Kristus víťazí pokorou

Lux fulgebit hodie super nos, quia natus est nobis Dominus — Dnes zažiarilo nad nami svetlo, lebo sa nám narodil Pán (Porov. Iz 9, 1²; Úvodný spev sv. omše sviatku Narodenia Pána). Je to veľká udalosť, ktorá v tento deň dojíma kresťanov a prostredníctvom nich chce osloviť celé ľudstvo. Boh je tu. Táto pravda musí naplniť naše životy: každé Vianoce by pre nás mali byť novým osobitným stretnutím s Bohom, a mali by sme dovoliť, aby jeho svetlo a milosť prenikli až na dno našej duše.

Zastavujeme sa pred Dieťaťom, Máriou a Jozefom a kontemplujeme Božieho Syna, ktorý na seba vzal naše ľudské telo. Spomínam si na jednu cestu, ktorú som uskutočnil 15. augusta 1951 do talianskeho mesta Loreto, aby som navštívil Santa Casa — Svätý dom, lebo mi na srdci veľmi ležala istá záležitosť. Slúžil som tam svätú omšu. Chcel som ju sláviť sústredene, lenže nepočítal som s horlivosťou davu. Neuvedomil som si, že na tento veľký sviatok prichádza do Loreta množstvo pútnikov z celého okolia, ľudí s prostou vierou, príznačnou pre tento kraj, a s láskou, ktorú pociťujú k Madone. Ich zbožnosť ich viedla k prejavom nie práve najvhodnejším, ak by sme sa na vec pozerali — ako to len vysvetliť? — výlučne z hľadiska liturgických predpisov Cirkvi.

A tak, keď som pobozkal oltár, ako to predpisuje liturgia svätej omše, tri či štyri dedinčanky ho pobozkali súčasne so mnou. Bol som rozptýlený, no bol som i dojatý. Moju pozornosť tiež zamestnávala myšlienka, že v tomto Svätom dome — tradícia vraví, že to bolo miesto, kde žil Ježiš s Máriou a Jozefom — umiestnili nad oltár tieto slová: Hic Verbum caro factum est — tu sa Slovo stalo telom. Tu, v dome vystavanom ľudskou rukou, na tomto kúsku zeme, kde žijeme, prebýval Boh.

Ježiš Kristus, dokonalý Boh a dokonalý človek

Boží Syn na seba vzal ľudské telo a je perfectus Deus, perfectus homo — dokonalý Boh a dokonalý človek (Symbolum „Quicumque“). V tomto tajomstve je niečo, čo by malo v kresťanoch vzbudzovať svätý nepokoj. I dnes prežívam rovnaké dojatie ako vtedy a túžim sa vrátiť do Loreta. V myšlienkach tam zalietam, aby som znovu prežíval roky Ježišovho detstva, keď si opakujem a rozjímam nad slovami: Hic Verbum caro factum est.

Iesus Christus, Deus Homo — Ježiš Kristus, Bohočlovek. Je to jeden z magnalia Dei — veľkých Božích skutkov (Sk 2, 11), čo má byť témou nášho rozjímania a nášho vzdávania vďaky Pánovi, ktorý prišiel na zem priniesť pokoj ľuďom dobrej vôle (Lk 2, 14). Všetkým ľuďom, túžiacim spojiť svoju vôľu s dobrou Božou vôľou — nielen bohatým a nielen chudobným; všetkým ľuďom, všetkým bratom! Lebo v Ježišovi sme si všetci bratia, Božie deti, Kristovi bratia: a jeho Matka je i našou Matkou.

Na zemi jestvuje len jedna rasa, a to rasa Božích detí. Všetci máme hovoriť tým istým jazykom, ktorý nás učí náš nebeský Otec: jazykom dialógu Ježiša so svojím Otcom, jazykom srdca i rozumu, jazykom, ktorý teraz používate vo svojej modlitbe. Je to jazyk kontemplatívnych duší, ľudí, ktorí sú duchovní, pretože si uvedomujú skutočnosť svojho Božieho detstva. Je to jazyk, ktorý sa prejavuje v nespočetných podnetoch vôle, v jasnom svetle pre myseľ, v poryvoch srdca, v rozhodnutiach viesť bezúhonný život naplnený dobrom, spokojnosťou a pokojom.

