Veľký Neznámy

Rozprávanie Skutkov apoštolov o udalostiach na Turíce, keď Duch Svätý zostúpil v podobe ohnivých jazykov na učeníkov nášho Pána, nám umožňuje zúčastniť sa na tejto veľkej ukážke Božej moci, ktorou Cirkev začala svoju cestu ku všetkým národom. Víťazstvo, ktoré Kristus svojou poslušnosťou, obetou na kríži a svojím zmŕtvychvstaním dosiahol nad smrťou a hriechom, sa teraz zjavilo v celej svojej božskej jasnosti.

Učeníci, ktorí už boli svedkami slávy Vzkriesenia, pocítili sami na sebe silu Ducha Svätého: ich rozum a srdcia sa otvorili novému svetlu. Predtým síce nasledovali Krista a s vierou prijímali jeho učenie, no nie vždy boli schopní úplne pochopiť jeho zmysel: bol potrebný príchod Ducha pravdy, aby všetkému porozumeli (Porov. Jn 16, 12-13). Vedeli, že len u Ježiša môžu nájsť slová večného života a boli ochotní ísť za ním a dať za neho aj život. Boli však slabí, a keď prišla hodina skúšky, utiekli a nechali ho samého. Na Turíce sa to všetko zmenilo: Duch Svätý, ktorý je duchom pevnosti, ich urobil neochvejnými, istými a odvážnymi. A slovo apoštolov sa teraz hlasito a zvučne rozlieha ulicami a námestiami Jeruzalema.

Muži a ženy, ktorí v týchto dňoch prichádzajú do mesta z najrôznejších krajov, s úžasom počúvajú: My, Parti, Médi, Elamčania, obyvatelia Mezopotámie, Judey a Kappadócie, Pontu a Ázie, Frýgie a Pamfýlie, Egypta a líbyjských krajov okolo Cyrény, prisťahovaní Rimania, Židia aj prozelyti, Kréťania i Arabi: počujeme ich vo svojich jazykoch hovoriť o veľkých Božích skutkoch (Sk 2, 9-11). Tieto zázraky, ktoré sa dejú priamo pred ich očami, ich nútia, aby pozorne počúvali apoštolské kázanie. Ten istý Duch Svätý, ktorý pôsobil v Pánových učeníkoch, sa dotkol aj ich sŕdc a priviedol ich k viere.

Svätý Lukáš nám rozpráva, že keď svätý Peter ohlasoval Kristovo zmŕtvychvstanie, mnohí z tých, ktorí stáli okolo, prišli k nemu a pýtali sa: Čo máme robiť, bratia? Apoštol im odpovedal: Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. V ten deň vstúpilo do Cirkvi okolo tritisíc ľudí, uzatvára túto udalosť posvätný text (Sk 2, 37-41).

Slávnostný príchod Ducha Svätého na Turíce nebol len izolovanou udalosťou. V Skutkoch Apoštolov takmer nie je stránka, na ktorej by sa nehovorilo o ňom a o jeho pôsobení, ktorým vedie, riadi a povzbudzuje život a skutky prvotného kresťanského spoločenstva. To on inšpiruje kázanie svätého Petra (Porov. Sk 4, 8), to on utvrdzuje učeníkov vo viere (Sk 4, 31), to on svojou prítomnosťou spečaťuje povolanie aj pre pohanov (Porov. Sk 10, 44-47), to on posiela Šavla a Barnabáša do ďalekých krajov, aby otvárali nové cesty Ježišovmu učeniu (Porov. Sk 13, 2-4). Jedným slovom, jeho prítomnosť a pôsobenie ovládli všetko.

Turíce dnes

Táto hlboká skutočnosť, s ktorou nás zoznamuje text Svätého Písma, nie je iba nejakou spomienkou na minulosť, na zlatý vek Cirkvi, ktorý už patrí do dejín. Je to — napriek slabostiam a hriechom každého z nás — aj skutočnosť dnešnej Cirkvi a Cirkvi všetkých čias. A ja poprosím Otca — oznamuje Pán svojim učeníkom — a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky (Jn 14, 16). Ježiš svoj sľub dodržal: vstal z mŕtvych, vystúpil do neba, a v jednote s Večným Otcom nám zosiela Ducha Svätého, aby nás posväcoval a dával nám život.

