal Otcovu vôľu. A hľa, hneď od kolísky nás poúča. Ježiš Kristus nás hľadá — skrze povolanie, ktoré je povolaním k svätosti —, aby sme spolu s ním dovŕšili vykúpenie. Zamyslime sa na nad jeho prvým poučením: spolupracovať na vykúpení neznamená triumfovať nad svojimi blížnymi, ale prekonávať samých seba. Tak ako Kristus sa musíme pokoriť a považovať sa za služobníkov iných, aby sme ich priviedli k Bohu.

Tak teda, kde je Kráľ? Nie je to potom azda tak, že Ježiš túži kraľovať predovšetkým v srdci, v tvojom srdci? Preto sa stáva Dieťaťom, lebo veď kto by nemal rád takého malého človiečika? Kde je Kráľ? Kde je Kristus, ktorého sa Duch Svätý snaží sformovať v našej duši? Nemôže byť v pýche, ktorá nás oddeľuje od Boha, nemôže byť v nedostatku lásky, ktorá nás izoluje od ostatných. Tam Kristus byť nemôže, tam sa človek ocitá sám.

Pri nohách Dieťaťa Ježiša, kráľa bez vonkajších znakov svojej kráľovskej dôstojnosti, môžete v deň Zjavenia Pána povedať: Pane, odstráň pýchu z môjho života; znič moje sebectvo, moju túžbu po presadzovaní seba a po nadraďovaní sa nad druhými. Daj, aby podstatou mojej osobnosti bolo stotožnenie sa s tebou.

Cesta viery

Stotožniť sa s Kristom nie je ľahkou úlohou. Ale nie je ani ťažkou, ak žijeme tak, ako nás naučil Pán: ak sa každý deň utiekame k jeho slovu, ak náš život nechávame preniknúť sviatostnou skutočnosťou — Eucharistiou —, ktorú nám zanechal ako pokrm, pretože takto je cesta kresťana schodnou cestou, ako sa spieva v jednej starej piesni mojej krajiny. Boh nás jasne a jednoznačne povolal. Tak ako múdri králi, aj my sme objavili na nebi svojej duše hviezdu, svetlo i smer cesty.

Videli sme jeho hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť (Mt 2, 2). To je vlastne aj naša skúsenosť. Aj my sme postrehli, ako sa v našej duši krok za krokom zapaľuje nová žiara: túžba byť naozajstnými kresťanmi, dychtivá nedočkavosť — ak to tak môžem nazvať — vziať Boha vážne. Keby teraz každý z vás začal rozprávať o tom, ako to bolo s jeho nadprirodzeným povolaním, my ostatní by sme to považovali za Božie pôsobenie. Ďakujme Bohu Otcovi, Bohu Synovi, Bohu Duchu Svätému a preblahoslavenej Panne Márii, prostredníctvom ktorej k nám prichádzajú všetky nebeské požehnania, za tento najväčší dar, aký môže Pán popri viere dopriať stvoreniu: a to odhodlanú túžbu dosiahnuť plnosť lásky a presvedčenie o tom, že svätosť uprostred pracovných, spoločenských a iných povinností je nielen možná, ale i nevyhnutná.

Pozrite sa, s akou jemnosťou nás Pán pozýva! Vyjadruje sa ľudskými slovami ako zamilovaný človek: po mene ťa zavolám, ty si môj (Iz 43, 1). Boh, ktorý je krása, veľkosť a múdrosť sama, nám hovorí, že mu patríme, že si nás vyvolil za cieľ svojej nekonečnej lásky. Musíme žiť skutočný život viery, ak sa tento vynikajúci dar, ktorý Prozreteľnosť zverila do našich rúk, nemá premárniť. Musíme mať vieru ako oní mudrci a byť presvedčení, že ani púšť, ani búrky, ani pokoj oázy nám nezabránia dôjsť do cieľa večného Betlehema, k definitívnemu životu s Bohom.