Zahľaďme sa na Dieťa v jasliach, na našu lásku, v kolíske. Mali by sme sa naňho pozerať uvedomujúc si, že stojíme pred tajomstvom. Toto tajomstvo je nevyhnutné prijať vierou a skrze vieru aj prehlbovať jeho obsah. K tomu potrebujeme pokornú dispozíciu kresťanskej duše: nechcieť prispôsobovať Božiu veľkosť našim úbohým predstavám a ľudským vysvetleniam, ale uznať, že toto tajomstvo je vo svojej záhadnosti svetlom, ktoré osvecuje život ľudí.

„Vidíme,“ píše svätý Ján Zlatoústy, „že Ježiš vyšiel z nás a z našej ľudskej podstaty, že sa narodil z panenskej Matky, ale nerozumieme, akým spôsobom k tomuto zázraku došlo. Ani sa to nenamáhajme odhaliť a radšej s pokorou prijmime, čo nám Boh zjavil, a neskúmajme vo svojej zvedavosti to, čo Boh pred nami zahalil (Sv. Ján Zlatoústy, In Matthaeum homiliae, 4, 3 (PG 57, 43))“. S takýmto postojom úcty budeme vedieť chápať aj milovať; a tajomstvo bude pre nás skvelou lekciou, presvedčivejšou než akákoľvek ľudská argumentácia.

Božský zmysel Ježišovho pozemského putovania

Vždy, keď kážem pred betlehemom, snažím sa na Krista, nášho Pána, hľadieť ako na nemluvňa zavinuté do plienok a uložené v jasliach na slame. A hoci je ešte maličký a nerozpráva, vidieť v ňom Majstra a Učiteľa. Potrebujem sa naňho takto dívať, pretože sa od neho mám učiť. A aby sme sa vy i ja od neho mohli učiť, treba sa snažiť spoznávať jeho život — čítať Sväté Evanjelium a rozjímať o scénach, ktoré nám opisuje Nový zákon s cieľom odkryť božský zmysel jeho pozemského putovania.

Pretože v našom živote by sme mali napodobňovať život Kristov a to sa dá len vtedy, keď budeme Krista poznať: a spoznáme ho, keď budeme čítať a rozjímať nad Svätým písmom, keď sa budeme modliť; tak, ako to robíme dnes pred jasličkami. Snažme sa už teraz chápať lekcie, ktoré nám Ježiš dáva, odkedy je novonarodené dieťa; už od prvého momentu, ako sa jeho oči otvorili tomuto požehnanému ľudskému svetu.

Ježiš tým, že rástol a žil ako jeden z nás, nám zjavuje, že ľudská existencia, naša každodenná všedná práca, má božský zmysel. Nech by sme ako často o tejto pravde uvažovali, vždy znova by sme sa mali naplniť údivom, keď si pomyslíme na tých tridsať rokov v skrytosti, ktoré tvorili väčšiu časť Ježišovho prebývania medzi svojimi ľudskými bratmi. Sú to roky strávené v ústraní, ale pre nás jasné ako slnečné svetlo. Ba čo viac, ako žiara, čo osvecuje naše dni a dáva im ich skutočný zmysel, pretože sme bežní kresťania žijúci svoj obyčajný život, podobný životu toľkých miliónov ľudí v najrozličnejších kútoch sveta.

Takto žil Ježiš počas tridsiatich rokov: bol fabri filius, tesárov syn (Mt 13, 55). Až neskôr prišli tri roky verejného účinkovania, strávené uprostred hlučných davov. Ľudia sa s ohromením pýtali: „Kto je to?“ „Odkiaľ sa to všetko naučil?“ Bol totiž jedným z nich a žil tak, ako žili jeho súkmeňovci. Bol to faber, filius Mariae, tesár, syn Márie (Mk 6, 3). A bol Bohom,  uskutočňoval vykúpenie ľudského rodu a všetkých priťahoval k sebe (Porov. Jn 12, 32).

Ako ktorúkoľvek inú udalosť z jeho života — tak aj Ježišove skryté roky — nemožno nikdy kontemplovať bez pocitu dojatia, bez toho, aby sme neuznali, čím pre nás sú: sú to upozornenia od Pána, aby sme vyšli zo svojho egoizmu, zo svojej pohodlnosti. Pán pozná naše obmedzenia, naše sebectvo i našu ctižiadostivosť. Vie, ako ťažko sa nám zabúda na seba a odovzdáva v službe iným. Vie, čo to znamená nestretnúť sa s opätovanou láskou, a vidí, že tí, ktorí vravia, že ho nasledujú, robia tak iba spolovice. Veď si len si spomeňte na tie trápne situácie opisované evanjelistami, keď vidíme apoštolov ešte plne v zajatí svetských ambícií a čisto ľudských plánov. Ale Ježiš si ich vyvolil, necháva ich zotrvávať po svojom boku a zveruje im poslanie, ktoré dostal od Otca.