Božia sila a moc osvecujú tvár zeme. Duch Svätý svojou prítomnosťou naďalej pomáha Kristovej Cirkvi, aby bola — vždy a vo všetkom — znamením vyzdvihnutým pred všetkými národmi, zvestujúc ľudstvu Božie milosrdenstvo a lásku (Iz 11, 12). Hoci by boli naše obmedzenia veľké, môžeme my ľudia s dôverou hľadieť na nebo a byť plní radosti: Boh nás miluje a vyslobodzuje nás z našich hriechov. Prítomnosť a pôsobenie Ducha Svätého v Cirkvi sú zárukou a prísľubom večnej blaženosti, tej radosti a pokoja, ktoré má pre nás Boh pripravené.

Podobne ako prví muži a ženy na Turíce, ktorí sa priblížili k svätému Petrovi, aj my sme boli pokrstení. V krste sa náš Otec Boh ujal našich životov, začlenil nás do Krista a zoslal nám Ducha Svätého. Pán, hovorí Písmo Sväté, nás spasil kúpeľom znovuzrodenia a obnovy v Duchu Svätom, ktorého na nás hojne vylial skrze Ježiša Krista, nášho Spasiteľa, aby sme, ospravedlnení jeho milosťou, boli podľa nádeje dedičmi večného života (Tít 3, 5-7).

Keď si uvedomíme našu slabosť a naše poklesky; pohoršenia, ktoré môže vyvolať bolestný pohľad na obmedzenosť a dokonca úbohosť niektorých ľudí, čo sa nazývajú kresťanmi; zdanlivé zlyhanie alebo bezcieľnosť niektorých apoštolských diel, toto všetko — ako potvrdenie skutočnosti hriechu a ľudských nedostatkov — môže predstavovať skúšku našej viery a vyvolať pokušenie a pochybnosti: kde je Božia sila a moc? Je to chvíľa, keď je potrebné zareagovať, keď si máme čistejšie a naliehavejšie vzbudzovať nádej, a tak sa snažiť o upevňovanie svojej vernosti.

Dovoľte, aby som vám vyrozprával istú príhodu z môjho osobného života, ktorá sa prihodila pred mnohými rokmi. Raz mi priateľ — človek dobrého srdca, ale neveriaci — ukázal mapu sveta a povedal: Len sa pozrite, od severu na juh, od východu až na západ. A na čo sa mám pozrieť? — spýtal som sa ho. Jeho odpoveď znela: Na porážku Krista. Toľko storočí snáh, aby jeho učenie preniklo do života ľudí, a pozrite sa na výsledok. V prvom momente ma naplnil veľký smútok. Je skutočne veľmi bolestné pomyslieť na to, že je ešte mnoho tých, čo nepoznajú Pána, a že aj medzi tými, čo ho poznajú, je nemálo takých, ktorí žijú, ako keby ho nepoznali.

Ten pocit však trval len chvíľu. Potom ho nahradila láska a vďačnosť, lebo Kristus chcel z každého človeka urobiť slobodného spolupracovníka na jeho vykupiteľskom diele. Nie, Kristus nebol porazený: jeho učenie a život neustále prinášajú pre svet ovocie. A ním zavŕšené vykúpenie je dostačujúce v tej najväčšej miere.

Boh nechce otrokov, ale deti a rešpektuje našu slobodu. Dielo spásy pokračuje naďalej a my sa na ňom zúčastňujeme: Kristova vôľa je, aby sme — podľa pôsobivých slov svätého Pavla — na svojom tele, na svojom živote, dopĺňali, čo chýba jeho utrpeniu, pro Corpore eius, quod est Ecclesia (Porov. Kol 1, 24), pre jeho Telo, ktorým je Cirkev.

Stojí to za to vsadiť svoj život, úplne sa odovzdať, a tak odpovedať na lásku a dôveru, ktorú do nás Boh vkladá. A viac ako čokoľvek iné stojí za to rozhodnúť sa vziať vážne svoju kresťanskú vieru. V Kréde vyznávame vieru v Boha Otca Všemohúceho; v Jeho Syna, Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych; v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa. Vyznávame, že Cirkev, jedna, svätá katolícka, apoštolská, je Telom Kristovým, oživovaným Duchom Svätým. Radujeme sa z odpustenia hriechov a z nádeje na budúce vzkriesenie. Prenikajú však tieto pravdy do hĺbky nášho srdca, alebo zostávajú len na našich perách? Božské posolstvo víťazstva, radosti a pokoja sviatku Zoslania Ducha Svätého musí byť neotrasiteľným základom spôsobu myslenia, konania a života každého kresťana.