Cesta viery je cestou obety. Kresťanské povolanie nás nevytrháva z nášho miesta, ale vyžaduje od nás, aby sme sa vzdali všetkého, čo nám prekáža milovať Boha. Svetlo, ktoré sa zapáli, je len začiatok; musíme ho nasledovať, ak túžime, aby sa žiara stala hviezdou a potom slnkom.

„Keď boli mudrci ešte v Perzii, píše svätý Ján Zlatoústy, nevideli nič, len hviezdu, keď však opustili svoju vlasť, uzreli samotné slnko spravodlivosti. Môžeme povedať, že keby boli zostali vo svojej krajine, neboli by viac onú hviezdu videli. Poponáhľajme sa teda i my, a hoci by nám v tom všetci bránili, bežme do domu toho Dieťaťa (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 6, 5 (PG 57, 78))“.

Pevnosť v povolaní

Videli sme hviezdu na východe a prišli sme sa mu pokloniť. Keď to počul kráľ Herodes, rozrušil sa a celý Jeruzalem s ním (Mt 2, 2-3). Aj dnes sa opakuje táto scéna. Keď ide o Božiu veľkosť, o vážne ľudské a hlboko kresťanské rozhodnutie dôsledne žiť v súlade so svojou vierou, nikdy nechýbajú ľudia, ktorí sa tomu čudujú, zaráža ich to alebo sa nad tým pohoršujú. Dalo by sa povedať, že nedokážu prijať inú realitu než je tá, čo sa zmestí do ich obmedzených pozemských predstáv. Pri pohľade na veľkorysosť správania tých, čo počúvli Pánovu výzvu, sa buď neprívetivo usmievajú, alebo sa vystrašia, alebo — v prípadoch vyzerajúcich skutočne patologicky — všetko svoje úsilie sústreďujú na zmarenie onoho svätého rozhodnutia, ku ktorému svedomie človeka v najplnšej slobode dospelo.

Pri niektorých príležitostiach som bol svedkom toho, čo by sa dalo nazvať všeobecnou mobilizáciou proti tým, ktorí sa rozhodli odovzdať svoj život službe Bohu a blížnym. Sú totiž takí, čo sú presvedčení, že Boh si nemôže vybrať koho chce bez toho, aby si od nich vypýtal povolenie; a že človek nie je schopný dosiahnuť plnú slobodu odpovedať „áno“ Láske alebo ju odmietnuť. Pre takto zmýšľajúcich ľudí je nadprirodzený život každej duše niečím druhoradým; pripúšťajú síce, že si zasluhuje, aby sa mu venovala pozornosť, ale až potom, čo sú zo strany človeka uspokojené všetky malé pohodlnôstky a ľudský egoizmus. Keby to bolo takto, čo by zostalo z kresťanstva? Sú snáď láskavé a súčasne náročné Ježišove slová len na to, aby sme ich počúvali? Alebo počúvali aj uskutočňovali? On sám povedal: Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt 5, 48).

Náš Pán sa obracia na všetkých ľudí, aby mu vyšli v ústrety, aby boli svätí. Nepovoláva len mudrcov, ktorí boli vzdelaní a mocní; veď už predtým poslal k pastierom do Betlehema nie síce hviezdu, ale jedného zo svojich anjelov (Porov. Lk 2, 9). Či už bohatí alebo chudobní, múdri alebo menej múdri, všetci si majú udržiavať pokornú dispozíciu duše, ktorá umožňuje počuť Boží hlas.

Uvažujme o Herodesovom prípade: bol mocným tohto sveta a mal možnosť poslúžiť si učenými: zvolal všetkých veľkňazov a zákonníkov ľudu a vyzvedal sa od nich, kde sa má narodiť Mesiáš (Mt 2, 4). Jeho moc a vedomosti ho nevedú k rozpoznaniu Boha. Pre jeho zaryté srdce sú moc a vedomosti nástrojmi zla: nezmyselnej túžby zničiť Boha a pohŕdania životmi hŕstky nevinných detí.