Aj nás Ježiš volá, aj nám ako Jakubovi a Jánovi kladie otázku: Potestis bibere calicem, quem ego bibiturus sum? — Môžete piť kalich — kalich úplného odovzdania sa plneniu vôle Otca — ktorý mám ja piť? Oni mu vraveli: Possumus! — Môžeme! (Mt 20, 22). Sme však všetci, vy i ja, naozaj ochotní vo všetkom plniť vôľu nášho nebeského Otca? Odovzdali sme Pánovi celé svoje srdce, alebo ešte stále lipneme na sebe, na svojich záujmoch, na svojom pohodlí, na láske k sebe samým? Je v nás ešte niečo, čo sa nezhoduje s naším postavením kresťana a bráni nám v túžbe po očistení sa? Dnes sa nám ponúka príležitosť k náprave.

Treba sa presvedčiť o tom, že Ježiš nám tieto otázky adresuje osobne. To on ich kladie, nie ja. Veď by som sa ich neodvážil položiť ani sebe samému. Budem pokračovať vo svojej modlitbe nahlas a vy po mne každý v tichosti svojho srdca opakujte, takto vyznávajúc Pánovi: „Pane, aký som len nehodný, aký som len bol tak často zbabelý! A koľko omylov pri tej či onej príležitosti! Taktiež môžeme zvolať: „Aké šťastie, Pane, že si ma chránil svojou pravicou, lebo viem, že sám by som bol schopný nejednej hanebnosti. Nenechávaj ma napospas, nepúšťaj ma a vždy so mnou zaobchádzaj ako s dieťaťom. Nech som silný, statočný, nezlomný. Pomáhaj mi ako neskúsenému tvorovi. Vezmi ma za ruku, Pane, a daj, aby aj tvoja Matka stála po mojom boku a ochraňovala ma. A potom: Possumus! Môžeme! Budeme schopní mať teba za vzor“.

Possumus! Nepovažujme toto tvrdenie za niečo príliš sebavedomé. Sám Ježiš Kristus nás učí tejto božskej ceste a zároveň žiada, aby sme sa na ňu vydali. Urobil ju ľudskou a prístupnou našej slabosti; kvôli tomu sa tak veľmi uponížil. „Toto je dôvod jeho poníženia, keď on, Pán, ktorý ako Boh bol rovný Otcovi, vzal na seba podobu otroka. Ponížil sa však len vo svojom majestáte a moci, a nie v dobrote alebo milosrdenstve (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1-2 (PL 183, 115))“.

Božia dobrota nám chce uľahčiť našu cestu. Neodmietajme Ježišovo pozvanie, nehovorme mu „nie,“ nezostávajme hluchí k jeho volaniu, pretože už niet nijakých výhovoriek, už nemáme žiaden dôvod naďalej si myslieť, že to nezvládneme. On nás tomu učí svojím príkladom. „Preto vás, bratia moji, naliehavo prosím: nedovoľte, aby sa vám taký vzácny príklad nasledovania predstavil nadarmo, ale sa mu pripodobnite a v duchu si obnovte svoje duše (Sv. Bernard, Sermo in die nativitatis 1, 1)“.

Chodil po zemi, dobre robil

Vidíte teda, aké nevyhnutné je poznávať Ježiša a s láskou sledovať jeho život? Často som vo Svätom písme hľadal nejaký opis, nejakú životopisnú črtu charakterizujúcu Ježiša. Našiel som ju v dvoch slovách, inšpirovaných Duchom Svätým: pertransiit benefaciendo — chodil, dobre robil (Sk 10, 38). Všetky dni Ježiša Krista na zemi, od jeho narodenia až po jeho smrť, boli takéto: pertransiit benfaciendo — naplnil ich konaním dobra. A na inom mieste Sväté písmo hovorí: Bene omnia fecit — Dobre robí všetko (Mk 7, 37); lebo všetko s dokonalosťou dokončil a nerobil iné než dobro.