Božia sila a ľudská slabosť

Non est abbreviata manus Domini (Iz 59, 1), Pánova ruka nie je prikrátka: Boh dnes nie je o nič menej mocný, než kedykoľvek predtým a jeho láska k ľuďom je stále rovnako pravdivá. Naša viera nás učí, že celé stvorenie, pohyb zeme a iných nebeských telies, správne konanie ľudí a všetko pozitívne, čo sa v dejinách dosiahlo — jedným slovom, všetko — pochádza od Boha a k Bohu smeruje.

Môže sa stať, že nerozpoznáme pôsobenie Ducha Svätého, pretože Boh nám nedá poznať svoje plány a hriech človeka narúša a zatemňuje Božie dary. Viera nám však pripomína, že Pán pôsobí neustále: to on nás stvoril a udržiava nás pri živote; on svojou milosťou vedie všetko tvorstvo k slobode a sláve Božích detí (Porov. Rim 8, 21).

Preto kresťanská tradícia zhŕňa postoj, ktorý by sme mali zaujať voči Duchu Svätému, jediným slovom: poddajnosť. Máme byť citliví na podnety, ktorými Duch Svätý pôsobí v našom okolí i v nás samých: na dary, ktoré rozdeľuje, na hnutia a inštitúcie, ktoré prebúdza k životu, na pohnútky a rozhodnutia, ktorým sa dáva zrodiť v našich srdciach. Duch Svätý uskutočňuje vo svete Božie diela; je, ako hovorí liturgický hymnus, darca milostí, svetlo sŕdc, hosť duše, v práci poľahčenie, v plači potešenie. Bez jeho pomoci nie je v človeku nič nevinné ani hodnotné, lebo on očisťuje, čo je skalené, uzdravuje, čo je zranené, zohrieva, čo je skrehnuté, napráva, čo je zblúdené, on vedie ľudí do prístavu spásy a večného šťastia (Porov. Sekvencia Veni sancte Spiritus (Duchu svätý, príď z neba), zo svätej omše na Sviatok zoslania Ducha Svätého).

Naša viera v Ducha Svätého však musí byť úplná a pravá: nie je to len nejaké hmlisté presvedčenie o jeho prítomnosti vo svete, ale vďačné prijatie znakov a skutočností, na ktoré chcel osobitým spôsobom naviazať svoju moc. Keď príde Duch pravdy — povedal Ježiš — on ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám (Jn 16, 14). Duch Svätý je Duchom zoslaným Kristom, aby v nás dokonal posvätenie, o ktoré sa nám on zaslúžil na zemi.

Preto nemôže existovať viera v Ducha Svätého bez toho, aby existovala viera v Krista, v Kristovo učenie, v Kristove sviatosti, v Kristovu Cirkev. Nie je v súlade s kresťanskou vierou, keď niekto opravdivo neverí v Ducha Svätého, nemiluje Cirkev, nemá v ňu dôveru, vyžíva sa v poukazovaní na chyby a nedostatky jej predstaviteľov, posudzuje ju zvonka a nie je schopný cítiť sa jej synom. Ešte by som chcel pripomenúť, aké mimoriadne dôležité a hojné je pôsobenie Božského Tešiteľa počas slávenia Svätej omše na našich oltároch, keď kňaz sprítomňuje obetu Kalvárie.

My kresťania nosíme veľký poklad milosti v hlinených nádobách (Porov. 2 Kor 4, 7). Boh zveril svoje dary krehkej a slabej ľudskej slobode, a hoci je isté, že nám Pánova moc pomáha, naša žiadostivosť, naša pohodlnosť a naša pýcha ju niekedy odmietajú a spôsobujú, že upadáme do hriechu. Vyše štvrťstoročia pri mnohých príležitostiach, keď sa modlím Krédo a vyznávam svoju vieru v božskosť jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, dodávam: napriek všetkému. Keď niekde spomeniem tento zvyk a niekto sa ma opýta, čo tým myslím, odpoviem mu: tvoje a moje hriechy.

To všetko je pravda, avšak nijako nás to neoprávňuje posudzovať Cirkev len z ľudského pohľadu, bez teologálnej čnosti viery, a jednostranne sa zamerať len na vyššiu či nižšiu kvalitu konkrétnych duchovných alebo niektorých kresťanov. Takto si počínať by znamenalo zostávať len na povrchu. Najdôležitejšie na Cirkvi nie je hľadieť na to, ako odpovedáme my ľudia, ale na to, ako pôsobí Boh. Toto je Cirkev: Kristus prítomný medzi nami, Boh, ktorý prichádza k ľuďom, aby ich spasil, ktorý nás volá svojím zjavením, posväcuje nás svojou milosťou a drží nás svojou pomáhajúcou rukou v malých i veľkých zápasoch každodenného života.