V svätom Evanjeliu ďalej čítame: Oni mu povedali: V judejskom Betleheme, lebo tak píše prorok: A ty, Betlehem, v judejskej krajine, nijako nie si najmenší medzi poprednými mestami Judey, lebo z teba vyjde vojvoda, ktorý bude spravovať môj ľud Izraela (Mt 2, 5-6). Nie je možné prehliadnuť tieto detaily Božieho milosrdenstva: ten, ktorý mal vykúpiť svet, sa narodí v zapadnutej dedinke. A je to preto, lebo Boh neberie ohľad na osoby, ako nám nástojčivo pripomína Sväté písmo (Porov. 2 Krn 19, 7; Rim 2, 11; Ef 6, 9; Kol 3, 25 atď.). Keď pozýva nejakú dušu, aby naplno žila v súlade s vierou, nevšíma si na bohatstvo, vznešenosť rodiny či vysoký stupeň vedomostí. Povolanie predchádza všetky zásluhy: A hľa, hviezda, ktorú videli na východe, išla pred nimi, až sa zastavila nad miestom, kde bolo Dieťa (Mt 2, 9).

Povolanie je to prvé: Boh nás miluje skôr, než sa naučíme k nemu obracať, a vkladá do nás lásku, ktorou sa mu môžeme odplácať. Otcovská dobrota Boha nám vychádza v ústrety (Porov. Ž 7978, 8). Náš Pán nie je iba spravodlivý, je omnoho viac — je milosrdný. Nečaká, kým k nemu prídeme; prichádza ako prvý, s nenapodobniteľnými znakmi otcovskej nehy.

Dobrý pastier, dobrý sprievodca

Ak je teda povolanie to prvé, ak hviezda svieti pred nami, aby nás viedla na ceste Božej lásky, potom nemá význam poddávať sa pochybnostiam, keď ju niekedy nevidíme. V určitých chvíľach nášho vnútorného života — a takmer vždy našou vinou — sa stáva, čo sa stalo počas cesty troch mudrcov: že hviezda zmizne. Už poznáme božskú žiaru nášho povolania, sme presvedčení o jeho definitívnom charaktere, a predsa prach, ktorý pri chôdzi zvírime — naše úbohosti —, môže vytvoriť temný oblak, ktorý nedovoľuje prenikať svetlu.

Čo vtedy robiť? Treba sa riadiť príkladom oných svätých mužov a — pýtať sa. Herodesovi poslúžili poznatky na to, aby postupoval nespravodlivo. Mudrci ich využívajú, aby konali dobro. My kresťania sa nepotrebujeme pýtať Herodesa alebo múdrych tohto sveta. Kristus dal svojej Cirkvi istotu svojej náuky, prúd milostí plynúcich zo sviatostí; a rozhodol, aby boli osoby, ktoré budú usmerňovať, viesť a neustále nám pripomínať cestu. Disponujeme nevyčerpateľným pokladom poznania: Božím slovom, ktoré Cirkev uchováva; Kristovou milosťou, ktorá sa vysluhuje vo sviatostiach; svedectvom a príkladom tých, čo žijú poctivo po našom boku a ktorí svojimi životmi vedeli postaviť cestu vernosti Bohu.

Dovoľte mi radu: Ak by ste niekedy stratili jasnosť svetla, vždy sa utiekajte k dobrému pastierovi. A kto je ten dobrý pastier? Ten, kto vchádza bránou vernosti učeniu Cirkvi; kto sa nespráva ako nájomník, čo opúšťa ovce a uteká, keď vidí prichádzať vlka a vlk ich trhá arozháňa (Porov. Jn 10, 1-21). Uvedomme si, že Božie slovo nepadne nadarmo; a naliehanie Krista — nevidíš, s akou jemnosťou sa vyjadruje o pastieroch a ovciach, o ovčinci a stáde — je praktickou ukážkou potreby dobrého sprievodcu pre naše duše.