A ako sme na tom ty a ja? Pozrime sa, či nemáme niečo, čo by sme na sebe mohli zlepšiť. Ja na sebe nachádzam mnohé, čo treba zmeniť. No keďže vidím, že sám od seba nie som schopný konať dobro, a keďže sám Ježiš nám povedal, že bez neho nemôžeme nič urobiť (Porov. Jn 15, 5), obráťme sa, ty i ja, na Pána, a prosme ho o pomoc prostredníctvom jeho Matky, v dôverných rozhovoroch, ktoré sú vlastné dušiam milujúcim Boha. Viac už k tomu nepoviem, pretože teraz je to každý z vás, kto má s ním podľa vlastnej potreby hovoriť. Vo vnútri a bez hluku slov, práve teraz, zatiaľ čo vám dávam tieto rady, i ja osobne vzťahujem toto učenie na svoju vlastnú úbohosť.

Pertransiit benefaciendo. Ako mohol Ježiš Kristus vyliať toľko dobra, a len dobra, všade kam vkročil? Sväté evanjeliá nám ponúkajú aj inú Ježišovu životopisnú črtu, zhrnutú v troch latinských slovách, ktorá nám dáva odpoveď: erat subditus illis — bol im poslušný (Lk 2, 51). Dnes, keď naokolo jestvuje toľko neposlušnosti, šomrania a rozkolov, musíme si poslušnosť zvlášť vážiť.

Som veľkým priateľom slobody a práve preto tak veľmi milujem kresťanskú cnosť poslušnosti. Máme sa cítiť byť Božími deťmi a túžiť plniť vôľu nášho Otca. Robiť veci podľa Božieho priania: lebo sa nám chce — čo je tým najnadprirodzenejším dôvodom.

Duch Opus Dei, ktorý sa snažím praktizovať a hlásať už vyše tridsaťpäť rokov, mi umožnil pochopiť a zamilovať si osobnú slobodu. Keď Boh, náš Pán, udeľuje ľuďom svoju milosť, keď ich povoláva zvláštnym povolaním, je to akoby k nim vystieral ruku, otcovskú ruku plnú sily a predovšetkým lásky. Lebo on hľadá každého z nás jednotlivo ako svojho syna či dcéru, a pozná naše slabosti. Pán očakáva, že si dáme tú námahu zachytiť sa ním podávanej ruky: čaká na naše úsilie ako na prejav našej slobody. Aby sa nám to podarilo, musíme byť pokorní, musíme sa cítiť byť malými deťmi a milovať požehnanú poslušnosť, ktorou odpovedáme na požehnané otcovstvo Boha.

Dovoľme Pánovi, aby sa zamiešal do nášho života, aby doň mohol dôverne vstúpiť a nenarazil pritom na prekážky a okolky z našej strany. My ľudia máme totiž sklon brániť sa, ľpieť na svojom egoizme. Vždy sa snažíme byť kráľmi, aj keby to bolo len kráľovstvo našej vlastnej biedy. Pomocou tejto úvahy pochopme, prečo sa potrebujeme utiekať k Ježišovi: aby nás urobil skutočne slobodnými a my sme tak mohli slúžiť Bohu i všetkým ľuďom. Len vtedy pochopíme pravdu slov svätého Pavla: Ale teraz, keď ste oslobodení od hriechu a stali ste sa Božími služobníkmi, máte z toho úžitok na posvätenie a nakoniec večný život. Lebo mzdou hriechu je smrť, ale Boží dar je večný život v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi (Rim 6, 22-23).

Buďme teda ostražití, pretože náš sklon k egoizmu neumiera a pokušenie sa môže vkradnúť najrozličnejšími spôsobmi. Boh vyžaduje, aby sme vieru uvádzali do praxe poslušnosťou, lebo on svoju vôľu nezvykne oznamovať hlasom trúb a údermi na bubon. Niekedy ju prejaví tichým hlasom vo vnútri svedomia: a vtedy treba pozorne načúvať, aby sme jeho hlas zachytili a verne ho nasledovali.

Pán k nám často hovorí prostredníctvom druhých ľudí. No môže sa stať, že poznanie ich chýb a myšlienka, či sú dobre informovaní a či porozumeli všetkým podrobnostiam problému, sa nám predstaví ako výzva k neposlušnosti.