Môže sa stať, že stratíme dôveru v ľudí; každý z nás je vlastne povinný nevkladať dôveru do seba samého a každý deň korunovať slovami mea culpa, hlbokým a úprimným úkonom ľútosti. Ale pochybovať o Bohu právo nemáme. A pochybovať o Cirkvi, o jej Božskom pôvode, o spasiteľskom účinku jej hlásania a jej sviatostí, to znamená pochybovať o Bohu samotnom a nemať plnú vieru v skutočný príchod Ducha Svätého.

Pred ukrižovaním Krista — píše svätý Ján Zlatoústy — nebolo žiadneho zmierenia. A keďže neexistovalo zmierenie, nebol poslaný Duch Svätý… Neprítomnosť Ducha Svätého bola znamením Božieho hnevu. Teraz, keď vidíš, že je naozaj poslaný, nepochybuj o zmierení. Čo keby sa však ľudia pýtali, kde je Duch Svätý teraz? O jeho prítomnosti bolo možné hovoriť, keď sa diali zázraky, keď boli vzkriesení mŕtvi a uzdravení malomocní. Ako však máme vedieť, že je tu teraz naozaj prítomný? Nerobte si starosti. Dokážem vám, že Duch Svätý je aj teraz prítomný medzi nami…

Keby nebolo Ducha Svätého, nemohli by sme povedať: „Pane Ježišu“, pretože nikto nemôže vzývať Ježiša ako Pána, ak v ňom niet Ducha Svätého (l Kor 12, 3). Keby nebolo Ducha Svätého, nemohli by sme sa modliť s dôverou, veď keď sa modlíme, hovoríme: „Otče náš, ktorý si na nebesiach“ (Mt 6, 9). Keby nebolo Ducha Svätého, nemohli by sme volať Boha Otcom. Odkiaľ to vieme? Učí nás to Apoštol: Pretože ste synmi, poslal Boh do našich sŕdc Ducha svojho Syna a on volá: „Abba, Otče!“ (Gal 4, 6).

Keď teda vzývaš Boha Otca, pamätaj, že to Duch Svätý pohol tvoju dušu a dal ti túto modlitbu. Keby nebolo Ducha Svätého, v Cirkvi by nebolo žiadneho slova múdrosti a poznania, lebo je napísané: daný je skrze Ducha dar múdrosti slova (1 Kor 12, 8)... Keby Duch Svätý nebol prítomný, Cirkev by neexistovala. Ale ak Cirkev existuje, je isté, že v nej nechýba ani Duch Svätý (Svätý Ján Zlatoústy, Sermones panegyrici solemnitates D.N. Jesu Christi, hom. 1, De Sancta Pentecoste, č. 3-4 (PG 50, 47)).

Znovu pripomínam, že napriek ľudským nedostatkom a slabostiam je Cirkev znamením a istým spôsobom — nie v tom striktnom slova zmysle, ako je dogmaticky definovaná podstata siedmich sviatostí Novej zmluvy — univerzálnou sviatosťou prítomnosti Boha vo svete. Byť kresťanom znamená byť obnovený Bohom a poslaný k ľuďom hlásať im spásu. Keby sme mali pevnú a živú vieru, keby sme odvážne ohlasovali Krista, videli by sme, ako sa pred našimi očami dejú zázraky ako tie za apoštolských čias.

Pretože aj dnes sa navracia zrak slepým, ktorí stratili schopnosť hľadieť na nebo a kontemplovať obdivuhodné Božie diela; aj dnes sa dostáva slobody chromým a mrzákom, ktorí boli spútaní svojimi vášňami a ich srdcia už nedokázali milovať; aj dnes sa prinavracia sluch hluchým, ktorí nechceli počuť o Bohu; aj dnes začínajú rozprávať nemí, ktorí mali zviazaný jazyk, lebo nechceli vyznať svoje porážky; aj dnes vstávajú z mŕtvych tí, v ktorých hriech zničil život. Znovu sa tak môžeme presvedčiť, že živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč (Heb 4, 12). A rovnako ako prví kresťania sa radujeme, keď obdivujeme moc Ducha Svätého a jeho pôsobenie na ľudský rozum a vôľu jeho stvorení.