„Keby nebolo zlých pastierov, píše svätý Augustín, on by nám nemusel hovoriť o dobrých. ‚Kto je nájomník? Ten, kto vidí vlka a uteká. Ten, kto hľadá svoju slávu, a nie slávu Kristovu; ten, kto sa neodváži v slobode ducha napomenúť hriešnika. Vlk hrdúsi ovce a diabol zvádza veriaceho na cudzoložstvo. A ty mlčíš a nekarháš. Ty si nájomník; videl si prichádzať vlka, a utiekol si.’ Možno povie: ‚Nie, som tu, neutiekol som.’ No ja mu odpoviem: ‚Utiekol si, pretože si mlčal, a mlčal si, pretože si sa bál’ (Sv. Augustín, In Ioannis Evangelium tractatus, 46, 8 (PL 35, 1732))“.

Svätosť Kristovej nevesty sa prejavovala vždy — a podobne je tomu i dnes — hojnosťou dobrých pastierov. Kresťanská viera, ktorá od nás vyžaduje byť jednoduchými, nás však nevedie k naivite. Sú nájomníci, ktorí mlčia, ale sú aj takí, ktorých slová nepochádzajú od Krista. Preto, ak Pán dopustí, že sa ocitneme v tme, hoci aj v maličkostiach, ak pocítime, že naša viera nie je dosť pevná, hľadajme útočište u dobrého pastiera, u toho, ktorý využije svoje právo a vojde bránou; u toho, ktorý dáva život za druhých a slovom i skutkom dosvedčuje, že je milujúcou dušou: hoci sám možno tiež hriešnik, ale vždy plný dôvery v Kristovo odpustenie a milosrdenstvo.

Ak vás vaše svedomie bude znepokojovať pre nejaký hriech — hoci sa vám nebude zdať ťažký —, ak máte pochybnosti, pristúpte k sviatosti pokánia. Choďte ku kňazovi, ktorý sa o vás skutočne postará, ktorý bude od vás vedieť vyžadovať pevnú vieru, jemnosť duše a pravú kresťanskú statočnosť. V Cirkvi má každý plnú slobodu spovedať sa u ktoréhokoľvek kňaza, čo má príslušné povolenie, ale kresťan, ktorý žije priamočiaro, sa rozhodne — slobodne — pre toho, koho pozná ako dobrého pastiera, a pre toho, kto mu pomôže zdvihnúť pohľad nad seba a vo výšinách uvidieť Pánovu hviezdu.

Zlato, kadidlo a myrha

Videntes autem stellam gavisi sunt gaudio magno valde: Ako zbadali hviezdu, nesmierne sa zaradovali (Mt 2, 10) — hovorí latinský text so zvláštnym zdôraznením opakovanej radosti. Prečo toľko radosti? Pretože tí, ktorí nikdy nezapochybovali, dostávajú od Pána dôkaz, že hviezda nezmizla: prestali ju síce vnímať zmyslami, no v duši si ju stále uchovali. Lebo také je povolanie kresťana: ak sa nestratí viera, ak sa udrží nádej v Ježiša Krista, ktorý bude s nami až do skončenia sveta (Mt 28, 20), hviezda sa vždy znovu objaví. A keď opäť prežijeme skutočnosť povolania, zrodí sa o to väčšia radosť, ktorá v nás posilní vieru, nádej a lásku.

Vošli do domu a uvideli dieťa s Máriou, jeho Matkou, padli na zem a klaňali sa mu (Mt 2, 11). Aj my si kľakáme pred Ježišom, Bohom skrytým v ľudskej podobe. Ubezpečujeme ho, že sa nechceme obrátiť chrbtom jeho božskému volaniu, že sa od neho nikdy neodlúčime; že zo svojej cesty chceme odstrániť všetko, čo by bolo prekážkou vernosti; že si úprimne želáme byť poslušní jeho vnuknutiam. Ty vo svojej duši a ja tiež — lebo v duchu sa ticho modlím hlbokými vzdychmi —, hovoríme Dieťaťu, že vrúcne túžime byť takými dobrými služobníkmi, ako boli sluhovia z podobenstva, tak, aby aj nám mohol povedať: Správne, dobrý a verný sluha (Mt 25, 23).