Toto všetko môže mať božský význam, pretože Boh od nás nevyžaduje slepú poslušnosť, ale poslušnosť rozumnú, a my máme cítiť zodpovednosť pomôcť iným ľuďom prostredníctvom svetla svojho rozumu. Buďme však úprimní k sebe samým a vždy sa presvedčme, či to, čo nás vedie, je láska k pravde alebo náš egoizmus a lipnutie na vlastnej mienke. Keď nás naše názory oddeľujú od ostatných, keď narúšajú spoločenstvo a jednotu s našimi bratmi, je to jasný znak, že nekonáme v súlade s Božím duchom.

Nezabúdajme: aby sme mohli poslúchať, potrebujeme veľkú dávku pokory. Znovu sa zahľaďme na Kristov príklad. Ježiš poslúcha, a to Jozefa a Máriu. Boh prišiel na zem, aby poslúchal; aby poslúchal ľudské stvorenia. Sú to síce dve dokonalé stvorenia: Svätá Mária, naša Matka — väčší než ona je len Boh —, a onen prečistý muž, Jozef. Ale predsa sú to len stvorenia. A Ježiš, Boh, ich poslúcha. Musíme milovať Boha, aby sme mohli takto milovať i jeho vôľu a túžili odpovedať na volanie, ktoré nám adresuje skrze povinnosti nášho bežného života: v záväzkoch nášho stavu, v povolaní, v práci, v rodine, v spoločenskom živote, v našom utrpení i v utrpení iných ľudí, v priateľstve a túžbe konať to, čo je dobré a spravodlivé.

Keď prídu Vianoce, vždy rád zotrvávam v kontemplácii zobrazení malého Ježiška. Tieto figúrky stelesňujúce Pána, ktorý sa pokoruje mi pripomínajú, že Boh nás volá; že on, Všemohúci, sa nám chcel zjaviť ako niekto bezmocný, ako niekto, kto chce byť závislý od ľudí. Z betlehemských jaslí Kristus mne i tebe hovorí, že nás potrebuje, a volá nás ku kresťanskému životu bez výhrad, k životu odovzdanosti, práce a radosti.

Nikdy nedosiahneme pravý vnútorný optimizmus, ak nebudeme Ježiša skutočne nasledovať, ak nebudeme, ako on, pokorní. Znovu naliehavo opakujem: videli ste, kde sa ukrýva veľkosť Boha? V jasliach, v plienkach, v maštali. Vykupiteľská účinnosť nášho života sa môže rozvíjať len vďaka pokore, keď prestaneme myslieť na seba samých a pocítime zodpovednosť za pomoc iným.

Občas sa stáva, a to aj medzi dobromyseľnými dušami, že vyvolajú osobné konflikty, ktoré prerastú do vážnych starostí, no v skutočnosti nemajú žiaden reálny základ. Ich pôvod tkvie v nedostatočnom sebapoznaní, ktoré vedie k pýche: keď sa túžime stať stredobodom pozornosti a dostať uznanie od všetkých; keď máme sklon zariadiť veci tak, aby sme nevyzneli v zlom svetle; keď sme neochotní ihneď sa po vykonaní dobra stiahnuť do úzadia; keď túžime po osobnej istote. A tak mnohé duše, ktoré by sa mohli tešiť úžasnému pokoju, ktoré by mohli zakúšať nesmiernu radosť, sa kvôli pýche a domýšľavosti stávajú nešťastnými a duchovne neplodnými.

Kristus bol pokorný srdcom (Porov. Mt 11, 29). Počas svojho života na zemi nevyžadoval pre seba nič mimoriadne, nijaké výsady. Začal tým, že hneď na začiatku, a s krajnou prirodzenosťou ako všetci ľudia, strávil deväť mesiacov v lone svojej Matky. Pán veľmi dobre vedel, že ho ľudstvo naliehavo potrebuje a aj sám veľmi túžil prísť na zem a zachrániť všetky duše, no nepredbiehal svoj čas. Prišiel v svoju hodinu, ako prichádzajú na svet ostatní ľudia. Od počatia až po narodenie si nikto okrem svätého Jozefa a svätej Alžbety nevšimol ten zázrak, že Boh prichádza, aby prebýval medzi ľuďmi.

