Tento týždeň, ktorý kresťanský ľud tradične nazýva svätým, nám opäť ponúka možnosť zamyslieť sa a znovu prežívať chvíle, v ktorých sa napĺňa Ježišov život. Všetko, čo nám v týchto dňoch pripomínajú najrôznejšie prejavy zbožnosti, je s istotou nasmerované k Zmŕtvychvstaniu, k základu našej viery, ako o tom píše svätý Pavol (Porov. 1 Kor 15, 14). Po tejto ceste by sme však nemali kráčať príliš rýchlo; nesmieme zabúdať na jednu veľmi jednoduchú skutočnosť, ktorá nám niekedy uniká: nemôžeme mať účasť na Pánovom zmŕtvychvstaní, ak sa nezjednotíme s jeho umučením a s jeho smrťou (Porov. Rim 8, 17). Aby sme na konci Svätého týždňa mohli sprevádzať Krista do jeho slávy, je potrebné najskôr preniknúť do jeho obety, a cítiť sa jedno s ním, umierajúcim na Kalvárii.

Kristova veľkorysá obeta sa konfrontuje s hriechom, s touto ťažko akceptovateľnou, no nepopierateľnou skutočnosťou. Mysterium iniquitatis — tajomstvo zla, nevysvetliteľná zloba tvora, ktorý sa — z pýchy — stavia voči Bohu. Je to príbeh starý ako samotné ľudstvo. Spomeňme si na pád našich prarodičov, ďalej na celý ten sled neprávostí, ktoré lemujú cestu ľudstva, a nakoniec aj na naše osobné vzbury. Nie je ľahké obsiahnuť, akú zvrátenosť predstavuje hriech a pochopiť všetko, čo nám o tom hovorí viera. Musíme prijať, že aj v ľudských záležitostiach sa vážnosť urážky meria postavením urazeného, jeho osobnej hodnoty, spoločenskej dôstojnosti, vlastností. A človek tak hriechom uráža samotného Boha: tvor zapiera svojho Stvoriteľa.

Lenže Boh je láska (Jn 4, 8). Priepasť zla, ktorú so sebou hriech prináša, bola premostená nekonečnou Láskou. Boh človeka neopúšťa. Božie plány predvídali, že obety Starého Zákona nebudú stačiť na to, aby sa odčinili naše hriechy a znovunastolila stratená jednota: bolo potrebné, aby sa obetoval Človek, ktorý je Boh. Môžeme si predstaviť — aby sme sa vôbec nejako priblížili k tomuto nepoznateľnému tajomstvu — že Najsvätejšia Trojica vo svojom stálom a dôvernom vzťahu nekonečnej lásky už od večnosti pristúpila k spoločnému rozhodnutiu, ktorého dôsledkom bolo, že Jednorodený Syn Boží prijme ľudskú podobu, vezme na seba naše bolesti, našu biedu a utrpenie, a skončí pribitý na drevo kríža.

Ten oheň, tá vrúcna túžba splniť vykupiteľský mandát Boha Otca napĺňa celý život Krista už od jeho narodenia v Betleheme. Počas troch rokov, ktoré s ním učeníci žili, ho počúvali neúnavne opakovať, že jeho pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ho poslal (Porov. Jn 4, 34). A tak to bolo až do popoludnia prvého Veľkého piatku, keď dokonal svoju obetu. Naklonil hlavu a odovzdal ducha (Jn 19, 30). Týmito slovami opisuje Kristovu smrť apoštol Ján: pod váhou Kríža a bremenom všetkých ľudských vín umiera Ježiš pre naše ťažké a podlé hriechy.

Zahľaďme sa teraz na Pána, od hlavy po päty strýzneného z lásky k nám. Spolu s duchovným autorom spred mnohých storočí môžeme zopakovať slová, ktoré sa blížia ku skutočnosti, hoci celú ju nedokážu pojať: Ježišovo telo je oltárnou maľbou bolesti. Pri pohľade na zmučeného Krista, premeneného na nehybné telo sňaté z Kríža a odovzdané jeho Matke; pri pohľade na takto dokaličeného Ježiša by sme mohli prísť k záveru, že oná scéna je najjasnejším dôkazom porážky. Kde sú zástupy, ktoré ho nasledovali? A kde je kráľovstvo, ktorého príchod ohlasoval? Predsa však, nie je to porážka, ale víťazstvo — teraz je k Zmŕtvychvstaniu bližšie ako kedykoľvek predtým, bližšie k zjaveniu slávy, ktorú vybojoval svojou poslušnosťou.