Potom otvorili svoje pokladnice a dali mu dary: zlato, kadidlo a myrhu (Mt 2, 11). Zastavme sa na chvíľu, aby sme lepšie pochopili túto pasáž zo Svätého evanjelia. Ako je možné, aby sme my, ktorí nie sme ničím a nič neznamenáme, mohli Bohu niečo darovať? Sväté písmo hovorí: Každý dobrý údel, každý dokonalý dar je zhora (Jak 1, 17). Človek nedokáže dokonca ani plne odkryť hĺbku a krásu Božích darov: Keby si poznala Boží dar (Jn 4, 10), hovorí Ježiš Samaritánke. Ježiš Kristus nás naučil vkladať všetku nádej do Otca, hľadať najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť, pretože všetko ostatné dostaneme navyše, keďže on dobre vie, čo potrebujeme (Porov. Mt 6, 32-33).

V ekonómii spásy sa náš Otec stará o každú jednu dušu s láskavou jemnosťou: Každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak (1 Kor 7, 7). Bolo by preto zbytočné snažiť sa ponúknuť Pánovi niečo, čo by údajne mohol potrebovať. Veď v našej situácii dlžníkov, ktorí nemajú z čoho splatiť, by sa naše dary podobali tým starozákonným, ktoré Boh už neprijíma: Obety ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepáčili, a ony sa prinášajú podľa zákona (Hebr 10, 9).

Pán však vie, že dávať je vlastné zamilovaným, a sám nám naznačuje, po čom od nás túži. Nedbá o bohatstvá, ani o plody zeme, ani o zvieratá žijúce na nej, v mori či vo vzduchu, pretože to všetko je jeho; chce niečo dôverné, čo mu máme odovzdať slobodne: Daj mi, syn môj, svoje srdce (Prís 23, 26). Vidíte? Neuspokojí sa len s časťou, chce všetko. Nejde mu o to, čo máme — opakujem —: chce nás samých. Z tohto, a len z tohto vyplývajú všetky ostatné dary, ktoré môžeme Pánovi ponúknuť.

Dajme mu teda zlato: jemné zlato ducha odpútanosti od peňazí a materiálnych dobier. Nezabúdajme, že sú to dobré veci, ktoré pochádzajú z Božích rúk. Pán však chce, aby sme ich používali bez toho, aby sme v nich nechali srdce, a aby sme z nich vyťažili úžitok pre celé ľudstvo.

Pozemské dobrá nie sú zlé. Stávajú sa zlými vtedy, keď si z nich človek spraví modly a týmto modlám sa klania. Zušľachťujú sa, keď ich premieňame na nástroje dobra v kresťanskom úsilí o spravodlivosť a lásku. Nemôžeme sa hnať za hospodárskymi dobrami ako niekto, kto hľadá poklad; náš poklad je tu, uložený v jasliach. Je to Kristus a naňho sa má zamerať všetka naša láska, lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce (Mt 6, 21).

Ponúkame kadidlo: naše túžby, ktoré vystupujú až k Pánovi; túžby viesť šľachetný život, z ktorého sa bude šíriť bonus odor Christi, Kristova ľúbezná vôňa (Porov. 2 Kor 2, 15). Nechať naše slová a skutky preniknúť touto ľúbeznou vôňou znamená rozsievať okolo seba porozumenie a priateľstvo. Nech náš život sprevádza životy ostatných ľudí, aby nikto nebol opustený alebo sa takým necítil. A naša láska musí byť plná srdečnosti a ľudského tepla.

Takto nás to učí Ježiš Kristus. Ľudstvo od vekov očakávalo príchod Spasiteľa; proroci ho predpovedali storakým spôsobom; a dokonca aj v tých najvzdialenejších kútoch sveta — hoci kvôli hriechu či nevedomosti sa tam značná časť Božieho zjavenia ľuďom mohla stratiť — sa zachoval smäd po Bohu a dychtivá túžba po vykúpení.