Ohlasovať Krista

Vo všetkých okolnostiach života — či už v živote konkrétneho človeka, a určitým spôsobom aj vo významných dejinných udalostiach — vidím stále novú Božiu výzvu ľuďom, aby sa postavili tvárou v tvár pravde; a vidím v nich aj príležitosti, ktoré sa ponúkajú nám kresťanom, aby sme svojimi skutkami a slovami s pomocou milosti ohlasovali Ducha, ktorému patríme (Porov. Lk 9, 55).

Každá generácia kresťanov má vykúpiť a posvätiť dobu, v ktorej žije. A preto potrebuje pochopiť a zdieľať túžby iných, im podobných ľudí, aby im pomocou daru jazykov umožnila spoznať, ako majú odpovedať na pôsobenie Ducha Svätého, na nepretržité vylievanie sa bohatstiev z Božského Srdca. Je na nás kresťanoch, aby sme v týchto dňoch ohlasovali svetu, v ktorom žijeme a sme, staré a zároveň nové posolstvo Evanjelia.

Nie je pravda, že všetci dnešní ľudia — všeobecne a úplne všetci — sú uzavretí alebo ľahostajní voči tomu, čo kresťanská viera učí o ľudskom osude a bytí. Nie je pravda, že súčasní ľudia sa zaoberajú výlučne pozemskými záležitosťami, a nemajú záujem pozdvihnúť svoj zrak k nebu. Hoci sa vždy nájdu isté uzavreté ideológie a ľudia, ktorí ich udržiavajú, aj v súčasnosti sme svedkami veľkých túžob i obyčajných prízemností, hrdinstiev a zbabelostí, nádejí a sklamaní; ľudia, ktorí snívajú o novom, spravodlivejšom a ľudskejšom svete, ako aj iní, ktorí — možno sklamaní krachom svojich prvotných ideálov — sa uchyľujú k sebectvu a hľadajú len svoj vlastný pokoj, alebo zotrvávajú hlboko vo svojom omyle.

Všetkým týmto mužom a ženám, nech sú kdekoľvek, by sme mali vo chvíľach ich povznesenia, alebo porážok či kríz prinášať slávnostné a prenikavé posolstvo svätého Petra, ktoré nám zanechal v dňoch po Turícach: Ježiš je kameňom uholným, Vykupiteľom; je v našom živote všetkým, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení (Sk 4, 12).

Povedal by som, že medzi darmi Ducha Svätého je jeden, ktorý my kresťania potrebujeme osobitným spôsobom. Je to dar múdrosti, ktorý tým, že nám umožňuje spoznávať Boha a mať v ňom zaľúbenie, nás uvádza do stavu, že môžeme správne posudzovať rôzne životné situácie a okolnosti. Keby sme boli v našej viere dôslední, museli by sme pri pohľade na svoje okolie a pri kontemplácii sveta a jeho dejín pocítiť, že v našom srdci sa prebúdzajú tie isté pocity, aké pohli aj srdcom Ježiša Krista: keď videl zástupy, zľutoval sa nad nimi, lebo boli zmorené a sklesnuté ako ovce bez pastiera (Mt 9, 36).

Nejde o to, aby kresťan bol človekom, ktorý by si nevšímal to všetko, čo je na ľudskej prirodzenosti dobré, ktorý by nevedel oceniť čistú radosť, nezúčastňoval sa na pozemských snahách a ideáloch. Práve naopak, to všetko cíti v samom vnútri duše, prežíva a zdieľa s osobitnou intenzitou, pretože viac než ktokoľvek iný pozná hlbiny ľudského ducha.

Kresťanská viera neumenšuje ducha, ani neohraničuje ušľachtilé pohnútky duše, naopak, posilňuje ich, keď odhaľuje ich pravdivý a skutočný zmysel: my nie sme určení pre len tak nejaké šťastie — sme povolaní preniknúť do intimity Boha, spoznať a milovať Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého a vo Svätej Trojici a v jednote s Bohom všetkých anjelov a všetkých ľudí.

Je to veľká trúfalosť kresťanskej viery ohlasovať hodnotu a dôstojnosť ľudskej prirodzenosti a tvrdiť, že prostredníctvom milosti, ktorá nás pozdvihuje do nadprirodzenej roviny, sme boli stvorení, aby sme dosiahli dôstojnosť Božích detí. Bola by to určite neuveriteľná opovážlivosť, keby nebola založená na spasiteľskom rozhodnutí Boha Otca; keby nebola spečatená Kristovou krvou, a keby ju opätovne nepotvrdzovalo a neumožňovalo neustále pôsobenie Ducha Svätého.

