Je to viera v zomrelého a zmŕtvychvstalého Krista, prítomná v každom z okamihov nášho života, ktorá osvetľuje naše svedomie a pobáda nás zo všetkých síl sa zapájať do kolobehu života a problémov ľudských dejín. V týchto dejinách, ktoré sa začali stvorením sveta a ktoré sa skončia dovŕšením časov, kresťan nie je žiadnym cudzincom bez vlasti. Je občanom ľudského spoločenstva, s dušou plnou túžby po Bohu, ktorého lásku začína tušiť už v tomto dočasnom živote, a v ňom spoznáva cieľ, ku ktorému sme všetci ľudia žijúci na zemi povolaní.

Ak vás zaujíma moje osobné svedectvo, tak môžem povedať, že svoju prácu kňaza a pastiera duší som vždy chápal ako úlohu konfrontovať každého jedného so všetkými nárokmi jeho života a pomôcť mu odhaliť, čo od neho konkrétne Boh žiada, bez toho, aby sa tým nejako obmedzila oná svätá nezávislosť a požehnaná individuálna zodpovednosť, ktoré charakterizujú kresťanské svedomie. Tento postoj a tento duch sú založené na úcte k transcendentnosti zjavenej pravdy a na láske k slobode ľudskej bytosti. Mohol by som ešte dodať, že sa opierajú o istotu, že dejiny nie sú vopred určené, ale práve naopak, že sú otvorené mnohým možnostiam, ktoré Boh nechcel vopred vylúčiť.

Nasledovať Krista neznamená utiahnuť sa do kostola a nad rozvojom spoločnosti a úspechmi i zlyhaniami ľudí a národov len krčiť ramenami. Naopak, kresťanská viera nás učí vnímať svet ako stvorenie Pána; a preto oceniť všetko ušľachtilé a krásne; uznávať dôstojnosť každej ľudskej osoby, stvorenej na Boží obraz, a obdivovať ten prazvláštny dar slobody, vďaka ktorému sme pánmi svojho konania a môžeme — s milosťou nebies — budovať náš večný údel.

Znehodnocovali by sme vieru, keby sme ju redukovali len na časnú ideológiu, zdvíhajúc politicko-náboženskú zástavu a odsudzujúc druhých — nevedno na základe akej Božej autority — len preto, lebo majú odlišné názory na problémy, ktoré sú už zo svojej podstaty schopné prijímať rôzne iné riešenia.