Prichádza teda plnosť časov a na splnenie tohto poslania sa neobjaví filozofický génius ako Platón či Sokrates; ani sa na zemi nenastolí vláda nejakého mocného dobyvateľa, ako bol Alexander Veľký. V Betleheme prichádza na svet Dieťa. Je to Vykupiteľ sveta, no skôr než začne hovoriť, miluje skutkami. Neprináša žiaden čarovný liek, lebo vie, že vykúpenie, ktoré ponúka, musí prejsť srdcom človeka. Jeho prvými činmi sú úsmev, detský plač a bezbranný spánok vteleného Boha: aby sme si ho zamilovali, aby sme si ho vedeli vziať do náručia.

Teraz sme nanovo pochopili, čím je vlastne kresťanstvo. Ak kresťan nemiluje skutkami, ako kresťan zlyhal, čo zároveň znamená zlyhať aj ako človek. Nemôžeš myslieť na druhých, akoby to boli len čísla alebo schodíky, po ktorých by si mohol vystúpiť; alebo ako dav, ktorý možno podľa okolností raz velebiť a inokedy zase ponižovať, raz chváliť a potom opäť zaznávať. Mysli na druhých — najskôr na tých, čo sú v tvojej blízkosti — ako na to, čím sú: Božie deti, so všetkou dôstojnosťou tejto nádhernej hodnosti.

Správajme sa teda ako Božie deti k Božím deťom: nech je naša láska láskou obetavou, každodennou, pozostávajúcou z nespočetných drobných prejavov porozumenia, tichej obety, nepovšimnutého sebadarovania. To je bonus odor Christi, Kristova ľúbezná vôňa, ktorá spôsobila, že tí, čo žili spolu s našimi prvými bratmi vo viere, mohli povedať: „Pozrite, ako sa milujú! (Tertulián, Apologeticus, 39 (PL 35, 1732))“.

Nejde tu o nejaký vzdialený ideál. Kresťan nie je ako Tartarín z Tarasconu, ktorý sa snaží loviť levy tam, kde sa nedajú nájsť: na chodbách svojho domu. Vždy chcem hovoriť o každodennom a konkrétnom živote: o posväcovaní práce, o rodinných vzťahoch, o priateľstve. Ak tu nebudeme kresťanmi, tak kde inde nimi budeme? Príjemná vôňa kadidla vychádza z plameňa, v ktorom sa nenápadne spaľuje veľké množstvo zrniek. Ľudia nezacítia bonus odor Christi, keď vzplanie slama, ale až keď budú účinne planúť cnosti: spravodlivosť, spoľahlivosť, vernosť, pochopenie, veľkodušnosť, radosť.

Spolu s mudrcmi prinášame tiež myrhu, obetu, ktorá nikdy nesmie v živote kresťana chýbať. Pripomína nám totiž Pánovo umučenie: na kríži mu dali piť víno zmiešané s myrhou (Porov. Mk 15, 23) a myrhou mu pomazali telo pred jeho pochovaním (Porov Jn 19, 39). Nesmieme si však myslieť, že uvažovaním o potrebe obety a umŕtvovania by sme radostnému sviatku, ktorý dnes slávime, dodávali nejakú známku smútku.

Umŕtvovanie nie je prejav pesimizmu, ani zatrpknutosti. Umŕtvovanie bez lásky nemá žiadnu cenu: preto musíme vyhľadávať také umŕtvovania, ktoré nám umožnia mať správnu nadvládu nad vecami tohto sveta, no bez umŕtvovania tých, čo žijú spolu s nami. Kresťan nemá byť ani cynik, ani nejaký chudák; je to človek, ktorý vie milovať skutkami a pre ktorého je utrpenie skúšobným kameňom jeho lásky.