Máme žiť z viery a rásť v nej tak, aby sa o každom z nás, o každom kresťanovi dalo povedať to, čo už pred storočiami napísal jeden z veľkých Učiteľov východnej Cirkvi: rovnako ako sa priezračné, čisté telesá pod vplyvom svetelných lúčov lesknú a žiaria, aj duše nesené a osvietené Duchom Svätým sa stávajú duchovnými a prinášajú iným svetlo milosti. Od Ducha Svätého pochádza poznanie budúcich veci, chápanie tajomstiev, pochopenie skrytých právd, udeľovanie darov, nebeské občianstvo, rozhovor s anjelmi. Od neho pochádza radosť, ktorá sa nikdy nekončí, zotrvávanie v Bohu, podobnosť s Bohom a to najvznešenejšie, na čo len možno pomyslieť: stať sa Bohom (Svätý Bazil, De Spiritu Sancto, 9, 23 (PG 32, 110)).

Vedomie veľkosti ľudskej dôstojnosti — zvrchovaným a neopísateľným spôsobom pochádzajúce z milosti nášho Božieho synovstva — spolu s pokorou v kresťanovi formujú jednotu, z ktorej vyplýva, že to nie sú naše vlastné sily, ktoré nám dávajú spásu a život, ale Božia láskavosť. Na túto pravdu nesmieme nikdy zabudnúť, pretože ináč by sa naše zbožštenie mohlo zvrhnúť a zmenilo by sa na domýšľavosť, pýchu, a skôr či neskôr, na duchovný bankrot zo skúsenosti s vlastnou slabosťou a úbohosťou.

Mám sa odvážiť povedať: som svätý? — pýta sa svätý Augustín. Keby som hovoril, že som svätý v zmysle, že posväcujem a nepotrebujem nikoho, kto by ma posväcoval, bol by som nafúkanec a klamár. Ale ak pod svätým rozumieme posväteného, ako o tom môžeme čítať v Knihe Levitikus: buďte svätí, lebo ja, Boh, som svätý; tak teda aj telo Kristovo, až do posledného človeka, v každom kúte sveta, spolu s Hlavou a Hlave podriadené, nech len smelo povie: som svätý (Svätý Augustín, Enarrationes in psalmos, 85, 4 (PL 37, 1084)).

Milujte Tretiu Božskú osobu Najsvätejšej Trojice: počúvajte v hĺbke vášho bytia Božie vnuknutia — povzbudenia i výčitky —, kráčajte po zemi so svetlom rozliatym vo vašej duši: a Boh nádeje nás naplní všetkým pokojom, aby v nás tá nádej neustále viac a viac rástla, vďaka sile Ducha Svätého (Porov. Rim 15, 13).

Spojenie s Duchom Svätým

Žiť podľa Ducha Svätého znamená žiť z viery, nádeje a lásky; dovoliť Bohu, aby sme sa stali jeho vlastníctvom, aby od základu zmenil naše srdcia a urobil ich podľa svojej miery. Zrelý, hlboký a pevný kresťanský život je niečo, čo sa neimprovizuje, pretože je ovocím rastu Božej milosti v nás. Skutky apoštolov opisujú život prvotnej kresťanskej obce stručnou, ale výstižnou vetou: Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (Sk 2, 42).

Takto žili prví kresťania a takto máme žiť aj my: rozjímať o učení viery, až kým si ho úplne neosvojíme, stretávať sa s Kristom v Eucharistii, viesť osobný rozhovor — v modlitbe bez anonymity — tvárou v tvár k Bohu — toto všetko bude predstavovať najhlbšiu podstatu nášho konania. Ak ale tieto prostriedky chýbajú, potom azda možno hovoriť o učených úvahách, väčšej či menšej aktivite, pobožnosti či praktizovaní viery. Nemožno však hovoriť o autentickom kresťanskom živote, pretože chýba stotožnenie sa s Kristom, skutočná a živá účasť na Božom diele spásy.

Toto je učenie, ktoré sa vzťahuje na každého kresťana, pretože všetci sme rovnako povolaní k svätosti. Neexistujú kresťania druhej kategórie, povinní praktizovať iba nejakú zľahčenú verziu Evanjelia. Všetci sme prijali ten istý krst a hoci existuje široká škála rozličných darov a ľudských situácii, je len jeden a ten istý Duch, ktorý rozdeľuje Božie dary, je jedna a tá istá viera, je jedna a tá istá nádej, jedna je láska (Porov. 1 Kor 12, 4-6; 13, 1-13).