Jeho narodenie bolo obklopené obdivuhodnou jednoduchosťou: Pánov príchod bol nenápadný, nikým nepoznaný. Na zemi sa na tomto božskom dobrodružstve zúčastnili iba Mária a Jozef, a až potom pastieri, ktorým to anjeli zvestovali; a neskôr i mudrci z Východu. Takto došlo k transcendentálnej udalosti, ktorou sa spojilo nebo so zemou a Boh s človekom.

Ako je možná taká tvrdosť srdca, čím to je, že sme si na tieto udalosti zvykli ako na samozrejmosť? Boh sa ponížil, aby sme sa my mohli priblížiť k nemu a na jeho láskou mohli odpovedať našou láskou, a aby sa naša sloboda sklonila nielen pred majestátom jeho moci, ale aj pred nádherou jeho pokory.

Hľa, veľkosť Dieťaťa, ktoré je Bohom! Jeho Otcom je Boh, ktorý stvoril nebo i zem, a on je tam, v jasliach, quia non erat eis locus in diversorio (Lk 2, 7), lebo pre Pána všetkého, čo je stvorené, sa na zemi nenašlo iné miesto.

Naplnil vôľu Boha Otca

Nebudem sa mýliť, keď poviem, že Ježiš ešte aj dnes hľadá príbytok v našom srdci. Mali by sme ho prosiť o odpustenie za našu osobnú slepotu, za našu nevďačnosť. Mali by sme ho prosiť o milosť, aby sme mu už nikdy viac nezatvorili dvere našej duše.

Pán sa pred nami netají tým, že takáto oddaná poslušnosť Božej vôli si vyžaduje sebazaprenie a odovzdanosť, lebo láska sa nedomáha práv: chce slúžiť. Sám prešiel touto cestou ako prvý. Ako si poslúchal ty, Ježiš? — Usque ad mortem, mortem autem crucis: až na smrť, až na smrť na kríži (Flp 2, 8). Treba vyjsť zo seba, skomplikovať si život, stratiť ho z lásky k Bohu a k dušiam. „Hľa, ty si chcel žiť pokojne, no Boh chcel niečo iné. Existujú dve vôle a práve tvoja vôľa sa má napraviť, aby sa zjednotila s Božou vôľou; a nie Božia vôľa pokrútiť, aby sa prispôsobila tvojej (Sv.Augustín, Enarrationes in psalmos, 31, 2, 26 (PL 36, 274))“.

S radosťou som sledoval mnohé duše, ktoré s nasadením života — ako ty, Pane, usque ad mortem — plnili, čo od nich Božia vôľa požadovala: venovali svoje úsilie i profesionálnu prácu službe Cirkvi, pre dobro všetkých ľudí.

Naučme sa poslúchať a naučme sa slúžiť: niet väčšej ušľachtilosti ako chcieť sa dobrovoľne odovzdať a byť druhým užitočný. Keď vo svojom vnútri pocítime narastajúcu hrdosť a pýchu, ktorá nám navráva, že sme nadľudia, je to chvíľa povedať „nie,“ povedať, že naším jediným víťazstvom bude víťazstvo pokory. Takto sa stotožníme s Kristom na kríži, nie neochotne alebo nepokojne či mrzuto, ale radostne. Lebo radosť pochádzajúca zo zabudnutia na seba samého je tým najlepším dôkazom lásky.

Dovoľte mi, aby som sa znovu vrátil k tej prostote, k tej jednoduchosti Kristovho života, o ktorej sme už spolu toľkokrát uvažovali. Roky skrytého Pánovho života nemožno považovať za niečo bezvýznamné, ani iba za prípravu na tie, ktoré mali prísť neskôr — roky jeho verejného účinkovania. V roku 1928 som jasne pochopil, že Boh si želá, aby si kresťania brali príklad z celého Pánovho života. Osobitne som videl príklad jeho skrytého života, života bežnej práce uprostred ľudí: Pán chce, aby mnoho duší našlo svoju cestu práve v rokoch jeho tichého a nenápadného života. Poslúchať Božiu vôľu preto vždy znamená vyjsť z nášho egoizmu, v princípe to ale nemá byť dôvod na odtrhnutie sa od normálnych okolností života ľudí, ktorí s nami zdieľajú rovnaký stav, zamestnanie alebo spoločenské postavenie.