Musím však znovu pripomenúť, že umŕtvovanie obvykle nespočíva vo veľkých sebezáporoch, ktoré sa aj tak často nevyskytnú, ale v malých sebazapreniach: keď sa usmejeme na toho, kto prichádza nevhod, keď odoprieme telu príjemné, no nadbytočné dobrá, keď si zvykneme vypočuť druhých, keď dobre využívame čas, ktorý nám Boh dáva. A veľa iných drobností, zdanlivo bezvýznamných, ako sú rôzne protivenstvá, ťažkosti či mrzutosti, ktoré nás postretnú v priebehu každého dňa a obvykle bez toho, že by sme ich vyhľadávali.

Sancta Maria, Stella orientis

Budem končiť, opakujúc slová z dnešného evanjelia: Vošli do domu a uvideli Dieťa s Máriou, jeho Matkou (Mt 2, 11). Preblahoslavená Panna Mária je pri svojom Synovi. Troch mudrcov neprijíma kráľ na vznešenom tróne, ale Dieťa v náručí svojej Matky. Prosme Matku Božiu, ktorá je i našou Matkou, aby nám pripravila cestu vedúcu k dokonalej láske: Cor Mariae dulcissimum, iter para tutum! — Najsladšie srdce Máriino, priprav nám bezpečnú cestu! Jej presladké srdce pozná najistejšiu cestu, ako sa stretnúť s Kristom.

Traja Králi mali hviezdu; my máme Máriu, Stella maris, Stella orientis — Hviezdu morskú, Hviezdu východu. Dnes sa k nej obraciame: Svätá Mária, pomáhaj svojim deťom. Naša horlivosť za duše nesmie poznať hraníc, lebo nik nie je vylúčený z Kristovej lásky. Traja králi boli prví povolaní spomedzi pohanov, uskutočnením vykúpenia však už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy — niet nijakého rozlišovania —, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi (Gal 3, 28).

Kresťania si nemôžu robiť nárok na akési výhradné práva, ani triediť či vylučovať ľudí; prídu mnohí od východu i západu (Mt 8, 11); v Kristovom srdci je totiž miesta pre všetkých. Jeho náručie — ako ho znovu obdivujeme v jasliach — je náručím Dieťaťa: je to však rovnaké náručie, ktoré sa roztvorí na kríži, aby pritiahlo všetkých ľudí (Porov. Jn 12, 32).

A na záver ešte jedna myšlienka, venovaná spravodlivému mužovi, nášmu Otcovi a Pánovi, svätému Jozefovi, ktorý v scéne Zjavenia Pána zostal ako zvyčajne nepovšimnutý. Predstavujem si ho pohrúženého v kontemplácii, s láskou ochraňujúceho Božieho Syna, ktorý bol ako človek zverený do jeho otcovskej starostlivosti. S nádherným jemnocitom človeka, ktorý nežije pre seba, sa svätý Patriarcha veľkoryso oddáva tichej a účinnej službe.

Hovorili sme dnes o živote modlitby a apoštolskom zápale. Kto by mohol byť lepším učiteľom než svätý Jozef? Ak chcete radu, ktorú opakujem neúnavne už veľa rokov, ite ad Ioseph, choďte k Jozefovi (Gn 41, 55): on vás naučí, ako sa konkrétne, ľudským i božským spôsobom priblížiť k Ježišovi. A rýchlo sa osmelíte toto novonarodené Božie Dieťa, podobne ako on, nosiť na rukách, bozkávať, obliekať a opatrovať (Porov. Modlitba k sv. Jozefovi (príprava na Sv. omšu z Rímskeho misála): O felicem virum, beatum Ioseph, cui datum est, Deum, quem multi reges voluentur videre et non viderunt, audire et non audierunt; non solum videre et audire, sed portare, deosculari, vestire et custodire!). Traja králi vzdali Ježišovi poctu tým, že mu obetovali zlato, kadidlo a myrhu. Jozef mu odovzdal celé svoje mladé a milujúce srdce.

Táto kapitola v inom jazyku