Môžeme teda na seba vzťahovať otázku vyslovenú Apoštolom Pavlom: Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? (1 Kor 3, 16), a prijať ju ako výzvu k osobnejšiemu a bezprostrednejšiemu styku s Bohom. Žiaľ, pre niektorých kresťanov je Tešiteľ Veľkým Neznámym: menom, ktoré sa síce vyslovuje, ale nie je to Niekto — jedna z troch osôb jediného Boha — nie je niekým, s kým možno hovoriť a z koho možno žiť.

Práve preto sa s ním musíme stýkať s vytrvalou jednoduchosťou a dôverou, ako nás to prostredníctvom liturgie učí Cirkev. Tak budeme lepšie spoznávať nášho Pána a súčasne si viac uvedomíme nesmierny dar, že sa môžeme nazývať kresťanmi: budeme vnímať všetku veľkosť a pravdu toho zbožštenia, tej účasti na Božom živote, o ktorej som sa už predtým vyjadroval.

Pretože Duch Svätý nie je umelec, ktorý do nás kreslí obraz Božskej podstaty, akoby on bol niečím iným, odlišným – toto nie je spôsob, ktorým by nás viedol k podobnosti s Bohom; on sám, ktorý je Boh a z Boha vychádza, vtláča svoju pečať do sŕdc, ktoré ho prijímajú, ako pečať do vosku, a tak dávajúc samého seba a svoju podobnosť, obnovuje prirodzenosť podľa krásy Božského vzoru a prinavracia človeku Boží obraz (Svätý Cyril Antiochijský, Thesaurus de sancta et consubstantiali Trinitate, 34 (PG 75, 609)).

Ak by som mal aspoň vo veľmi všeobecných rysoch konkretizovať životný štýl, ktorý nás podnecuje stýkať sa s Duchom Svätým a spolu s ním aj s Otcom a Synom, prežívať dôverný vzťah s Tešiteľom, mali by sme sa sústrediť na tri základné princípy: poddajnosť — opakujem —, život modlitby a zjednotenie sa s krížom.

Na prvom mieste je teda poddajnosť, pretože Duch Svätý je tým, kto svojimi vnuknutiami dáva nadprirodzený zmysel našim myšlienkam, túžbam a činom. To on nás vedie, aby sme prijali Kristovo učenie a dôkladne si ho osvojili; to on nám dáva svetlo, aby sme si uvedomili svoje osobné povolanie, ako aj silu na uskutočnenie všetkého, čo Boh od nás očakáva. Ak budeme poddajní voči pôsobeniu Ducha Svätého, bude sa v nás čoraz výraznejšie formovať obraz Krista, a každým dňom sa budeme viac približovať k Bohu Otcovi. Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi (Rim 8, 14).

Ak sa necháme viesť týmto životodarným princípom, ktorý je v nás prítomný a ktorým je Duch Svätý, naša duchovná životaschopnosť bude rásť a do rúk nášho Boha Otca sa budeme odovzdávať s takou spontánnosťou a dôverou, s akou sa dieťa vrhá do náručia svojho otca. Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva (Mt 18, 3), povedal Pán. Táto stará známa, no stále aktuálna cesta duchovného detstva nie je zmäkčilosťou charakteru, ani nedostatkom ľudskej zrelosti: je to nadprirodzená zrelosť, ktorá nám umožňuje hlbšie preniknúť do obdivuhodných zázrakov Božej lásky, priznať si svoju malosť a úplne stotožniť svoju vôľu s vôľou Božou.

Na druhom mieste je život modlitby, pretože kresťanská odovzdanosť, poslušnosť a miernosť sa rodia z lásky a k láske smerujú. Láska zase vedie k osobnému vzťahu, k rozhovoru, k priateľstvu. Kresťanský život si vyžaduje ustavičný dialóg s Trojjediným Bohom, a do tohto dôverného vzťahu nás uvádza práve Duch Svätý. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch (1 Kor 2, 11). Ak budeme v neustálom spojení s Duchom Svätým, staneme sa aj my duchovnými ľuďmi, budeme sa cítiť Kristovými bratmi a deťmi Boha, na ktorého sa budeme bez váhania obracať ako na Otca, ktorý je náš (Porov. Gal 4, 6; Rim 8, 15).