Snívam — a ten sen sa už stáva skutočnosťou — o zástupoch Božích detí, posväcujúcich sa vo svojom bežnom občianskom živote a zdieľajúcich túžby, predstavy a námahy spolu s ostatnými ľuďmi. Chcel by som im zakričať túto božskú pravdu: ak zotrvávate uprostred sveta, nie je to preto, že by na vás Boh zabudol, že by vás Pán nebol povolal. Pozval vás, aby ste pokračovali vo vykonávaní pozemských činností a v prežívaní úzkostí tohto sveta. Chce, aby ste vedeli, že vaše ľudské povolanie, vaše zamestnanie a vaše schopnosti nie sú vzdialené jeho božským plánom, ale že on sám ich posvätil ako najmilšiu obetu Otcovi.

Keď sa kresťanovi pripomína, že jeho život nemá iný zmysel než poslušnosť Božej vôli, neznamená to oddeliť ho od ostatných. Práve naopak, príkaz prijatý od Pána navzájom sa milovať tak, ako nás on miloval (Porov. Jn 13, 34-35) je v mnohých prípadoch výzvou žiť bok po boku s ostatnými ľuďmi, žiť rovnako ako ostaní, slúžiť oddane Pánovi vo svete a všetkým dušiam umožniť lepšie spoznať Božiu lásku: a povedať im, že sa otvorili Božie cesty na zemi.

Pán sa v láske k nám neobmedzil len na to, aby nám povedal, že nás miluje — dokázal to aj skutkami. Nezabúdajme, že Kristus vzal na seba ľudské telo, aby nám ukázal, ako sa naučiť prežívať život Božích detí. Spomeňte si na úvod k Skutkom apoštolov od evanjelistu svätého Lukáša: Prinum quidem sermonem feci de omnibus, o Theophile, quae coepit Iesus facere et docere: Milý Teofil, v prvej knihe som rozprával o všetkom, čo Ježiš robil a učil (Sk 1, 1). Prišiel nás učiť, ale učil nás skutkami; prišiel nás učiť, no bol nám vzorom v tom, čo učil, ako Učiteľ nám dal príklad svojím správaním.

Teraz môžeme pred Ježišom — Dieťaťom pokračovať vo svojom osobnom spytovaní svedomia, kladúc si otázky: Sme odhodlaní snažiť sa, aby náš život slúžil ako vzor a príklad pre našich bratov, pre ľudí ako my? Sme rozhodnutí byť druhým Kristom? Len vyznať ústami to nestačí. Pýtam sa seba i každého z vás: Zaslúžiš si ako kresťan, ktorý je povolaný byť druhým Kristom, aby sa o tebe hovorilo, že si prišiel facere et docere — konať vo všetkom ako Božie dieťa, poslušné vôli svojho Otca, a tak viesť duše, aby sa podieľali na dobrých, vznešených božských i ľudských dielach vykúpenia? Žiješ svoj bežný život uprostred sveta, životom Krista?

Konať Božie skutky — to nie je len pekná slovná hračka; je to pozvanie nechať sa stráviť pre lásku. Je potrebné umrieť sebe samému, aby sme sa narodili pre nový život. Pretože takto poslúchal Ježiš: mortem autem crucis. Propter quod et Deus exaltavit illum — až na smrť na kríži. Preto ho Boh povýšil (Flp 2, 8-9). Ak budeme poslušní Božej vôli, kríž bude pre nás zmŕtvychvstaním, povýšením. Krok za krokom sa v nás bude napĺňať Kristov život: bude sa o nás môcť povedať, že v živote sme sa snažili byť dobrými Božími deťmi, že sme ním prešli a robili dobre, napriek našim slabostiam a osobným omylom, nech už boli akokoľvek početné.

A keď príde smrť — a tá príde neúprosne — budeme ju očakávať s radosťou, ako som to videl u toľkých ľudí, ktorí sväto prežívali svoj každodenný život. S radosťou, lebo ak sme napodobňovali Krista v konaní dobra — v poslušnosti a v nesení kríža, i napriek našim biedam — ako Kristus aj vstaneme z mŕtvych: surrexit Dominus vere! — Pán naozaj vstal z mŕtvych! (Lk 24, 34).

Uvážte len: Ježiš, ktorý sa stal dieťaťom, premohol smrť. Ponížením, jednoduchosťou, poslušnosťou; zbožštením obyčajného každodenného života nás stvorení sa Boží Syn stal víťazom.

Toto bolo teda víťazstvom Ježiša Krista. Tým, že zostúpil na našu zem, na úroveň nás, ľudských detí, nás pozdvihol na svoju úroveň — na úroveň Božích detí.