Kristova smrť nás volá k plnému kresťanskému životu

Práve sme opäť prežívali drámu Kalvárie, ktorú by som si dovolil nazvať prvou a pôvodnou Svätou omšou, slávenou Ježišom Kristom. Boh Otec vydáva svojho Syna na smrť. Ježiš, Jednorodený Syn, objíma drevo, na ktorom má byť popravený, a jeho obeta je prijatá Otcom: ovocím Kríža je vyliatie Ducha Svätého na ľudstvo (Porov. Rim 3, 24n; Hebr 10, 5n; Jn 7, 39).

V tragédii umučenia sa napĺňa aj náš vlastný život a celé dejiny ľudstva. Svätý týždeň nemôžeme zredukovať len na obyčajnú spomienku, pretože je to rozjímanie nad tajomstvom Ježiša Krista, ktoré pokračuje v našich dušiach: kresťan má povinnosť byť alter Christus, ipse Christus — druhý Kristus, sám Kristus. Krstom sme boli všetci ustanovení za kňazov svojho vlastného života, aby sme prinášali duchovné obety, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista (1 Pt 2, 5), a každý jeden z našich činov konali v duchu poslušnosti voči Božej vôli, robiac tak večnou úlohu Bohočloveka.

Naopak, na pozadí tejto skutočnosti si hlbšie uvedomíme našu úbohosť, naše osobné omyly. Toto zistenie nás však nesmie odradiť, nesmieme zaujať skeptický postoj toho, čo sa už vzdal veľkých ideálov. Pretože Pán nás volá takých, akí sme, aby sme sa zúčastňovali na jeho živote, aby sme bojovali o svätosť. Svätosť. Koľkokrát vyslovujeme toto slovo, akoby to bola len prázdna fráza! Pre mnohých je dokonca iba nedosiahnuteľným ideálom, rozprávaním o askéze, nie však konkrétnym cieľom a živou skutočnosťou. Prví kresťania tak nezmýšľali, keď sa s úplnou prirodzenosťou a veľmi často navzájom oslovovali výrazom „svätí“. Pozdravujú vás všetci svätí (Porov. Rim 16, 15), pozdravte každého svätého v Kristovi Ježišovi (Porov. Flp 4, 21).

Teraz, keď máme pred očami Kalváriu, keď je Ježiš už mŕtvy a ešte sa nezjavila sláva jeho víťazstva, je to dobrá príležitosť na to, aby sme preskúmali svoje túžby po kresťanskom živote, po svätosti; aby sme úkonom viery reagovali na naše slabosti, aby sme si s dôverou v Božiu moc predsavzali vkladať lásku do našich každodenných činností. Skúsenosť hriechu v nás musí vzbudzovať bolesť, musí nás viesť k zrelšiemu a hlbšiemu rozhodnutiu byť vernými, k naozajstnému stotožneniu sa s Kristom, k vytrvalosti — nech by to stálo čokoľvek — v kňazskom poslaní, ktoré on zveril všetkým svojim učeníkom bez výnimky, a ktoré nás pobáda, aby sme boli soľou a svetlom sveta (Porov. Mt 5, 13-14).