Zvyknime si často sa stýkať s Duchom Svätým, lebo práve on nás má posväcovať: dôverujme mu, prosme ho o pomoc, precíťme jeho blízkosť. Naše úbohé srdce bude takto rásť, budeme stále viac túžiť milovať Boha, a skrze neho aj všetkých ľudí. A v našom živote sa zopakuje záverečná vízia z Jánovej Apokalypsy: Duch i Nevesta, Duch Svätý i Cirkev, ako aj každý kresťan, ktorý sa obracia na Ježiša, na Krista a prosí ho, aby prišiel a zostal s nami navždy (Porov. Zj 22, 17).

A nakoniec — zjednotenie sa s krížom, pretože v Kristovom živote predchádzala zmŕtvychvstaniu a zoslaniu Ducha Svätého Kalvária a ten istý postup sa musí zopakovať aj v živote každého kresťana. Sme — hovorí nám svätý Pavol — Kristovi spoludedičia; pravda, ak s ním trpíme, aby sme s ním boli aj oslávení (Rim 8, 17). Duch Svätý je ovocím kríža, absolútneho odovzdania sa Bohu, hľadania výlučne jeho slávy a úplného zrieknutia sa seba samého.

Len vtedy, keď sa človek verný milosti rozhodne postaviť do stredu svojej duše kríž, keď zaprie seba samého z lásky k Bohu a skutočne sa odpúta od sebectva a všetkých falošných ľudských istôt — čiže keď opravdivo žije svoju vieru — vtedy a len vtedy dostane v plnosti veľký oheň, veľké svetlo, veľkú útechu Ducha Svätého.

A vtedy do našej duše vstúpi pokoj a sloboda, ktorú pre nás vydobyl Kristus (Porov. Gal 4, 31), a ktorá je nám udeľovaná skrze milosť Ducha Svätého. Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť, čistota (Porov. Gal. 5, 22-23): a kde je Pánov Duch, tam je sloboda (2 Kor 3, 17).

Napriek nedostatkom, ktoré sú neoddeliteľné od nášho súčasného života — pretože v nás istým spôsobom stále prebýva hriech — kresťan s novou jasnosťou vníma všetko to bohatstvo svojho Božieho synovstva. A vníma ho najmä vtedy, keď sa cíti byť úplne slobodný, pretože pracuje na diele svojho Otca, a keď sa jeho radosť stáva stálou, lebo nič nemôže zničiť jeho nádej.

Vtedy prichádza čas, keď dokáže obdivovať všetky krásy a obdivuhodné veci tejto zeme, oceniť všetko bohatstvo a dobro, milovať s takou dokonalosťou a čistotou, pre akú bolo ľudské srdce stvorené. Vtedy sa bolesť spôsobená hriechom nezvrhne na trpké gesto zúfalstva či povýšeneckého vzdoru, pretože pokánie a uvedomenie si ľudskej slabosti privádzajú kresťana k tomu, aby sa opäť stotožnil s Kristovými vykupiteľskými túžbami a k pocitu hlbšej solidarity so všetkými ľuďmi. Vtedy napokon kresťan na sebe s istotou pocíti moc Ducha Svätého, tak, že ho jeho vlastné poklesky nebudú zrážať k zemi, pretože sú výzvou začať odznova a naďalej byť verným Kristovým svedkom na všetkých pozemských križovatkách, napriek svojim osobným slabostiam — ktoré v takomto prípade bývajú zvyčajne ľahšími prehreškami a neznepokojujú vážnym spôsobom dušu. A ak by to aj boli ťažké hriechy, s ľútosťou ich vyzná vo Sviatosti zmierenia; prinavráti sa mu Boží pokoj a umožní mu opäť byť dobrým svedkom jeho milosrdenstva.

Také je teda v krátkosti — pokiaľ sa to vôbec dá vyjadriť úbohými ľudskými slovami — bohatstvo viery a život kresťana, ak sa nechá viesť Duchom Svätým. A preto skončiť ináč, než tým, že sa pridám k prosbám z liturgického hymnu na sviatok Zoslania Ducha Svätého, ktoré sú akoby ozvenou neutíchajúcej modlitby celej Cirkvi:

Príď, Duchu Svätý tvorivý,

príď svojich verných navštíviť;

naplň nám srdcia milosťou,

ktoré si stvoril múdrosťou.

Nauč nás Otca poznávať

a jeho Syna milovať

a v teba, Ducha obidvoch,

daj veriť vždy, vo všetkých

dňoch. Amen (Hymnus Veni Creator Spiritus (Príď, Duchu Svätý tvorivý), denná modlitba Cirkvi na sviatok Zoslania Ducha Svätého).